Partner sekcie:
  • Stavmat

Sanácia zavlhnutých konštrukcií

Obr. 2 Vodorozpustnými soľami zničená fasáda kaplnky

Pred sanáciou zavlhnutých stavebných konštrukcií sa odporúča realizovať odborný prieskum reálneho stavu a na základe výsledkov prieskumu zvoliť správny spôsob sanácie, ako aj materiály.

Sanácia zavlhnutých konštrukcií budov je jedna z tých oblastí renovácií stavieb, na ktorej sa výrazne podpísal rozvoj vedy, výroby stavebných materiálov a vývoj stavebných technológií posledných desaťročí. Moderné materiály a technologické postupy, často založené na starších princípoch, dnes väčšinou umožňujú dosiahnuť vynikajúce výsledky.

Vlhnutie konštrukcií sa môže nielen zastaviť, ale prebytočnú vlhkosť a časť vodorozpustných solí z nich aj odstrániť. Vynikajúce výsledky možno dosiahnuť aj na ťažko poškodených konštrukciách a na dlhý čas. Zároveň však treba povedať, že opísané výsledky nemožno dosiahnuť bez primeranej námahy, kvalitnej realizácie a často ani nie lacno. Treba však dodať, že tak ako veľmi lacné, tak aj veľmi drahé technológie nemusia byť najlepšie.

Vlhnutie konštrukcií patrí medzi najrozšírenejšie poruchy budov v našom klimatickom pásme a sprevádza existenciu takmer všetkých historických stavieb a väčšinou ho zapríčiňuje [Lebeda, 1988]:

  • kapilárne vzlínanie,
  • kapilárna kondenzácia,
  • nasiakavosť,
  • difúzia vodných pár,
  • kondenzácia vodných pár,
  • sorpcia,
  • absorpcia,
  • chemisorpcia,
  • transmisia a pod.

Nadmerné vlhnutie konštrukcií býva obyčajne spojené s nedostatočnou údržbou budov a tiež s ďalšími obvyklými príčinami porúch – napríklad koróziou pôvodnej hydroizolácie či jej absenciou, zmenou hladiny podzemnej vody, poškodením potrubí vody alebo kanalizácie, alebo kúrenia, poškodením žľabov a odpadov dažďovej vody, krytiny, oplechovania a podobne.

Vlhnutie spôsobuje aj vlhkosť z blízko položených frekventovaných ciest. Zvláštnym a vôbec nie ojedinelým zdrojom (zásobníkom) vlhkosti bývajú aj rôzne neodizolované dodatočné násypy, navrstvené kopy zeminy, uhlia alebo rôzneho odpadu, ktorý sa niekedy nachádza v pivniciach a na prízemiach stavieb, rovnako ako násypy napadanej stavebnej sutiny zo zaniknutých konštrukcií v tesnej blízkosti ruín a podobne.

Obr. 1 Vlhkosťou a soľami zničená povrchová vrstva omietok v suteréne kaštieľa
Obr. 1 Vlhkosťou a soľami zničená povrchová vrstva omietok v suteréne kaštieľa

Významným zdrojom vlhnutia povrchov stien je aj kondenzácia vodnej pary, najmä v horúcom lete. Najúčinnejší spôsob, ako riešiť problémy vlhnutia, je predísť im. Ak je to možné. V starších budovách sa však zvyčajne stretávame s následkami rokmi zanedbávaných menších či väčších problémov a zanedbanej priebežnej údržby (obr. 1 a 2).

Niekedy sa na tom podpísali nezodpovedné politické zmeny, ktoré postihli našu krajinu v druhej polovici 20. storočia, niekedy zasa prirodzený úbytok síl ich užívateľov a niekedy zasa nedocenenie rozvoja menších porúch, ktoré rokmi prerástli do väčších. Každopádne však priebežná kvalifikovaná údržba dokáže aj staršie stavby udržiavať v podstatne lepšom stave, než v akom sa dnes nachádzajú.

Obr. 2 Vodorozpustnými soľami zničená fasáda kaplnky
Obr. 2 Vodorozpustnými soľami zničená fasáda kaplnky 

Technológií na sanovanie zavlhnutého muriva je dnes na trhu značné množstvo. Otázku výberu tej najvhodnejšej nie je možné jednoducho zodpovedať, pretože situácie, v ktorých sa zavlhnuté budovy nachádzajú, sú často veľmi rôznorodé. Výber technológií by mal nastať na základe výsledkov diagnostického vyšetrenia konštrukcie, ktorým sa zisťuje vlhkosť muriva a obsah solí rozpustných vo vode.

Jednotlivé technológie, ktoré sa dnes používajú na riešenie vlhnutia budov, možno rozdeliť do niekoľkých skupín. Jedným z najpoužívanejších a asi najzrozumiteľnejších je rozdelenie podľa stavebnofyzikálneho hľadiska – na základe pôsobenia zvoleného spôsobu v konštrukciách [Witzany, 1999]. Pričom treba upozorniť, že na stavebnom trhu sú niekedy ponúkané aj metódy, ktorých fyzikálny princíp je nejasný a o ktorých účinnosti a vôbec funkčnosti možno úspešne pochybovať!

