Fungujúce susedstvo je výzva (Profil kancelárie Jiran Kohout Architekti)
„Obávam sa, že neschopnosť počúvať sa netýka len vzťahov medzi susedmi, ale okrem iného aj medziodborového dialógu alebo býva problémom aj vnútri profesie samotnej – napríklad dialógu medzigeneračného,“ hovorí Michal Kohout, jeden z partnerov kancelárie Jiran Kohout Architekti. V holešovickom ateliéri sme hovorili o možnostiach, ako môže architekt prispieť k fungujúcemu susedstvu, ako a kde sa dá viesť dialóg medzi architektmi a ďalšími odborníkmi, ale aj o duchovnom rozmere architektúry a zmysle techniky.
Po odchode zo SIAL-u sme najskôr spolupracovali s Alenou Šrámkovou, potom sme mali kanceláriu s Petrom Bouřilom a Vítkom Máslom. V prvom prípade existovalo určité napätie spôsobené generačným rozdielom. Alena Šrámková bola už hotový architekt, mala jasnú predstavu o tom, čo chce a čo nie. Ona je architekt-umelec. Klient sa buď prispôsobí, alebo ona o prácu stratí záujem. Takisto viac vnímame službu architektúry ako integrálnu súčasť remesla.
S Petrom Vítkom to bolo zase opačne. Sú viac draví a chceli stavať viac než my. My sme sa chceli venovať aj verejnej činnosti, pôsobiť v časopisoch, vydávať knihy, učiť na škole. Kolegovia mali vtedy pocit, že to zdržuje.
Takže so Zdenkom Jiranom ste boli rovnako naladení?
Áno, so Zdenkom to vydržalo, aj keď medzi nami je takisto určitý vekový odstup a povahovo sme rozdielni. Možno aj preto, že nás spojila spoločná minulosť. Zdeněk odišiel po štúdiách z Brna do Liberca pôvodne za Karolom Hubáčkom do SIAL-u, a napriek tomu, že potom nejaký čas pracoval v inom ateliéri, zostal na SIAL duchovne napojený. Ja som po absolvovaní školy nastúpil k Alene Šrámkovej práve do SIAL-u, pre ktorý bola charakteristická chuť veci realizovať a zároveň ich študovať v spoločenských súvislostiach. Miroslav Masák, ktorý založil a viedol takzvanú Škôlku, sprostredkovával kontakty s rôznymi výtvarníkmi, politikmi-disidentmi aj kooperáciu vnútri komunity architektov. Ten pocit zodpovednosti nielen za vlastnú prácu, ale aj za odbor si v sebe stále nesieme.
Čo bolo vaším prvým spoločným projektom?
Osamostatnili sme sa v čase, keď sa dokončovali niektoré projekty začaté už skôr, napríklad dom s opatrovateľskou službou v Liberci, a rozpracovávalo sa administratívne centrum IPS v Prahe-Vršoviciach.
Jedným z vašich prvých projektov bola aj kaplnka a Komunitné centrum sv. Prokopa v pražskej štvrti Stodůlky. V jednom prejave Jána Pavla II. zaznelo, že jednotlivec aj spoločenstvo potrebujú umenie, a teda aj sakrálnu architektúru, aby mohli interpretovať svet a život, osvetliť situáciu tejto epochy a pochopiť výšku a hĺbku ľudskej existencie. Čím je pre vás sakrálna architektúra? Čím sa líši napríklad od koncertnej sály?
Duchovný rozmer má celý viditeľný svet, a teda aj všetka architektúra. Dnes však nie sme zvyknutí príliš ho vnímať. Ľudia ho ešte očakávajú azda len v prípade kostola. V podstate je to vlastnosť všetkej hmoty, len určité meradlá či fenomény sú na jeho sledovania vhodnejšie. Rozdiel medzi úžitkovým staviteľstvom a architektúrou je práve v miere, v akej je vzniknuté prostredie schopné tento rozmer sprostredkovávať. So stavebným typom či funkčným obsahom to – aspoň pre mňa – až tak nesúvisí. Prirodzene najsilnejšie účinky majú v tomto zmysle krajinné prvky – či je to pole, sad, alebo nehostinná príroda, ako sú púšť, more, skala či hory, ktoré vyvolávajú ešte silnejší dojem. Preto ľudia odchádzali do púšte rozjímať.
Má oválny tvar kaplnky nejaký symbolický význam?
