image 65944 25 v1
Galéria(2)

Rozhovor so študentmi architektúry: O dobrej architektúre

V druhej časti nášho rozhovoru s 3 slovenskými účastníkmi medzinárodnej študentskej súťaže ISOVER sa bližšie pozrieme na ich postoj k architektonickým súťažiam, Čaučescov palác v Bukurešti a situáciu u nás doma.

A3 Boards 06 1
Erika

Prvú časť rozhovoru nájdete tu: Rozhovor so študentmi architektúry: O súťaži ISOVER a pocitoch

Od architektov sa očakáva, že budú osvetári…
Tomáš: Áno, ale realita je oveľa zložitejšia. Veľa mladých architektov je odkázaných na to, že ich po skončení školy niekto zamestná. Chcem zostať na Slovensku, ale architektúra je otrokárska práca. Možno, že si v zahraničí urobím prax, aby som mohol na Slovensku robiť sám na seba. Chcel by som zostať v kontexte domáceho vývoja a robiť súťaže.

V čom vidíte zmysel súťaží?

Tomáš: Momentálne sú pre mňa samotný proces tvorby a nachádzanie riešení často dôležitejšie ako výsledok. Snažím sa hľadať správny kľúč pri zohľadnení všetkých prvkov zadania. V štádiu, keď sa stále hľadám v tom, ako navrhovať, sú pre mňa súťaže ideálne.

Erika: Súťaže sú super a zúčastňujem sa všetkého, čoho sa dá, lebo školský ateliér je pre mňa občas nuda. Veci sa tam príliš opakujú, a ak si nenájdem dobrého konzultanta, s ktorým si názorovo sadnem, tak je to veľké trápenie. Mnohokrát som mala rozpory s pedagógmi, ktorí ma presviedčali o svojej pravde. Dokonca sa niektorí vyhrážali, že ak ich nepočúvnem, tak ma potopia na obhajobe. To je smiešne a absurdné, a to len preto, že nechcem robiť architektúru podľa nich. Myslím, že do estetickej stránky projektov, a to najmä vo vyšších ročníkoch, by konzultanti už nemali veľmi hovoriť a nechať nás samostatne sa formovať. Pravda, súťaže sú rôzne postavené. Pri tejto mám pocit a potvrdzujú mi to aj ocenenia z minulých ročníkov, že vyhrali tí, ktorí presne sledovali zadanie. Na iných súťažiach však vyhrávali také návrhy, čo niečo porušili. Samozrejme, úlohou architekta je presvedčiť porotu alebo svojho zamestnávateľa, že práve on to urobil najlepšie.

Azda najznámejším príkladom nezrealizovaných víťazných súťažných návrhov je Kaplického knižnica v Prahe. Spôsobila však aj pozitívnu vlnu – aj na verejnosti sa začalo hovoriť o architektúre.
Tomáš: Veľa to naznačilo o kultúre, ale aj o fakte, na čo sú Česi a Slováci pripravení.

Vizualizácia: www.proknihovnu.cz

Znamená to, že Česko a Slovensko nie sú príliš otvorené neobvyklým riešeniam?
Erika: Určite nie, veď najväčšie „terno“ bolo pre nás postavenie komplexu Eurovea na bratislavskom nábreží. Podľa mňa je to však zlá stavba, ktorá je absolútne rozbitá. Len sa pri nej zopakovali niektoré postupy z Londýna a už sú všetci z toho hotoví. Dokonca aj pri zopakovaní sa to nešikovne prelepilo reklamnými nálepkami. Hrôza, až sa mi nechce veriť, že sa to niekomu páči.

Júlia: Eurovea je takmer úplná kópia jedného obchodného centra z Varšavy, pričom ako-tak pozitívne hodnotím len interiér a exteriérový prístup k vode. Neverím však, že pri prechádzke niekto ocení neucelené fasády.

