J. Polyák: Ekonomickú efektivitu beriem pri návrhu bytov ako výzvu

Ešte pred samotným vstupom do realizácie projektu by mal investor venovať veľkú pozornosť prípravnej fáze a starostlivo sa rozhodnúť, s kým pôjde projekt realizovať, kde ho ide robiť, čo od neho očakáva – jednoducho, mal by si ujasniť všetky atribúty a súvislosti s výstavbou bytových domov na stavebnom a realitnom trhu. To je názor uznávaného architekta Ing. arch. Juraja Polyáka, ktorý sa autorsky podpísal pod také projekty bytových domov v Bratislave ako Platan (Bajkalská ulica) či Condominium Renaissance (Dlhé diely).

Bytový súbor Condominium Renaissance ste v jednom rozhovore označili za jeden z najlepšie pripravených developerských projektov, na ktorom ste autorsky pôsobili. Prečo?
Prvým momentom bola urbanistická výzva, v ktorej bytové domy a byty majú kontext s krajinou. Condominium je zaujímavé spredu, kde sa otvárajú panoramatické výhľady na krajinu až za hranicami Slovenska, a v zadnej časti domu je jeho obslužná časť. Ide o o relatívne uzavretý priestor, kde sú takmer všetky obslužné zariadenia domu. Druhým motivujúcim momentom bola zase atypickosť projektu s veľkometrážnymi bytmi. V tom čase sa totiž projektovali domy s malými bytmi a my sme zrazu mohli navrhnúť priestranné byty, nad 120 metrov štvorcových.

Na tomto projekte ste pracovali s ateliérom architekta Ľuba Závodného. Ako ste mali rozdelenú prácu?
Prácu nám investor zadal už v roku 2003 a na jej začiatky dnes už len s úsmevom spomínam. S Ľubom sme sa stretli niekde na Zelenči, kde sme si fixkami kreslili a diskutovali o urbanistickom koncepte a základnom princípe dispozície bytov. Bol to veľmi príjemný pocit, s ľahkosťou a nadhľadom nad vecou… Náš pohodovejší prístup možno spôsoboval aj fakt, že sme nevedeli, či sa Condominium bude aj realizovať. Vtedy sme ešte netušili, že pôjde o 4 a 3 domy – vedeli sme len, že bude jedna a druhá línia domov. Každý ateliér však do projektu vniesol svoje videnie, pričom sme podstatné veci, vrátane použitých materiálov, navzájom konzultovali. Vo výsledku to teda bola spoločná práca.

S Ľubom Závodným ste robili aj starší projekt Evanjelického kostola v Nitre, ktorého príprava má ešte pohodovejšie pozadie…
Áno, ideu tohto kostola z roku 1995 sme ešte kreslili rysovacími pierkami na pauzovací papier, pričom podľa týchto nákresov ho aj postavili. Dodnes som rád, že som Ľuba vtedy prizval do spolupráce, lebo priniesol do konceptu svieži pohľad. Okrem týchto dvoch realizácií sme však robili aj ďalšie architektonické štúdie. Dúfajme, že ešte niečo spolu postavíme.

Vráťme sa ku Condominiu na Dlhých dieloch. Museli ste meniť svoj koncept?
Tieto snahy boli iba vo fáze, keď sa menil investor, ale nakoniec sa podarilo udržať projekt v pôvodnom duchu. Akurát dnes musíme dispozične prestavať priľahlý objekt s relaxačno-oddychovou funkciou, ktorý bol vtedy riešený s investorom príliš veľkoryso. Už vtedy sme upozorňovali, že to nie je adekvátne a nebude to fungovať, a teraz to trochu kultivujeme. Ale to je život…

Takže napriek tomu takmer ideálny prípad?
Možno je to aj šťastie, ale väčšinou mám skúsenosť, že nás chce investor pri stavbe až do jej realizačnej fázy, hoci niektorí moji kolegovia takéto šťastie nemajú. V realizačnej fáze projektu má investor s dodávateľom často snahu meniť nastavenie štandardu. Ale na Dlhých dieloch sme zásadne nič nemenili a domy zostali v podobe, ako sme ich navrhli. Zmena nastala iba v prípade obvodového plášťa, ale to som rád, že sa tak stalo.

Prečo?
Chceli sme urobiť keramický obkladový plášť, ktorý by bol trochu prívetivejší k ľuďom a okoliu. Aj keď to investor veľmi chcel, nepresadili sme to pre vyššie náklady a nakoniec sa ukázalo, že to bolo dobré – tento prvok sa totiž objavil na troch ďalších veľkých projektoch v Bratislave. Nakoniec sme sa s Ľubom Závodným rozhodli, že to urobíme ako kombináciu plechových obkladov a zatepľovacieho systému. Zrealizovali sme to v jednoduchom výraze a bez výraznej farebnosti. Farba je často kameňom úrazu – developer chce mať totiž často farebné domy, s čím sa ja, ako so striktnou požiadavkou investora bez argumentácie, nemôžem stotožniť.

Viete si teda svoju pozíciu a názory vyargumentovať?
Snažím sa, pričom pri Condominiu to bolo prijaté a vôbec sme s tým nemali problém. Keď sa už niekto opýtal, prečo som zvolil práve takúto farebnosť – odpovedal som, že je to môj estetický pocit a rešpektujem dôležitý fakt, že na tomto konkrétnom projekte vnímam farbu v krajine, ktorá sa mení s ročným obdobím a pozerám sa na ňu z obývačky budúceho majiteľa. A to je cenné na tomto projekte, pretože v Bratislave je málo takýchto lokalít bytových domov, z ktorých je výhľad iba do voľnej krajiny.

