Miloval architektúru, ale aj prírodu. Dušan Jurkovič inicioval aj ochranu slovenských jaskýň

Dušan jurkovič a kol.
Zdroj: Archív autora

Keby vo vedomostnej súťaži padla otázka, kto bol Samuel Dušan Jurkovič, možno by súťažiaci správne odpovedal, že slávny slovenský architekt.

Možno by dokonca vedel, že pod slovom slávny sa skrýva to, že bol jedným z mála slovenských architektov, ktorých práca má skutočne minimálne európsky význam. Jeho diela sú dnes predmetom pamiatkovej ochrany v Poľsku, v Česku aj na Slovensku.

Aj odbornej architektonickej obci je však málo známe jeho pôsobenie ako komisára vo Vládnom komisariáte na ochranu pamiatok na Slovensku. Komisariát bol ustanovený 20. októbra 1919 a jeho kompetencie boli také široké, že dnes ich plní Ministerstvo životného prostredia SR a Pamiatkový úrad SR.

Príroda bola hlboko v Jurkovičovej duši. Najlepšie o tom svedčia jeho diela, no v dnešnom kontexte znie až úsmevne, že mu vyčítali, prečo tvorí v takej divočine. Jeho vzťah k prírode bol skutočne silný. Nebola to len emócia z krásy a majestátnosti, bol tam aj racionálny pohľad na človeka ako súčasť prírody.

Ten si ju svojimi činmi privlastňuje. Podľa Jurkoviča by to mal človek robiť s úctou k prírodnej znamenitosti. Jeho činnosť v komisariáte už vtedy smerovala k utvoreniu veľkých rezervácií v Tatrách a v ďumbierskej oblasti.

Architekt D. Jurkovič s rodinou a priateľmi pred objavným vchodom do Demänovskej jaskyne slobody v roku 1929. Sediaci zľava: V. Benický, jaskyniar a zamestnanec Družstva Demänovských jaskýň; A. Lutonský, tajomník Družstva Demänovských jaskýň; J. Šindelář, riaditeľ Štátneho reálneho gymnázia v L. Mikuláši a podpredseda Družstva Demänovských jaskýň; B. Jurkovičová, manželka D. Jurkoviča; D. Jurkovič. Stojaci zľava: J. Husárik; J. Ankertová z Prahy; P. Jurkovič, syn D. Jurkoviča; A. Jurkovičová, dcéra V. Jurkoviča, ev. farára v Modre-Kráľovej; L. Jurkovič, brat D. Jurkoviča; J. Jurkovičová, L. Jurkovič ml., syn L. Jurkoviča.
Architekt D. Jurkovič s rodinou a priateľmi pred objavným vchodom do Demänovskej jaskyne slobody v roku 1929.  | Zdroj: Z. Jungmann

Správca štátnych jaskýň

Celý život bol aktívnym turistom, lyžiarom a vodákom. Aj v práci sa aktívne venoval stavbám pre turistiku a šport. Jeho Pustevny na Radhošti v Moravsko-sliezskych Beskydách patria medzi najikonickejšie stavby slovenskej architektúry. Štyri stanice lanovky na Lomnický štít, hoci prerábané a dostavované, ostávajú poctou Tatrám. Vedel, že len ľudia, ktorí navštevujú prírodu, sú ochotní podieľať sa na jej ochrane.

Architektom je takmer neznámy fakt, že bol nariadením ministra poverený plnou mocou pre správu slovenských štátnych jaskýň. Inicioval vznik prvej Slovenskej spoločnosti pre výskum jaskýň v Liptovskom Mikuláši a v roku 1944 ho spolu s J. Volkom-Starohorským valné zhromaždenie zvolilo za čestného člena Jaskyniarskeho zboru KSTL.

Možno to nie je všeobecne známe, ale v súvislostiach jeho života naplneného hlbokým záujmom o prírodu to nie je prekvapujúce. Už tri mesiace po objave Demänovskej jaskyne slobody sa zúčastnil na jej prehliadke.

Dojmy z tejto návštevy ho viedli ku krokom, ktoré smerovali jednak k sprístupneniu jaskyne verejnosti, ale aj k výnosu ministra č. 7739 z r. 1923, čo bol de facto prvý zákon, ktorý vyhlásil krasové územia na Slovensku za chránené. Jeho vízia sprístupnenia jaskýň v Demänovskej doline mala skutočne koncepčný pohľad, ktorý by obstál aj v súčasnosti.

Zaoberal sa celou krajinou, dokázal vnímať, že jaskyne sú súčasťou väčšieho výnimočného celku, nielen „ozdobou“ doliny. Len pre zaujímavosť: už vtedy uvažoval o zriadení vlastnej elektrárne a definoval potrebu zriadenia elektrickej trate paralelnej s cestou.

Táto idea sa následne vynára a znova stráca do dnešného dňa. Dnes je jej výstavba možno ešte nereálnejšia ako kedykoľvek predtým, paradoxne práve pre ochranu jaskýň, do ktorých by gabarit trate pravdepodobne zasiahol.

Jurkovičov návrh pamätníka B. Bjørnsona v bralách v Demänovskej doline.
Jurkovičov návrh pamätníka B. Bjørnsona v bralách v Demänovskej doline. | Archív autorky

Odkaz Dušana Jurkoviča

K Demänovskej doline sa viaže aj Jurkovičovo nerealizované dielo – pamätník Bjørnstjerna Martiniusa Bjørnsona. Impozantné dielo, ktoré by sme dnes zaradili do kategórie landartu, malo niesť verše slovenského básnika Vladimíra Roya, ktorý pôsobil ako kaplán v Liptovskom Mikuláši.

Tento návrh, niečo ako slovenský Mount Rushmore, bol aj v tej dobe niektorými obdivovaný, inými zatracovaný, no určite sebavedomý a neprehliadnuteľný. Nepochybne však vraví o tom, že Jurkovič vnímal prírodu ako dokonalé dielo, ktorému sa žiadna stavba nemohla vyrovnať.

Spolok architektov Slovenska každoročne udeľuje Cenu Dušana Jurkoviča. Získať ju môže len jedna jediná stavba. Stavba, ktorá nesie všetky znaky Jurkovičovho odkazu: je jedinečná, profesionálne zvládnutá, s hlbokým vzťahom k svojmu okoliu. Je možno škoda, že samotní architekti sa nedokážu verejnosti intenzívnejšie prezentovať tým, čo je prirodzenou súčasťou ich práce – vnímaním prírody ako základného a najdôležitejšieho elementu svojich návrhov.

Málo sa bránia obvineniam, že zasahujú do krajiny s cieľom škodiť jej. To je nezlučiteľné so vzdelávaním a cítením tejto profesie. Aj moderné stavby, ako Helios Štrbské Pleso, Monte Rosa Hütte či oceľové útulne v Slovinsku, sú symbolmi a svedkami kultúrnej prítomnosti človeka v krajine.

Jurkovičov odkaz o vzťahu k prírode je však v našej profesii trvalý. O tom svedčí aj účasť v súťaži na nové turistické útulne na Slovensku, do ktorej sa prihlásilo 104 kolektívov. Ostáva veriť (a pracovať na tom), že sa bude ďalej prehlbovať.

Karolína Barenyi