Obnova Sobášneho paláca v Bytči priniesla renesančnú noblesu

Za všetkým hľadaj ženu – hovorí francúzske nadčasovo múdre príslovie a platí aj pri Sobášnom paláci v Bytči. Jeho staviteľ – uhorský palatín a cisársky radca Juraj Thurzo – mal totiž 7 dcér a pred sebou neľahkú úlohu: všetky úspešne vydať. A na to potreboval reprezentačný priestor. V roku 1601 tak vznikol v areáli kaštieľa v Bytči objekt, ktorý sa stal jednou z najpôsobivejších renesančných stavieb na Slovensku. Nedávna komplexná reštaurátorská obnova Sobášneho paláca potvrdila jeho noblesu a od minulého mesiaca sa znovu využíva na sobášne obrady a kultúrne podujatia.

Príbeh štyroch storočí
Sobášny palác je súčasťou areálu kaštieľa, ktorý sa stal stálou rezidenciou Juraja Thurza, sídlom správy thurzovských majetkov a najmä centrom renesančnej kultúry a humanistickej vzdelanosti. Juraj Thurzo ako úspešný obchodník mal živé kontakty s talianskymi mestami, odkiaľ si objednal aj staviteľov Sobášneho paláca. Ide o renesančnú dvojpodlažnú blokovú stavbu na obdĺžnikovom pôdoryse s rozmermi 30 × 13,8 metra postavenú v predhradí kaštieľa. Krátko po svojom dokončení bol však palác značne poškodený vpádom hajdúskych vojsk, no onedlho ho kompletne obnovili pod vedením talianskeho majstra A. Pocabella.

Kaštieľ, a s ním aj palác, niekoľkokrát zmenil majiteľa, ale i účel svojho využitia. Neobišli ho ani ničivé požiare, pričom ten z 19. storočia mal najničivejšie účinky. Nevhodnú úpravu z tohto obdobia sa snažili napraviť reštaurátorské zásahy v 60. – 70. rokoch 20. storočia, v dôsledku ktorých sa palácu prinavrátila takmer pôvodná renesančná podoba. Táto obnova však nebola poňatá vo svojej komplexnosti a v pomerne veľkom časovom odstupe sa na objekte obnovili len čiastkové úseky.

Ku komplexnej reštaurátorskej obnove sa pristúpilo až začiatkom minulého roka. Jej súčasťou boli aj stavebné práce s riešením sanačných problémov, výmenou strechy, ale aj vytvorením nových priestorov. S prispením finančných prostriedkov Nórskeho kráľovstva a Žilinského vyššieho územného celku reštaurátorské práce uskutočnila spoločnosť Arca, ktorá má na svojom konte už viaceré významné historické objekty: Františkánsky kostol v Bratislave, Dóm sv. Martina v Bratislave či kaplnku Nanebovzatia Panny Márie vo Svätom Antone.

Zodpovedný reštaurátor celkovej obnovy, akad. mal. Mário Flaugnatti, posúva význam Sobášneho paláca do stredoeurópskeho rozmeru, pričom upozorňuje na pôvodnú dispozíciu s jediným veľkým priestorom na poschodí – tzv. tanečnou sálou. Na prízemí bola rozsiahla vstupná hala zaklenutá šiestimi krížovými klenbami na dva stredné stĺpy a po jej bokoch hospodárske miestnosti: kuchyňa s potrebnými skladmi, pracovnými priestormi a nástupom na monumentálne dvojramenné schodisko na poschodie.