Ako vnímate zmeny, ktorými sa klienti z vašich dispozícií snažia ušiť byty na mieru?
Veľký projekt robíte pre užívateľov, ktorých ešte nepoznáte. Ideálne by bolo, keby ste ich poznali, ale vo veľkom koncepte sa k nim v prvej fáze ani nemôžete dostať.

Samozrejme, aj pri tomto projekte prišlo na klientské zmeny – niektoré sme robili my, ale zúčastňovali sa na nich aj iní architekti.

Neprekážalo vám to?
Naopak, s interiérovou prácou všetkých zúčastnených architektov sme boli spokojní. Mali nadhľad, neboli zaťažení projektom a urobili to možno s ešte väčšou ľahkosťou, ako keby sme to robili my. Ja som bol rád, že sme im to prenechali – ostatne, byt je pre nás uzavretá bunka, akýsi život za dverami, kde žije nejaký konkrétny človek, ktorý má konkrétnu požiadavku na svoje bývanie. Vnútorné usporiadanie je preto aj jeho vecou. Nás teší, že ani v jednom byte nebol narušený základný princíp celkovej filozofie dispozície.

Vždy ste zdôrazňovali komunikáciu – s investorom, dodávateľom, klientom… Zlepšila sa situácia v tomto smere?
Komunikácia je asi to najpodstatnejšie. Pred piatimi rokmi nemali investori pripravené ani podklady pre svoje investičné zámery, dnes už predsa len o projekte oveľa viac premýšľajú. Súčasný stav totiž vyselektoval investorov a zostali prevažne tí, ktorí to myslia vážne. Nútia ich k tomu nielen ekonomické dôvody, ale aj klienti, ktorí si už vedia z ponuky vyberať. Som presvedčený, že čoraz väčšiu pozornosť treba venovať prípravnej fáze a následnému zodpovedaniu otázok: prečo treba urobiť byty v danej lokalite, akú by mali mať podlažnosť či vhodnú dispozíciu. Treba viac diskutovať – a za inšpiráciou možno s investorom aj vycestovať. Tvrdím preto, že súčasnosť je aj priaznivá, lebo nad vecami treba viac a zodpovednejšie premýšľať. Samozrejme, bez ziskov developerov to nepôjde, ale aj tento ekonomický cieľ môže mať svoj kultivovaný parameter.

Investori teda viac načúvajú názorom architektov?
Určite, aj oni sa viac naučili, a preto viac počúvajú. Ekonomickú efektivitu investorov však beriem ako výzvu. Obmedzenia vás totiž nútia premýšľať nad architektúrou a jej funkciami, ale aj nad limitmi.

Ste typom architekta, ktorý si svoje dielo rád dosleduje do posledného detailu a do života ho odovzdáva ako hotový organizmus. Súčasnosť vám teda v tomto princípe nahráva?
V nedávnej minulosti to bolo o nedostatku času všetkých zúčastnených, dnes je ho viac na dotiahnutie veci. Pamätám si, ako narýchlo a ťažko museli zháňať dodávatelia pracovné skupiny – dnes sa to predsa len vyprofilovalo k vyrovnanejšiemu stavu. Aj dodávatelia si dávajú väčší pozor na kvalitu svojich prác. Chyby sa totiž na stavbe ťažko opravujú a náročné je aj dodatočné pátranie po vinníkovi. Samozrejme, aj my architekti sme robili chyby, lebo sme boli tlačení do práce vo veľkej rýchlosti. Dnes je viac času na prípravný proces, ako aj na realizáciu. Spolupráca je vždy o kompromisoch – a hoci to neznie dobre, nemôžete prísť na stavbu a začať agresívne presviedčať o svojom názore. Vždy sa treba na to pozrieť reálne a doriešiť veci k všeobecnej spokojnosti.

Viem, že obľubujete aj nedostatok času pri práci, a to pri verejných súťažiach, pri ktorých treba dať v krátkom čase na papier nejakú myšlienku a – vraj je to dobré na prevetranie mozgových závitov. Čím ich osviežujete teraz?
Áno, tento „folklór developerov“, za ktorý som občas vďačný, najmä pri vyzvaných súťažiach, som si postavil ja osobne do tejto pozitívnej roviny. Momentálne pracujem súčasne na viacerých projektoch, ktoré si vyžadovali na začiatku podobný prístup. Jedným z nich je tréningový hokejový kampus s ubytovaním pri Senci, veľmi zaujímavý projekt alternatívnej základnej školy a gymnázia u našich susedov v Česku, z väčších zadaní rozpracovaný projekt administratívno-obchodného komplexu na Patrónke v Bratislave a začínajúci sa a komplikovaný projekt polyfunkčného komplexu v mojom rodnom meste Nitra, ktorý je však podľa mojich prvých indícií „behom na dlhé trate“… Teším sa aj na ďalšie, o ktorých už niečo tuším, ale sú ešte za dverami ateliéru….

Ľudo Petránsky
Foto: Bobo Boška, Cakov + Partners

Článok bol uverejnený v časopise ASB.