V tejto vzdelávacej inštitúcii vo Valencii sa deti nehrajú v škole, ale so školou

Nie je tradičnou inštitúciou, ktorú deti navštevujú. Triedy nemajú tabuľu ani katedru, ale ich dvere sa otvárajú priamo do lesa. V škole Imagine Montessori pri Valencii je príroda tou najdôležitejšou učebňou a samotná budova sa stáva súčasťou vzdelávania.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Cesta do školy vedie cez borovicový les po vyvýšených drevených chodníkoch. Študenti vidia areál cez koruny stromov. Za bránou ich čaká plynulá cesta, ktorá ich prenesie z mestského ruchu do nového čistého prostredia a naladí ich na pokojnejšie tempo.

Má tvar plynulej S-línie, ktorá vytvára rozsiahle vonkajšie priestory určené na učenie a hru. Na západnej strane nájdeme hlavný vchod a príjemné námestie, zatiaľ čo na východe sa do prírody rozprestiera ihrisko. Každá trieda je otočená k rokline a borovicovému lesu. Výhľad na zeleň nie je len estetickým doplnkom, ale stáva sa ústrednou súčasťou učenia.

Malé veľké detaily

V triedach nenájdeme klasickú katedru ani tabuľu. Namiesto toho je tu práve krajina tou najdôležitejšou pomôckou. Priestory sú rozdelené do piatich odlišných oblastí, ktoré umožňujú študentom voľný pohyb podľa ich záujmov a potrieb – senzorická zóna, zóna praktického života, jazyková zóna, zóna matematiky a kultúrnych štúdií.

Každá trieda má predsieň s lavicami a skrinkami na prezutie a odloženie vecí. Vstupuje sa cez nízky oblúk prispôsobený detskej mierke, vďaka čomu je tento prechod intuitívny a príjemný. Vnútri budovu presvetľuje a vetrá trojpodlažný solárny komín, ktorý zároveň opticky prepája jednotlivé časti školy. V exteriéri sa každá učebňa rozprestiera na krytú terasu. Nachádza sa tam malý amfiteáter, fontánka a listnatý strom. Ten sa počas roka mení, čím sa stáva súčasťou výučby.

Spomínané priestory sú miestami na stretávanie, hranie a prácu s výklenkami, balkónmi a pohľadmi na ihrisko. Sú navrhnuté na mieru deťom – pod schodmi vznikajú skrýše, nad kúpeľňami sú malé podkrovia a sedenie pri oknách je tiež v ich výške.

Ako informoval časopis The Architectural Review, hneď po otvorení si deti vymysleli prvé vylepšenia. Premenili jeden z betónových pilierov na lezeckú stenu s pripevnenými drevenými úchytmi a pod schodmi si vytvorili oddychovú zónu prezývanú „jaskyňa“.

Aj vnútri sa skrýše a zákutia prirodzene stávajú ich útočiskami s hračkami a detským nábytkom. Architekti z ateliéru Gradolí & Sanz Arquitectes sa chaosu z detských premien neboja. Naopak, vnímajú ho ako potvrdenie správnosti svojho prístupu. Učenie má byť celoživotné dobrodružstvo, ktoré prichádza cez skúšanie a objavovanie.

Exteriér nie je upravená záhrada s umelým trávnikom. Je tu borovicový les, korene, šišky, divá špargľa na jar či huby na jeseň. Nenájdeme tu futbalové ihrisko s bielymi čiarami, ale prírodný terén na pokojné a inkluzívne hry. Prirodzené svahy sa menia na rampy, šmykľavky, schody, lezecké steny, balkóny, chodníky a jaskyne. A keď príde prudký dážď, roklina sa mení na živú učebňu, kde deti sledujú, ako voda formuje krajinu.

Materiály šetrné k prírode a učebná pomôcka v jednom

Objekt je postavený výlučne z materiálov s malým vplyvom na životné prostredie – z pálenej hliny a dreva. Nosné steny hrubé 60 cm sú z dierovanej tehly, klenby ukazujú krásu hliny bez omietok a obkladov. Drevené konštrukcie tvoria strechu, priečky aj detaily. Betón sa obmedzil na základy, oceľ len na niektoré stĺpy a zábradlia.

Nič sa neskrýva – inštalácie sú viditeľné, a tak môžu deti sledovať, ako vzdelávacie zariadenie naozaj funguje. Budova sa stáva sama osebe učebnou pomôckou, kde je možné spoznávať princípy statiky či správanie materiálov.

Systém zberu dažďovej vody je tiež navrhnutý ako súčasť výučby – voda zo skladanej strechy steká cez odkvapové potrubia pred triedami a viditeľne odteká do rovnakých mriežok, z ktorých deti zalievajú rastliny. Následne sa ukladá v podzemnej nádrži a využíva sa na zavlažovanie zelenej strechy aj záhrady, čím sa uzatvára prirodzený kolobeh.

Nad tým všetkým sa nachádza zelená strecha, ktorá priestor chráni pred slnkom a dažďom a zároveň ho opticky spája s krajinou. Architektúra tu ustupuje do úzadia a necháva vyniknúť prírodu ako tú pravú fasádu.