Klimatická kríza ovplyvňuje aj stavby a budovy. Čo svet čaká v roku 2050?

Prečo sa z klimatickej zmeny stala kríza? Prečo je dôležité rozprávať sa o stupňoch? Prečo vedci už nepochybujú, že otepľovanie planéty spôsobuje človek? A ako to bude vyzerať v roku 2050? Čo bude spôsobovať rozpad štátov a pohyb miliónov ľudí za vodou? Aj o týchto otázkach píše klimatológ Jozef Pecho zo Slovenského hydrometeorologického ústavu.

Klimatická kríza?

Presne neviem, kedy sa časovo začal termín klimatická kríza používať. Je zjavné, že posledné 2-3 roky existuje silné, najmä mládežnícke hnutie, ktoré začalo nasledovať Gretu Thunbergovú a začali počúvať, čo rozpráva. Myslím, že práve ona bola jedna z prvých, ktorá tento termín použila. Klimatológovia veľmi neprotestujú, lebo na tieto problémy poukazujú viac ako 30 rokov.

Prognózy, ktoré zazneli ešte na konci 80. rokov minulého storočia, sa plnia v podstate do bodky. Treba povedať, že z hľadiska dosahov, ktoré sú v niektorých regiónoch naozaj veľmi nepríjemné, to už nadobúda rozmer, ktorý sa nedá pomenovať inak len ako kríza. Klimatická zmena vedie k extrémnym situáciám, ktoré nás oberajú o komfort, bezpečie.

V mnohých regiónoch sa reťazí veľké množstvo nepredvídateľných situácií, ktoré sú kritické (požiare, rozsiahle suchá). To vedie k nepríjemným javom, ako je ohrozenie potravinovej bezpečnosti štátov (už viedla k rozpadu štátov a ich ohrozeniu) – a už to nie je kríza, ale „emergency“ (núdza).

Problém je v tom, že trvá aj niekoľko desaťročí, kým sa v akademickej obci ustáli nejaký termín. Aj my sme mali čo robiť, aby sme svetovej verejnosti opísali, čo vlastne znamená zmena klímy. Dnes sa však zmena deje tak rýchlo a tak viditeľne, že už nemusíme toľko toho vysvetľovať. Možno aj terminológia sa bude rýchlo penetrovať do vedomia bežných ľudí.

Áno, bez nejakých obštrukcií tento stav voláme klimatická kríza.

Šesť stupňov

Zmena klímy nie je len o otepľovaní, ale o jej dosahoch – čo konkrétne zvyšujúce sa stupne Celzia znamenajú. Mark Lynas v knihe Šesť stupňov opisuje, čo sa môže stať po jednotlivých stupňoch. Na globálnych dohovoroch sa sleduje cieľ, aby sme neprekročili 2-stupňové alebo 1,5-stupňové oteplenie do konca tohto storočia. Ale vynára sa otázka, či by sme sa nemali držať iného indikátora.

Napríklad celkovej koncentrácie CO2 a všeobecne skleníkových plynov. Podľa najnovších údajov observatória na havajskej sopke Mauna Loa je súčasná koncentrácia CO₂ v atmosfére vyše 415 ppm (množstvo CO₂ v cm³ v m³ vzduchu, tiež počet molekúl CO₂ na milión molekúl vzduchu). Teda oveľa vyššia ako v ktoromkoľvek okamihu za posledných 800-tisíc rokov, pred vývojom homo sapiens.

Na prelome 80. – 90. rokov minulého storočia známy americký klimatológ James Hansen (v rokoch 1981 – 2013 bol riaditeľom Goddardovho inštitútu pre kozmický výskum NASA) prišiel s teóriou, ktorá sa momentálne naplnila, že bezpečnou koncentráciou v atmosfére CO2 je 350 ppm a tú sme dosiahli v roku 1992.

