Hľadáme šetrný a konzistentný proces redukcie CO2, hovorí Pavel Kohout
Výrobcovia cementu stoja momentálne pred viacerými výzvami. O možnostiach, ako znížiť množstvo emisií CO2 a spotrebu elektrickej energie pri výrobe cementu, sme sa porozprávali s Pavlom Kohoutom, MBA, novým predsedom predstavenstva Považskej cementárne Ladce, a. s
V cementárenskom priemysle pôsobíte už dlhé roky. Od februára tohto roku ste sa stali novým predsedom predstavenstva Považskej cementárne Ladce, a. s., ďalej len ako PCLA. Aké ambície máte na súčasnej pozícii?
PCLA patrí k najstarším cementárňam na svete, cement vyrába viac než 130 rokov. Nielen dlhoročná tradícia, ale aj nárok na kvalitu, nadštandardné partnerské vzťahy so zákazníkmi, so zamestnancami či s okolitými obcami robia z PCLA výnimočnú fabriku.
Chcem nadviazať na dlhoročné stabilné úspechy predchádzajúceho generálneho riaditeľa Ing. Antona Barcíka a zároveň plánujem pripraviť spoločnosť na dôležité výzvy, ktoré cementárenský priemysel očakáva v nasledujúcich rokoch.
Jednou z dlhodobých výziev v tejto oblasti priemyslu je znižovať energetickú náročnosť, ktorá je pri výrobe cementu pomerne vysoká. PCLA sa okrem fosílnych palív snaží využívať aj alternatívne palivá či suroviny, napr. biomasu, opotrebované pneumatiky či mäsovo-kostnú múčku. Aký je hlavný prínos tohto prístupu a aké percento tvoria tieto alternatívne zdroje energie?
Používanie alternatívnych palív vo výrobe dnes už patrí k zaužívaným štandardom. Cementárenskému priemyslu umožňujú nielen šetriť fosílne palivá, ale prispievajú aj k ekologickému zhodnocovaniu opotrebovaných pneumatík, mäsovo-kostnej múčky a rôznych druhov tuhých alternatívnych palív (TAP) spaľovaním.
Alternatívne palivá majú prevažne nižšiu uhlíkovú stopu a obsahujú značné percento biomasy, preto má ich používanie pozitívny vplyv aj na emisie skleníkových plynov, ako je CO2. V PCLA sa v minulých rokoch podarilo postupne navýšiť podiel alternatívnych palív približne na 72 %.
O akých ďalších alternatívnych zdrojoch energie či riešeniach v najbližšom období uvažujete?
Pri používaní alternatívnych palív sme ešte nedosiahli technické maximum. Treba sa zamerať na ďalší potenciál spoluspaľovania a dosiahnuť tak ešte väčšie úspory emisií. Vysoký podiel biomasy bude zohrávať veľkú úlohu pri výbere nových dodávateľov a druhov paliva. Zároveň je potrebné zaoberať sa nepriamymi emisiami, ktoré vznikajú napríklad pri spotrebe elektrickej energie.
Cementárenský priemysel je energeticky veľmi náročný a vzhľadom na explodujúce ceny elektriny je jednou zo spomínaných výziev znížiť jej mernú spotrebu. PCLA už používa technológie BAT (Best Available Techniques) a niektoré ďalšie zariadenia budeme môcť v blízkej budúcnosti modernizovať.
Všetko bude závisieť od vývoja technológie a od požiadaviek trhu. Okrem toho sa budeme musieť zamyslieť aj nad čiastočne vlastnou výrobou elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Problém je, že okrem vysokých investičných nákladov máme platnú legislatívu, ktorá neumožňuje a nepodporuje vyššiu mieru náhrady elektrickej energie z vlastných zdrojov.
Ďalšou pomerne veľkou výzvou je zníženie emisií CO2, ktoré sú s výrobou cementu spojené. Do roku 2030 by sa mali znížiť až o 55 %. Jedným zo spôsobov, ako tento plán splniť, je využívanie novej technológie, ktorá umožňuje zachytávanie CO2 na komínoch. V čom spočíva jej základný princíp?
