Ivan Čarnogurský: Neobmedzuje nás trh, ale kvalita, peniaze a čas

Ivan Čarnogurský: Neobmedzuje nás trh, ale kvalita, peniaze a čas

Ivan Čarnogurský ml. neverí na prirodzený talent, skúsenosti ho totiž naučili dôverovať skôr vplyvu prostredia. Až to so svojimi danosťami vytvára vhodný rozmer talentu. Vyskúšal si rolu emigranta v Rakúsku, ktorý sa po „nežnej“ vrátil na Slovensko, robotníka na stavbe, odborníka v technickom skúšobnom ústave, finančníka v bankovej inštitúcii, aby v súčasnosti pôsobil v pozícii riaditeľa IPEC Group – jednej z najväčších developerských spoločností na Slovensku. Domnieva sa, že trh nebude hlavným obmedzujúcim faktorom pre rozvoj developerských činností na Slovensku. Dôležitá bude schopnosť zrealizovať dielo kvalitne, v termíne a za dobré peniaze. Inými slovami, trh treba správne ovládať, využívať a spracúvať. A to všetko s kvalitnými ľuďmi, ktorí posúvajú firmu dopredu. Ivan Čarnogurský je súčasne ďalším nominovaným v kategórii Osobnosť slovenského stavebníctva v II. ročníku ASB GALA večera.

V súčasnosti sa však zdá, že práve nachádzanie kvalitných pracovných síl je najväčší problém slovenského stavebníctva. Ako to vnímate?

Ja by som to nenazval problém, pretože vtedy ide o stav, z ktorého neviete vyjsť von. Hovorme tomu úloha, kde sa riešia nevyriešené zadania a na ich konci je žiadaný výsledok. A pracovná sila je riešiteľná úloha.

S koľkými neznámymi?

V zásade s tromi: kvalita, peniaze a čas – tie ovplyvňujú celé stavebníctvo. Každý potrebuje stavať za čo najkratší čas, lebo to podmieňuje schopnosť predať objekt. Pritom sa vyžaduje dlhotrvajúca kvalita, ktorú možno definovať nárokmi na meniace sa technologické požiadavky a energetickú náročnosť. Keď si to dáte dokopy s peniazmi, dostanete rovnicu o troch neznámych s premenlivou veličinou nedostatkového tovaru – čiže ľuďmi.

Aký teda ponúkate algoritmus riešenia?

Prevažuje názor, aby sa do firiem prijímali len kvalitní pracovníci. Keby to však platilo všeobecne, tak by sme klonovanie ľudí mali dávno za nami. Nerobíme si však ilúzie o kvalitných pracovníkoch. Je o nich taký záujem, že sa dnes stávajú podnikateľmi s vlastnou kvalitou.

Čo to znamená?

Licitujú v otázkach financií a v možnostiach na trhu. Každá firma má svoje vlnové výkyvy a títo ľudia chcú pracovať vo firmách, kde budú veľmi intenzívne v pozitívnej situácii. Ak sa to preklopí do negatívnych stavov, budú odchádzať. Samozrejme, je tu aj kombinácia rôznych typov pracovníkov a práve pri nich tvrdím, že máme šancu ich školiť.

Vlastnými silami alebo v spolupráci so štátnou správou?

Na štát by som sa príliš nespoliehal. Skúsme si školenia organizovať sami. Malé firmy s tým síce môžu mať problém, ale na druhej strane sa im tam majiteľ môže viac venovať. Vo väčších firmách to už pôjde do systému, ktorý si vyžaduje školiacu štruktúru. Niektoré firmy to zase berú príliš naturálne, ba až živelne a veľmi často „vykupujú“ vyškolených ľudí od iných firiem. Ako sa hovorí, mačka si hryzie do chvosta a my sa krútime v začarovanom kruhu. Trochu to pripomína socializmus, keď sme si navzájom kradli stierače z áut.

Tlak socialistického absurdistanu ste nevydržali a emigrovali ste do Rakúska. Ako ste sa tam pretĺkali?

Ušli sme tam štyri roky pred novembrom 1989 a moje pracovné príležitosti boli naozaj rôzne. Prvý džob som získal v stavebnej firme ako robotník a postupne cez montážne činnosti, skúšobníctvo a zdvíhacie zariadenia som sa dostal až do veľkej stavebnej spoločnosti mesta Viedeň s názvom Wibeba. Po novembri ’89 som sa dostal na hranicu investícií, neskôr bankovníctva a v rámci neho naspäť do realít. Otec bol v tom čase generálnym riaditeľom v Hydrostave, a tak som sprostredkoval veľa kontaktov.

