Tamir Winterstein: Cítim silnú zodpovednosť za svoje projekty

Tamir Winterstein: Cítim silnú zodpovednosť za svoje projekty

Tamir Winterstein, generálny riaditeľ developerskej skupiny Lighthouse, sa o svoje projekty ani o českú ekonomiku neobáva. „Podobné poklesy a recesie už som zažil. Bolo by chybou nazdávať sa, že hospodárstvo môže iba rásť a že nebude nikdy klesať. Na takéto situácie sa treba pripraviť,“ povedal v rozhovore pre časopis ASB.

Pán riaditeľ, odišli ste z Česko-Slovenska do Izraela v roku 1966. Kedy a prečo ste sa prvýkrát vrátili?

Do Českej republiky som sa vrátil krátko po zamatovej revolúcii, už ako riaditeľ jednej z najvýznamnejších izraelských developerských spoločností. Najprv som prišiel do Prahy, potom som, samozrejme, navštívil aj Bratislavu, kde som žil až do svojich 17 rokov. Zaujímalo ma, ako tu ide obchod, ako sa krajina rozvíja. Podnikať sme tu však nezačali. Pripadalo mi, že rodiaci sa podnikateľský štýl tu je taký priveľmi vágny. Každý predával všetko a na dlh. Všetko sa financovalo úvermi z bánk, úvermi, ktorých záruky neboli z môjho pohľadu štandardné. Nevedel som vtedy pochopiť, že sa tu ekonomika a podnikanie  takýmto spôsobom naozaj rozvíjajú, myslel som si, že sa mi to vari iba sníva. No bola to chyba, pretože to bola realita. Robiť obchody som začal až v roku 2000.

Ľutovali ste neskôr, že ste sa tu neangažovali už v tých prvých rokoch novovznikajúceho kapitalizmu?

V živote ľutujem skôr to, čo som neurobil, ako to, čo som urobil, napokon, asi ako väčšina ľudí. Bola to možno chyba, že som sa nezapojil do rozvoja slovenského alebo českého hospodárstva, ale na druhej strane – ten typ obchodovania, aký sa tu robil, to nie je môj štýl. Som od neho myšlienkovo veľmi vzdialený. Nazdávam sa, že do podniku má človek vkladať nielen schopnosti, nadanie, čas a prácu, ale aj svoje peniaze, aby na vlastnej koži cítil nebezpečenstvo, aby sa o svoj kapitál obával a chránil ho. Pri podnikaní s cudzími peniazmi takéto pocity nezískate. V tomto som konzervatívny. Radšej zarábam menej peňazí, no mám väčšiu istotu vo výsledku. Jeden z dôvodov, prečo som sa špecializoval na veľké projekty, je ten, že do nich vstupujú iba veľkí, silní partneri, ktorí podnikajú s podobnou filozofiou a podobným štýlom ako ja. Tak je to v súlade s mojím vedomím aj svedomím.
 

Zasklenou stenou vašej kancelárie v Prahe sa pozeráme priamo na pozemky holešovického prístavu, zarámovaného meandrom Vltavy. Tu sa rodí vlajková loď skupiny Lighthouse, komerčný a obytný súbor Marina. Čo vás k tomuto veľkorysému zámeru priviedlo a čo vás motivovalo k tomu, aby ste ho zrealizovali práve tu?

Dôvodov býva niekoľko a to platí aj v tomto prípade. Vedel som, že projekty na vode sú veľmi vyhľadávané a úspešné na celom svete. Tu v Holešoviaciach ležal na zemi drahokam, ktorý ešte nikto nezodvihol. Na druhej strane rokovacieho stola sedeli pán Miloslav Černý, majiteľ a riaditeľ Českých prístavov, ktorým patrili pozemky, a jeho námestník pán kapitán Jindřich Vodička. S nimi sme sa dohodli za jediný deň. To bolo pred siedmimi rokmi a dohoda stále platí.

Česi radi kritizujú sami seba za čokoľvek, ja som tu však našiel partnera, s ktorým sa za jeden deň dohodnete na projekte, ktorý potrvá desať rokov a ktorý už sedem rokov bezchybne funguje. Takže to už sú dva dôvody: vynikajúca príležitosť a spoľahlivý partner. Podobné vzťahy však máme s každým z našich obchodných partnerov.

Tretím dôvodom je určitá vízia, ako regenerovať veľmi cenné, zaujímavé a urbanisticky citlivé územie v širšom centre veľkomesta. Využívame pritom skúsenosti, ktoré sme získali pri podobných projektoch v európskych aj mimoeurópskych mestách.

Samozrejme, v tomto rozhodnutí bol aj osobný vzťah k Česku, kde som prežil časť svojho života, rozumiem mentalite ľudí, poznám tunajšiu históriu i kultúru… Od prvej chvíle sa tu cítim ako vo svojom meste, vo svojej krajine.