Tomáš: Úroveň architektúry sa odvíja aj od ekonomickej úrovne na Slovensku. Nie je tu architektúra, ktorá by bola príliš nápaditá, a už vôbec nie provokujúca. Často vznikajú len veľké sochárske superdivadlá, ktoré sú pre zlú finančnú situáciu dlhodobo neudržateľné a často len formálne.

Miera rizika opäť súvisí s investorom. Ako vnímate diskusiu s ním?
Tomáš: Už som sa s nimi stretol a musel som im prispôsobovať svoj projekt. Berú ho iba vtedy, keď sa im páči. Aj to je výhoda súťaží, ktoré prebiehajú na inom princípe.

Erika: Ja si zoberiem za muža bohatého investora a bude mi sponzorovať veci, ktoré budem chcieť.:)

Tomáš: S jedným aj tak postavíš iba jednu poriadnu vec… iba ak si potom zoberieš ďalšieho.

Erika: Jasné, vymením ho, nie je problém.(smiech)

Júlia: Niekoľkých investorov som už zažila, ale občas sa mi zdalo, že ich limity nemali len finančný charakter. Ich názory ma často prekvapovali a bolo veľmi úmorné naučiť ich niečo nové. Napríklad aj to, že existuje niečo ako nízkoenergetický dom alebo že existuje drevený dom, ktorý zvonka nevyzerá ako drevený.

Chceli by ste takýchto investorov presvedčiť?
Júlia: Jednému klientovi som sa snažila vysvetliť, ako by mal pristupovať k nízkoenergetickému domu, a zdalo sa mi, že sme sa aj dohodli. O nejaký čas sme sa stretli a celý náš predchádzajúci rozhovor bol zabudnutý. Nejaký stavbár totiž môjho investora presvedčil, aby to dal naspäť „do normálu“. Ak sú ľudia ochotní počúvať, tak im to veľmi rada vysvetlím, ale keď nechcú, nebudem nikoho nútiť.

Tomáš: Žiaľ, v škole sa nevyučuje vzťah ku klientom. A pritom by architekt mal byť veľmi presvedčivý v argumentoch a stáť si za svojím. Aj preto beriem prezentáciu v angličtine na tejto súťaži za pozitívnu skúsenosť. Netvrdím, že som to najlepšie prezentoval, ale chcem to zlepšovať.

Predstavte si ideálny prípad: príde za vami super osvietený investor a povie vám, aby ste mu postavili niečo obývateľné, pričom peniaze nie sú limitom. Čo by ste urobili?

Erika: Spomenula som si na Loranta Krajcsovicsa z Fakulty architektúry, ktorý je pokojný človek a má rád umiernenú architektúru. Minulý rok som robila projekt prieluky pri bratislavskej Hviezde, ktorá mi vyšla ako postapokalyptická industriálna fantasy džungľa spojená s vertikálnym aj horizontálnym labyrintom. Nechýbal obrovský industriálny strom, kde bola vyhliadková veža. Potešila ma pozitívna reakcia L. Krajcsovicsa, ktorý sa ma opýtal, či mám rada Avatara, a dodal: „Erika, nájdite si sponzora, toto by nám tu mohli postaviť…“ Celý projekt bol môj priechod do iného sveta, v ktorom by som mohla blúdiť.

Ako ešte vyzerajú tvoje Iné svety?
Erika: Je tam nekonečná fantázia a všetko je možné. Myslím, že ľudia stále riešia najmä to, že najprv robota a potom zábava. Neustále sa treba sústrediť a všetko ovládajú financie. Podľa mňa by napríklad hotely mali pochádzať z iných svetov. Jedno krídlo by bolo v jednom štýle, druhé zase v inom štýle a nech si človek vyberie.

Júlia: Nie som si istá, či by to privítali dôchodcovia, ktorí si chcú užiť hotelový komfort…

Tomáš: Súhlasím s Erikou. Existuje veľa príkladov, že práve hotely by mohli byť iné – nazvime ich dizajnové. To krídlo by však nemuselo byť úplne rozbité, aby z toho nevznikol Disneyland.