Nie je stupeň ako stupeň

Svetová meteorologická organizácia potvrdila, že to číslo je naozaj veľmi relevantné – už sme ho predbehli takmer o 60 ppm a ja by som na vrcholnom samite už búchal po stole, lebo sme to prešvihli dosť výrazne. Lebo tých 60 ppm sa len tak rýchlo v atmosfére nezbavíme a kým to poklesne, môže to trvať aj niekoľko storočí. A to aj v prípade, že by sme napríklad nechali plynúť fotosyntézu na planéte.

Áno, má význam rozprávať sa o konkrétnych stupňoch, ale treba to dávať do širšieho kontextu, pretože stupne sa ťažko vysvetľujú. Keď poviete ľuďom, že sa oteplilo o jeden stupeň Celzia, niektorí zajasajú, že je teplejšie.

Ale keď začnete vysvetľovať tie dosahy – že 1 stupeň znamená, že sa predĺžili vlny horúčav v lete, čo znamená veľké nepríjemnosti – množia sa kolapsy a počet úmrtností.

Až potom si ľudia začnú uvedomovať, že aj na 1 stupni záleží. A predikcie sú ešte horšie. Čím sú presnejšie modely a čím lepšie dáta do nich vstupujú, predpovede sú, žiaľ, pesimistickejšie. Keď sme kedysi odhadovali pesimistické 3 stupne Celzia do konca storočia, tak dnes je už toto číslo na dolnom okraji tých optimistických.

Musíme byť prísnejší

Keby sme sledovali ciele a záväzky krajín, ktoré sa dohodli v Paríži, a keby sa to prísne dodržiavalo na celej planéte, tak stále sa do konca roka storočia oteplí o 3,5 stupňa Celzia. Musíme byť ešte výrazne prísnejší a Paríž nechať za sebou.

Pokiaľ však stále budeme využívať fosílne palivá ako dosposiaľ a systém nás bude hnať do veľkej nadspotreby a nadprodukcie, tak sa ku koncu storočia môžeme bez problémov ocitnúť pri ďalších 5 stupňoch oteplenia. A ako to vysvetliť ľuďom? Najčastejšie využívam poznatky paleoklimatológie.

Pokiaľ by sme sa naozaj ocitli na 5 stupňoch, čiže celkovo 6 za toto storočie, budú také klimatické podmienky, ktoré na planéte panovali pred 35 miliónov rokov, a veľmi rýchlo sa posunieme do teplejšej a suchšej klímy.

Z hľadiska rýchlosti 5 stupňov za storočie treba podotknúť, že prírodné ekosystémy vrátane oceánskych sa dokážu adaptovať maximálne na jednostupňové oteplenie za storočie. Pred nami je niečo, čo je 5-krát rýchlejšie a z hľadiska kontextu dosahov to bude čosi, čo planéta nezažila veľmi dlho.

14 stupňov celzia – optimálna priemerná teplota na planéte

Možnože to nie je úplne najpresnejšie, ale ľudia to v takomto prirovnaní asi lepšie chápu. Keď má človek zvýšenú teplotu, začína sa cítiť dosť zle. No planéta nemá prirodzený termostat, pretože na nej bolo už aj oveľa teplejšie v histórii a život to prežil.

Ide o to, ako rýchlo sa do teplého obdobia vrátime a ako rýchlo nadobudneme vyšší teplotný stav. Preto porovnanie s ľudskou teplotou nie je celkom korektné.

Dôležité je ďalšie číslo – je ním priemerná globálna teplota na planéte, na ktorú sme momentálne dobre adaptovaní z hľadiska technológií aj infraštruktúry. Je to 14 stupňov Celzia, ale momentálne sme už na 15 stupňoch Celzia a do konca tohto storočia to vyzerá na 21-22 stupňov Celzia.

14 stupňov Celzia je hranica, ku ktorej by sme sa mali prinavrátiť. Táto civilizácia zatiaľ dokázala fungovať v tom nastavení ako doteraz, ak si dokážeme odmyslieť prehnané využívanie fosílnych palív. Ak by sa 14 stupňov udržalo aj počas ďalších storočí, tak by sme prežili – aj pokiaľ ide o poľnohospodárstvo, priemysel, dopravu či stavebníctvo.

