Aj dom smútku môže očariť

aj dom smutku moze ocarit

Bola polovica októbra. Neďaleké lesy Slovenského rudohoria už zahaľoval opar hmly, slnko sa len s veľkou námahou predieralo cez clonu oblakov. Na zemi už ležalo opadané lístie, vzduch bol nasiaknutý vlhkosťou a melanchóliou. Prítomnosť cintorína tento pocit len podčiarkovala. Clivú náladu vo svojej podstate prebúdzal aj dom smútku. Bolo tu však predsa čosi, čo aj tento priestor robilo znesiteľnejším. Jeho architektúra.

Foto: Mimoriadnosť je v jeho jednoduchosti a kontexte

A pritom nejde o nič mimoriadne. Žiadna exhibícia tvarov a už vôbec nie aplikácia špičkových technológií, ktoré by energetickú spotrebu objektu tlačili k nule. Mimoriadnosť je v jeho jednoduchosti a kontexte.

„Chceli sme postaviť klasický dom,“ hovorí autor projektu Ing. arch. Igor Teplan. „Taký, ktorý vychádza z typu gazdovských domov v dedine. Domu, v ktorom sa prichádzalo na svet, žilo a z ktorého sa odchádzalo.“

Pripomienka archetypu domu ako pôvodného hospodárstva sa odráža v minimalistickom tvarosloví. Prejavuje sa vo viacerých náznakoch – začína sa sedlovou strechou, pokračuje puristickou podobou bez rôznych strešných previsov a zbytočných ozdôb a končí sa gánkom – nástupnou plošinou pred vchodom do Domu smútku.

Cítiť dialóg medzi tradíciou a súčasnosťou, medzi historickou pamäťou architektúry a jej súčasnou podobou.

Princíp gazdovského domu zdôraznili autori aj v kompozícii dvoch objektov – hlavného (obradnej siene) a vedľajšieho (zázemie).

Táto kompozícia je opodstatnená aj v súvislosti s blízkym neskorobarokovým kostolom z konca 18. storočia. Vylučuje sa tým konkurenčný vzťah, ktorý by bol vnímaný pri vzťahu jedného objektu Domu smútku a kostola. Kompozícia tak vytvára urbanistický mikropriestor, v ktorom cítiť kontext, a nie konkurenciu.

Snahou autorov bolo nekonkurovať historickej architektúre. Tichosť a pokoj bielych jednoduchých hmôt podčiarkuje rešpekt k blízkemu kresťanskému chrámu.

Dom smútku
Miesto:  obec Uhorské, okres Poltár
Stavebník:  Obecný úrad Uhorské
Generálny projektant:  Teplan architekt, spol. s r. o.
Autori: Ing. arch. Eva Teplanová, Ing. arch. Igor Teplan
Autori reliéfu: Ing. arch. Eva Teplanová, Ing. arch. Igor Teplan
Projekt:  2006
Začiatok výstavby: 2007
Ukončenie výstavby:  2010 (interiér – 2011)
Obstavaný priestor: asi 500 m3
Zastavaná plocha: 174,05 m2 vrátane gánku a múrov
Úžitková plocha – vnútorná:  93,19 m2
Počet miest na sedenie v obradnej sieni:  40

Symbolika tvarov
Autori dobre poznajú miesto. Majú ho vryté v spomienkach. Poznajú miestne tradície a zároveň si ctia súčasnú architektúru v jej čistej podobe. Vedeli, že spomenutá kompozícia spolu s cintorínom je na návrší nad dedinou. Vedeli, že idú stavať priestor, ktorý sa svojou symbolikou blíži k sakrálnemu priestoru. Chceli spredmetniť kontrast života a smrti.

„Chceli sme to docieliť najmä osadením dvojice geometricky čistých objektov, zastrešených sedlovými strechami,“ hovorí Igor Teplan. „Minimalizovali sme presahy strešných rovín do kompozície torzovitých kamenných múrov, ktoré majú nielen svoju výtvarnú funkciu, ale pripomínajú aj predchádzajúcu stavbu – obecnú márnicu.“



Archetypálne prevzatie tvaroslovných prvkov obytného domu (sedlová strecha, jej sklon, krátke presahy ríms) je súčasťou kontrastu súčasnosti a minulosti – medzi minimalizmom hladkých bielych plôch stien a kamenných fundamentov večnosti.

Autori nemali k dispozícii veľké finančné prostriedky, aby mohli vytvoriť veľké kontaktné plochy s prírodou v štýle Ferdinanda Milučkého (krematórium v Bratislave) alebo symbiózu s rozľahlou vodnou hladinou, ako to urobil Tadao Ando v Kostole na vode (Tomamu, Hokkaido). Preto sa obrátili k symbolike pri neokázalých detailoch.

Kontrasty sa v objekte dosahujú prostredníctvom kontrastov použitých materiálov a štruktúr. Na fasádach je rozohratá pôvabná vertikálna hra okenných otvorov, ktoré okrem iného pripomínajú, že „raz si hore, potom zase dole“.

Vnútorný priestor obradného domu je čistý a nič nebráni vizuálnemu zážitku. Na hlavnej stene je reliéf s náznakom organického tvaru, ktorý pripomína spadnuté stromy či polámanú trávu.

Biela na bielej je metaforou čohosi krehkého, čo sa dá rýchlo zlomiť, ale aj symbolom pominuteľnosti. Dominantne je navrhnutá južná štítová fasáda s dvojkrídlovým hlavným vstupom a dvojicou bočných otváravých bránových krídel.

Drevené plochy sú členené vertikálne s kompozíciou plasticky zvýraznených vertikál. Sú to symbolické dvere na druhý svet, ale sú aj vstupom na miesto, kde sa medituje a smúti.

–>–>
Medzi nebom a…
Domy smútku patrili počas socialistického režimu k progresívnej architektúre, kde sa dala uhájiť duchovná atmosféra istej slobody. Po novembri 1989 sa ich kvalita, ale aj význam postupne znižovali. Aj v tomto prípade platí, že kvalita sa vyskytuje najmä mimo veľkých miest (spomeňme aspoň Modru a Sliač). Ktovie prečo? Asi sa tam lepšie medituje alebo ľudia sú viac prepojení s prírodou.

Dom smútku v Uhorskom
si svoju pozíciu počas roka prevádzky obhájil so cťou. Nasvedčuje tomu aj nedávna nominácia na cenu CE.ZA.AR 2012 v kategórii občianske a priemyselné budovy. Zvyšok je medzi nebom a zemou…

Rezopohľad južný
Hlavný vstup je orientovaný v smere príchodu, respektíve príjazdu zo strany obce. Zároveň sa kontaktuje a korešponduje so vstupom do evanjelického kostola.

Rezopohľad severný
Jediný okenný otvor na severnej fasáde vizuálne spája obradnú sálu s priestorom cintorína cez pomyselný kamenný katafalk v exteriéri.

Pohľad západný / pohľad východný / rez
Pohľad z východu zachytáva líniu kamennej steny, ktorá opticky vymedzuje technický objekt od hlavnej hmoty – obradnej siene.
Dynamiku života prezentujú okenné otvory.

Pôdorys domu smútku: technický objekt (chladiaci box, prípravňa ceremoniára, kňaza, sociálne zázemie) je prepojený krytou lávkou s hlavným objektom s obradnou miestnosťou. Motív gánku  pozvoľna prechádza do nástupného priestoru.

Situácia napovedá o dialógu architektúr nad obcou.

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY
FOTO: DANO VESELSKÝ, IGOR TEPLAN

Článok bol uverejnený v časopise ASB.