Erika: Záleží na tom, ako sa to urobí. Mnoho ľudí napríklad nadáva na dizajnový hotel v Bratislave od Cakova s Makarom. Dobre, pri niektorých izbách som si už aj ja povedala, že by sa tam dobre nakrúcali scény pre Playboy, ale na druhej strane super – jedna izba je biela, druhá zase farebná. Človek si môže vybrať, akú izbu chce.

Vráťme sa k otázke vašej ideálnej stavby…
Tomáš: Určite by som myslel na to, že architektúra má slúžiť. Hľadal by som lokalitu, kde by bolo potrebné nejakú budovu postaviť. A keby som ju našiel, určite by sa našli riešenia. Momentálne však nemám projekt, ktorý by som chcel postaviť.

Júlia: Pre mňa je najväčší faktor prostredie – teda, kde by sa to stavalo. Ak by som si mala vybrať od nuly, tak by som určite nerobila nič nové, megalomanské, ale pustila by som sa do rekonštrukcie staršieho objektu v ekologickom duchu.

Študentská súťaž sa uskutočnila v Bukurešti. Ako ste vnímali počas exkurzie jej architektúru?
Júlia: Zdalo sa mi, že to všetko bolo urobené v jednom duchu – až na tie novotvary, ktoré boli ako škatule pohodené medzi historizujúce domy. Vo všeobecnosti to na mňa pôsobilo až príliš monotónne, nebolo tam nič výnimočné – až na budovu parlamentu, čiže tzv. Čaučescov palác. V tomto sme na tom lepšie.

Tomáš: Sprievodca nám hovoril o troch dominantných typoch: dekoratívny (francúzsky), socialistický (prevládajúci počas vlády komunistov) a nakoniec moderný. Ten bol najmä v historickom centre a zdalo sa mi, že bol v ňom veľmi drsne posadený. Viem, že moderné by malo byť k historickému v kontraste, ale vôbec to nespĺňalo ľudskú mierku, čo platilo takmer pre celú architektúru v Bukurešti.

Erika: Neviem celkom, akú mali Rumuni minulosť, ale veľmi si zakladajú na kultúre niekoho iného. Ako keby nemali vlastnú kultúru a len opakujú francúzsky vzor. Ktovie, možno majú z Francúzska nejaký profit.

Júlia: Zopakovali z neho princíp, ale možno nie v celkom šťastne.

Erika: A to je najväčší „prúser“ pri každej architektúre, ktorá sa snaží niečo zopakovať, a pritom vyzerá ako postihnutá verzia pôvodnej stavby. Keď sme boli v Čaučescovom paláci, išli sme na grandiózny balkón, odkiaľ bolo vidieť bulvár ponášajúci sa na Champs-Élysées. Celé to však bolo zaprášené a najmä pokazené. Ako to vôbec môže niekto prirovnať k jednému z najromantickejších miest na svete?

Tomáš: Nechcem sa Rumunov zastávať, ale pri prehliadke mesta sa spomínalo, že množstvo inteligencie študovalo v Paríži a bola prirodzene ovplyvnená prostredím. Realita nie je podoba toho, čo sem oni priniesli. Výsledok je len obyčajný masový pud, ktorý sa chce ponášať na slávnu kultúru. Zostali len rozbité fontány v Bukurešti, čo by sa v Paríži nestalo.

Je to o peniazoch alebo o ľuďoch?
Tomáš: Pod kultúrou myslím všetko. Neviem, možno len nemajú na zapnutie fontán, ktoré opilci rozkopali.