Technológie na sanáciu vlhkosti v murive sa rozdeľujú do nasledujúcich skupín:

  1. technológie zabezpečujúce odvetrávanie,
  2. technológie vytvorenia dodatočných nepriepustných vrstiev,
  3. technológie vytvorenia kryštalických clôn,
  4. technológie využívajúce elektrofyzikálne princípy,
  5. technológie zohrievania konštrukcií,
  6. doplnkové technológie,
  7. súvisiace technológie.

Pri návrhu sanácie vlhnutia je potrebné venovať primeranú pozornosť aj návrhu dodatočného odstránenia solí rozpustných vo vode, ktoré sa v zavlhnutom murive nachádzajú rozpustené a pri jeho vysušovaní kryštalizujú.

Technológie zabezpečujúce odvetrávanie

Technológie odvetrávania nie sú technologicky náročné a sú pomerne lacné. Ale z praktických skúseností je potrebné uviesť, že technológie odvetrávania sú síce schopné znížiť vlhkosť v murive, resp. v jeho povrchových vrstvách, avšak vyriešiť problém vlhnutia zvyčajne dokážu len pri menej zavlhnutých budovách, čo je jav, ktorý sa vyskytuje skôr výnimočne (obr. 3). Okrem toho, odvetranie závisí od aktívneho prúdenia vzduchu okolo vlhkých konštrukcií.

Najvhodnejšie by bolo prúdenie suchého vzduchu, čo ale v našom klimatickom pásme nie je možné dosiahnuť. Ďalším obmedzením účinnosti tejto skupiny technológií je zabezpečenie aktívneho prúdenia vzduchu okolo konštrukcií, čo nie je jednoduché zabezpečiť a v prevažnej väčšine praktických realizácií v teréne tento jav nefunguje. Preto je s touto skupinou technológií vhodnejšie počítať len ako s doplnkom k iným, účinnejším riešeniam.

Obr. 3 Pohľad do vnútra odvetrávacieho kanála, inštalovaného pri kostole – konštrukcia kanála spôsobila mierne zvyšovanie zavlhnutia múrov, ktoré dovtedy, naopak, klesalo.
Obr. 3 Pohľad do vnútra odvetrávacieho kanála, inštalovaného pri kostole – konštrukcia kanála spôsobila mierne zvyšovanie zavlhnutia múrov, ktoré dovtedy, naopak, klesalo. 

Technológie vytvorenia dodatočných nepriepustných vrstiev

Princíp technológií dodatočných nepriepustných vrstiev spočíva vo vytvorení pevnej mechanickej bariéry – izolačnej clony, ktorá sa zabezpečí dodatočným vložením, vsunutím alebo vtlačením hydroizolácie do prierezu ošetrovaného muriva [Balík, 1997 – 1999]. Na vytvorenie takejto bariéry sa môžu použiť rôzne stavebné materiály od bežného hydro-izolačného asfaltového pásu (hrubého asi 4 až 5 mm) až po špeciálne profilované nehrdzavejúce plechy (obr. 4).

Táto skupina technológií môže niekedy vyvolať nepríjemný efekt veľmi rýchleho presušenia muriva, ktoré bolo desaťročia aj storočia vždy vlhké. Niektoré citlivejšie materiály, napríklad hlinené tehly, alebo slabšie pórovité murovacie dielce sa môžu ako dôsledok „šokového“ vysušenia začať rozpadávať. Preto je v takýchto prípadoch na zváženie, či radšej nevyužiť nasledujúcu skupinu injektážnych bariér, ktorá takto „šokovo“ nepôsobia.

Obr. 4 Izolačné pásy vložené do múru v priebehu aplikácie technológie podrezávania
Obr. 4 Izolačné pásy vložené do múru v priebehu aplikácie technológie podrezávania 

Technológie vytvorenia kryštalických clôn

Väčšina technológií tejto skupiny sa realizuje napúšťaním poškodeného muriva suspenziou do vopred vyvŕtaného radu otvorov (obr. 5), avšak technológia v murive nepôsobí primárne chemicky, ale fyzikálne. Preto ani nie je na mieste zaužívané označenie tejto skupiny technológií výrazom chemické, ale vhodnejšie je skôr označenie kryštalické alebo tesniace, či hydrofobizačné.

Kryštalické clony patria k technológiám, ktoré dokážu účinne izolovať murivo od vzlínajúcej vlhkosti. Nezriedka predstavujú dobré riešenie, obzvlášť v prípade, že murivo nie je možné podrezať. Kryštalické clony možno aplikovať aj plošne – tento spôsob izolácie však nebýva vždy úspešný. Výhodou týchto technológií je asi aj to, že steny nie sú odvlhčované „šokovo“, tak ako pri podrezávaní, ale ich vysušovanie prebieha pomalšie.

