Rozhovor so študentmi architektúry: O škole v pasívnom štandarde

Traja študenti, tri rôzne osobnosti, traja slovenskí účastníci medzinárodnej študentskej súťaže v Bukurešti. Stretli sme sa v lobby bare miestneho hotela hneď po vyhlásení výsledkov, aby sme sa porozprávali o čerstvých dojmoch i názoroch. Partnermi mi boli Erika Hrivíková (6. ročník, FA STU, Bratislava), Júlia Genšorová (4. ročník, FA STU, Bratislava) a Tomáš Boroš (5. ročník, FU TUKE, Košice), ktorí v národnom kole obsadili stupne víťazov.

Čo pre vás znamenala táto súťaž a ako ste sa popasovali vyrovnali so zadaním?
Tomáš: Mal som to ako ročníkovú prácu, ktorú som musel rýchlo nahodiť. Tento typ súťaže sa mi však páči, preto som sa projekt pokúsil čo najviac dotiahnuť. Hoci ma výpočty podľa pasívneho štandardu dosť zväzovali, nemala to byť ústredná črta projektu, a preto som to bral ako niečo navyše. V porovnaní s ocenenými prácami som s vlastnou prácou spokojný. Vo víťazných projektoch totiž neprevládala architektúra. Je potom otázne, či súťaž mala byť určená študentom architektúry.

VIZUALIZÁCIE: TOMÁŠ BOROŠ

(Súťažný návrh Tomáša Boroša onedlho predstavíme v samostatnom príspevku)

Júlia: Aj ja som to robila ako ateliérový projekt bakalárskej práce, pričom sme si dali s konzultantom veľmi záležať, aby to bolo čo najviac ekologické. A to ma priťahovalo viac ako samotná téma súťaže. Zároveň som si uvedomovala, že nemám čas na dotiahnutie architektonickej stránky. Možno to mohlo byť lepšie a asi to aj bolo moje mínus oproti ostatným projektom. Ale nechcela som, aby budova bola tvarovou a farebnou exhibíciou. Myslím, že pre deti je architektúra zaujímavá iba zblízka, v ich mierke, aby bola pre ne jasne čitateľná. Megalomanský vzhľad, atraktívny pri pohľade z lietadla, je pri architektúre školy podľa mňa nežiaduci, nepotrebný.

Vizualizácie: Júlia Genšorová

Erika: Súťaže som sa zúčastnila už po tretíkrát, pričom dvakrát som bola na medzinárodnom kole. Osobne sa mi viac páčili veci na medzinárodnom kole spred dvoch rokov, keď som o dvoch-troch projektoch povedala, že sú super. Tento rok som pri niektorých mala pocit, že tam pokojne mohlo byť aj nákupné centrum. Boli také veľké, že len ťažko som si pri nich vedela predstaviť, akoby sa tam pohybovali deti a ako by ich učitelia ustrážili. Pripravila som malý koncept a vedela som, že nebude mať príliš veľkú nádej na úspech, ale čo ak by motyka vystrelila?

Bola si jediná, čo ponorila školu pod zem. Poslala by si svoje dieťa do takejto školy?
Erika: Nechcem robiť neutrálne priestory. Snažila som sa vytvoriť priestor, ktorý pocitovo zapôsobí. A nemusí to byť nutne v podobe pokoja a šťastia. Dieťa sa tam môže hrať, ale prečo by sa aj trochu nebálo. K najväčším vzrušeniam by patrilo, že sa tam deti chcú naháňať a ísť po schodoch na strechu. Môj koncept nie je o ekologickej architektúre, ale o vytváraní nových svetov…

Vizualizácie: Erika Hrivíková

Je takáto architektúra realizovateľná?
Erika: Určite. Kadekto predsa tvrdil, že Gehryho múzeum v Bilbau je neuskutočniteľné a teraz tam stojí a patrí k veľkým turistickým atrakciám. Uznávam, pre niekoho to nie je architektúra, ale ak niekto na môj dom povie, že je ako socha, tak je to pre mňa veľký kompliment. Preto mám rada Calatravu, ktorého stavby sú ako nádherné biele sochy.
A Zaha Hadid?
Pre ňu nemám pochopenie, ona je pre mňa skôr dizajnérka než architektka. Má okolo seba dobrý tím, ktorý jej divoké návrhy pretaví do reality pomocou najnovších programov. Pre mňa však tie programy majú byť pomocné nástroje, nie to, čo mi tu architektúru vytvorí.

Čo je pre vás dobrá architektúra?
Erika: Najmä taká, čo neprináša bariéru. Žiaľ, v Bratislave je takej až príliš. Chcela by som, aby sa budova plnohodnotne využívala aj zvonka. Nie v každej budove sa dá vyliezť na strechu a sadnúť si na nej, tak prečo sa o to nepokúsiť?

