Milota Sidorová: Prichádza čas mladej generácie meniť naše mestá

Milota Sidorová: Prichádza čas mladej generácie meniť naše mestá

Zastihnúť Milotu je veľmi ťažké. Len krátko pred naším rozhovorom v príjemnom vnútrobloku Panenskej ulice doletela z Japonska a hneď po ňom sa náhlila na ďalšie stretnutie k téme verejného priestranstva Bratislavy. Hodinový rozhovor sme venovali najmä Bratislave a jej nastávajúcim zmenám. Odborníčka na verejné priestory vníma veľmi citlivo nesystémové riešenia pri riadení miest i zanedbávanie potrieb slabších skupín pri plánovaní miest. Verí, že pozitívne skúsenosti s transformáciou pražskej samosprávy i ľubľanských ulíc využije v nastávajúcom období aj Bratislava.

Pôsobili ste dlhší čas v Prahe, ale pohybujete sa po celom svete. Ako vnímate po týchto skúsenostiach Bratislavu?
Budem úprimná, ale prvotný dojem je veľmi zlý. Nechcem byť ale úplne negatívna, pretože veci vnímam v kontinuálnom vývoji. Formuje sa tu nová generácia ľudí, občianských aktivistov, ktorí sú zároveň mimoriadne profesionálni a produktívni ako kolektívy okolo Starej tržnice či Novej Cvernovky. Títo ľudia dokážu pomerne rýchlo a efektívne meniť veci okolo seba aj bez pomoci samosprávy. Podobné projekty by sa len ťažko mohli uskutočniť v Nemecku, kde je systém už nastavený. Videla som rýchlu transformáciu pražského prostredia, kde sa za štyri až šesť rokov dostali od bodu nesystematickosti na všetkých úrovniach mesta k Inštitútu plánovania rozvoja. V Bratislave vnímam, že sme na začiatku obdobia systematizovania mesta.

Zo svojej pozície sama participujete na viacerých projektoch inicovaných občianským sektorom. Konkrétne v Bratislave ide o ktoré projekty?
Dlhodobo spolupracujem s organizáciou Punkt, ktorá pripravuje napríklad Dobrý trh alebo konferencie WhatCity?, kde ako dramaturgička pozývam hostí zo zahraničia, ktorí sa venujú transformácii miest a budú diskutovať priamo na bratislavskej ulici. Druhý projekt, ktorému som pomáhala, je Nová Obchodná, jeho výsledkom je prvý manuál umiestňovania reklamy, ktorý vyjde koncom mája. Robila som tiež štúdie pre Novú Cvernovku či čerstvo zverejnený projekt Živé námestie. Pomáham existujúcim projektom byť profesionálnejšími, a to platí aj vtedy, ak je klientom mesto alebo developer.

Najnovší projekt WhatCity? je spolupráca s developerom. Ako prebiehala táto spolupráca?
Developerskej firme ITB, ktorá si postavila centrálu na Mickiewiczovej, dlhodobo prekáža tranzitný charakter ulice, kde viac ako 90 % dopravy prechádza z jednej okrajovej časti mesta do druhej. Ulica je zároveň veľmi úzka a ako pokračovanie Obchodnej ulice, smerujúce na Krížnu a do Nového mesta, tam zrazu vzniká enormný zásek pri pešom pohybe. Firma preto vyvíja dlhodobú iniciatívu, aby sa táto časť stala predlžením pešej osi, čo dáva zmysel. V súčasnosti sa tu s Punktom snažíme inšpiračnú konferenciu, ktorá sa zaoberá rozvojom mesta WhatCity?, prepojiť s formátom Dobrého trhu. Najskôr mal developer záujem o Dobrý trh, ale nakoniec sme do toho vložili aj niekoľkomesačné mapovanie komunity a susedské stretnutia, kde sme aktívne participovali a rozširovali podmienky, čo treba spraviť nad rámec pôvodného „eventu“. Vznikol teda participačný proces mapovania potrieb verejnosti na Mickiewiczovej, ktorý by si normálne objednávalo mesto. Hodnotím to ako pomerne zaujímavú spoluprácu, pretože je skvelé, keď si developer uvedomí, že je preňho bonusom mať dobré lokálne meno, byť dobrým susedom a investovať do dobrých vzťahov.