Obr. 5 Vrty na aplikáciu technológie tlakovej injektáže
Obr. 5 Vrty na aplikáciu technológie tlakovej injektáže

Technológie využívajúce elektrofyzikálne princípy

Technológie založené na elektrofyzikálnych princípoch spočívajú vo vytvorení takého elektrického poľa v murive, ktoré vytláča vlhkosť z konštrukcií [Balík, 1997 – 1999]. Elektrofyzikálne vysúšanie vlhkých múrov je vhodné realizovať radšej aktívnou formou s dodávaním elektrického prúdu do odvlhčovacieho systému.

Elektrofyzikálne metódy môžu fungovať len počas existencie potrebného elektrického poľa a hlavné riziko ich použitia spočíva v tom, že môžu zapríčiniť aj opačný účinok – vzlínanie vody urýchliť alebo vyvolať. Pri zvažovaní výberu technológie z tejto skupiny spôsobov je veľmi dôležité overiť si referencie z jej použitia na iných stavbách – najlepšie osobne. Každopádne je potrebné varovať pred využívaním spôsobov sanácie, ktoré nie sú primerane vedecky zdôvodnené.

Technológie zohrievania konštrukcií

Skupina technológií zohrievania je založená na takom prehriatí konštrukcií (nad úroveň teploty okolia), ktoré zvýši pohyb molekúl vody a urýchli tak ich vyparovanie.

Doplnkové technológie

Doplnkové technológie predstavujú vhodné a niekedy aj nevyhnutné doplnky k iným technológiám sanácie zavlhnutých murív:

  • realizácia hydroizolačných náterov,
  • realizácia hydroizolačných omietok a tmelov,
  • realizácia sanačných omietok,
  • odsoľovanie muriva.

Súvisiace technológie

Súvisiacimi technológiami sa nerieši priamo sanácia zavlhnutého muriva, ale zlepšujú sa podmienky, v ktorých budova stojí. Patrí sem napríklad:

  • vytvorenie drenáže (pozor – nikdy nie v tesnej blízkosti múrov),
  • zníženie hladiny podzemnej vody,
  • vytvorenie paropriepustných úprav okolia.

Stručné zhodnotenie účinnosti protivlhkostných technológií

Na záver je možné uviesť, že najúčinnejšími skupinami technológií na riešenie vlhnutia historických budov sú jednak podrezávanie muriva, spojené s inštaláciou primeranej hydroizolácie, a tiež využitie tlakovej injektáže vhodnou hydroizolačnou látkou. Obe tieto základné metódy sa nezriedka aj kombinujú a dopĺňajú podľa aktuálnej situácie historickej, pamiatkovej budovy.

V prípadoch, keď nie je možné použiť ani jeden z uvedených spôsobov, prichádza do úvahy ešte aktívna elektroosmóza, hoci tá nemusí byť vždy spoľahlivá. Takto sanované konštrukcie je potom ešte možné doplniť vhodnými doplnkovými a súvisiacimi zásahmi. Bežne sa na povrchy stien inštalujú sanačné omietky, ktoré v priebehu vysúšania zvyškovej vlhkosti zabezpečia celistvé a suché povrchy stien.

Obr. 6 Exaktný inštrumentálny výskum stavu zavlhnutia povrchových vrstiev múrov hradu
Obr. 6 Exaktný inštrumentálny výskum stavu zavlhnutia povrchových vrstiev múrov hradu 

Pritom však môže vzniknúť problém s niektorými pracovníkmi pamiatkových úradov, ktorí – odvolávajúc sa na Benátsku chartu – nechcú povoľovať invazívne zásahy do múrov. Tým však treba vysvetliť, že v minulosti neboli k dispozícii také izolačné materiály ako aj technologické možnosti, ktoré by vtedajším staviteľom umožňovali problémy vlhkosti účinne riešiť.

My preto dnes musíme tieto nedostatky historických stavieb riešiť, a to aj za cenu invazívneho zásahu. Každopádne je však dobré zamestnať na riešenie vlhkostných problémov renomovaných odborníkov, ktorí vedia posúdiť aj komplikované situácie a vedia navrhnúť účinné riešenia (obr. 6).

Väčšinou nebýva dobré riešiť vlhkosť v múroch len svojpomocne a s minimálnymi odbornými vedomosťami. A pri výbere sanačných materiálov je tiež vhodnejšie uprednostniť renomovaných výrobcov pred lacnejšími produktmi. Lebo zvyčajne platí to, čo žiaľ stále nedoceňuje systém verejného obstarávania, že nie sme tak bohatí, aby sme si mohli kupovať najlacnejšie veci.

Literatúra:

  1. Balík, M.: Vysušování zdiva 1-3. Praha: Grada Publishing, 1997-99.
  2. Lebeda, J. a kol.: Sanace zavlhlého zdiva. Praha: SNTL, 1988.
  3. Makýš, O.: Technologie renovace budov. Bratislava: JAGA GROUP, 2004.
  4. Vlček, K.: Technológie rekonštrukcie budov. Bratislava: STU, 1991.
  5. Witzany, J.: Poruchy a rekonstrukce zděných budov. Praha: ČKAIT, 1999.
Text + Foto: doc. Ing. Oto Makýš, PhD.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály 5/2018.

Komentáre