Dopad na stavby a budovy

Keď sa posunieme do oveľa teplejších podmienok a zdá sa, že to bude veľmi rýchle, budeme musieť prehodnotiť všetky technické normy a postupy. Už sa to aj deje – architekti, stavbári, inžinieri sú nútení robiť tento druh nadpráce, inak povedané, na Slovensku sa idú prehodnocovať všetky technické normy – či už ide o zaťaženie snehom, zaťaženie vysokými teplotami, silou vetra, keďže bez nich sa nedajú stavať vysoké a komplexné budovy a stavby.

To si už uvedomili aj ľudia, ktorí stavali projekt III veže v Bratislave. Po kolaudácii stavby zavesili lešenia, lebo tam boli problémy s obvodovým plášťom. Vraj to bolo stavané podľa iných noriem, ktoré neboli prísne.

Len čo nemáte prísnu normu, tak je problém, že vám tam zateká alebo je tam príliš horúco. Samozrejme, v takejto budove nikto nechce kúpiť byt alebo sa odtiaľ odsťahuje. Sú to teda reálne ekonomické následky.

Ak sa oteplí o 2 stupne, bude to koniec viacerých ekosystémov

Myslím, že k tomu bodu sme už dosť blízko a vo vedeckej oblasti sa o tom hovorí už veľmi dlho. Bude veľký problém, ak sa dostaneme do oblastí, ktoré nám nie sú príliš známe z hľadiska historického vývoja druhu homo sapiens sapiens, ktorý sa vyvíjal najmenej posledných 100-tisíc rokov.

Ukazuje sa, že pokiaľ presiahneme dvojstupňové oteplenie a dostaneme sa na oveľa vyššie hodnoty, tak každý ďalší stupeň bude znamenať nepredvídateľnú situáciu. Nehovorím len o dosahoch, ale bude to veľmi komplikovať aj krátkodobú predpoveď počasia.

Atmosféra bude doslova nadopovaná energiou a už aj na Slovensku sa idú riešiť niektoré projekty, kde sa bude dávať do kontextu oteplenia nový systém predpovedí a výstrah.

Ukazuje sa totiž, že čím je atmosféra chaotickejšia v dôsledku vyššej teploty, tým niektoré situácie aj na Slovensku prichádzajú častejšie ako v minulosti a sú veľmi málo predpovedateľné. To komplikuje aj prácu meteorológa, ktorý podľa modelu sa snaží pripraviť podklady pre predpoveď počasia.

Rôzne komplikácie

Už to ide inou cestou a komplikuje aj fungovanie spoločnosti. Ak dlhodobejšie nebude vychádzať predpoveď extrémnych javov, tak to ani nemusíte robiť. Oblasť nad 2 stupne Celzia bude konečnou pre mnohé prírodné ekosystémy. Najväčší skvost globálnych oceánov sú tropické koraly a o tie prídeme už pri oteplení o 1,5 stupňa Celzia.

Možnože nevymrú do posledného koralu, ale obnova potrvá veľmi dlho a toto platí aj pre komplexný život ako taký. Ak sa teda na konci storočia ocitneme v tom horšom prípade pri 6-stupňovom oteplení, tak komplexný život môže mať z hľadiska adaptácie veľké problémy.

Práve paleoklimatológia a história veľkých vymieraní druhov nám ukazuje, že obnova celého prírodného prostredia trvá aj niekoľko miliónov rokov. Príkladom je vymieranie na konci permu, pred asi 252 mil. rokov, spôsobené tiež dosť katastrofickou a veľmi rýchlou klimatickou zmenou.

Vtedy to však bolo spôsobené intenzívnym vulkanizmom a do atmosféry sa dostalo nakoniec aj veľké množstvo metánu. To spôsobilo rýchlu zmenu klímy, ale nie tak rýchlu ako dnes. No už vtedy to malo na život takmer fatálne následky.