Odvtedy sa datuje aj začiatok IPEC-u?

Áno. Môj strýko Ján kedysi vyslovil pamätnú vetu, že moc je na chodníku, len ju treba zdvihnúť. Ja som sa tak dostal k pôvodne rakúskej spoločnosti IPEC, ktorá kedysi vytvorila joint venture s Hydrostavom. Po zmene predmetu obchodovania firma osirela, a tak sme ju s otcom začali viesť. Vybudovali sme zložku projektového manažmentu a onedlho k nám začali chodiť výrobné firmy zo zahraničia, ktoré hľadali možnosti vybudovať závody. Postupne sme firmu rozšírili o investičnú časť a už sa to viezlo od projektu k projektu. A doteraz sa nemôžeme zbaviť práce…

Akým ste psychológom? Rozumiete premenlivým potrebám, náladám a schopnostiam ľudí?

Priznám sa, pri výbere mi to občas robí problémy. Moja pozícia sa zlepšuje, keď už s nimi pracujem. Občas sa svojím výberom dostanem do oblasti omylov, ktoré sa v živote robia, ale vždy sa snažím ľuďom porozumieť. Keď ich neviem pochopiť, hľadám chybu u seba. Ak som ju ešte nenašiel, usilujem sa zlepšovať hranicu svojej schopnosti byť úspešný. Bolo by ľahké len tak niekomu vynadať a vyhodiť ho, ale chybou je aj nevedieť sa rozlúčiť s niekým neschopným. Všetko medzi tým je hľadanie a bádanie.

Podnikateľské prostredie na Slovensku je tvorené rozmanitou vzorkou jeho hráčov. Ako by ste charakterizovali sám seba?

Nerád by som sa niekde zaraďoval, ale verím, že mám ešte zdravý sedliacky úsudok s dravými inštinktmi. Zároveň verím, že keďže sme celý čas spolupracovali so zahraničnými investormi, boli sme viac-menej prinútení zaradiť sa do skupiny rešpektujúcej medzinárodné normy. Neskromne dúfam, že v tejto skupine vieme ísť druhým príkladom a so svojimi výsledkami sa niekedy aj „pochváliť“.

Do akej miery konzultujete svoje názory pri dôležitých rozhodnutiach?

Je nezmysel byť presvedčený o výlučnej správnosti vlastného názoru. V minulom roku sme išli do partnerstva so spoločnosťou HB Reavis a tam sa človek musí veľmi cvičiť, aby vedel chápať jeden druhého. Myslím, že veľmi rýchlo sme sa dohodli na strategických cieľoch a spôsoboch, ako ich dosiahnuť. To však vyžaduje čas, trpezlivosť, ale aj dôraznosť. Netreba byť nervózny z každého čiastkového neúspechu, ale ani žiť v eufórii z každého čiastkového úspechu.

Hodnotíte teda partnerstvo s HB Reavis ako úspešné?

Jednoznačne. To, že sme zdvojnásobili náš kapitál, znížili naše vnútorné náklady, sme na báze štrukturálnych výhod a máme lepšie možnosti vo financovaní, môžem hodnotiť len ako úspech. Samozrejme, zostáva už „len“ spomenutý ľudský faktor.

Nevyčíta vám konkurencia prílišnú dominantnosť na trhu?

Nestretávam sa s tým, trh zase nie je až taký malý. Vyvstáva otázka, kto by nám to vyčítal.

Napríklad domáci developeri.

IPEC má svoju činnosť ešte viac rozloženú do zahraničia. Patrí do nej aj pôsobenie v rámci projektového manažmentu, ktorý sme stále neopustili. Neviem nájsť jediný dôvod, ktorý by hovoril proti tomuto spojeniu.

Spomínali ste zahraničie, ktoré sa vo vašom prípade rozkladá najmä vo východnej Európe. Aké vidíte odlišnosti s pôsobením v krajinách Európskej únie?

Keď chcete dnes stavať fabriku v Bulharsku alebo Rumunsku, nepýtajte sa, podľa akých pravidiel sa tam stavia. Pokojne sa orientujte podľa európskych noriem. Ak sa aj vyskytnú odchýlky v nejakých percentách, dá sa im prispôsobiť. Samozrejme, žijú tam iní ľudia s inou rečou, iní dodávatelia, iné lokálne vzťahy, ale dnes už aj tam jestvuje minimálne jeden silný zlučujúci faktor – je ním stavebná technika. A na ňu sa môžete orientovať. Určite mi v tomto dajú za pravdu mnohí stavitelia bizniscentier. Ani medzi New Yorkom, Bratislavou, Prahou či Kyjevom nie sú také odlišnosti, podľa ktorých by ste museli úplne prestavať svoje organizačné pravidlá.
 

Predsa len by som sa opýtal na riziká v obchodovaní s krajinami, ktoré sú na východ od Schengenského priestoru. Nie sú tam menšie garancie?

Určite áno, pretože v oblasti povoľovacích a schvaľovacích konaní v stavebníctve na lokálnej úrovni sú vždy konkrétni ľudia. Ak by vás chcel niekto zneužiť a nebodaj vydierať, je to veľmi výhodný priestor. K našim výhodám patrí, že naše produkty nie sú priamou konkurenciou pre miestnych podnikateľov. Naopak, viažeme ďalšie podnikateľské aktivity a pracovné sily. Som dokonca presvedčený, že okolie motivujeme naším príchodom ešte viac ako obchodný reťazec.

Nemuseli ste platiť akési „všimné“?

Ani euro, a to dokonca ani na Ukrajine. Keď to postavíte podľa európskych noriem, tých niekoľko prispôsobení sa domácej norme ešte zvládnete a všetko ostatné potom môžete ignorovať.

Dá sa prenášať logistický systém z jednej krajiny do druhej?

Áno, ale je dôležité, aby to fungovalo najskôr na Slovensku. Viete si vyhodnotiť stav, zadefinovať know-how a uviesť to do školiacich systémov. Veď „per huba“ to dnes neurobíte ani na východnom Slovensku. Samozrejme, kedysi tam bol problém postaviť betónový múrik, čo už dnes v Bratislave a blízkom okolí takmer neexistuje. Dnes sa s týmito neznalosťami stretávame v Rumunsku, kde betón občas ani len z diaľky nevidel cement.

Nie je to únavné vždy nanovo vkladať energiu do samozrejmých vecí?

Únavné to je, ale nariekanie je to posledné, čo budeme robiť. Opäť je tu dôležitá trpezlivosť a dôraz, lebo inak by ste sa zbláznili. Určite by sme sa nemali porovnávať s Rumunmi a hovoriť, že oni sú horší ako my. Potom by sme museli povedať, že sme horší ako napríklad Nemci. Nepripusťme to a radšej hľadajme vyrovnávajúci element.

Počul som, že idete stavať ešte viac na východ…

Dcéra žije v Japonsku, no a môj zatiaľ ostatný pozemok, ktorý som kúpil, je neďaleko Tokia. Ide o 1 200 štvorcových metrov, na ktorých by sme chceli postaviť moderný dom, ale aj tradičný japonský s ryžovou sýpkou, a to podľa všetkých japonských pravidiel.

Vaším dominantným produktom v stredoeurópskom priestore je predsa len priemyselná budova. Prečo ste si vybrali tento architektonický typ?

Dôvod bol veľmi jednoduchý. Už našu prvú zákazku tohto druhu – výrobu závodu firmy Gabor – sa nám podarilo dobre zorganizovať. Po nej nasledovali ďalšie objekty v podobnom duchu a trh nás prirodzene vtiahol do priemyselno-prevádzkových budov.

Vy ste však ťažili aj z predinvestície pozemku. O čo konkrétne išlo?

V mestách sa už začiatkom 90. rokov minulého storočia začalo veľmi silno špekulovať okolo nákupu a verifikácie pozemku. Nám sa však až do konca tejto dekády darilo pre priemyselné objekty držať cenu pozemku pod hranicou 300 korún na štvorcový meter vrátane infraštruktúry. Predinvestícia do pozemku bola teda krátka a nízka. Povoľovacia metóda v menších mestách bola zase veľmi rýchla. Od akvizície až po odovzdanie to netrvalo dlhšie ako 12 mesiacov. Hoci napríklad pri výstavbe bytov v meste to trvalo aj trikrát dlhšie, pustili sme sa aj do tohto segmentu.

A tak sme sa dostali k architektúre. Ktoré jej podoby sú vám najbližšie?

Architektúru mám naozaj veľmi rád, a dokonca som ju chcel kedysi aj praktizovať. Nemyslím si, že by som bol dobrým architektom, ale o to viac si ju vážim. Viem vnímať modernú i starú architektúru, ako aj priestory, kde je vhodná kombinácia týchto architektúr. Na druhej strane ma veľmi trápia tie slovenské gýče s vypuklými strechami, vikiermi, strešnými oknami a oknami do fasád tam, kde nemajú byť a ničia proporciu fasád.

Takýchto príkladov je možno veľa, ale Slovensko má určite aj dobrých autorov.

Určite sú na Slovensku aj úspešní jednotlivci, ktorí zožali úspech aj na medzinárodnej scéne. Problémom je skôr súčasná situácia, v ktorej sa pohybuje veľa výrobcov, veľa materiálov a reklamných spôsobov, ako to všetko predať, a na dôvažok – veľa nevyzretých názorov. Výrazne absentuje kontinuita architektonického názoru a existuje množstvo zlých príkladov, čo bráni vytvoriť veľké zóny kompaktnej architektúry. A tam majú pozitívny vplyv veľkí developeri, ktorí pri čistení od starých budov vedia postaviť kompaktnú architektúru. Táto sa môže stať výstavným prvkom, ktorý ľudí upúta.

Ako sa uskutočňuje váš dialóg s architektmi?

Spolupráca s architektmi je prospešná vtedy, keď oni chápu nás a my ich. Pravda, architekt musí mať silný vzťah k funkčnosti a účelnosti objektu a súčasne musí vedieť, kedy sa dá od nich upustiť a použiť umelecký prvok. Aj investor je predsa rád, keď objekt priťahuje návštevníka aj svojimi estetickými kvalitami. Súčasne však musí dbať, aby jeho investícia bola dlhodobá a nepodliehala módnym vplyvom. Mám teda architektúru rád, ale niekedy aj trpím.

Existujú povedľa developingu a stavebníctva aj ďalšie svety vo vašom živote?

Ak sa pýtate na moje hobby, jedno by tu bolo, ale obávam sa, že opäť súvisí s mojím biznisom. Ide o prekrásnu dedinu Malá Franková neďaleko Ždiaru, odkiaľ pochádza môj starý otec. A práve tu sa nám podarilo zachrániť pre dedinu ľudovú školu, ktorú sme zrekonštruovali, a súčasne usporiadať tam semináre a maliarske plenéry. Snažím sa ľudí presviedčať, aby nebúrali drevenú architektúru, a verím, že sa nám túto dolinu podarí spojiť so susediacou Bachledovou dolinou. Vytvorili by sme tak stredisko alpského štýlu. No a pri tejto aktivite zistíte, že máte veľkú rodinu, čo vám úplne stačí na zábavu.

A čo bude ďalej?

Veľkým cieľom je sústavná práca s ľuďmi a ich rozvoj. Ak sa chceme stať stredoeurópskym hráčom, bez ľudí sa to naozaj nedá dosiahnuť. Potom to ešte treba vedieť zosúladiť s rodinou, priateľmi a aby to bolo prospešné aj pre Slovensko. Najväčšia chyba by však bola v odvolávaní sa na vyššie ciele, pričom by sa nedosahovali tie malé. Naopak, cez malé ciele treba vytvoriť prospešné zázemie pre ostatných. Myslím, že najbližších 30 rokov mám čo robiť.

Ing. Ivan Čarnogurský ml. (nar. 1959)

Zakladateľ a generálny riaditeľ spoločnosti IPEC Group, ktorá sa radí medzi najvýznamnejších developerov industriálnych a logistických projektov na Slovensku s pôsobením aj mimo hraníc Slovenska. Skupina IPEC sa zameriava na zabezpečenie výstavby projektov zahraničných firiem na Slovensku, v Česku, na Ukrajine a v Rumunsku. Spoločnosť IPEC Group je na trhu viac ako desať rokov a doteraz realizovala rôznymi formami projekty s prenajímateľnou plochou vyše 680 000 m2.

Ľudo Petránsky
Foto: Dano Veselský

KategórieDeveloperi