Dizajnér vytvára atmosféru každého interiéru, hovorí Lucie Koldová

Ako funguje spolupráca medzi architektmi a dizajnérmi? A ako sa líši dopyt zo strany domácich a zahraničných klientov? S kráľovnou českého dizajnu sme sa rozprávali pri príležitosti desiatich rokov fungovania jej štúdia.

Niekoľko rokov ste pôsobili v Paríži, vlastné štúdio ste si založili pred desiatimi rokmi. Ako hodnotíte túto uplynulú dekádu, kam sa posunula vaša tvorba?

Nie je pre mňa ľahké ohliadať sa späť a hodnotiť, keď mám pocit, že stále smerujem dopredu. Desať rokov mi znie až prekvapivo. Asi je to tým, že veľa pracujem a žijem dosť intenzívne, a tak vlastne ani nemám čas obzerať sa späť.

Do Paríža som odišla hneď po štúdiu, mala som vtedy veľké očakávania a už po roku strávenom v ateliéri Arika Levyho som začala navrhovať s mojím kolegom Danom Yeffetom vo vlastnom štúdiu pre zahraničných klientov.

Bolo to niečo, v čo som tajne dúfala, ale zároveň ma prekvapilo, že sa to podarilo tak skoro. Do Česka som sa vrátila, keď som mala tridsať. Beriem to ako taký zlom, keď som začala budovať štúdio tu v Prahe. Odvtedy už ubehlo pár rokov a myslím, že sa veľa vecí podarilo. Nielen v mojom vlastnom štúdiu.

Ako kreatívna riaditeľka Brokisu som sa intenzívne sústredila na portfólio značky. Máme za sebou množstvo úspešných kolekcií. Takmer desať rokov sme s Brokisom pracovali na tom, aby sme reprezentovali české sklo a vyvážali české svetlá do zahraničia, v súčasnosti je to do sto krajín sveta, čo beriem ako veľký spoločný počin.

V posledných dvoch rokoch som zároveň začala pracovať aj v oblasti interiérového dizajnu, čo mi dáva príležitosť predstavovať vlastné návrhy a produkty zaintegrované do väčších koncepčných celkov.

Ako ste sa dostali k stáži v ateliéri renomovaného dizajnéra Arika Levyho a ako vás táto skúsenosť ovplyvnila?

S Arikom Levym sme sa zoznámili tesne po mojom štúdiu, keď bol pracovne pozvaný do Prahy. Zaujala ho moja práca, tak ma pozval k sebe na stáž do Paríža. A napriek tomu, že som pôvodne mala v pláne odísť do Londýna, túto príležitosť som využila.

Myslím, že zahraničnú stáž by už dnes mal absolvovať každý. Vedieť dobre po anglicky, vedieť fungovať sám za seba v zahraničí, postaviť sa na vlastné nohy, to považujem za základ a neberiem to ako niečo špeciálne. Je to otázka voľby a ide, samozrejme, aj o to, akú máte osobnosť, či dokážete zaujať, ponúknuť niečo extra, či viete nadviazať kontakty.

Paríž mi rozhodne dal skvelý základ. Človek si vyskúša fungovať s ľuďmi v štúdiu, rieši s nimi problémy, prežíva každodenný život, a ak má čím prispieť, postupne ho príjmu medzi seba. Vďaka tomu získa osobné väzby, čo je určite veľmi dôležité.

Architektúra a interiérový dizajn sú súčasťou vašej práce. Spolupracujete v rámci svojej praxe s architektmi?

Áno, tým, že mám už veľa skúseností a portfólio narástlo do určitej šírky, tým viac prichádzajú ďalšie ponuky. Baví ma sa s produktmi hrať a pokúšať sa ich aplikovať do rôznych priestorov či projektov.

Pomáha mi to stanoviť si víziu, kam ďalej smerovať, a súčasne to predo mňa stavia výzvu, ako vymyslieť a zacieliť produktové rady na mieru priestoru a konkrétnym požiadavkám.