Podľa paleoklimatologických a paleontologických záverov trvalo dlhých 10 miliónov rokov, kým sa Zem zrevitalizovala. V každom prípade sú to dosť nebezpečné veci a každý stupeň nad číslom 2 stupne je už veľmi nebezpečný.

Je klimatická kríza dôsledkom ľudskej činnosti?

Treba povedať, že táto teória je vybudovaná striktne na matematicko-fyzikálnom aparáte, tzn. je tam fyzikálna teória, ktorá už od čias Josepha Fouriera zo začiatku 19. storočia hovorí, že atmosféra obsahuje skleníkové plyny, ktoré dokážu zadržiavať teplo.

Švédsky chemik Svante August Arrhenius na konci 19. storočia zistil, že pokiaľ sa bude zvyšovať množstvo CO2 a iných skleníkových plynov, ktoré majú výrazné absorpčné vlastnosti (z hľadiska ohrievania), tak sa bude ďalej otepľovať. Arrhenius pripravil jednoduchý radiačný model, v ktorom vypočítal, čo by znamenalo pre planétu zvýšenie koncentrácie CO2.

Už vtedy bola známa vtedajšia koncentrácia CO2 v zemskej atmosfére, ktorá sa pohybovala okolo 280 ppm. On to navýšil na dvojnásobok – teda na 560 PPM – a vypočítal, o koľko stupňov by sa globálna teplota zvýšila v porovnaní so stavom na konci 19. storočia. Vyšli mu 3 stupne Celzia.

Keď sa pozrieme na súčasný stav vedeckých poznatkov, zistíme, že Arrhenius sa až tak zásadne nemýlil. Práve táto hodnota oteplenia pri dvojnásobnej koncentrácii prirodzenej úrovne CO2 560 PPM sa dnes pohybuje medzi hodnotami 3,3 – 3,5 stupňa Celzia. Sekol sa približne len o 0,5 stupňa Celzia.

Zaujímavé je fungovanie tohto fyzikálneho mechanizmu a tesná súvislosť medzi narastajúcou koncentráciou CO2 a rýchlosťou otepľovania. Žiadny iný faktor – či už je to slnečná aktivita, alebo iné javy, napr. dlhodobá premenlivosť klímy, vulkanizmus či kozmické žiarenie – fyzikálne ani štatisticky nevysvetľuje, prečo tak rýchlo rastie teplota na Zemi.

Máme výhodu, že už asi od 70. rokov minulého storočia máme k dispozícii dištančný monitoring globálnej teploty, pretože meteorológovia sa potrebovali pozrieť na planétu zhora, ako sa presúvajú hurikány, ako sa pohybuje oblačnosť, ako sa mení charakter zemského povrchu.

Najsilnejší dôkaz

Zistilo sa, že keď spriemerujete teplotu vzduchu zo všetkých meteorologických staníc na svete a dáte ju do porovnania s dištančným monitoringom družíc, celkom dobre to sedí. Satelity merajú ešte jednu oblasť – čo je pre mňa azda najsilnejší dôkaz, že za súčasným otepľovaním je hlavne človek a jeho aktivity.

Satelity merajú teplotu vzduchu v rôznych vrstvách atmosféry podľa toho, ako zadržiavajú niektoré skleníkové plyny teplotu. Tieto vrstvy absorbujú časť tepelného vyžarovania zemského povrchu a tam, kde ho absorbujú, tam satelit nevidí takmer nič – vidí len akúsi „čiernu dieru“, chýbajúce spektrum.

Tieto absorpčné pásy sa stále rozširujú, tzn. atmosféra čoraz viac pohlcuje teplo namiesto toho, aby ho vracala späť do kozmického priestoru. Vracia ho teda na zemský povrch a ten sa vo všeobecnosti rýchlejšie otepľuje.