CO2 je kapitola sama osebe. Na dosiahnutie celkového cieľa EÚ v oblasti zníženia emisií skleníkových plynov do roku 2030 o 55 % (program Fit for 55) musia odvetvia podľa revidovanej smernice 2018/410/EU, na ktorú sa vzťahuje systém EU ETS, znížiť svoje emisie o 43 % v porovnaní s úrovňami z roku 2005. Do roku 2050 sa má úroveň emisií skleníkových plynov naďalej znižovať a priemyselné odvetvia majú dosiahnuť uhlíkovú neutralitu.
Zníženie emisií, ku ktorému dôjde do roku 2030, bude z veľkej časti založené na existujúcich technológiách, ktoré umožnia zlepšiť tepelnú účinnosť pece; zvýšia náhradu fosílnych palív nerecyklovateľným odpadom a tuhého alternatívneho paliva (TAP) z biomasy; umožnia používať dekarbonizované suroviny (recycling) a znížia obsah slinku v cemente. Samozrejme, potrebná bude aj zvýšená elektrická účinnosť.
Emisie CO2 je dôležité hodnotiť nielen z hľadiska výroby cementu, ale aj v takzvaných oblastiach 5C (Clinker, Cement, Concrete, Construction, Carbonation). CO2 sa emituje nielen pri výrobe cementu, ale aj pri jeho preprave, pri výrobe a čerpaní betónu, ako aj pri použití betónu na stavbe.
To, čo sa zatiaľ z verejných diskusií vytráca, je to posledné anglické C – karbonizácia a fakt, že betón počas svojej životnosti, resp. pri recyklácii opäť na seba vo veľkej miere viaže CO2 zo vzduchu. V budúcich rokoch očakávam uznanie tohto chemického procesu a jeho zohľadnenie pri nakladaní s CO2. Tento efekt karbonizácie využíva aj jedna z tých prelomových technológií, ktorá by v budúcnosti mohla ďalej redukovať emisie CO2.
Ešte pokrokovejšie technológie sa zameriavajú na zachytávanie CO2, takzvané Carbon Capture procesy (CCS – Carbon Capture Storage: zachytávanie, skvapalnenie a skladovanie uhlíka; CCU – Carbon Capture Utilization: použitie zachyteného uhlíka na výrobu napríklad biokerozínu), ktoré sú momentálne testované v niekoľkých pilotných projektoch po celom svete.
V akom časovom horizonte by sa mohla táto technológia začať reálne na Slovensku využívať a predstavuje aj pre vás vhodné riešenie?
Nemyslím si, že by sa mimo pilotných testovacích projektov tieto technológie stali „state of the art“ technológiami ešte pred rokom 2030. Zachytiť CO2 a následne ho skvapalniť je už dnes realizovateľná možnosť, ale je veľmi nákladná a stále nerieši, čo ďalej.
Najväčšiu výzvu pri projektoch CCS vidím práve v oblasti logistiky a v skladovaní. Okrem vrtných polí v Severnom mori nie je v Európe vhodné alebo známe miesto na dlhodobé uskladňovanie CO2. Niektoré štáty, ako Rakúsko či Nemecko, priamo zakazujú používanie podzemných baní na skladovanie. Rovnako chýba infraštruktúra, ktorá by zabezpečila prepravu na tieto úložiská.
Technológia CCU dáva možno väčší zmysel, aspoň na papieri, ale je ešte vzdialená od realizácie. Na výrobu biopalív pri použití CO2 bude potrebné veľké množstvo elektrickej energie a výroba cementu sa stane sekundárnou.
Určite je dôležité sledovať vývoj technológií, ale obávam sa, že v skutočnosti očakávaná úspora CO2 povedie k ďalšiemu zvyšovaniu spotreby elektrickej energie a vyššiemu objemu prepravy, čo opäť zvýši nielen výrobné náklady, ale aj emisie CO2.
O akú investíciu v absolútnych číslach by v tomto prípade išlo a aké finančné zdroje budú nevyhnutné, aby nedošlo k enormnému zvýšeniu ceny konečného produktu?
Cenu týchto technológií možno odhadnúť len orientačne, ale komplexné riešenie sa bude pohybovať v stovkách miliónov eur. Ďalšie náklady budú spojené s výrobou zelenej elektrickej energie, prípadne s logistikou a čiastočným využitím plynových či ropných potrubí.