Použitie tohto tvaru malo viacero dôvodov. Ovál je symbolom komunity, spoločenstva. Zároveň tento tvar vychádza aj z topografie miesta – okolo kaplnky prechádza oblúkovitá komunikácia. Oválny, živší, plastickejší tvar liturgickej časti domu bol súčasne daný do kontrastu s pravouhlou pomocnou časťou komunitného centra…
… a tiež s okolitým sídliskom.
V súvislosti s tým je zaujímavé si všimnúť, ako vyzerajú pôdorysy stredovekých miest vzhľadom na kostol. Meštianske domy sa krčia okolo chrámu, ale ako vidieť v prípade stodůlskej kaplnky, dnes sa kostol krčí medzi panelákmi. Viaže sa k tomu aj tragikomická historka o spore s obvodným hygienikom, ktorý zamietol pôvodnú veľkosť zvona s odôvodnením, že by ho bolo počuť.
Dobre to dokumentuje, kto akú dôležitosť niečomu prikladá. Ľudia dosiahli s pomocou techniky rôzne výdobytky, ktoré im uľahčujú život, čo je samo osebe pozitívne. Má to však aj svoju tienistú stránku. Keď sa vám žije ťažko, je pre vás duchovný rozmer veľkou posilou a vnímate ho intenzívne. Keď sa vám žije dobre, človek má tendenciu zabúdať na to, čo je v živote dôležité. Z posily sa potom stáva nepríjemná pripomienka pominuteľnosti našej individuálnej existencie.
Samozrejme, nepríjemné je to len vtedy, keď sa to nesprávne chápe. Duchovný rozmer v architektúre aj prírode vám môže byť posilou v každej chvíli, ale človek nesmie byť lenivý a musí prekonať svoj prirodzený sklon ku konzumu.
Pôvodne nás mala technika oslobodiť, aby sme sa mohli venovať niečomu zmysluplnejšiemu než namáhavej, otrockej práci. To, že sa dnes zaoberáme rôznymi nezmyslami, že nás dnes technika sama zotročuje, je skutočný paradox.
V roku 2000 ste zrekonštruovali a rozšírili historickú budovu radnice v Českých Budějoviciach, o niekoľko rokov neskôr pamiatkovo chránený Wiehlov neorenesančný pavilón, kde sú teraz ateliéry Akadémie výtvarných umení. V oboch prípadoch ste prepojili historické architektonické prvky s rýdzo súčasnými. Stretávate sa pri svojej práci s požiadavkami pamiatkovej starostlivosti, ktoré sú v rozpore s vaším presvedčením?
Stavba je výsledkom mnohých záujmov a názorov. Úlohou architekta je tieto vplyvy skoordinovať, harmonizovať. Pamiatkovú starostlivosť zaviedla spoločnosť preto, aby chránila to, o čom usúdila, že má hodnotu. Určite by v rámci pamiatkovej starostlivosti mohli pracovať vzdelanejší, kreatívnejší ľudia a rovnako by aj architekti mohli byť vzdelanejší a empatickejší. Taká je však naša spoločnosť a z toho treba vychádzať. Domy sú celospoločenský výkon. Ako architekt musím robiť maximum, aby vznikol konsenzus. Priateľ – architekt Mikuláš Bělík hovorí v duchu staroindickej staviteľskej tradície, že architekt je lekár priestoru. Prostredníctvom harmonizovaného, zdravého prostredia potom prispievame k zdravej atmosfére celej spoločnosti.
Čo teda konkrétne vývoj českej architektúry vypovedá o českej spoločnosti?
Stále sme spoločnosťou, ktorá prežila nejaký šok. Roky totality sa prepísali do nášho mentálneho stavu. Pred dvoma rokmi prebiehal na Fakulte architektúry ČVUT prednáškový cyklus holandského urbanistu Reina Geurtsena a jeho hostí. Počas neho som si uvedomil, aká integrovaná je spoločnosť v Holandsku a ako je pre architektúru dôležitá vzájomná dôvera medzi ľuďmi. Architekt má v Holandsku dôveru, ale nezneužíva ju. Verejnosť je tam vzdelanejšia a otvorenejšia, čo tiež súvisí s dôverou.
A u nás?
V kancelárii sa zaoberáme spolunažívaním. Vďaka onomu posttraumatickému šoku však zisťujeme, že ľudia sú uzavretejší. Keď však človek vie spolunažívanie využívať, prináša v podstate len pozitíva.
Možno majú ľudia neblahú skúsenosť s totalitou, a teda nedôveru k akejkoľvek forme spolunažívania a združovania.