Toto je čisto fyzikálny dôkaz podporený tvrdými dátami, že absorpčná schopnosť atmosféry rastie a naozaj kumuluje čoraz viac tepla, ktoré sa dá prepočítať na konkrétny príklad. Rýchlosť akumulácie tepla, či už oceánmi, alebo atmosféry v dôsledku zosilneného skleníkového plynu tak akcelerovala, ako keby išlo o ekvivalent štyroch hirošimských bômb.

A takýto je energetický výkon každú sekundu. Na jednej stránke existuje kalkulačka, kde je vypočítané, aký je celkový energetický výkon otepľovania od roku 1998. V súčasnosti je to už na úrovni 3 miliárd hirošimských bômb.

Ide o celkové množstvo tepla, ktoré sa v dôsledku ľuďmi podmieneného otepľovania akumulovalo na Zemi (v atmosfére a v oceánoch) od roku 1998. A to pracujeme len s energetickým/tepelným výkonom otepľovania. Je to obrovské množstvo energie, ktoré sa akumuluje v planéte a postupne sa uvoľňuje aj z oceánov.

Uhlíková neutralita do roku 2050

Na prvom mieste je určite produkcia energie – primárnej alebo elektrickej, ktorá sa uvoľňuje na základe spaľovania fosílnych palív (uhlia, zemného plynu, ropy). Momentálna koncepcia EÚ je dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050 a možno aj skôr.

Často sa vedie diskusia o tom, že sa snažíme zbaviť uhlia, v ktorom je azda najviac koncentrovaný zdroj uhlíka, ale zároveň ideme na „ľahší“ zdroj, ktorým je zemný plyn. Ten momentálne zažíva svoj vrchol a bude sa asi využívať aj v budúcnosti. To však nie je tá najlepšia cesta, lebo jeden fosílny zdroj len nahrádzame druhým.

Po energetike sú ďalším znečisťovateľom priemyselné odvetvia. Ako príklad uvediem produkciu cementu: už samotné pálenie vápna produkuje veľké percento CO2. Čistý vápenec je takmer čistý kalcit, ktorý tiež obsahuje uhlík, takže pri chemických reakciách dochádza k uvoľňovaniu CO2.

Šírenie zmätočných informácií

Potom je to doprava, najmä letecká a námorná (presúvanie množstva tovarov naprieč oceánmi), potom automobilizmus – intenzita dopravy ide stále hore. Jeden z nepriamych dôsledkov ľudskej činnosti je odlesňovanie a zmeny využívania krajiny. Tým, že máme čoraz väčšiu populáciu a populácia je bohatšia, ľudia si dovolia kúpiť viac tovarov a potravín.

Tak sa zvyšujú nároky, čo vytvára tlak na prírodné ekosystémy. Konečným dôsledkom celého je, že na uživenie potrebujeme viac poľnohospodárskej pôdy na úkor lesov. Samozrejme, s tým rastie aj plytvanie potravinami.

Často sa šíria zmätočné informácie o tom, že veľké emisie pochádzajú aj z produkcie mäsa a potom vznikajú nie celkom korektné dokumenty, ktoré hovoria o tom, že keď prejdeme na vegetariánsku a vegánsku stravu, zachránime planétu a vyriešime celý problém. Toto nie je celkom pravda, aj keď z produkcie mäsa pochádza nezanedbateľné množstvo emisií uhlíka.

Samozrejme, emisie tam vznikajú a je tam aj veľká emisia metánu (najmä pri kravách), len toto množstvo emisií je zatiaľ len menší zlomok toho, čo produkujú napr. elektrárne (energetika) alebo doprava. Stačí si dať vedľa seba čísla a porovnať ich.

Kľúčový bude rok 2050

Momentálne sa dostávame do etapy, keď sa môže stať čokoľvek a projekcie nám ukazujú, že rýchlosť otepľovania planéty už aj pred rokom 2050 môže presiahnuť 1 stupeň na 15 rokov. Toto už bude pravdepodobne veľmi nestabilné obdobie z hľadiska celkového otepľovania, môže sa stať, že v roku 2050 bude už o viac ako 3 stupne než v akomkoľvek období dejín ľudstva.