Júlia: Dobrá architektúra? „Firmitas, utilitas, venustas,” Vitruviove slová. Teda každá stavba by mala byť trvácna, mala by spĺňať funkčné a estetické nároky.

Tomáš: Dobrá architektúra je moja manželka. Je krásna, funkčná, snaží sa pomáhať a nezavadzia. Občas je dokonca experimentálna 🙂

Vráťme sa k súťaži. Ako ste sa dostali do tureckých reálií – bolo to pre vás dôležité?
Júlia: Brala som to tak, že projekt je situovaný do novonavrhnutej modernej štvrte, ktorá nesúvisí s miestnou tradíciou a históriou. Pasívne domy však rozhodne majú budúcnosť a chcela by som sa im v budúcnosti venovať. Som presvedčená, že aj architektúra môže byť oveľa rozmanitejšia. Teraz sa hovorí, že pasívny dom musí mať jednoduchý tvar a čo najmenej tepelných mostov, rieši sa to tak preto, lebo nevieme dobre vyriešiť tepelné mosty. V krajinách, ktoré sa pasívnymi domami zaoberajú už dlhodobejšie, dokážu technickú stránku vyriešiť aj pri zložitejšom tvare.

Erika: Ani nie, špeciálne som sa Turecku a jeho kultúre nevenovala, na základe zadania som nemala pocit, že je to potrebné. Jediné, čím som sa inšpirovala, bola Hagia Sofia ako vlajková loď ich architektúry.

Tomáš: Najviac ma inšpiroval terén danej oblasti. Neskúmal som históriu daného miesta ani nič podobné. Niekedy to robím, no teraz som na to nemal dosť času.

Do akej miery ste svoju prácu korigovali na základe rád svojich konzultantov v škole?
Erika: V septembri som si prečítala zadanie súťaže a počas prechádzky so psom som vymyslela, ako to bude vyzerať. Doma som nakreslila rýchlu skicu a nechala to tak. Medzitým návrh nikto nevidel a nikoho som sa na nič nepýtala. V apríli som to spravila presne podľa toho, čo som si pripravila v septembri. Jediným filtrom bol pri mojej tvorbe kamarát Tomáš Tholt, ktorý sa tejto súťaže zúčastnil minulý rok. Vždy ma skorigoval, keď som to už „prepískla“.

Júlia: Ja som veľa konzultovala s Lorantom Krajcsovicsom, ale dlho sme zápasili s pasívnym domom v Turecku. Nevedeli sme nájsť kľúč, ako urobiť dobrý pasívny dom v klimaticky teplom prostredí. Má byť trieda orientovaná na sever, na juh alebo ani na jednu z týchto strán? Zvažovali sme, či aplikovať všetky známe princípy o pasívnych domoch alebo na ne zabudnúť.

Tomáš: Hneď na začiatku som to konzultoval so svojím profesorom Jurajom Kobanom, ktorý mi veľa pomáhal aj pri technických veciach. V zásadných veciach však súhlasil s mojím návrhom a nechal mi voľnosť.

Júlia: Chcela by som sa opýtať Eriky na jej návrh školy. Súhlasím s tým, ako si spracovala myšlienku, že deti rozptyľujú okná. Ale v inej pozícii sú učitelia, ktorí tam chodia 30 a aj viac rokov. Je správne, že sú celý čas akoby zatvorení v studni?

Erika: Návrh vychádza z toho, že keď sú deti von, sú s nimi aj učitelia. Na projekte vidno, že tri poschodia, kde sú obrovské priestory na trávenie času, sú v podstate nad zemou. Navyše, učitelia majú svoje kancelárie osvetlené zvrchu. Mala som vymyslenú aj riaditeľňu a zborovňu, ktoré boli nad úrovňou zeme. Bola tam miestnosť aj s knižnicou, pričom celá stena bola zasklená.

Tomáš: Mne sa Erikin koncept páči, ale aj ja mám na ňu otázku. Nemali by objekty s takýmto konceptom slúžiť ako kostoly, galérie a múzeá, nie ako bežné verejné inštitúcie s množstvom ľudí? Môžeme sa o tom rozprávať – škola má formovať ľudí, vzdelávať, vychovávať – ale keď sa máme baviť o škole, nemyslíš si, že silná emócia by sa mala viazať iba k nejakému typu inštitúcie? A škola ním podľa mňa nie je.

Erika: Na svojom projekte oceňujem, že každý ho vníma inak. Nie všetci si ho vedia predstaviť ako školu a chcú vidieť jej tradičnú podobu. A to je super! Sto ľudí, sto chutí – vtedy nik nemá šancu presýtiť sa.

Tomáš: Nebola by si teda rada, keby aj ostatní architekti robili podobné veci?