Sgrafito – (z tal. sgraffiare – škrabať) je umelecká technika, pri ktorej dielo vzniká vyškrabávaním do viacvrstvovej hladenej omietky. Odškrabaním vrchnej omietky sa odkrýva spodná vrstva, čím sa vytvára motív. Sgrafito vzniklo v Taliansku v období renesancie ako typický dekoratívny prvok tohto slohu a uplatňovalo sa najmä pri výzdobe fasád budov, neskôr aj v interiéroch. Princíp vytvárania sgrafita spočíva v tom, že na stenu sa nanesie hrubšia spodná vrstva zafarbenej omietky. Po jej zaschnutí sa nanesie tenká vrchná vrstva omietky bielej farby, do ktorej sa ešte za čerstva preškrabávajú motívy. Farba spodnej omietky v talianskej renesancii bola zvyčajne čierna až sivá, ale aj hnedá a červená. Zafarbenie sa dosahovalo pomocou prírodných prímesí – popol z dreva, rozomleté tehly a podobne. Poveternostné podmienky na Slovensku tejto technike príliš neprajú. Preškrabávaním sa totiž omietka otvára, začína byť difúznou a dlhé zimné mesiace u nás túto výzdobu rýchlo poškodzujú. Secco fresco – maľba na suchej omietke, ktorá sa však pred maľovaním silne navlhčí a pretrie náterom vápna a mramorovej múčky, takže sa maľuje do vlhkého podkladu ako pri freske. Táto technika dosahuje charakteristickú svetlú farebnosť, farby spojené vápenným mlie­kom sa uschnutím zosvetľujú. Aj preto sa táto technika najviac podobá pastelu. Grisaille – (z francúzskeho gris, čo znamená sivý) je prevažne jednofarebná maľba väčšinou v odtieňoch sivej a vo svojej podstate spodobňuje reliéf. Grisaille však nemusí byť určená len na konečnú výzdobu, ale môže slúžiť ako podklad olejovej maľby alebo o rytinovej predlohy.

Reštaurátorský prístup
Čiastočne obnoviť a zakonzervovať zachované prvky a torzovite ich prezentovať alebo uskutočniť komplexnú obnovu, doplniť a sprítomniť historický objekt v celej jeho paráde? Dva základné reštaurátorské prístupy, ktoré majú svojich stúpencov i kritikov. Sú to večné diskusie o prístupe, pri ktorom sa nedajú zvoliť objektívne kritériá.

„Každá pamiatka si vyžaduje individuálny prístup,“ domnieva sa Mário Flaugnatti, podľa ktorého zvolenie reštaurátorského prístupu bolo kľúčom k výslednému stvárneniu Sobášneho paláca. „Akceptovali sme prácu mojich kolegov z predchádzajúceho obdobia a pri našej práci sme vychádzali aj z ich dokumentácie. Ďalším dôležitým momentom pri voľbe daného reštaurátorského prístupu bola veľká poškodenosť originálnej hmoty.“

V exteriérovej časti renesančných omietok bola zachovanosť až 60 – 70 %, ale oveľa horšie bol na tom povrch s dekorom. Jeho výtvarný výraz bol zachovaný len z 15 %. Akým spôsobom prezentovať takýto stav? Výsledkom viacnásobných pracovných stretnutí za prítomnosti reštaurátora, pamiatkara, investora a budúceho užívateľa bola zvolená filozofia rekonštrukčnej prezentácie exteriéru i interiéru,“ odpovedá Mário Flaugnatti.

„Uvedomujem si, že pri reštaurátorských prácach takéhoto objemu výsledok nie je nikdy jednoznačný, ale som presvedčený, že naše rozhodnutie bolo správne.“ Jedným z aktuálnych potvrdení týchto slov je aj nominácia zreštaurovaného Sobášneho paláca v Bytči na slovenskú cenu Kultúrna pamiatka roka.