Asi to prinesie aj výrazný fenomén globálnej migrácie ľudí. Z mnohých tropických krajín Latinskej Ameriky, Afriky a Blízkeho východu sa vinou zmeny klímy stanú hot spoty (nestabilné regióny). Treba si uvedomiť, že tam žije obrovské množstvo ľudí.

Dokonca aj Svetová banka počíta s tým, že okolo roku 2050 môže migrovať viac ako 1,5 miliardy ľudí. Problém je v tom, že pre také obrovské masy nie je na severnej pologuli v súčasných podmienkach už dosť miesta a pravdepodobne by sa tu ani neuživili. Však sme videli našu neochotu prijímať týchto utečencov aj napriek tomu, že to potrebujú.

Môže teda z tohto vzniknúť veľmi nepríjemný scenár, kde konfrontácia chudobnejšieho a bohatšieho sveta môže vyústiť až do vojnového konfliktu. Ale vráťme sa na Slovensko. Už pri 1,5- až 2-stupňovom oteplení je tu nežiaduci fenomén pre naše hospodárstvo – sucho.

Nedostatok vody zatiaľ máme len dočasne, ale v budúcnosti môže prísť klimatický režim, ktorý u nás bude pripomínať skôr Stredomorie – ale skôr tú suchšiu ako vlhkejšiu oblasť. Sucho môže postihnúť neočakávane celú Európu a otázkou je, že ak EÚ alebo iný významný producent potravín bude zasiahnutý extrémnym suchom a dlhodobou nedostupnosťou vodných zdrojov, odkiaľ budeme dovážať potraviny.

Môže to mať za následok ohrozenie potravinovej bezpečnosti celý štátov a veľkých regiónov. V súčasnos- ti 45 % potravín vyrobíme, zvyšok dovážame, pričom stratégia štátu by mala byť v tomto veľmi jasná a po- silňovať potravinovú sebestačnosť a tým aj svoju bezpečnosť.

Zanikanie globálnych ekosystémov

Globálne prírodné ekosystémy zanikajú už aj teraz, teda aj pri 1-stupňovom oteplení. Preto sa obávam, že do roku 2050 uvidíme z tohto hľadiska veľmi negatívne veci. Veľmi ohrozené sú morské ekosystémy, či už v trópoch, alebo mimo nich, ako aj prírodné prostredie v Arktíde, ktorá je veľmi cenným ekosystémom.

Známe druhy ako biely medveď, polárna líška či rôzne druhy tuleňov, ktoré sú závislé od tohto ekosystému, môžu do roku 2050 úplne vymrieť. Takisto sú veľmi ohrozené tropické pralesy, a to nielen odlesňovaním. Amazonská džungľa klimatickou zmenou už dnes veľmi trpí, pomaly sa tam vkráda dlhodobé sucho.

Tento ekosystém je závislý od dažďovej vody – len čo tento cyklus priebežného dotovania vody sa odstrihne, tak sa transformuje na niečo iné. V roku 2050 bude pravdepodobne veľká časť Amazónie suchou savanou podobnou tej v Afrike a veru to nebude krásny „rajský“ dažďový prales ako ešte dnes. Čím rýchlejšie sa bude otepľovať, tým rýchlejšie sa táto transformácia udeje.

Najväčšia kríza – potraviny

Na našu existenciu v terajšej podobe budú nevyhnutné potraviny. Ako sa dnes vedú vojny o ropu a o energetické zdroje, tak môže vzniknúť globálnejší konflikt o vodu a potraviny. Pokiaľ tieto dve veci nebudete mať, tak dospejete do stavu, keď budete mať populáciu, ktorá bude chronicky hladná a hladný človek je veľmi agresívny.

Pokiaľ svojim obyvateľom nedokážete dopraviť dostatočné množstvo potravín, tak spoločenská neposlušnosť môže vybuchnúť aj do veľkej revolúcie. Precedensy z histórie poznáme – je ňou napríklad Veľká francúzska revolúcia z konca 18. storočia, ktorej predchádzal hladomor v západnej Európe v dôsledku zmeny klímy.