Erika: Nebolo by to správne a ja by som takéto veci určite nerobila. Nehľadám jednu skutočnú pravdu, ktorá sa musí aplikovať na všetko. Ponúkam na výber iný typ školy. Keby sa projekt riešil do hĺbky, nastavili by sa aj časy vyučovania. V podstate som riešila dospelé deti a mne sa páčia „dospelácke“ ihriská. Vytvorila som priestor na skúmanie. Možno je to extrémne pre deti, ale počítačové hry sú oveľa krutejšie. Podľa mňa by to žiaci tak hrozne neprežívali.

Na súťaži ste patrili k výraznej menšine účastníkov, čo pracovali sólo. Nepomohla by vám práca vo väčšom tíme?
Erika: Možno aj áno, niekedy to prináša zaujímavejšie riešenia. Ale keď ma niečo hneď inšpiruje a mám pocit, že je to tá správna cesta, tak si za tým stojím, vtedy moja tvrdohlavosť nepustí. Tým pádom by bol môj parťák v nevýhode. A ako sa ukázalo, urobila som dobre, že som si stála za svojím.

Júlia: Mám veľmi rada tímovú prácu. Je skvelé si vedieť projekt urobiť sám, vedieť sa spoľahnúť sám na seba. Tak doteraz fungujú všetky moje projekty. Práci v tíme sa nevyhýbam. Práve naopak, budúcoročné kolo Isoveru contest mám v pláne robiť už vo dvojici.

Tomáš: Práca vo väčšom tíme je fajn, mal som už viacero možností si to vyskúšať, najlepšie sa dokonca pracuje v interdisciplinárnom tíme spolu so sochárom, s maliarom, dizajnérom… Má to však aj svoje muchy. Keďže som na to nemal veľa času a zadanie sa mi nezdalo veľmi náročné, tak som sa rozhodol, že to urobím sám.

Treba pripomenúť, že Erikina prezentácia vyvolala azda najväčší ohlas v publiku a presne odrážala jej zmýšľanie o architektúre, ktorá by podľa nej mala provokovať myslenie ľudí. Mala by mať architektúra aj takýto rozmer?
Tomáš: Je otázka, či by mal provokovať už návrh na papieri alebo až samotný objekt. Podľa mňa by architektúra mala provokovať, lebo každá provokácia posúva a vyvoláva otázky.

Júlia: Neviem, či by mal správny projekt vyvolávať takú silnú emóciu. Ja dávam prednosť iným projektom, pri ktorých si na záver povedala: „Výborne, toto asi chcem.“ A pritom ma nijako zvlášť neprovokovali, ale boli jemné, a zároveň presvedčivé.

Erika: Ale to je ono, že sa dá vyberať. Aj mne sa páčia milé objekty, ktoré sú neprovokatívne, ale príjemné. Otázka je, na čo sa chce autor zamerať. Určite som nechcela od začiatku vytvárať kontroverznú architektúru. Keď som prišla do školy, ani som poriadne nevedela a zobudila som sa až v druhom ročníku. Začala som hľadať cestu a pozerala sa na architektúru z umeleckejšieho hľadiska. Niektorí ľudia mali s tým problém, iní zas nie. Pre mňa nie je architektúra umením, ak sa o nej nediskutuje, a v tomto duchu som sa snažila pripraviť aj diplomovku.

Erika už absolvovala školu, ale všetci ste pôsobili aj v zahraničí. Viete, čo vás čaká v praxi, v teréne? Zostanete robiť architektúru na Slovensku?
Erika: Už minulý rok som zvažovala, či dokončím 6. ročník, lebo ma ubíja, čo sa stavia na Slovensku. Takisto ma ubíja, že ani v zahraničí nečakajú, že tam príde nejaká Erika a všetci padnú na zadok. U mňa si človek musí povedať, buď že som praštená, alebo: „Áno, presne toto hľadám!“ Ale asi nakoniec predsa len budem pokračovať s architektúrou, ale tak, aby som robila, čo ma baví. Nechcem robiť niečo, čo ma nenapĺňa a čo nepovažujem za dobré.

Júlia: Cítim, že tu nemám priestor. Žiaľ, Slovensko zaostáva vo vývoji a neviem, či sa mi chce čakať. Slováci nerozmýšľajú o ekológií a, bohužiaľ, do ekologických materiálov treba investovať. Rovnako je to so stavaním nízkoenergetických stavieb. V Rakúsku, Francúzsku, a dokonca aj v Česku som bola očarená ich snahou stavať „pasívne“. Takže zatiaľ ešte nie som úplne rozhodnutá, ale pravdepodobne by som chcela svoju profesiu vykonávať v zahraničí.

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY

Druhú časť rozhovoru nájdete tu: Rozhovor so študentmi architektúry: O dobrej architektúre