Pardubický zázrak po rokoch znova získal život

Pred desiatou dopoludnia je všade okolo frmol. Pripravujú sa stánky s občerstvením, performeri trénujú svoje akrobatické kúsky, zástupcovia inštitúcií už očakávajú novinárov. Nastal deň, na ktorý (nielen) mnohí z prítomných čakali dlhé roky – slávnostné otvorenie areálu Automatické mlýny. Napriek napätiu a nervozite tu však vládne veľmi priateľská atmosféra. Skoro až rodinná.

Kúpime to?

„Nechcete sa mrknúť na strechu? Pripravili sme si pre Prokša s Přikrylom malé prekvapko. Slnečníky na terase, ale ešte o tom nevedia,“ smeje sa architekt Zdeněk Balík, jeden zo strojcov pardubického zázraku. Hodinu pred začiatkom tlačovej konferencie má na sebe ešte obnosené tričko a papuče, býva totiž za rohom, takže ešte si môže potiahnuť z cigarety a vyraziť domov nachystať sa.

A naponáhlo má aj ústredná postava dnešnej udalosti, na ktorú sa do Pardubíc schádzajú ľudia z celej Českej republiky. „Nemá niekto voľné ruky, Zdendo? Honza Šépka potrebuje ešte priskrutkovať pár skrutiek,“ kričí cez centrálne námestie Lukáš Smetana na svojho kamaráta Zdenka Balíka.

Bola to práve táto dvojica, ktorá ambiciózny projekt pred rokmi naštartovala. Písal sa rok 2014, keď sa Balík obrátil na Smetanu s tým, že je v Pardubiciach na predaj areál Winternitzovy automatické mlýny – brownfield prakticky uprostred mesta, od historického centra ho delí iba pár desiatok metrov.

Mesto si s ním nevedelo rady, a tak sa inzerát dostal až do komerčnej realitnej kancelárie. Architekt Smetana mal vstupný kapitál k dispozícii vďaka úspešnému podnikaniu v projektovaní a realizácii bioplynových staníc, zariadení na premenu biomasy na bioplyn.

Na výstavbu „bioplyniek“ mohli poľnohospodári okolo roku 2010 čerpať vysoké dotácie, čo Lukáš Smetana s kolegom Jiřím Weinzettlom (viedli vtedy spolu štúdio Atelier 111 architekti) šikovne využili. Jednu z týchto bioplyniek postavili napríklad aj v obci Opatov vo Svitavsku, kde pred pár rokmi Atelier 111 architekti (Smetana už v štúdiu nefiguruje) realizoval aj oceňované dielne a garáže pre poľnohospodársku techniku.

Lukáš Smetana teda vyrazil na prehliadku areálu. Ihneď rozpoznal jeho jedinečný potenciál. Vzhľadom na Lukášovu pôvodnú profesiu mu, pochopiteľne, veľmi učaroval aj po architektonickej stránke – industriálny komplex je totiž dielom Josefa Gočára, rodáka z Pardubicka, ktorý sa radí k najvplyvnejším architektom minulého storočia.

Monumentálne poňaté budovy s dekoratívnymi tehlovými fasádami v duchu ranej moderny prepojil mladý Gočár mostíkom odkazujúcim na Ištarinu bránu. Múka sa tu prestala mlieť v roku 2012, presne sto rokov po dokončení hlavnej časti mlynov, na ktorú potom ešte nadviazal návrh sila. Smetana sa do podniku rozhodol vstúpiť a areál spoločne so svojou manželkou Marianou kúpil v roku 2015 za vyše dvadsať miliónov korún.

Pleskotov nápad

Vtedy ešte vraj Lukáš Smetana netušil, ako s postindustriálnym komplexom naloží, začal však s jeho oživovaním a postupným otváraním verejnosti, napríklad tak, že v ňom vytvoril priestory pre miestnu cukrárku alebo pekára. Spoločne so Zdenkom Balíkom sa potom spojili s architektom Janom Šépkom a začali premýšľať, ako mlyny čo najlepšie uchopiť.