Aký vzťah máte k Slovensku? Chystáte aj tam nejaký významný projekt?

K Slovensku ma viaže veľmi silné puto. Rád a často tam chodím. Veľký projekt tam ale teraz nemáme. V čase, keď sa Slovensko začalo hospodársky rozvíjať, som bol v Prahe. S našimi akcionármi však máme v Bratislave niektoré menšie rezidenčné projekty, napríklad kino Hviezda. Aj na Slovensku však chceme byť aktívni.

V druhej polovici minulého roka vypukla v USA hypotekárna a úverová kríza a postupne sa prelieva aj za oceán do Európy. Postihla úverový trh a takisto váš odbor – development a realitný trh. Ako sa s tým vyrovnávate? Čelíte podobnej situácii prvýkrát alebo už vás niekedy niečo podobné postretlo?

Úverová kríza a pád trhu s nehnuteľnosťami – to ma už v minulosti postretlo, podobné poklesy som už zažil. Ten súčasný zatiaľ naše projekty nijako zásadne neovplyvnil.

Ľudia si myslia, že ak ekonomika rastie, tak rastie navždy a nijaká stagnácia alebo pokles neprídu. Ibaže tak to nie je. Poklesy som zažil a môžem potvrdiť, že sú vždy oveľa rýchlejšie ako vzostupy ekonomiky. Pre obdobie stagnácie a poklesu treba disponovať dostatočnou likviditou a mať rezervy. Kto sa o to nepostará, toho môže klesajúca ekonomika vážne ohroziť.

Nemáte obavy, že by úverová a realitná kríza mohla postihnúť aj Českú republiku alebo Slovensko?

Existujú tu reálne riziká pre developerov, ktorí sa spoliehajú len na zahraničných investorov a svoje projekty budujú na predpoklade, že ich predajú alebo prenajmú zahraničným zákazníkom. Lenže tí už neprídu. My sa na zahraničných investorov nespoliehame, tento segment kupujúcich sme obmedzili na minimum. Neschopnosť alebo neochota bánk financovať projekty môže postihnúť menších developerov, ktorí nemajú dostatok vlastných zdrojov a nemajú zabezpečené dlhodobé financovanie. Tak to nám takisto nehrozí. Ako som povedal na začiatku, do projektov vstupujeme s veľkým podielom vlastných peňazí a skupinu Lighthouse tvoria veľmi silní partneri. Ja osobne sa necítim nijako ohrozený. Nepozorujem nijaký pokles záujmu bánk financovať naše projekty, nevidím ochabnutie dopytu Čechov po kúpe a prenájme našich nehnuteľností, naopak, záujem narastá. Ono je totiž bežné, že záujem potenciálnych klientov o projekty, ktorých výstavba sa končí, stúpa…

A čo sa týka ekonomík, myslím si, že krízu prečkajú bez vážnejších problémov. Ich základy sú veľmi silné a hospodárska stagnácia v USA ani jej odozvy v Európe ju nepoškodia. Azda iba keby nejako dramaticky klesol dopyt po nových automobiloch. Navyše, máme otvorený prístup na východoeurópske trhy, ktorých sa prebiehajúca kríza nijako nedotkne a neuškodí im.

Čo pre  vás znamená byť úspešný ­obchodník a bohatý muž?

Ja sa necítim bohatý. Ani na to veľmi nemyslím… Pravda, necítim sa ani ako chudobný chlapec, ktorý musí ťažko bojovať o svoje živobytie. Pre mňa peniaze nie sú hlavnou súčasťou života. Dôležitý je pre mňa úspech, a tým sú dobré projekty, krásne stavby, trvalé hodnoty, ktoré po mne ostanú.

Úspech je nestály a cesty k nemu nebývajú priame. Kedy ste zažili svoj veľký neúspech a ako ste sa s ním vyrovnávali?

Boli roky, keď som sa ocitol pod silnými finančným tlakmi, ale nikdy to nebola zásadná hrozba. To sa mi, jednoducho, nestalo. To však, samozrejme, neznamená, že som nikdy nebojoval s krízovou udalosťou. Ak podnikateľ tvrdí, že nezažil krízu, podľa všetkého nehovorí pravdu alebo ho to ešte len čaká. Chyba či neúspech k podnikaniu jednoducho patria. Najdôležitejšie je pritom ostať húževnatý, neustúpiť, chápať problémy ako niečo, čo sa musí riešiť, a nie pred nimi utekať. Pozerajte sa problému priamo do očí. Nespoliehajte na to, že ho za vás vyrieši niekto iný. Úspešný bude napokon ten, kto má za sebou viac úspechov ako neúspechov.

Čo je podľa vás hlavnou podmienkou toho, aby úspešných krokov bolo viac ako neúspešných?

Opatrnosť a šťastie. Keby ste preverili napríklad vzdelanie alebo inteligenciu niektorých najúspešnejších ľudí, možno by ste zistili, že to v podstate nie je až také slávne. Ale chce to mať šťastie. To znamená byť v správnej chvíli na správnom mieste.