Vládna moc – vtedy monarchia už nedokázala ľuďom zabezpečiť dostatok potravín a tí vyšli do ulíc. A toto môže veľmi rýchlo nastať aj u nás.

Počúvajte vedcov

Aj ja som mal svojich predchodcov, napr. prof. Milan Lapin a ďalší, ktorí však mali asi trochu väčší problém presvedčiť verejnosť. V 90. rokoch klímu ešte nikto neriešil na politickej úrovni. Environmentálne aktivistické hnutia ešte len začínali vznikať, ale aj ony sledovali niečo iné – napr. environmentálne záťaže, odlesňovanie atď.

Problémom č. 1 bola ozónová diera, čo už teraz nie je až také najpálčivejšie, hoci je to stále problém. S tým, ako rýchlo prichádzajú rôzne prejavy a dosahy klimatickej zmeny, situácia sa nám klimatológom paradoxne trochu zjednodušila.

Dnes už nedá veľa práce niekoho presvedčiť o nutnosti riešiť túto situáciu, aj keď je pravda, že niektoré skupiny zo strany biznisu si neprajú jej rýchle riešenie. Povedal by som, že zástupcovia ministerstva životného prostredia na čele s J. Budajom, prezidentka Zuzana Čaputová i niektorí ďalší politici považujú klimatickú zmenu za dôležitý problém.

Sme otvorení tomu, aby sme to riešili čo najrýchlejšie, a to je veľmi dobrá správa. Verejnosť a dokonca aj niektorí politici už nemajú problém nás počúvať, načúvajú nám, a to je dobrá správa. Zatiaľ som sa nestretol s vysloveným útokom zo strany politikov, ktorí by túto situáciu dnes bagatelizovali.

Čo bude o desať rokov?

Vyhlásenie o tom, že máme 10 rokov, nie je celkom produktívne. Mali by sme sa držať princípu predbežnej opatrnosti a veriť, že aj v roku 2030 – aj keby sa nič neudialo a klimatická zmena by sa ešte viac zviditeľnila a zrýchlila – tak ešte budeme mať čo zachraňovať.

Aj keď bude pre niektoré druhy už neskoro, stále má zmysel niečo konkrétne robiť a bolo by veľmi kontraproduktívne a nešťastné, keby sme sa v tomto duchu v roku 2030 rozhodli, že hádžeme flintu do žita a už to nemá zmysel. Určite máme čo naprávať, máme čo riešiť a najbližšie desaťročie bude v tomto smere veľmi kľúčové.

Klíma sa bude dostávať na popredné miesta a verím, že sa bude riešiť systematickejšie ako doposiaľ. Už je tomu naklonená aj politická moc, otázkou zostáva rýchlosť potrebnej transformácie.

Z tohto pohľadu môžeme byť radi, že sme súčasťou väčšieho zoskupenia, ako je EÚ, ktorá má ambiciózne ciele, ale treba zvážiť, akou formou sa budú tieto ciele robiť, lebo nie všetko musí byť vyslovene dobre pre našu ekonomiku.

Základ textu pochádza z podcastu denníka SME zo dňa 28. 10. 2020 s názvom Nepredvídateľné počasie a rozpad štátov. Čo svet čaká v roku 2050 (redakčná príprava K. Kozinková). Jozef Pecho ho pre potreby časopisu ASB doplnil a autorsky skorigoval.

Jozef Pecho (*1981) vyštudoval odbor fyzickej geografie a geoekológie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, v špecializácii meteorológia a klimatológia. 

Pracoval pre Ústav fyziky atmosféry Akadémie vied ČR v Prahe, kde sa okrem vedeckej činnosti venoval tiež popularizácii meteorológie a klimatológie. Momentálne pracuje pre SHMÚ. Pravidelne publikuje v zahraničných i domácich odborných časopisoch.