„Dohodli sme sa, že vznikne uzatvorený blok. Nechali sme v ňom odstrániť množstvo menších objektov a vytvorili sme dva verejné priestory. Prvý je nástupná piazetta s platanmi. Teraz sme na nádvorí, kde nám však zatiaľ chýba celá jedna strana. Budú tu služby, byty a kancelárie,“ predstavuje počiatočnú víziu premeny areálu architekt Jan Šépka a rukou pritom ukazuje na neuzatvorenú stranu nádvoria susediacu s parkoviskom a rodinnými domčekmi pozdĺž cesty.

Zásadným míľnikom novej éry pre Automatické mlýny bolo rozhodnutie kraja aj mesta podieľať sa na investovaní do ich premeny. V tom období totiž Pardubický kraj spolupracoval s triom architektov Josefom Pleskotom, Ladislavom Lábusom a Petrom Všetečkom na genereli miestneho zámku, kde sa nachádzala aj Východočeská galerie. A práve architekt Pleskot odporučil kraju presunúť galériu do mlynského areálu, kde by našla omnoho lepšie podmienky na prevádzku, a odľahčenia by sa dočkal aj zámok. Následne sa ukázalo, že nápad je zmysluplný pre všetky zúčastnené strany.

Rozdeľovanie projektov

Práve vďaka tejto iniciatíve došlo k tomu, že hlavnú budovu areálu, nesúcu na svojom priečelí nápis „AUTOMATICKÉ MLÝNY“, kraj od Lukáša Smetanu odkúpil a zadal jej prestavbu na galerijné účely architektovi Petrovi Všetečkovi z ateliéru TRANSAT, ktorý na seba v poslednom období upozornil predovšetkým pietnou obnovou Baťovho pamätníka v Zlíne.

Zatiaľ čo zvonka sa budova mlynov takmer nezmenila, interiéry museli architekti kompletne prečistiť a uvoľniť – ponechali však relikty pôvodných technológií mlyna. „Rozhodli sme sa renovovať vonkajší vzhľad čo najbližšie k stavu zhruba pred sto rokmi a zároveň prepojiť nábrežie s nádvorím dvoma nanovo prebúranými pasážami so vstupmi do galérie. Do päťpodlažnej drevenej mlynice sme umiestnili vstupnú halu a expozíciu. Okná na východnej strane sme ‚zaslepili‘ a nahradili strešnými svetlíkmi. Železobetónové časti domu budú slúžiť na uloženie zbierok, ako výstavné kabinety a zázemie,“ približuje návrh architekt Všetečka.

Ďalším objektom, ktorý sa bude využívať po novom, je pôvodné obilné silo podľa návrhu Josefa Gočára. K návrhu jeho transformácie na účely nadácie Nadace Automatické mlýny manželov Smetanovcov boli prizvaní žiaci Jana Šépku Martin Prokš a Marek Přikryl. Pôvodne rýdzo utilitárna stavba v sebe teraz obsahuje okrem kancelárskeho zázemia nadácie aj výstavné priestory medzi odhalenými betónovými konštrukciami a nanovo sprístupnenú strešnú terasu a multifunkčnú sálu s veľkými priemyselnými oknami.

Je na šiestom poschodí. A pretože poschodia pod ňou sú prakticky bez okien, navrhli architekti podlahu sály ako sklobetónovú, aby sa svetlo dostalo aj tam. Na posilnenie vertikálneho prúdenia svetla vznikli vložené schodiská z pororoštu. „Adaptácia je v podstate výmena pôvodnej mlynárskej technológie za technológiu divadelnú,“ hovoria Prokš s Přikrylom.

Podľa vlastných slov sa chceli vyhnúť „nadbytočnému dizajnu“, takže nechali vyniknúť pôvodnú technicistickú krásu stavby. „Zjednodušene sa dá povedať, že ide o snahu civilne rozvinúť dom v jeho racionalite i monumentalite,“ zhrnuli svoj zámer architekti.

Zatiaľ jedinú dokončenú novostavbu mal na starosti ateliér Jana Šépku. Ide vlastne o dve stavby v jednej. Po spoločných diskusiách sa Lukáš Smetana so zástupcami mesta dohodol na predaji pozemku, kde vznikla nová mestská galéria GAMPA a dielne s technologickými laboratóriami Sféra. A práve tomuto funkčnému rozdeleniu prispôsobil Jan Šépka svoj návrh v podobe stavby nesenej dvoma masívnymi betónovými nohami, pod ktorou sa krčia prízemné galerijné priestory s pochôdznou strechou.