To je kameň úrazu. Spolunažívanie sa nedá naordinovať násilím. Jeho samozrejmou protiváhou, ktorú treba rešpektovať, je súčasne nevyhnutnosť chrániť súkromie, ktoré je takisto dôležitou potrebou človeka. Pritom inú formu má súkromie jednotlivca, páru, detí, rodiny alebo susedského spoločenstva v dome.
Na spolunažívanie je potrebná aj istá otvorenosť. Aj keď je spolunažívanie človeku bytostne vlastné a je potrebné, musíme sa ho do určitej miery aj učiť. Deti sa tak správajú automaticky. Je to ako s kreslením – takmer každé dieťa vie krásne kresliť, ale keď si uvedomí samo seba, stráca túto schopnosť a neskôr sa ju znova učí, ale na vyššej úrovni – vedome. Rovnako aj spoločnosť sa musí učiť spolunažívaniu. Musí si preň vytvoriť zodpovedajúce formy – spoločenské aj fyzické.
Vy sa o to pokúšate vo svojich projektoch obytných súborov na Vackove a v Lysej nad Labem, ktoré vychádzajú z myšlienky podpory susedských vzťahov. Ako konkrétne?
Vzhľadom na spomínané nastavenie spoločnosti na to musíme ísť zľahka, aby to ľudia nepovažovali za neprirodzené. V Slniečkovej záhrade hrajú dôležitú úlohu komunikačné priestory koncipované ako otvorené pavlače. Vďaka tomu sa môžu susedia viac stretávať. Ľudia sa potom lepšie poznajú, prostredie je menej anonymné.
Na druhej strane sme museli navrhnúť napríklad vyššie ploty, aj keď inde vo svete by v podobných projektoch mohli byť nižšie alebo by tam vôbec nemuseli byť. U nás s tým treba zaobchádzať opatrne, aby sa obyvatelia necítili nepríjemne a neprestali záhradky využívať. Tak by sa kontakty strácali. Žiaľ, u nás je vyššia drobná kriminalita. Verím však, že postupne bude dochádzať k uvoľňovaniu a odstraňovaniu bariér.
Na akej úrovni je kultúra bývania u nás? Zdá sa mi, že vzniká množstvo nie príliš kvalitných bytových domov, ale dopyt po nich je.
V celosvetovom kontexte je kvalita bývania u nás relatívne vysoká, ale keď to porovnáme so štandardom v západnej Európe, je tam citeľný prepad. Taký je ale aj štandard nášho zdravotníctva, politiky, právneho povedomia, školstva, skrátka, všetkého.
Môže úroveň bývania spätne ovplyvňovať spoločenské hodnoty?
Môže, ale nemali by sme to preceňovať. Mali by sme sa ako architekti vyliečiť zo sna, že sme jedinými učiteľmi národov. Určite to správanie ľudí ovplyvňuje, podobne ako stolička či kreslo ovplyvňuje spôsob, akým človek sedí. Často však existujú oveľa efektívnejšie nástroje, ako ovplyvňovať správanie ľudí, napríklad školská výchova alebo politika.
Vraj plánujete rozbehnúť projekt Centra kvality bývania. O čo konkrétne ide?
O tomto Centre kvality bývania (CKB) sme už dlho premýšľali. Minulý rok v lete sme ho spolu s Jiřím Plosom, Davidom Tichým a ďalšími kolegami architektmi oficiálne založili a teraz sa postupne rozbieha jeho činnosť. Je to multidisciplinárna platforma, na ktorej by sa mali skúmať, diskutovať a zverejňovať myšlienky dobrého bývania. Do značnej miery sme sa inšpirovali príkladmi zo zahraničia, kde takéto inštitúcie existujú a pestujú takzvaný good design. Teda akési pravidlá slušného návrhu.
Chceli by sme sa zamerať na hľadanie toho, v čom bývanie a plánovanie môže pomôcť dobre fungujúcej spoločnosti. A ako zladiť súkromné záujmy s celospoločenskými, krátkodobé s dlhodobými. My ako architekti si musíme urobiť inventúru vlastného odboru, reflektovať našu skúsenosť s totalitou aj neskorší vývoj a zlepšiť vzájomný dialóg s členmi štátnej správy a samosprávy, ako aj s verejnosťou.
Aké aktivity v tomto smere chystáte?
