Koho trápia školy? Odpoveď prináša nové číslo časopisu ASB
Broňa Tarnócy 
Pri tvorbe nového čísla nás kvalita škôl vtiahla do seba svojou invenčnosťou, nadčasovosťou, funkčnou jednoduchosťou, flexibilitou a v neposlednom rade dispozičným aj materiálovým riešením.
To, že z každej z nich vyžaruje vysoká dávka pozitívnej energie, bol príjemný bonus. Česká republika, Francúzsko, Holandsko, Dánsko, Rakúsko, Švédsko… v týchto krajinách sme našli školy, do ktorých by som sa aj presťahovala.
S akou radosťou sme išli preskúmať aj Slovensko! Počet škôl, nových alebo zrekonštruovaných, na ktoré môžeme byť naozaj pyšní, som zrátala na prstoch jednej ruky. Vedela som, že sme na tom zle, prekvapilo ma, že až tak. Len v Čechách je kvalitných škôl niekoľkonásobne viac. Prístupom spoločnosti k ich tvorbe a charakteru nás predbehli aj o viac ako 10 rokov.
Školy na Slovensku majú problém. Veľký a vážny. Sú to zúbožené budovy, z ktorých bola vysatá akákoľvek iskra a ktoré má málokto chuť rekonštruovať (je to totiž boj len pre silné povahy). Ako sme boli toho neraz svedkami, výstavbu škôl zvyčajne supluje súkromný investor.
Architekti prikladajú ruku k dielu tam, kde sa dá, a bojujú s „výhodnými“ najnižšími cenami. Tí šťastnejší dostanú od osvieteného zadávateľa aj podporu. Miestna a regionálna samospráva sa snaží taktiež robiť, čo môže, hlavne uvoľniť si ruky zviazané izolepou. Ide to však slimačím tempom.
Ako sa hovorí: ryba smrdí od hlavy. V našom prípade je tou hlavou štát, ktorému sa ani napriek približne stovke reforiem a reformám tých reforiem nepodarilo vytvoriť niečo také očividné, ako je systematické a komplexné riešenie. Čo tak konečne vytvoriť koncepčné riešenie? Také, ktoré sa nebude meniť každé 4 roky.
Možno by sme sa mohli zamyslieť aj nad tým, ako sú rozdelené kompetencie a či ich kompetentní zvládajú. Stav prešľapovania na mieste trvá už naozaj dlho. Rozdeliť si konečne tento „koláč“ na logické časti, ktoré vzájomne kooperujú, by veru nebolo na zahodenie. Svorne tvrdíme, že deti sú naša budúcnosť. Naozaj?
Nie je teda už najvyšší čas ukázať im aj kultúru prostredia, ktorá ich formuje a v ktorom strávia minimálne 15-tisíc hodín života? Škola je totiž viac ako EduPage či žiacka knižka. Mala by byť multifunkčným miestom, ktoré by v nás malo prebúdzať a zabudovať do našej DNA kultivované, estetické vnímanie priestorov, ktoré majú vplyv aj na našu psychiku.
Mala by nás vychovávať aj k uznaniu kvalitnej architektúry, dizajnu a umenia. Zatiaľ je to tak, že neprší, ale aspoň kvapká. Sme na tom tak zle, že aj to nám robí radosť. Po každom suchu raz príde dážď. Snáď.
