Štúdio Vrtiška & Žák: Najlepší dizajn je ten, ktorý sa dedí

V rámci Národnej ceny za dizajn, ktorá bola tento rok venovaná najlepšiemu produktovému dizajnu rokov 2019 a 2020, odovzdalo Slovenské centrum dizajnu počas slávnostného galavečera 8 hlavných cien, 4 ceny pre osobnosti dizajnu a 6 špeciálnych uznaní.

Tento rok sú ocenenia o to výnimočnejšie, že boli udelené práve v Roku slovenského dizajnu. Jedno z nich – Cena za dlhodobý hospodársky prínos v oblasti dizajnu – putovalo do rúk spoločnosti Javorina.

Javorina patrí k výrobcom nábytku s dlhoročnou históriou. Vznikla ako rezbárske družstvo v roku 1947. Veľkou devízou Javoriny je kvalitná remeselná výroba, ktorá vychádza z tradície družstva. V deväťdesiatych rokoch, ktoré boli pre firmu prelomové, sa Javorina vydala cestou moderného dizajnu.

Hlavný dizajnér Leo Čellár zaradil Javorinu natrvalo medzi výrobcov kvalitného a oceňovaného nábytku. Jedinečnými sú napríklad jeho jedálenské stoly, v ktorých je doska vyabstrahovaná do najtenšej možnej podoby. Nábytkovú scénu tiež obohatil o nové alebo inovované druhy, napríklad závesné skrinky, skrinky na televízor či chodbové solitéry – stolíky aj vešiakové steny.

V roku 2019 prešla Javorina opäť významnými zmenami, keď sa stala súčasťou skupiny Premium Design Group. K popradskej a bratislavskej predajni pribudli ďalšie v Prahe, Brne a Košiciach. Rozrástla sa spolupráca s viacerými českými a slovenskými dizajnérmi, čo sa prejavilo na novom sortimente a rozmanitejšom dizajne.

Dizajnéri Roman Vrtiška a Vladimír Žák, ktorí s Javorinou nedávno spolupracovali, nám porozprávali nielen o tom, ako sa im s Javorinou pracovalo, ale aj o tom, čo robia teraz a kam by sa radi posunuli.

Aká bola vaša cesta k dizajnu a architektúre? Mali ste obaja jasno v tom, že chcete študovať výtvarný odbor, resp. dizajn?

Roman Vrtiška (RV): Ja som pôvodne vyštudovaný keramik (SPŠK), a tak bola moja cesta trochu zložitejšia. Keď mi začal byť odbor malý a ja som cítil, že už mi nemá čo ponúknuť, išiel som ďalej – študovať produktový dizajn. Každopádne už počas pražskej VŠUP som navštevoval prednášky s architektmi a vedel som, že ma tento študijný odbor neminie. Už vtedy som pracoval na množstve projektov interiérov, a tak bolo samovzdelávanie nutnosťou.

Vladimír Žák (VŽ): Ja som bol v tomto odbore úplne nepobozkaný. Mal som vyštudované gymnázium a v čase, keď som končil, som o existencii VŠUP nemal ani potuchy. Jeden známy mi odporučil po vzhliadnutí mojich obrazov, že by som mal popremýšľať o výtvarnom odbore. A tak som sa prihlásil na UMPRUM. Neskôr, keď sme začali s Romanom spolupracovať, začali sme sa naplno venovať projektom interiérov a logicky aj architektúre.

RV: Ide o logické vyústenie. Baví nás zaoberať sa novými témami. Posúva nás to osobnostne oveľa ďalej, ako keď riešite jedno a to isté stále dokola. Navyše sa snažíme profilovať ako multidisciplinárne štúdio, takže to do našej internej koncepcie dokonale zapadá.

Vaše štúdio oslávilo v minulom roku desať rokov svojho pôsobenia, sídlite v nových priestoroch. Vaše portfólio je veľmi pestré. Ako sa menila vaša práca? Pohybujete sa rovným dielom na poli produktového dizajnu a architektúry alebo nejaké zameranie prevažovalo či prevažuje?

VŽ: Riešime projekty tak, ako chodia spolu so zadaním od klientov. Nikdy sme sa zásadne cielenie nikam nesmerovali. Chápem, že to bolo v začiatkoch asi životným šťastím, ale postupom času sme sa tak nejako vyprofilovali sami vďaka množstvu zákaziek. Kľúčom k nášmu úspechu bola určite práve komplexnosť a šírka portfólia. Klienti chcú vidieť vždy nejaké realizácie, ktoré sú im blízke a sú z rovnakého rangu, a to vieme vo väčšine prípadov ponúknuť.