Akú máte ďalšiu skúsenosť s developermi?
Jeden z projektov, na ktorom sme spolupracovali v Pardubiciach, bola participácia s architektom, ktorý kúpil starý Winternitzov mlyn v nábrežnej časti mesta a snažil sa o komplexnú zmenu okolitej štvrte. Development dnes nie sú len veľké firmy, ale aj jednotlivci či kolektívy ako Aliancia Stará tržnica. Developeri nie sú homogénna skupina ľudí a spoločností, a preto je aj moja spolupráca s developermi rôzna. Susedná Viedeň má rôzne typy developerov, napríklad tzv. low-profit developerov, ktorí držia maržu nízko, pretože dostávajú podporu od mesta, ale za to musia dodržiavať prísne podmienky, ktoré im nastaví mesto. Diverzifikácia developerov je tam veľká, ale zároveň mesto vie, ako s nimi spolupracovať pre všeobecný úžitok mesta.

A developeri v Bratislave?
Developerský sektor je tu silný, ako najslabší element paradoxne vnímam mesto. Okrem toho sa ešte segmentuje na základe trhu a zamerania na developerov, ktorí kladú dôraz na menšie projekty s lepšou kvalitou. Potom je tu stredný segment a najmä veľkí hráči, z ktorých sú mnohí mentálne ešte v myšlienkovom režime 90. rokov. Aj tu však už vzniká trend, že niektorí developeri vnímajú potreby budúcich majiteľov a nájomcov bytov, napríklad vznik škôlky v okolí, vytvorenie komunitných priestorov či kvalitnej zelene, vnímajú, že sú tu aj iné veci, ktoré začínajú definovať kúpnu atraktivitu, ale silou trhu sa k tomu prichádza veľmi pomaly. Developeri si pomaly uvedomujú, že existuje klientela, ako sú mladé rodiny či starší ľudia, a to, že v blízkej budúcnosti bude potrebné budovať najmä menšie bytové jednotky, pretože slovenská populácia starne. Development by mal začať chápať, že nie každý si bude môcť dovoliť dvoj- a viacizbový byt. V tomto vidím rolu samosprávy, musí držať dlhodobú víziu mesta, aby trh na to mohol reagovať, pretože sám to nespraví.

Ako vnímate súčasnú architektúru v Bratislave?
Veľmi sa architektúre nevenujem, vnímam ju ako súčasť veľkej urbanistickej skladačky mesta. Každopádne na dobrej architektúre záleží. Priateľ, ktorý je z Ľubľany, vždy keď sem príde, poznamená, že Bratislava je bohaté mesto plné nesprávnych investícií. Lacné materiály, zlé fasády, nekomunikujúce budovy a automobily; preto vyzeráme ako podpriemerné mesto. Je tu málo kvality, pretože „mainstream“ si to ešte nežiada a nie je tu spoločenská objednávka, ktorá by to vymáhala. Samozrejme, nechcem krivdiť, sú tu aj dobré a kvalitné príklady.

Môže mať mesto so zlou architektúrou dobré verejné priestory?
Môže, áno, ale, samozrejme, to vychádza z architektúry. Nedávno bola zverejnená globálna štúdia, ktorú robil americký MIT, kde pridelili ratingy anonymizovaným uliciam 150 miest a ľudia prideľovali hodnoty podľa toho, ako na nich pôsobili. Bratislava tu dopadla veľmi zle. Čo dopadlo dobre, boli mestá, ktoré mali široké ulice, kde bola zeleň, klasická architektúra, teda najlepšie dopadol Washington. Dôležité teda je, keď vidíš vo verejnom priestore človeka a nie auto. Toto trochu vyplýva aj z architektúry budov, že ak nebude aktívny uličný parter, tak sa verejný priestor len veľmi ťažko stane živým.