Už v minulosti som spolupracovala napríklad s česko-rakúskym ateliérom, ktorý mal na starosti hotelový reťazec, kde som pripravovala kombinácie svetiel do konkrétnych miestností, lobby. To bola zaujímavá práca v Nemecku a v Rakúsku.

Teraz nedávno som obnovila spoluprácu s ateliérom Labour13, s ktorým som už kedysi spolupracovala na realizácii hotela Miura. Myslím, že sa s architektmi dobre dopĺňame. Ich skúsenosti sú v projektoch cenné. Ja zas môžem prispieť vytvorením určitej atmosféry, prácou so svetlom.

Niekedy sa stáva, že architekt navrhne skvelo riešený priestor vysokej kvality, ale interiér si žiada ešte ďalšiu úroveň, ktorú doň môže vniesť práve dizajnér.

Ako vnímate celkovo spoluprácu architektov a dizajnérov v Českej republike?

Nie som si úplne istá, že symbiotická spolupráca medzi architektmi a dizajnérmi v našom prostredí dobre funguje. A nemusí to byť vo všetkých prípadoch na škodu. Každý architekt a dizajnér má právo sa rozhodnúť realizovať projekt podľa seba, keď doňho klient vloží dôveru.

Zároveň mi pripadá, že je tu ale málo architektov, pre ktorých je dôležité projekt dotiahnuť až do dizajnových detailov. Určite je tu ale celý rad veľmi šikovných architektov a architektiek, ktorí dokážu realizovať zaujímavé komplexné interiéry s príjemnou atmosférou – osobne mám skúsenosť napríklad s Lenkou Míkovou, Markétou Bromovou a Dagmar Štěpánovou zo štúdia Formafatal alebo Martinou Homolkovou zo štúdia Malfinio.

Ako sa odlišuje dopyt zo strany českých a zahraničných klientov? Sú už aj u nás osvietenejší zákazníci, osvietené firmy?

Určite to súvisí s geopolitickou a historickou diferenciáciou. Taliani majú za sebou dlhú históriu dizajnu, sú to nároční, poučení klienti. Značky sa potrebujú odlíšiť. Aby zaujali, investujú do vývoja. Taliani sú všeobecne oveľa odvážnejší, obľubujú väčšiu okázalosť, neboja sa farieb, chcú sa predviesť.

U nás sa, naopak, vyhľadáva praktickosť a pohodlie, čo podľa mňa zas trochu patrí k našej povahe. Myslím, že sa napriek všetkým úspechom a množstvu investovanej energie stále učíme a hľadáme. Česká klientela sa až na výnimky spolieha na klasickejší štýl. Tomu zodpovedá aj produkcia českých firiem, ktoré sú zamerané najmä na domácu klientelu.

Takisto sa mi zdá, že u nás nie je zvykom dávať do vývoja toľko peňazí. Firmy mávajú vlastné zdroje a sú opatrnejšie. Keď Konstantin Grcic prehlásil, že Chair One pre Magis vyvíjajú štyri roky, bola som ohromená. Kto by u nás investoval do štvorročného vývoja stoličky?

V Česku sa veľa dbá o to, aby sa investície oveľa viac ekonomicky vrátili. Až na vzácne výnimky sa napríklad v nábytku nerealizujú inšpiratívne kusy, ktoré majú ambíciu určovať smer. Silné české firmy s jasnou víziou, ktoré majú invenciu a odvahu skúšať nové veci, ale vidím medzi výrobcami osvetlenia.

Pravidelne sa zúčastňujete svetových veľtrhov. Ako prvá česká dizajnérka ste boli v roku 2017 pozvaná na realizáciu projektu Das Haus na veľtrhu IMM v Kolíne nad Rýnom, za ktorý ste si vyslúžili ocenenie u svetových médií i odbornej verejnosti. Ako vás táto skúsenosť ovplyvnila?

Rozhodne to pre mňa bola ťažisková a komplexná spolupráca. Cieľom organizátorov bolo pritiahnuť na veľtrh širokú verejnosť. Chceli predstaviť niekoho nového, zaujímavého zo strednej Európy, z oblasti, ktorá nie je úplne sprofanovaná.