RV: Pravdou ale je, že sme po istom čase začali byť spájaní viac s interiérom než s produktom a architektúrou. Preto sme sa pred časom rozhodli trochu utlmiť interiérovú činnosť a začať sa znovu zameriavať na produktový dizajn a architektúru. Oboje síce znamená výrazne dlhší proces než tvorba interiéru, ale výsledky bývajú väčšinou trvalejšie.

Čo je podľa vás charakteristické pre vašu tvorbu?

RV: To, že sa nebojíme nových tém.

VŽ: Áno, naše portfólio je veľmi komplexné a dnes pracujeme asi na 21 projektoch, pričom sa snažíme rozdeliť si ich identickým dielom – t. j. medzi architektúru, interiéry a produktový dizajn.

RV: Máme na stole projekty, ktorým sa venujeme už štvrtý rok. Môže to znieť šialene, ale napríklad pri takom katamaráne je to potrebné. Navyše si s klientom budujete aj silné osobné puto a bez osvietených investorov, ktorí vám veria a nechávajú voľnú ruku, by kvalitné dielo nevzniklo. Preto je veľmi často pre výsledok najzásadnejší vzťah autora a klienta.

Témou tohto čísla je udržateľnosť, obnoviteľné zdroje, adaptácia na zmenu klímy, zelená architektúra. Čo pre vás tieto témy znamenajú?

RV: Je to nevyhnutný postoj, ktorý by profesionálna obec mala zaujať. V súčasnosti je až zarážajúce, ako veľmi nás zväzujú normy a zabehané stereotypy v stavebníctve. Vezmite si aktuálne riešenú otázku plytvania s vodou. Vody začína globálne výrazne ubúdať a aj v Európe máme krajiny, ktoré sú na tom so zásobami pitnej vody dosť zle.

No napriek tomu sa pitnou vodou plytvá na dennom poriadku – splachujeme denne desiatkami litrov pitnej vody a nad tým sa nikto nepozastavuje. Keby sa splachovalo tzv. špinavou vodou, malo by to zásadný dosah na spotrebu.

Viem, je to zdanlivo nesúvisiaci prípad, ale podľa mňa krásne demonštrujúci neefektívnosť súčasného systému. Pasívne domy riešia kdejaký watt v strate energií – až je to občas úsmevné, ale tieto banálne témy zostávajú stále neotvorené.

VŽ: Ako pedagógovia na VŠUP sa snažíme viesť aj mladú generáciu k pochopeniu tejto problematiky a zaujatiu objektívneho postoja. Občas sme až zaskočení mierou ofenzívnych téz na tému recyklácie a upcyklácie.

Málokto si však uvedomuje, že problém s odpadom nevyrieši neustála snaha o recykláciu, ale najlepšie eliminácia odpadu, odpadového materiálu a vôbec spôsobu dopravy. Spoločnosť v mnohých prípadoch vďaka mediálnemu tlaku stratila vlastný rozum a snaží sa, žiaľ, riešiť viac dôsledok svojej činnosti než príčinu, a to je zásadná chyba.

S akými materiálmi najradšej pracujete?

RV: Sila kvalitného dizajnéra alebo architekta okrem iného spočíva v logickej aplikácii materiálov a technológií v danej problematike. Každý materiál so sebou prináša isté špecifiká a svoje pre a proti. Jeho dôslednou aplikáciou môžeme využívať výhody i nevýhody a dopracovať sa ku kvalitnému výsledku.

Najradšej máme teda tie materiály, ktoré sú pre danú aplikáciu najvhodnejšie, a to ako po praktickej, tak aj napríklad po ekonomickej stránke. Kolekcia nábytku pre spoločnosť Javorina, ktorú ste navrhovali, je inšpirovaná prírodou. Používate materiál drevo. Čo pre vás bolo impulzom?

VŽ: Celkom určite návšteva vo výrobni a stretnutie s Leom Čellárom (vtedy predsedom výrobného družstva, spolumajiteľom firmy a dizajnérom v jednej osobe). Keď sme videli, akým spôsobom a s akou láskou sa v Javorine starajú o každý kus dreva a čo všetko o ňom vedia, boli sme z toho úplne paralyzovaní.