Tehlové haló

„Vyzdvihnutie je tu preto, že ide vlastne o dva domy. Galerie města Pardubic je tehlová a nadväzuje na industriálny charakter Gočára. Aby dobre zapadla do areálu, vyberali sme veľmi podobné tehly. Žiadne konštrukčné prvky, ktoré tu vidíte, nie sú kamufláž, ako sa to dnes robí. Majú nosnú funkciu: nosné tehlové murivo, nosné betóny, len corten je použitý ako obklad fasády,“ objasňuje Šépka.

Práve táto budova pútala značnú pozornosť už v priebehu výstavby, keď bolo vidieť obrovské konštrukčné dielce v tvare písmena X – dnes už na návštevníkov čakajú iba v interiéroch dielní a laboratórií, ktoré budú využívať hlavne školy. Aj verejnosť však môže prísť a niečo si tu zmajstrovať.

Veľké haló, hlavne v odborných umeleckých kruhoch, bolo aj okolo rozhodnutia ateliéru Jana Šépku nechať tehly priznané aj v interiéri galérie. Kritici totiž namietajú, že v takom priestore prakticky nemožno vystavovať, respektíve, že architektúra tu valcuje vystavované umenie a nenecháva dostatok priestoru, aby vyniklo.

„Podobné výčitky som počul veľakrát a reagujem na ne tak, že sa nachádzame v industriálnom areáli, bielych galérií máme mraky,“ hovorí architekt s tým, že na začiatku projektu usporiadali kolokvium, kde sa táto otázka riešila. Na jeho konci vraj kunsthistorici zdvihli ruku za Šépkov zámer.

„Poznám galérie pracujúce s pohľadovým betónom i tehlami, ktoré vám ponúknu špecifickú atmosféru, a okrem výstavy samotnej tak máte zážitok aj z priestoru. To je práve tento prípad.“

Jan Šépka so svojím tímom spracoval aj podobu verejných priestranstiev, ktoré dali na celej ploche vydláždiť pálenými tehlami z Kadane. Prakticky celý areál sa tak zahalil do farieb pálenej tehly. S podobným odtieňom sa počíta aj pri prefarbovaní betónu na pripravovaných stavbách podľa návrhu Zdenka Balíka a jeho Zette ateliéru. Tieto novostavby (a tým i areál Automatické mlýny ako celok) by mali dokončiť do troch rokov.

Synergia

Tento projekt robí jedinečným v rámci celej ČR príbeh jeho vzniku, najmä to, že sa na ňom podieľal súkromný investor v úzkej kooperácii s verejným sektorom. Na základe medializovaných informácií to totiž občas vyzerá tak, že súkromné záujmy sú vždy nutne proti tým verejným a naopak. Automatické mlýny však dokazujú presný opak. Práve synergia odhodlania súkromných investorov s procesnou i finančnou podporou samospráv môže viesť k skvelým výsledkom, ktoré by inak nebolo možné dosiahnuť.

„Je to neuveriteľná premena. Naozaj. V porovnaní s tým, ako toto miesto vyzeralo predtým, je úžasné. Predtým to bol uzatvorený areál, okolo ktorého sa chodilo oblúkom. Bolo to strašne smutné,“ hovorí jeden z miestnych obyvateľov Pavel Švanda, ktorý zároveň pracuje vo Sfére. Z projektu tak ťažia Pardubičania a Pardubičanky, ako aj celé mesto a región, ktorý si od neho sľubuje hlavne zlepšenie turizmu. Ten tunajší patrí medzi najmenej rozvinuté v rámci ČR.

Úspech celého ambiciózneho projektu bude závisieť od toho, ako sa ho v budúcnosti podarí prevádzkovať. A aj začleniť. Aby sa mohol stať prirodzenou a hlavne fungujúcou súčasťou celého mesta – nie iba izolovaným ostrovom –, bude potrebné ešte veľa systematickej práce a hlavne vecnej dlhodobej komunikácie medzi jednotlivými stranami. Už teraz však môže byť skvelým vzorom pre ostatných súkromných investorov i samosprávy. Dúfajme, že sa čoskoro dočká nasledovania.