Umenie naše každodenné
Z undergroundu sa veľmi rýchlo môže stať hlavný prúd, mainstream, a to, čo sa dobre predáva, už ani nemusí mať vysokú umeleckú hodnotu. Stačí, že ide o vychyteného autora, a jeho dielo sa hneď stáva investíciou. A sme pri obchode. Rovnako sú ťažko identifikovateľné hranice vkusu umeleckých diel, ktoré s jasným zámerom alebo, naopak, bez zámerných súvislostí dotvárajú architektúru a okolitý priestor. A je jedno, či ide o priemyselný areál, sídlisko panelových domov, či novostavby v hlavnom meste.
Abonyi jednoduchú symbolickú bránu. Nosnou myšlienkou bola skutočnosť, že demokratickú a občiansku slobodu k nám zavialo práve zo západnej strany. Neskôr umelecky tvorivá mládež použila objekt ako podklad a dotvorila ho na koňa. Bez toho, že by proti tomuto zásahu pôvodný autor protestoval, sa dnes Peter C. Abonyi pýta: „A nebola tá sloboda len trójsky kôň?“
Administratívna budova veľkej stavebnej spoločnosti je dominanta sama osebe. Naraziť na okraj tvarovo jednoduchej modernej stavby rodinný dom hore nohami, vlastne podlahou, je naozaj vtipný nápad. Len však v prvom pláne. Priletel tam počas nejakej prírodnej katastrofy? Alebo je to nedajbože náznak toho, ako spoločnosť pracuje? Nie sú tu veci hore nohami? Tu sa už humor končí.
Bratislavský skrášľovací spolok si vzal za svoj ušľachtilý cieľ prinavrátiť Bratislave sochu Márie Terézie. Ide len o to, v ktorom storočí sa jeho aktéri zobudili. Socha Márie Terézie do Prešporka, pardon Bratislavy, nepochybne patrí. Keď už vznikla snaha vzdať opätovný hold historickej postave európskeho významu, mohli sme mať hoc aj na korunovačnom vŕšku súčasne stvárnené dielo. Bielunká replika sochy jazdkyne je vizuálne neuchopiteľná a bez vysvetľujúceho komentára nepochopiteľná.
Čistá skvostná prehra mesiaca.
Polemika o tom, akú vysokú umeleckú hodnotu majú štylizované zvieratká na betónovom deliacom múriku v Púchove, asi nie je namieste. Som však za to, že v urbanizovanom prostredí, chudobnom na nápady, pôsobí maľba nevtieravo a veľmi osviežujúco. Vychováva aj tých najmenších, že to, čo je určené deťom, nemusí byť gýč.
Veľmi by som chcela napísať, že dielo Mýtická loď od zakladateľa skupiny Tvrdohlavých Jaroslava Rónu na dunajskom nábreží je úžasné dielo. Priťahuje pozornosť, je noblesné, nadčasové, ba takmer nadpriestorové. Tak ako sa podarilo priestor inštaláciou diela pozdvihnúť, tak ho zmontovanie detského ihriska zaklincovalo. Ďakujem fotografovi za výstižný uhol pohľadu. A nemám nič proti detským ihriskám.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
–>–>