Svetlo bolo pre priestor vždy extrémne dôležité, ale teraz táto oblasť už niekoľko rokov zažíva v spojení so sklom obrovský boom. Účasť na kolínskom veľtrhu bola pre mňa úplne zásadná, pretože sa ho zúčastňujú dôležití ľudia a je veľmi sledovaný.

Získala som vďaka nemu veľa kontaktov. Autor má navyše široké pole pôsobnosti, môže vymyslieť čokoľvek a má k dispozícii tím ľudí. Je to preto veľká príležitosť predstaviť tu svoju koncepčnú víziu. Mne sa podarilo vytvoriť niekoľko zásadných kúskov, ktoré som mohla na veľtrhu prezentovať, či už to boli svietidlá Ivy, Puro Sparkle, alebo kreslo Chips.

V zrekonštruovanom Umeleckopriemyselnom paláci v Brne bola vaša výstava Lightness. Ako by ste túto architektonicky odvážnu inštaláciu charakterizovali? Ako prebiehala práca na koncepcii výstavy a ako dlho ste ju pripravovali?

S prípravou sme začali asi rok a pol pred zahájením výstavy. Pre moju inštaláciu bol zvolený priestor svetlíkov v Moravskej galérii, ktorý predstavoval určitý limit a výzvu. Produkty, ktoré majú svoju váhu a majú byť vnímané v určitej perspektíve, pôsobia v zavesenej polohe dosť odlišným dojmom a to vyžadovalo zvoliť špecifický prístup.

Výstava nemala mať charakter retrospektívy, chcela som ukázať svoju vrcholnú tvorbu formou príbehu na určitých príkladoch, ktoré som vybrala sama v spolupráci s kurátorkou Michaelou Kádnerovou. Mojím zámerom bolo, aby s ohľadom na moje zameranie a dlhodobé pôsobenie boli v inštalácii zastúpené svietidlá a nábytok.

Na výstavu som dokopy vybrala päť mojich produktov realizovaných so spoločnosťami mmcité, Master & Master, TON a Brokis, čo chápem ako určitú oslavu českých výrobcov a našej spolupráce. V publikácii vydanej pri príležitosti brnianskej výstavy som potom svoju tvorbu predstavila na ucelenejšej palete pätnástich vybraných produktov českých, slovenských, francúzskych a talianskych výrobcov.

Priestor svetlíkov je nazývaný pomyselným dizajnovým nebom. Hlavnou myšlienkou výstavy preto bolo zosypávať z tohto imaginárneho neba segmenty produktov, napríklad vetvy Ivy svietidiel tvoriacich bránu, operadlá z Chips kresiel a ďalšie.

Dôležitú úlohu v priestore hrajú mostíky navrhnuté štúdiom Olgoj Chorchoj, ktoré pretínajú svetlík na dvoch poschodiach. Z týchto mostíkov návštevník sleduje dážď padajúci z dizajnového neba, ktorý sa následne v priamom prenose spojí do hmotného celku. Zvolila som bielo-červeno-ružovú farebnosť, aby mal návštevník umocnený pôžitok z prelínania farieb a gradientu tvorených jednotlivými produktmi.

Môžete prezradiť, aké sú vaše ďalšie plány? Na čom aktuálne pracujete?

Pokiaľ ide o interiérový dizajn, v minulom roku som začala spolupracovať na projekte rekonštrukcie funkcionalistického hotela GRAND v Šumperku, kde navrhujeme celý koncept reštaurácie vrátane využitia mojich aktuálnych noviniek i nábytkových produktov.

V začiatkoch je aj veľký projekt rekreačného areálu na severe Čiech, kde by mal byť mojou úlohou celkový návrh a koncepcia rekreačných priestorov. V rámci produktového dizajnu s firmou Brokis teraz vyvíjame tri svietidlá a čakáme na vhodnú chvíľu na uvedenie na trh.