Júlia: Bukurešť možno má svojho vlastného ducha a štýl, ale určite by som ju neprirovnávala k malému Parížu, lebo to naozaj pôsobí ako škaredá sestra. Nespochybňujem isté čaro, ale je úplne iné ako v Paríži. Keď chcú Champs-Élysées, tak nech si ho majú, ale inak. Ostatne, na parížskom najslávnejšom bulvári je teraz rovnako široký pruh pre chodcov aj pre autá. A v Bukurešti je dominantná šesťprúdovka pre autá. Určite sa s tým dá niečo robiť a mesto má potenciál, len to musí nabrať správny smer.

Júlia chce teraz hýbať vecami dopredu?
Júlia: Predtým som myslela na výstavbu pasívnych domov. Urbanizmu Bukurešti prajem, aby to bolo dobré. To už nie je osobný názor jedného človeka, ale verejný priestor, ktorý slúži všetkým.

Spomínali ste monumentálny Čaučescov palác. Je to premárnená megapríležitosť alebo máte preň aj trochu obdivu?
Erika: Ak mám palác vnímať ako výraz doby, tak ju vôbec neprežil. Stavba je kolosálny nezmysel. Niekto si niekde pozrel, čo je postavené, a snažil sa robiť historizmus. Nemali tam historickú dominantu, tak si ju v 80. rokoch postavili.

Júlia: Ale veď mesto má plno historickej architektúry. Tento palác sa štýlom vôbec nehodí do tejto doby. Je to jeden veľký omyl. Odstránili množstvo rodinných domov a tisíce ľudí vysťahovali, aby potom turistom rozprávali, že tam majú štvortonové závesy?

Tomáš: Jeho postavenie určite stálo veľa práce, ale nasilu sa domy stavať nedajú. Je to premárnená príležitosť druhej najväčšej stavby na svete. Čiastočne je to aj odraz ich kultúry a celkovo mi sedí do prostredia. Našťastie, na Slovensku máme lepšiu architektúru.

Erika: Vedúci ateliéru hovorí, že aj tá najväčšia hlúposť sa dá do detailu vyklikať. Rozhodne nebudem chváliť, koľko si s tým dali roboty, keď je to jedna veľká hlúposť. Aj interiéry mi pripomínajú kulisy do divadla, ktoré však akoby postupne chátrali.

Dali by ste palác zbúrať alebo by ste ho ponechali ako pamätník doby?
Júlia: Táto stavba nie je pamätník žiadnej doby.

Tomáš: Bolo to stavané počas najväčšej krízy ako pomník sám sebe.
Erika: Načo zbúrať? To sú predsa ďalšie financie. Treba ho len sprístupniť na iné účely.
Tomáš: Napríklad na sociálne bývanie.
Erika: Fúha, aké veľkorysé bývanie!

Čo je podľa vás dobrá stavba na Slovensku?
Tomáš: Určite Kulturpark v Košiciach, ktorý bol jedným z projektov Európskeho mesta kultúry. Páči sa mi čistota celého prostredia a veľmi príjemne na mňa pôsobí. Keď to beriem ako rekonštrukciu, tak pomer medzi tým, čo zachovali a vymenili, je veľmi priaznivý.

Erika: Oceňujem bytovku na Dunajskej ulici v Bratislave od štúdia gut gut. Veľmi príjemne pôsobí aj v  kontexte mesta s historickými budovami. Túto architektúru robí výber exteriérového materiálu – bytovka je čierna, vyzerá to super, je moderná, ale neutrálna, nijako tam neškodí. Možno by som vedela odstrániť nejaké výčnelky, ale gut gut robia dobré hipsterské domy. Nechcem sa však venovať ich architektúre v tejto chvíli, ale si nájsť vlastnú cestu.

Júlia: Asi Milučkého krematórium v Bratislave. Keď tam idem, okamžite sa ocitnem v inom svete. Keď som tam bola prvýkrát, nič som o ňom nevedela, ani to, že je takou cenenou stavbou v dejinách slovenskej architektúry. Už vtedy som si povedala, že je úžasné: vo svojom pôsobení, ako aj vo vzťahu s prostredím.

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY