Martin Lipták z Čiernych dier: Množstvo chátrajúcich budov v regiónoch v skutočnosti nie je k dispozícii
Broňa Tarnócy Ich grafiky zbierajú tisíce ľudí. Akákoľvek grafika, ktorú vydajú, je vypredaná v náklade zhruba 200 kusov do pár minút – bez ohlásenia času predaja vopred. A to nie je všetko! Podarilo sa im nadchnúť Slovensko naprieč generáciami pre historické, donedávna prehliadané typy architektúry. Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, projekty v kaštieli Coburgovcov v Jelšave, v dome železiarov v Betliari a baníckom dome v Smolníckej Hute financujú takmer úplne z vlastných zdrojov.
Intenzívnejšie som si ich všimla, až keď sa začalo hovoriť o búraní už bývalej Design Factory na Bottovej ulici. Zámočnícku halu z minulého storočia s citom zrekonštruovala trojica architektov – Martin Paško, Zoran Michalčák a Zuzana Zacharová. Vďaka nim a tisícom návštevníkov sa z nej stal kultúrny priestor, kde sa konali výstavy, koncerty, kde to žilo.
Jej (ne)výhoda tkvie v tom, že sa nachádza na lukratívnom pozemku, obklopenom novými developerskými projektmi. Práve vtedy oslovili Čierne diery grafika Karola Trnovského, ktorý v Design Factory roky pôsobil, aby vytvoril grafiku na podporu záchrany objektu. A tu prichádza zlom – pred grafickým listom sa tvorili dlhé rady. Niečo také asi nikto nečakal. Dodnes na ten moment spomína aj architektka Zuzana Zacharová – ako na jeden z najdôležitejších v histórii.
Rozprávala som sa s Martinom Liptákom (na úvodnej fotke v strede), členom zoskupenia Čierne diery, o tom, ako sa dnes (ne)darí zachraňovať kultúrne dedičstvo, ako fungujú grantové programy, štátna podpora či filantropia. Väčšinu rozhovoru sme však venovali tým, ktorí im najviac pomáhajú, a tomu, čo ich k tejto činnosti vedie.
Aktivizmus Čiernych dier sprevádza tvorba grafík na vlastnom risografickom stroji. Od roku 2015 sa do série zapojilo takmer 100 autoriek a autorov z prostredia výtvarného umenia, ilustrácie a grafického dizajnu. Podarilo sa vám nadchnúť Slovensko naprieč generáciami pre niektoré donedávna prehliadané historické typy architektúry. Zároveň ste sa stali organizáciou, ktorá dokáže priamo finančne podporovať ochranu kultúrneho dedičstva, ale aj iné mimovládne organizácie v oblasti sociálnej práce. Akým konkrétnym spôsobom dochádza k prepájaniu s organizáciami, ktorým pomáhate?
Len v pandemickom roku 2020 sme ako Čierne diery vyzbierali zhruba 200 000 eur na podporu rôznych organizácií. Väčšinou sa svojou pomocou snažíme niečo povedať. Urobiť nejaké gesto. A tak sme okrem pamiatok pomáhali aj v oblastiach, ktoré by možno niekto nečakal: učiteľkám rómskych detí v Dobšinej alebo napríklad aktivistkám za ženské práva. Na našu prácu sa nepozeráme len úzko cez architektúru, ale snažíme sa kultivovať verejný priestor alebo verejnú diskusiu. Veci, na ktorých nám záleží.
Prichádzajú vám žiadosti od rôznych subjektov na podporu obnovy kultúrneho dedičstva?
Pokiaľ ide o pamiatky, v súčasnosti nám prídu žiadosti o podporu aj trikrát týždenne. Aj na tom možno ilustrovať, ako na Slovensku nefungujú podporné mechanizmy na ochranu kultúrneho dedičstva. Spočiatku sme spomedzi nich vyberali tie, pri ktorých pomoc naozaj zaváži. Pomohli sme poslednému majstrovi kyjatických hračiek, aby si obnovil starú školu na svoju dielňu. Financovali sme združenie bojujúce o liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. A iné.
Odkedy však máme viacero pamiatok vo svojej správe, sústreďujeme sa najmä na ne. Projekty v kaštieli Coburgovcov v Jelšave, v dome železiarov v Betliari a baníckom dome v Smolníckej Hute financujeme takmer úplne z vlastných zdrojov. Nespoliehame sa na veľké štátne granty. Na Slovensku ich je málo a od nástupu tejto vlády už o nich ani nerozhodujú odborné komisie, ale politické nominácie. Rovnako u nás nemá veľkú tradíciu ani podnikateľská filantropia.
Od svojho vzniku v roku 2014 sa venujete dokumentovaniu, ochrane a popularizácii technických a industriálnych pamiatok na Slovensku. Čo je vaším cieľom, snahou dosiahnuť?
Aké ciele si môže stanoviť združenie, ktoré sa usiluje zlepšiť povedomie o kultúrnom dedičstve a môže sa pri tom spoliehať len na mäkkú silu, nie na zákony a normy? Dá sa taká spoločenská zmena zmerať? Z reakcií od našich čitateliek a čitateľov sa zdá, že situácia sa zlepšuje. Niektorí sa dokonca ujali opustených pamiatok, aby ich rekonštruovali.
Keď niekto protiprávne búra pamiatku, po novom vzniká taký spoločenský tlak, aký ešte pred desiatimi rokmi nebol bežný, zriedkavo dokonca vedie k zvráteniu procesu. Ako Čierne diery sme len zoskupenie zopár ľudí. Ale vôkol seba máme komunitu desaťtisícov ľudí. Preto každý náš projekt vnímame ako gesto voči verejnosti, ktorým chceme niečo povedať. Veríme, že zmysluplné skutky sú nákazlivé.
Ako cez svoju tvorbu dokážete financovať rekonštrukcie historických objektov?
Máme šťastie, že naše grafiky zbierajú tisíce ľudí. Akákoľvek grafika, ktorú vydáme, je vypredaná v náklade zhruba 200 kusov do pár minút – bez ohlásenia času predaja vopred. Rovnako aj knihy Čiernych dier patria k bestsellerom. Napríklad séria o technických pamiatkach v regiónoch ako Gemer vyšla v náklade 8 000 kusov a väčšina sa vypredala ešte skôr, než dorazila do kníhkupectiev. V takých nákladoch vychádzajú najúspešnejšie ľúbostné romány z červenej knižnice.
Od roku 2014 sme si vybudovali dôveru širokej komunity ľudí, ktorá kupuje našu tvorbu priamo u nás, väčšinou bez sprostredkovateľov. Vďaka tomu dokážeme finančne pomáhať pamiatkam. Ale takisto je to stimulujúce pre samotný trh s umením alebo pre vizuálne autorky a autorov. Veď len do série grafických diel sa zapojilo takmer 100 rôznych tvorkýň a tvorcov. Dbáme na to, aby všetci dostávali férový honorár. A aby aj knihy fungovali nielen po obsahovej, ale aj po vizuálnej stránke.
Na Slovensku chátrajú desiatky kaštieľov a na obnovu mnohých sa nikdy nenájdu potrebné milióny eur. Ako si vyberáte budovy, ktoré sa rozhodnete rekonštruovať?
Prenajali sme si časť kaštieľa Coburgovcov v Jelšave, aby sme v tam zriadili zážitkové ubytovanie podľa projektu architektonického ateliéru 2021. V Betliari sme vytvorili susedstvo ľudí dobrej vôle a spoločne sme kúpili deväť bytov v bytovom dome železiarov, ktoré po rekonštrukcií budeme prenajímať za dostupnú cenu. V každom z týchto projektov hľadáme lokálnych partnerov, s ktorými môžeme spolupracovať. Na ktorých môžeme nadviazať.
V Jelšave to bola Viera Kozárová, ktorá samu seba nazýva vyučenou smetiarkou, ale už roky pracuje na pamiatkach a stala sa vedúcou obnovy kaštieľa. Vďaka štátnym programom na zapojenie dlhodobo nezamestnaných do obnovy pamiatok, čiže v Jelšave miestnych Rómov, urobili v Jelšave veľké množstvo práce. A ako jedni z mála pochopili, že pamiatku možno prezentovať už v procese obnovy a ukázať dokonca aj jej poruchy, ktoré vznikli dlhoročných chátraním.
Je to záslužná činnosť, pretože na Slovensku sme experti v prečerpávaní alebo dokonca tunelovaní grantov na pamiatky, ktoré sú potom bez života. Úsilie v Jelšave sme chceli podporiť alebo doplniť vlastným projektom ubytovania v zruinovanej časti kaštieľa, ktorá zatiaľ neprešla obnovou. V Betliari nás už ale čaká klasická rekonštrukcia v spolupráci s architektonickým ateliérom ô. Prečo sme si túto pamiatku vybrali? Pretože okrem charizmy bola aj skutočne na predaj.
Niekoho to možno prekvapí, ale množstvo chátrajúcich budov v regiónoch v skutočnosti nie je k dispozícii. Márne by ste ich hľadali v ponukách realitných kancelárií alebo dlho by ste riešili komplikované vlastnícke vzťahy.
Okrem architektúry sa venujete aj reštaurovaniu sochárskych diel. Podarilo sa vám zreštaurovať napríklad sochárske diela Alexandra Trizuljaka v Piešťanoch a Juraja Gavulu v Bratislave. Prečo práve tieto diela? Ako ste ich „našli“?
Dá sa povedať, že reštaurovanie oboch týchto sôch bolo bočným produktom kníh, na ktorých sme aktuálne pracovali. Išlo o súpis sôch vo verejnom priestore Piešťan a knihu o sochárovi Jurajovi Gavulovi, ktorý realizoval množstvo diel v architektúre. Dielo Alexandra Trizuljaka v Piešťanoch objavili autorky knihy Linda Blahová a Lívia Gažová v sklade, kam bolo premiestnené v období štátneho socializmu po tom, ako sa stal autor politicky nepohodlným.