Ste veľká propagátorka chôdze, čo v motorizovanej Bratislave nie je úplne bežné. Ako ste sa k tomu dostali?
Moji rodičia síce mali auto, ale nevyužívali ho a aj ja som chodila v detstve peši do školy. Každý deň som takto prešla 8 kilometrov, preto je u mňa chôdza bežný „modus operandi“. Keď chodím, veľa vecí si uvedomujem a pozorujem, no v Bratislave som naozaj úplná minorita, je to však životný štýl. Rýchlosť chôdze je dobrá nato, aby ste veciam porozumeli, to nespravíte z auta ani MHD. Keď som študovala v New Yorku, chodila som denne 15 kilometrov peši a len som fotografovala, čo som denne videla – od etník cez predavačov po grafity a všetky tie veci, ktoré nachádzate vo verejnom priestore; dávajú odkaz o jeho užívateľoch a sociálnych javoch. V Bratislave pozorujem veľmi nízku kvalitu verejných priestorov pre ľudí, ktorí sa v nich pohybujú, a zlá dopravná situácia áut parkujúcich na chodníkoch je viditeľná.

Vo svojej profesii sledujete aj to, ako vplýva verejný priestor na jednotlivé skupiny obyvateľstva. Ako to vnímate v kontexte Bratislavy?
Keď sa na to pozriete napríklad optikou žien, tak si uvedomíte veľkú nerovnosť medzi pohlaviami, pretože ženy pre svoju tradičnú rolu, keď sa starajú o deti alebo blízkych, oveľa viac využívajú MHD a chodia peši v porovnaní z mužmi, ktorí si obyčajne zoberú auto do práce a idú späť. Zatiaľ čo muž má krivku pohybu po meste pomerne jednoduchú, bežná žena vytvára pavučinu rôznych bodov na krátke vzdialenosti medzi škôlkou, školou, obchodom, trhom, lekármi, atď., je ako pavúk. Zaujímavé je, že tento fenomén je málo známy medzi urbanistami a dopravnými inžiniermi. Metodologicky nevieme zachytiť pohyb týchto pavučín, krátkych pohybov do 10 minút po meste a bolo by dobré v budúcnosti na túto tému zacieliť dotazníky o kvalitatívnom pohybe po meste. Mimoriadne by to zlepšilo kvalitu života v meste najmä ženám, ktoré sú majoritným užívateľom verejných priestorov. Napríklad susedná Viedeň sa tejto téme venuje už 25 rokov a tiež začali systematickým zberom dát. Ešte zraniteľnejší sú starí ľudia, takže keď sa napríklad obmedzí MHD v čase mimo špičiek, keď sa najčastejšie presúvajú, ublíži to najmä tejto skupine, ktorej mobilita veľmi závisí od dostupnosti MHD, ale aj od stavu chodníkov. Tí, ktorí o tom politicky rozhodujú, sú zvyčajne muži, ktorí majú dobré finančné zabezpečenie a používajú zväčša auto. Z tohto dôvodu im chýba pri rozhodovaní citlivosť voči iným užívateľom, zväčša nepoznajú iné životné roly, ako tú vlastnú.