Leo je navyše skvelý človek s obrovským know-how, čo sa týka masívneho dreva. Najinšpiratívnejšie je práve stretnutie s týmito ľuďmi z odboru, ktorí dokonale poznajú svoje remeslo.

RV: Technologické vedomosti, skúsenosti ľudí a zázemie Javoriny je celkom iste zásadné a premieta sa pozitívne do každého produktu. Pre mňa bolo a je kľúčové samotné prostredie. Javorina sídli v podhorí Vysokých Tatier s fantastickou scenériou.

Ja osobne horám holdujem a pohyb v nich vyhľadávam ako v lete, tak aj v zime. Tatry pre mňa svojím meradlom a špecifickou atmosférou patria medzi obľúbené destinácie. Inšpirácie tunajšou prírodou a špecifickým folklórom sa teda prirodzene prepisuje do našej tvorby pre Javorinu.

Aktuálne ste predstavili novú kolekciu svetiel Planets pre firmu Brokis. Čo vás priviedlo k práci na dizajne svietidiel?

RV: Kreatívna riaditeľka a dvorná dizajnérka Brokis Lucie Koldová, ktorá je našou kamarátkou a bývalou spolužiačkou z VŠUP.

VŽ: Ako sme zmieňovali, baví nás široká škála práce dizajnéra a nechceme byť spájaní len s jednou témou. Preto sme pred časom začali premýšľať o svietidlách, ktoré nám na trhu chýbali. Vďaka našej práci interiérových dizajnérov sa dostávam denne do styku s výrobkami a portfóliom mnohých renomovaných firiem, a tak máme veľmi dobré povedomie o tom, čo kto ponúka a čo ktorý produkt vie. Vypozorovali sme tiež tendencie trhu zamerať sa na variabilnejšie riešenia, ktoré pridávajú produktom ďalšiu morálnu životnosť a architektom alebo dizajnérom možnosť kreatívnejšie s daným svietidlom pracovať.

RV: Zároveň sme sa nechali inšpirovať jednoduchým princípom protizávažia, ktoré sa kedysi používalo na množstvo lustrov. Tento princíp sme sa rozhodli rehabilitovať a aplikovať ho s prihliadnutím na dnešných používateľov a ich potreby. V neposlednom rade šlo aj o to, aby sme našli vhodné tvaroslovie, ktoré bude kompatibilné s existujúcimi produktmi značky Brokis.

Ako vaše produkty zvyšujú predaj firiem, napr. Javoriny či mmcité? Je kvalitný dizajn zárukou trhového úspechu?

VŽ: V prípade Javoriny zatiaľ nejde o zásadne vysoké čísla, ale kvalitný priemer. Je to sčasti dané obmedzenou kapacitou výroby a sčasti tiež tým, že bola značka etablovaná len na slovenskom trhu. Až posledné tri roky sa snažia o to isté aj u nás. Dôležitý je fakt, že sa s našimi produktmi začalo o značke viac hovoriť a dostala sa aj k širšiemu a odbornému publiku. To je určite obrovský benefit a skvelý odrazový mostík!

RV: Čo sa týka našich produktov pre mmcité, tam je situácia iná. Ide o stálice výroby a napríklad kolekcia Limpido je súčasťou ponuky už trinásť rokov. Po takom čase možno s istotou povedať, že predaje oboch kolekcií sú nanajvýš dobré, a to i napriek faktu, že nejde o „bežné“ produkty, ale o také, ktoré vyžadujú náročnejšieho zákazníka.

Na našom poslednom stretnutí sa majiteľ firmy David Karásek dokonca vyjadril, že sú to jedny z najúspešnejších produktov. Nestarnú a na trhu neustále zažívajú nárast predaja. To je tiež jeden z dôvodov, prečo nás mmcité oslovilo aj na ďalšiu spoluprácu na novej a rozsiahlej kolekcii inšpirovanej klasickou betónovou lavičkou.

Kam sa podľa vás posúva zahraničný produktový dizajn? Je alebo nie je viditeľný posun i u nás?

RV: Je pomerne dosť markantné, že nielen v zahraničí, ale pomaly aj u nás dochádza k odklonu od masívnych produkcií a k návratu k remeslu a trvanlivejším hodnotám. Mne osobne to robí veľkú radosť, pretože to je niečo, na čo sa snažíme upozorňovať už desať rokov.