Hlavný vstup do Sobášneho paláca z východnej strany	Vstup zo západnej strany s bohatou sgrafitovou výzdobou v arkieri	Ukážka iluzívnej výzdoby technikou grisaille v tanečnej sále

Sgrafito na fasáde
„Kvality objektu zdôrazňujú aj mimoriadne hodnotné sgrafitové výzdoby fasád, ako aj maľba tanečnej sály,“ hovorí Mário Flaugnatti. „Bohaté sgrafitové pasparty okien, portálov a nároží boli vytvorené s rozmanitým renesančným dekorom a s postavami. Pozoruhodné boli námety v metopách korunnej rímsy, vyznačujúce sa mimoriadnou pestrosťou tém – od okrídlených anjelských hlavičiek, cez reálne aj mýtické zvieratá, groteskné figúry, znamenia zverokruhu, hudobné nástroje a pod.“

Súčasné materiály a stavebná chémia vyriešili reštaurovanie sgrafitovej výzdoby, pričom spodná vrstva omietky sa prifarbovala drvinou z dreveného uhlia – podobne ako remeselníci zo začiatku 17. storočia.

Reštaurátori použili približne 360 kg dreveného uhlia, ktoré svojou štruktúrou vytvára drobné granuly. Tie lámu svetlo na fasáde a v prudkom slnečnom svetle vytvárajú zaujímavý vizuálny efekt. Divadelný vnem sa tak udržal aj v súčasnosti. Na povrchu použili reštaurátori petrifikačné roztoky zamedzujúce vzlínajúcej vlhkosti stien, ale aj prílišnej vlhkosti prostredia, vymenila sa strecha i krov.

Secco fresco v tanečnej sále
Unikátna je aj maľba tanečnej sály freskovou výzdobou v technike secco fresco, pri ktorej sa posledné detaily – najväčšie svetlá a farby sa nanášajú na suchú, ale navlhčenú podkladovú omietku.

„V odbornej terminológii sa tomuto druhu maľby hovorí grisaille, pretože ide o sivú farebnosť,“ upresňuje Mário Flaugnatti. „Interiérová maľba zobrazuje iluzívnu architektúru a plastickú výzdobu okolo okien a v nadpraží. Dvojice iluzívnych stĺpov s pätkami a dekoratívnymi hlavicami z akantových listov, v ktorých sa striedajú oválne a okrúhle medailóny, ktoré kedysi boli maľbami krajiniek a portrétmi. Medzi nimi prevláda typický renesančný tzv. vybíjaný ornament, nepravidelne striedaný s florálnym rozvilinovým dekorom. Vybíjaný ornament sa uplatnil v parapetoch okien, v ich osteniach je iluzívna bosáž a diamantový vzor.“

Pre ľudí a kultúru
Dňa 23. októbra sa uskutočnila slávnostná inaugurácia obnoveného Sobášneho paláca v Bytči, ktorá uviedla tento renesančný skvost do nového života. Jeho správcom bude Považské múzeum v Žiline, no užívať ho budú bežní občania. Podľa riaditeľa Považského múzea Borisa Schuberta budova má slúžiť na organizovanie divadelných predstavení, koncertov, výstav a vzdelávacích podujatí.

Prvou expozíciou je Ľudový textil zo zbierok múzeí Nitrianskeho samosprávneho kraja. Táto výstava potrvá do 14. 1. 2010. Okrem toho budú môcť priestory Sobášneho paláca využívať aj iné záujmové a vzdelávacie organizácie pôsobiace v regióne. Renesančný príbeh s humanistickými ideálmi tak pokračuje…

Sobášny palác
Miesto: Bytča
Investor: Žilinský samosprávny kraj
Správca: Považské múzeum, Žilina
Reštaurátorské práce: Arca, v. o. s.
Zodpovedný reštaurátor: akad. mal. Mário Flaugnatti
Spolupráca:
akad. mal. Miroslav Šurin
akad. soch. Arpád Mézes
akad. soch. Ondrej Csütörtöki
Generálny dodávateľ stavebnej časti: Soar, s. r. o.
Celkové náklady: 2,25 milióna eur (67,78 milióna Sk)
Plocha sgrafitovej výzdoby: asi 470 m²
Plocha výzdoby secco fresco: asi 320 m²
Začiatok reštaurátorských prác: september 2008
Ukončenie reštaurátorských prác: september 2009
Slávnostná inaugurácia: október 2009

Ľudo Petránsky
Foto: Ján Zeman

Článok bol uverejnený v časopise ASB.