Často sa hovorí, že človek má niesť zodpovednosť za svoje neúspechy. Zodpovednosť však treba niesť aj za svoje úspechy. O staviteľoch to platí dvojnásobne, lebo svojimi projektmi ovplyvňujú mesto, krajinu a život určitej komunity na niekoľko generácií dopredu. Ako sa s tým vyrovnávate vy?

Zodpovednosť za svoje projekty vnímam veľmi silno a vnímam ju v troch rovinách. V prvom rade je to zodpovednosť voči tým, ktorí kupujú nové byty alebo prenajímajú komerčné priestory. Chcem im poskytnúť najvyššiu kvalitu. Kupujú si miesto, kde budú bývať, pracovať, obchodovať alebo niečo vytvárať, a je na mne, aby som im ponúkol optimálne prostredie, tie najlepšie podmienky.

Po druhé, cítim zodpovednosť k tomu obdobiu, keď ľudia už zabudnú, kto bol staviteľom a kto architektom projektu, a budú s tým projektom alebo s budovou jednoducho a prirodzene spolunažívať. Myslím si, že je to spojené so zodpovednosťou v širšom urbanistickom kontexte, a to ma vedie k tomu nerobiť nič, čo by malo nejaký dramatický vplyv na krajinu a prírodu.

A treťou rovinou je historická zodpovednosť. To je tá, ktorú teraz neviem a ani nemôžem posúdiť. Aby som však ponúkol príklad: centrum Prahy bolo vystavané s veľkou historickou zodpovednosťou, súčasnosť potvrdzuje, že bolo vybudované veľmi dobre. Ale napríklad Severojužná magistrála ukazuje, že v tomto prípade bola historická zodpovednosť veľmi slabá…

Akú úlohu pritom pripisujete architektom a architektúre?

Ich úloha je zásadná a kľúčová. Architektúra pre mňa nie je schopnosť „niečo pekné nakresliť“. Architektúru vnímam ako schopnosť vidieť projekty vo všetkých súvislostiach, aby domy boli funkčné, teda aby správne fungovali aj z hľadiska inžinierstva, aby dobre nadväzovali na svoje okolie a boli urbanisticky dobre riešené.

Je to dôvod, prečo uprednostňujete svetových architektov pred domácimi?

My spolupracujeme aj s miestnymi architektmi. To však nie je o tom. Ja dávam prednosť architektom, s ktorými už sme v minulosti na niečom pracovali a s ktorými mám dobré skúsenosti. Viem, že je to možno trocha nespravodlivé voči mladým, začínajúcim architektom, ale aj to patrí k zvyklostiam môjho konzervatívneho prístupu k podnikaniu. Rozhodne nie som vyhľadávačom nových talentov, radšej pokračujem v spolupráci s ľuďmi, ktorí sa osvedčili a s ktorými si aj výborne rozumieme.

Vráťme sa ešte k jednej z prechádzajúcich otázok. Pripustili ste, že ste zažili aj neúspechy. Boli to neúspechy aj v tomto zmysle? Máte za sebou projekty, o ktorých – keď ich dnes vidíte – si poviete: „Toto sme mali riešiť inak.“?

Samozrejme, že áno. Projekty vznikajú ako kompromisy medzi zadaním investora, priestorovými dispozíciami, finančnými možnosťami a podobne. Takže o celom rade našich realizácií si dnes hovorím, že sme niečo nemuseli a niekde ešte mohli…

Tamir Winterstein, generálny riaditeľ developerskej  skupiny Lighthouse Group, sa narodil v roku 1949 v Bratislave. Tamirov strýko Vojtech Winterstein bol v 30. a 40. rokoch minulého storočia vodcovskou osobnosťou slovenskej židovskej obce. Preto bola rodina Wintersteinovcov tŕňom v oku novému komunistickému režimu. Na začiatku 50. rokov Tamirovho otca Ladislava, ktorý pracoval na ministerstve vnútra v Bratislave, bez súdu uväznili na dva a pol roka a rodina musela odísť do vyhnanstva. V roku 1966 Tamir odišiel do Izraela, kde vyštudoval stavebnú fakultu. Absolvoval povinnú vojenskú službu v izraelskej armáde a vo funkcii dôstojníka pri ženistoch ostal ďalších 25 rokov v aktívnej zálohe. Na začiatku 90. rokov sa vrátil do Českej republiky ako riaditeľ jednej z najväčších izraelských developerských spoločností. Obchody tu však aktívne rozvinul až v roku 2000 so skupinou Lighthouse Group. Tamir Winterstein je rozvedený, má dve deti, ktoré žijú v Izraeli. Dcéra študuje právo, syn teraz absolvuje základnú vojenskú službu.

Jan Pekař
Foto: Pavel Veselý

Autor je spolupracovníkom redakcie.

KategórieDeveloperi