VŽ: Áno, najlepší dizajn je ten, ktorý sa dedí.

Aké pozorujete výzvy v rámci odboru a v kontexte vývoja spoločnosti – čím by sa podľa vás mali zaoberať dizajnéri a architekti?

RV: Profesionálna spoločnosť by sa mala zaoberať otázkami udržateľnosti, ktoré nechcú riešiť následky, ale chcú hľadať odpoveď na otázku, prečo sme do tohto bodu došli, a snažiť sa systematicky analyzovať problematiku i hľadať možné východiská. Pri troške nadsádzky možno povedať, že je to ako východná medicína. Zatiaľ čo západná rieši to, že vás bolí brucho, tá východná sa snaží nájsť dôvod, prečo vás tam bolí.

Je to paralela, ktorá by sa dala aplikovať na množstvo odborov a ľudských činností. Vediete Ateliér dizajnu nábytku a interiéru na VŠUP. Na čo kladiete vo vašom ateliéri dôraz? Koľko času s vašimi študentmi venujete environmentálnym a sociálnym témam?

VŽ: Snažíme sa s našimi študentmi deliť o modelové prípady z praxe, aby boli maximálne pripravení na profesijný život. Zároveň sa im však snažíme otvárať obzor v mnohých vrstvách a súvislostiach. Práve komplexnosť uvažovania je úspechom nielen nášho odboru.

Čo sa týka environmentálnych tém, akcentujeme tieto otázky pri každej úlohe. Čas od času sa však snažíme vyjadrovať k zmieneným témam prostredníctvom zadania. Napríklad môžem zmieniť medziateliérovú úlohu, ktorú riešili študenti naprieč katedrou dizajnu, keď mali v tímoch hľadať riešenia pre prehrievajúce sa mestá.

RV: Druhý príklad, ktorý by som rád spomenul, je naša spolupráca s už zmieňovanou značkou Brokis, pre ktorú sme s našimi študentmi riešili možnosti využitia linky na recykláciu skla, ktorú si Brokis zaregistroval pod názvom Brokisglass. V podstate ide o to, že sa bežný sklársky odpad znova pretvára do panelového materiálu, pre ktorý hľadali študenti vhodné aplikácie a produkty.

Aktuálne ste predstavili novú kolekciu svetiel Planets pre firmu Brokis. Čo vás priviedlo k práci na dizajne svietidiel?

RV: Kreatívna riaditeľka a dvorná dizajnérka Brokis Lucie Koldová, ktorá je našou kamarátkou a bývalou spolužiačkou z VŠUP.

VŽ: Ako sme zmieňovali, baví nás široká škála práce dizajnéra a nechceme byť spájaní len s jednou témou. Preto sme pred časom začali premýšľať o svietidlách, ktoré nám na trhu chýbali. Vďaka našej práci interiérových dizajnérov sa dostávam denne do styku s výrobkami a portfóliom mnohých renomovaných firiem, a tak máme veľmi dobré povedomie o tom, čo kto ponúka a čo ktorý produkt vie.

Vypozorovali sme tiež tendencie trhu zamerať sa na variabilnejšie riešenia, ktoré pridávajú produktom ďalšiu morálnu životnosť a architektom alebo dizajnérom možnosť kreatívnejšie s daným svietidlom pracovať.

RV: Zároveň sme sa nechali inšpirovať jednoduchým princípom protizávažia, ktoré sa kedysi používalo na množstvo lustrov. Tento princíp sme sa rozhodli rehabilitovať a aplikovať ho s prihliadnutím na dnešných používateľov a ich potreby. V neposlednom rade šlo aj o to, aby sme našli vhodné tvaroslovie, ktoré bude kompatibilné s existujúcimi produktmi značky Brokis.

Ako vaše produkty zvyšujú predaj firiem, napr. Javoriny či mmcité? Je kvalitný dizajn zárukou trhového úspechu?

VŽ: V prípade Javoriny zatiaľ nejde o zásadne vysoké čísla, ale kvalitný priemer. Je to sčasti dané obmedzenou kapacitou výroby a sčasti tiež tým, že bola značka etablovaná len na slovenskom trhu. Až posledné tri roky sa snažia o to isté aj u nás. Dôležitý je fakt, že sa s našimi produktmi začalo o značke viac hovoriť a dostala sa aj k širšiemu a odbornému publiku. To je určite obrovský benefit a skvelý odrazový mostík!