Ako vnímate svetové trendy vo verejnom priestranstve? Ktoré mestá sú dnes dobrým vzorom pre Bratislavu?
Nemusíme ísť ďaleko, vzorom sú pre nás najmä blízke mestá v našej mentálnej sfére dosahu. Môže to byť napríklad Praha, Brno či Ľubľana, ktorá je len o čosi menšia ako Bratislava. Ľubľana mala pred pár rokmi len pár desiatok metrov dlhú pešiu zónu. Tajomstvom úspechu mesta bol nástup nového viceprimátora Koželja, ktorý mal jasne definovanú stratégiu princípov rozvoja, ktoré chcel dávkovať pomocou 100 menších projektov. Postupne začal aplikovať ulicu po ulici tieto malé projekty s tým, že ich nikdy neohlasoval ako veľkú zmenu, pretože by ho okamžite zablokovali poslanci a verejnosť. On si dobre uvedomil, že nemajú rozpočet miliónového mesta, a zároveň bolo dobré, že primátor mu do jeho koncepcie nezasahoval, a tak za dve volebné obdobia dokázal vybudovať rozsiahlu pešiu zónu v centre mesta. Na jeho postupné intervencie si obyvatelia zvykli oveľa lepšie napriek tomu, že robí zmeny, ktoré bolia, napríklad obmedzovanie parkovacích miest. Podľa prieskumov je 92 % obyvateľov s týmito zmenami spokojných. Ľubľana má práve pre jeho zmeny charakter stredozemného mesta medzi Alpami a dostala úplne iný punc v turizme, svetovom povedomí.

A porovnanie Bratislavy s menšími slovenskými mestami? V mnohých, ako sú Trnava, Leopoldov alebo Košice, sa podarili veľké zmeny.
Mierka mesta určite ovplyvňuje pružnosť, akou sa mestá púšťajú do veľkých zmien. Dôležité je, že dnešná generácia tridsiatnikov vstupuje do procesov a snaží sa presadzovať zmeny už politicky. Práve v spomínaných mestách sa presadili na rôznych úrovniach mladí ľudia. Podľa výskumu mnohí mladí ľudia, ktorí začali pozitívne ovplyvňovať svoje okolie, mali skúsenosť s pobytom v zahraničí, kde začali viac posudzovať kvalitu života na Slovensku. Na rozdiel od staršej postkomunistickej generácie aktivistov, ktorá pôsobila v pozícii „watchdog“ (akéhosi strážneho psa), dnešná generácia tridsiatnikov už sama vytvára pozitívne veci. Keď sa taký človek dostane do vrcholovej funkcie v menšom meste, vie pomerne veľa zmeniť.

Ako vnímate budúcnosť Bratislavy?
Bratislava je teraz na rázcestí, a akým smerom sa vyberie, závisí od vedenia mesta. Ak to pôjde ako doteraz, mesto sa rôznymi tlakmi urbanisticky rozdrví a zasiahne to životy všetkých obyvateľov. Bratislava dnes prechádza vývojom amerického mesta, kde je silné centrum („downtown“) a nekonečná „suburbia“, kde žijú ľudia s nízkou kvalitou života a verejných priestranstiev a kde nikto nerieši koncepčné veci. Iný scenár je napríklad spomínaná Ľubľana. Pokiaľ na magistrát dostaneme dobrých ľudí, tak sa môže výrazne zlepšiť mobilita, verejné priestranstvá aj zeleň. Ja by som rada tomuto druhému scenáru pomohla.

Milota Sidorová
Narodila sa v roku 1986 a po doktorandskom štúdiu krajinnej architektúry sa začala zaujímať o sociológiu a širšie súvislosti odboru. Je zakladajúcou členkou medzinárodného festivalu reSITE. V rokoch 2013 – 2014 absolvovala Fulbrightovo štipendium na The City University of New York. Od roku 2015 pôsobí na WPS Prague ako odborníčka na verejné priestory, participáciu a rodovo citlivé projektovanie. Ako poradkyňa pre inkluzívnejšie mestá pracuje aj pre Marko & Placemakers a Nadáciu Henricha Bölla. Je spoluautorkou a hlavnou pisateľkou európskeho projektu Shared Cities: Creative Momentum. Venuje sa tiež „facilitovaniu“, analyzovaniu a prepájaniu rôznorodých skupín v mestách a komunitách.

Ivor Švihran
Foto: Miro Pochyba

Článok bol uverejnený v časopise ASB 5/2018.

Komentáre