Jeho návrat na Kúpeľný ostrov sme museli financovať z vlastných prostriedkov. V tomto konkrétnom prípade sme skrátka vydali nové dielo výtvarníčky Lucie Tallovej pre Čierne diery a celý výťažok sme použili na projekt opätovného osadenia sochy. V prípade reliéfu Juraja Gavulu v bratislavskej čokoládovni Figaro sme skrátka len napísali do továrne, že podľa našich informácií by mohli mať vo vstupnej hale vzácne sochárske dielo, ktoré pred rokmi prekryli sadrokartónom, ale táto chyba sa dá napraviť a ponúkame našu pomoc a propagáciu.
A na naše prekvapenie odpísali v pozitívnom duchu. Preverili si nás a dali si poradiť. Dielo zreštaurovali v spolupráci s Denisom Dvorským a synom sochára Matejom Gavulom. Zamestnankyne čokoládovne teraz chodia každý deň do práce okolo umenia, ktoré bolo dlho skryté.
Pracujete aj na obnove baníckeho domu v Smolníckej Hute. S kým konkrétne na obnove spolupracujete?
Starý banícky dom po spišských Nemcoch v Smolníckej Hute rekonštruujeme v spolupráci s architektmi Kilo/Honč. Na rozdiel od iných objektov v našej správe tento dom nie je pamiatkovo chránený a rozhodli sme sa k nemu pristúpiť tak, aby si udržal svoju charizmu aj bez toho, aby bola jeho obnova konzervatívna alebo staromilská. Stane sa akousi základňou Čiernych dier pri cestách do regiónu, ale po zvyšok roka bude k dispozícii na prenájom.
Ako združenie Čierne diery ovplyvňuje súčasná politická situácia a situácia vo Fonde na podporu umenia? Čo konkrétne by mal štát robiť, aby sa podmienky na ochranu chátrajúcich objektov zlepšili?
Ako Čierne diery sa snažíme fungovať sebestačne a nespoliehať sa na štátnu podporu. V čase, keď je podpora závislá od vládnej moci, sa to ukázalo ako prezieravé. Nič nás nezasiahlo. Ale Čierne diery sú odchýlkou z normy, nemožno nás len tak replikovať a nemožno podľa nás posudzovať druhých. Celé sektory kultúry potrebujú štátnu pomoc na to, aby mohli hrať divadlo, produkovať filmy, ozvučovať koncerty alebo písať básne.
Nie každý sa môže spoliehať na predaj lístkov. Bez podpory mnohé kultúrne organizácie zaniknú – a s tým aj časť slovenskej kultúrnej identity. Na financovanie kultúry tu boli zriadené Fond na podporu umenia, Audiovizuálny fond a na podporu pamiatok dlhé roky fungoval program Obnov si svoj dom. Zasadali v nich komisie zložené z odborníčok a odborníkov bez ohľadu na ich politické presvedčenie. Tento model už v súčasnosti neplatí a rozhodnutia odborných komisií maria nominanti dosadení Slovenskou národnou stranou.
Dotácie prideľujú svojvoľne podľa toho, s kým majú osobné väzby, nie podľa kvality projektov. Toto postihlo aj našu pamiatku v Betliari, kde sme si žiadali o drobnú podporu na obnovu strechy, od komisie sme získali vysoký počet bodov, ale politickí nominanti na ministerstve kultúry rozhodli, že dotácie dostanú iní žiadatelia s nižším počtom bodov, ktorí sú politicky spriaznení.
My sa dokážeme zaobísť. Ale koľko iných pamiatok takto schátra? Ako mám v tejto situácii odpovedať na otázku, čím možno zlepšiť situáciu pamiatok na Slovensku? Azda len zvoliť lepšiu vládu, ktorá nebude demolovať verejné inštitúcie a vráti sa k systému založenému na pravidlách.
V roku 2020 získala celú sériu grafík Čiernych dier do zbierky Slovenská národná galéria. Čo je s ňou dnes? Vrátili ste ju po výstave v Aukčnej spoločnosti SOGA naspäť? Nebojíte sa o ňu?
Bolo pre nás veľkou poctu, že sa akvizičná komisia Slovenskej národnej galérie rozhodla prijať grafiky Čiernych dier do svojej zbierky. Každé dielo, ktoré vytvoríme v spolupráci so slovenskými výtvarníčkami a výtvarníkmi, končí v počte jeden kus v zbierke galérie, kde sú archivované a zdigitalizované, ale bez možnosti reprodukcie. Ale ako to bude teraz, keď ministerstvo kultúry zničilo dobré meno inštitúcie a postupne v nej vystriedalo štyroch riaditeľov? Nevieme.
Vážime si ľudí, ktorí nechceli znášať tento útok na odbornosť a radšej z galérie odišli. A rovnako si vážime aj tých, ktorí sa rozhodli zostať a brániť verejný záujem, kým sa dá. Povedali by sme, že naším osobným rozhodnutím je teraz vyhýbať sa podujatiam Slovenskej národnej galérie. Ale vlastne sa ani žiadne veľmi nekonajú a bez nových výstav sú viaceré priestory prázdne.