RV: Čo sa týka našich produktov pre mmcité, tam je situácia iná. Ide o stálice výroby a napríklad kolekcia Limpido je súčasťou ponuky už trinásť rokov. Po takom čase možno s istotou povedať, že predaje oboch kolekcií sú nanajvýš dobré, a to i napriek faktu, že nejde o „bežné“ produkty, ale o také, ktoré vyžadujú náročnejšieho zákazníka.

Na našom poslednom stretnutí sa majiteľ firmy David Karásek dokonca vyjadril, že sú to jedny z najúspešnejších produktov. Nestarnú a na trhu neustále zažívajú nárast predaja. To je tiež jeden z dôvodov, prečo nás mmcité oslovilo aj na ďalšiu spoluprácu na novej a rozsiahlej kolekcii inšpirovanej klasickou betónovou lavičkou.

Kam sa podľa vás posúva zahraničný produktový dizajn? Je alebo nie je viditeľný posun i u nás?

RV: Je pomerne dosť markantné, že nielen v zahraničí, ale pomaly aj u nás dochádza k odklonu od masívnych produkcií a k návratu k remeslu a trvanlivejším hodnotám. Mne osobne to robí veľkú radosť, pretože to je niečo, na čo sa snažíme upozorňovať už desať rokov.

VŽ: Áno, najlepší dizajn je ten, ktorý sa dedí.

Aké pozorujete výzvy v rámci odboru a v kontexte vývoja spoločnosti – čím by sa podľa vás mali zaoberať dizajnéri a architekti?

RV: Profesionálna spoločnosť by sa mala zaoberať otázkami udržateľnosti, ktoré nechcú riešiť následky, ale chcú hľadať odpoveď na otázku, prečo sme do tohto bodu došli, a snažiť sa systematicky analyzovať problematiku i hľadať možné východiská.

Pri troške nadsádzky možno povedať, že je to ako východná medicína. Zatiaľ čo západná rieši to, že vás bolí brucho, tá východná sa snaží nájsť dôvod, prečo vás tam bolí. Je to paralela, ktorá by sa dala aplikovať na množstvo odborov a ľudských činností.

Vediete Ateliér dizajnu nábytku a interiéru na VŠUP. Na čo kladiete vo vašom ateliéri dôraz? Koľko času s vašimi študentmi venujete environmentálnym a sociálnym témam?

VŽ: Snažíme sa s našimi študentmi deliť o modelové prípady z praxe, aby boli maximálne pripravení na profesijný život. Zároveň sa im však snažíme otvárať obzor v mnohých vrstvách a súvislostiach. Práve komplexnosť uvažovania je úspechom nielen nášho odboru.

Čo sa týka environmentálnych tém, akcentujeme tieto otázky pri každej úlohe. Čas od času sa však snažíme vyjadrovať k zmieneným témam prostredníctvom zadania. Napríklad môžem zmieniť medziateliérovú úlohu, ktorú riešili študenti naprieč katedrou dizajnu, keď mali v tímoch hľadať riešenia pre prehrievajúce sa mestá.

RV: Druhý príklad, ktorý by som rád spomenul, je naša spolupráca s už zmieňovanou značkou Brokis, pre ktorú sme s našimi študentmi riešili možnosti využitia linky na recykláciu skla, ktorú si Brokis zaregistroval pod názvom Brokisglass. V podstate ide o to, že sa bežný sklársky odpad znova pretvára do panelového materiálu, pre ktorý hľadali študenti vhodné aplikácie a produkty.

Aké sú vaše ďalšie plány? Je nejaká oblasť, kam by ste sa radi posunuli, a čo vás láka vyskúšať či navrhnúť?

RV: Rád by som navrhol kultúrnu inštitúciu, do ktorej by ma lákal nielen obsah a program, ale aj forma umožňujúca kreatívnejšie uchopenie témy. Ale možno by som ju vymenil za produkt, ktorý bude bestsellerom v pravom zmysle slova a podarí sa mu „masívne infiltrovať“ medzi používateľov.

VŽ: Chcel by som navrhnúť mostovú konštrukciu. Na prvý pohľad je to zdanlivo nezábavná téma, ktorá obsahuje množstvo obmedzení. Tie sa ale nakoniec môžu stať východiskom samotnej tvorby. Most je navyše niečo, čo môže slúžiť všetkým a stáva sa nielen dominantou, ale aj súčasťou okolitého prostredia.