Obávam sa, že neschopnosť spolužitia sa netýka len vzťahu medzi susedmi, ale okrem iného aj medziodborového dialógu alebo dialógu uprostred samotnej profesie – napríklad medzigeneračného. Ak si vezmeme len fenomén našich sídlisk – všeobecne k nim panuje odpor. Považovať ich za nespôsobilé prostredie je určité spoločenské klišé. Na sídliskách však býva takmer polovica obyvateľov republiky! Tu si s nejakými zjednodušujúcimi odsúdeniami nevystačíme. Tento fenomén musíme starostlivo študovať a pochopiť, aby sme mohli aplikovať nejakú primeranú liečbu. V rámci CKB chceme rozširovať doterajší výskum nášho obytného prostredia, okrem iného aj týmto smerom. Kontaktovať starších architektov, zaznamenávať ich skúsenosť z tvorby sídlisk. Prvé kroky sme už podnikli minulý rok v rámci výučby predmetu súbory stavieb na FA ČVUT. Tento rok v tejto činnosti pokračujeme. Radi by sme do práce zapojili aj ďalšie profesie – sociológov, ekonómov, historikov, filozofov alebo demografov, ktorí sa už dnes fenoménom sídlisk – každý po svojom – zaoberajú.
Vyučujete aj na Fakulte architektúry ČVUT, kde vediete Ateliér Kohout Tichý, zameraný na stavby podporujúce spoločenstvo. Čo učíte študentov?
Ako môže architektúra podporovať medziľudské vzťahy, prispievať k vzniku spoločenstva. V cudzine sa tomu hovorí community oriented design. V našom preklade to znie trochu strnulo. Okrem iného sa zaoberáme takzvaným cohousingom. Je to špecifická forma bývania, ktorá sa do sveta rozšírila zo Škandinávie. Je to forma, ktorá rozširuje paletu susedského bývania. Tak ako si dnes architektov individuálne prenajímajú stavebníci rodinných domov, dohodne sa skupina ľudí a najme si architekta spoločne, aby im navrhol skupinu domov či bytov, prípadne pomohol nájsť pozemok. Prirodzene sa tým ušetria náklady a zároveň dochádza k optimálnemu využitiu skúseností jednotlivých ľudí. Nevýhodou je, že vzájomný dohovor niekedy trvá dlhšie. Nie je to ešte komunitné bývanie, skôr blízke susedské súžitie. Ľudia môžu využívať spoločné priestory, napríklad takzvaný commom house – spravidla jedáleň so spoločným zázemím, ihrisko, priestory na detské hry, záhradu a podobne. Zvyčajne sa v dohodnutom rytme pravidelne schádzajú, spolu si uvaria večeru, vypomáhajú si so strážením detí. Je to ideálna forma bývania aj pre seniorov, ktorí tak nestrácajú sociálne väzby, môžu si navzájom pomáhať a necítia sa zbytoční. Dlhšie dokážu viesť samostatný život. Rozdiel medzi cohousingom a staršími pokusmi o kolektívne bývanie, napríklad aj v kolektívnych domoch postavených v Čechách je vo veľkosti spoločenstva (ide o menšie skupinky osôb, zvyčajne okolo 50 ľudí) a zároveň v princípe dobrovoľnosti, ale predovšetkým v dôslednom rešpektovaní súkromia jednotlivcov a rodín. Jednotlivé domy alebo byty sú úplne vybavené a funkčné. Spoločné využívanie priestorov a zariadení je teda neustále dobrovoľné, vyplýva z jeho výhodnosti.
Takéto fungujúce susedstvo má potom pozitívny dosah aj na širšiu spoločnosť všeobecne v obciach, kde funguje. Ľudia sa viac zaujímajú o verejné dianie, nie sú ľahostajní k svojmu okoliu.
Znie to, akoby išlo o niečo revolučné, ale nie je tento spôsob života vlastne prirodzený?
Áno, určite. Kedysi bolo takéto bývanie nielen samozrejmosťou, ale niekedy doslova životnou nevyhnutnosťou. V uponáhľanom preindividualizovanom modernom svete sme na to trochu pozabudli. Zabudli sme, aké mnohovrstvové a skutočne zábavné môže byť vzájomné súžitie. Má aj svoj duchovný rozmer – podobne ako priateľstvo – bez toho, aby o tom bolo potrebné zdĺhavo hovoriť. Na cohousingu sa mi páči, že je vyskúšaný, overený tradíciou. Svojím spôsobom sa oblúkom vraciame k tradičnému spôsobu bývania, ale s komfortom techniky, ktorá nás najskôr rozdelila, ale súčasne aj oslobodila od predchádzajúcej nutnosti. Dnes je to oveľa viac otázkou slobodnej voľby.
Ing. Michal Kohout
Rozhovor pripravila Kateřina Kotalová
Foto: archív Jiran Kohout architekti
Autorka je šéfredaktorkou časopisu ASB – architektura, stavebnictví, byznys.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