Celkový dosah na výrobné náklady bude určite predstavovať niekoľkonásobné navýšenie aktuálnych cien našich výrobkov. Aktivity a návrhy štátu sú v tejto oblasti, žiaľ, zatiaľ nulové. Rovnako mi chýba aj podpora pri implementácii a možnosti využitia modernizačného fondu pri plánovaných investíciách na úsporu elektrickej náročnosti.
Za akých predpokladov možno podľa vášho názoru dosiahnuť uhlíkovú neutralitu pri výrobe cementu?
Pevne verím, že okrem doteraz známych projektov na znižovanie skleníkových plynov sa v budúcej dekáde podarí nájsť šetrný a konzistentný proces redukcie CO2. Dúfam, že pri hodnotení úspor emisií bude zohľadnená spomínaná karbonizácia v rámci celého životného cyklu takého dôležitého a ekologického výrobku, ako je betón.
Dúfam, že pri hodnotení úspor emisií bude zohľadnená karbonizácia v rámci celého životného cyklu betónu.
Aké aktivity v tomto smere vyvíjate s ostatnými výrobcami v rámci Zväzu výrobcov cementu SR?
Žiaľ, musím konštatovať, že v globálnom meradle sme my slovenskí výrobcovia cementu veľmi malými hráčmi a nemôžeme si dovoliť realizovať inovácie len vo svojich výrobných zariadeniach. Určitá spolupráca v rámci Zväzu výrobcov cementu SR je nastavená a je veľmi dôležitá, ale tieto veľké otázky vyžadujú spoluprácu na nadnárodnej úrovni. Zatiaľ len začíname hľadať smer, ktorým sa vyberieme
V roku 2021 bol stavebný sektor poznačený pomerne vysokým nárastom cien stavebných materiálov. Aké boli hlavné príčiny tohto nepriaznivého vývoja a do akej miery sa odzrkadlil v cementárenskom priemysle?
Začiatok roka 2021 bol poznačený neistotou v súvislosti s vývojom covidovej pandemickej situácie. Ceny vstupných materiálov, predovšetkým ceny surovín, papierových vriec, chemických prísad a CO2 začali stúpať. Napriek tomu sa nám darilo vyrábať a expedovať naše výrobky za vopred dohodnuté ceny.
V druhej polovici roka sa však nárast vstupov dramaticky zrýchlil, navýšenie niektorých položiek sa pohybovalo v stovkách percent. Boli sme nútení dorovnávať ceny cementu, ale v rámci udržania dobrých vzťahov s našimi zákazníkmi išlo len o kozmetické úpravy.
Celkový vývoj cien, predovšetkým cien elektrickej energie, uhlia, trosky a CO2 nás donútil v tomto roku výrazne zvýšiť ceny výrobkov. Museli sme aspoň čiastočne pokryť zvýšené výrobné náklady. Prečo vznikol kolotoč zvyšovania cien rôznych komodít, je komplexná otázka, na ktorú sa nedá odpovedať jednou vetou.
Z veľkej časti za ním stojí existujúca inflácia spôsobená nárastom ceny elektrickej energie, keďže s energiami je spojená významná časť nákladov podniku takmer každého odvetvia. Určitou mierou sa na raste cien podpisujú politické rozhodnutia, ktoré podporujú rýchlejšie dosiahnutie klimatických cieľov, ale aj prírodné vplyvy, napríklad chladné počasie v minulom roku, alebo redukcia či výkyvy výrobných kapacít elektrickej energie.
Za zvyšovaním cien treba hľadať aj chýbajúci potenciál pre finančných investorov v rámci klasických akciových trhov a tým vyvolaný „run“ na špekulatívny nárast kvót CO2. Vplyvom celosvetovej pandémie došlo k pozastaveniu a znovuobnoveniu dodávateľských reťazcov niektorých výrobných sektorov.
To spôsobilo nedostatok určitých komodít a celkovo vysoký dopyt po stavebných materiáloch, ako je oceľ, izolačné materiály a drevo, čo sa rovnako podpísalo pod výrazný nárast cien stavebných materiálov.
Článok bol publikovaný v časopise Stavebné materiály 01/2022.
