Bez pravých uhlov. Sakristia na Sekčove s atypickým pôdorysom prešla rekonštrukciou
Martina Gregová Pri obnove interiéru sa môže zdať, že na zlepšenie priestoru postačia len kozmetické úpravy či výmena nábytku. Architekt však často dokáže odhaliť problémy, ktoré na prvý pohľad nie sú viditeľné, a navrhnúť komplexnejšie riešenie. Presne to sa stalo aj v prípade sakristie na Sekčove, kde sa z pôvodne plánovanej výmeny nábytku napokon stala kompletná rekonštrukcia priestoru.
Sakristia je neoddeliteľnou súčasťou každého kostola. Hoci zostáva návštevníkom často skrytá, plní dôležitú praktickú aj liturgickú funkciu – slúži na prípravu kňaza na bohoslužby, uchovávanie liturgických predmetov a rúch či zabezpečenie zázemia pre fungovanie chrámu. Pri rozsiahlejších rekonštrukciách kostolov jej aj napriek tomu často nebýva venovaná dostatočná pozornosť.
Projekt Sakristia Sekčov predstavuje v tomto smere výnimku. Architekt Tomáš Haničák sa v projekte totiž venoval vyslovene tomuto často opomínanému priestoru. S návrhmi sakristií pritom mal skúsenosti už v minulosti. Podľa jeho návrhu bola realizovaná napríklad sakristia v Snine či vo Vinnom. V týchto prípadoch išlo predovšetkým o interiérovú štúdiu a čiastkovú výmenu nábytku.
„Práve realizácia vo Vinnom poslúžila ako referencia pre miestneho kňaza zo Sekčova, ktorý sa ňou inšpiroval a oslovil ma. Sakristia na Sekčove na rozdiel od predchádzajúcich projektov bola iná v tom, že som tu mal plný autorský dozor počas celého procesu. Vďaka tomu som si dokázal precízne ustrážiť každý stavebný aj stolársky detail a dotiahnuť koncept kompletnej rekonštrukcie presne do takej podoby, akú som si pre tento priestor predstavoval,“ približuje architekt.
Na začiatku bol tmavý a nepraktický priestor
Aj v tomto prípade prvotná požiadavka investora znela: „Vymeniť nevyhovujúci, rokmi opotrebovaný nábytok v sakristii kostola.“ Už pri obhliadke a analýze priestoru však spolu s architektom prišli k názoru, že len nová skriňa problém nevyrieši. Slovami architekta bol najväčším problémom fakt, že priestor bol tmavý, roztrieštený nekoncepčnými zásahmi a trpel nepraktickým usporiadaním.
„Namiesto čiastkového kozmetického úsilia sme sa preto s investorom dohodli na kompletnej rekonštrukcii. Cieľom bolo očistiť priestor od nánosov minulosti, presvetliť ho a dať mu pokojný a dôstojný charakter, ktorý k sakrálnemu zázemiu prirodzene patrí,“ uvádza Haničák.
Najväčšou výzvou bol podľa neho samotný stavebný priestor, keďže išlo o mimoriadne komplikovaný atypický pôdorys bez pravých uhlov či jedinej hrany, od ktorej by sa dalo jednoducho odpichnúť.
Limitom bolo aj riešenie elektroinštalácie, ktoré vzhľadom na charakter priestoru a jeho napojenie na rôzne špecifické rozvody muselo zostať na pôvodnom mieste. Tento problém sa architekt rozhodol vyriešiť technickým aj vizuálnym integrovaním elektroinštalácie priamo do nového nábytku.
Preč so starým nábytkom
„Z hľadiska pôvodného nábytku nebolo potrebné zachovávať nič. Na tomto mieste však musím vyzdvihnúť veľkú odvahu miestneho pána farára. Nebál sa ísť do kompletnej rekonštrukcie, schváliť búracie práce a ‚ušpiniť si ruky‘ pri skutočnej stavebnej zmene, vďaka čomu sme mohli priestor očistiť a dať mu dôstojný, svetlý a duchovný charakter. Samozrejme, vybavenie pre liturgiu sme zachovali a našli mu úložné priestory,“ dodáva architekt.
Prvým krokom bolo odstránenie starej drevenej konštrukcie a časti priečky pri hygienickom zázemí. Vďaka tomu sa celá miestnosť presvetlila a prirodzene sa nadýchla. Dnes v sebe sakristia kombinuje niekoľko kľúčových prevádzkových zón, kde má každý kus nábytku svoje presné miesto a význam.
Srdce priestoru
Srdcom a hlavným organizátorom celého priestoru je centrálny solitérny ostrov. Slúži ako hlavné miesto pre kňaza, ktorý tu vybavuje aj potrebné administratívne úkony. Zároveň je v ňom uložené hlavné vybavenie potrebné na liturgiu. Usmerňuje plynulý bezkolízny pohyb a obsahuje spomínanú integrovanú presklenú vitrínu.
Všetky úložné priestory boli navrhnuté s ohľadom na konkrétny obsah. Hneď vedľa ostrova sa nachádzajú skrine na liturgické odevy pre kňaza a asistenciu (reverendy, ornáty a pod.). Oproti ostrovu je umiestnený priestor s prístupom k hlavnej elektrickej skrini a elektrickému vybaveniu (ozvučenie, zapínanie zvonov a pod.), doplnený o sedenie pre kostolníka.
Dôraz na osvetlenie
Pri dverách vedúcich do kostola vznikol vyhradený priestor pre lektorov na ich prípravu pred liturgiou. Pri WC sa nachádza nábytková zostava určená pre sekundárne vybavenie, ktoré sa používa menej často. Súčasťou interiéru je aj hygienické zázemie určené výhradne pre potreby kňaza a biskupa. Pre verejnosť a širšiu asistenciu kňaza (miništrantov) sa nachádzajú samostatné toalety oproti sakristii.
V projekte kládol architekt dôraz aj na návrh vhodného osvetlenia. Priamo nad hlavnou pracovnou plochou na prípravu a liturgiu sa nachádza závesné svietidlo. Bodové osvetlenie namierené priamo na presklenú vitrínu, ktoré zvýrazňuje uložené liturgické predmety, tvorí dôležitý svetelný akcent.
Zápustné bodové svetlá na strope majú okrem funkcie aj hlbší duchovný rozmer – ich rozloženie pripomína hviezdy a nebeskú oblohu, ktorá je častým motívom vo Svätom písme. Nechýba ani ambientné podsvietenie pod centrálnym ostrovom, ktoré opticky odľahčuje nábytok a slúži na dotvorenie pokojnej atmosféry.
Pravdivé materiály a drobné detaily
Z materiálového hľadiska vsadil architekt na striedmu, poctivú a čistú paletu. „Podstatné pre nás bolo vliať do priestoru najmä materiálovú pravdivosť – a to aj pri práci s vopred stanoveným rozpočtom. Steny preto ostali ponechané biele, aby mohol naplno vyniknúť primárny prvok interiéru, ktorým je stavaný nábytok z prírodnej dubovej dýhy. Súčasťou interiéru je aj klasická keramická dlažba, použitá pre jej praktický význam.
„Snažili sme sa pracovať s jemným detailom a lokálnym príbehom. Príkladom sú úchytky na nábytku v tvare trojuholníka – ide o decentnú reprodukciu pôvodného motívu, ktorý sa nachádza na dverách a oknách celého kostola,“ približuje architekt.
„Výrazným akcentom je presklená vitrína, ktorá príjemne narúša jednoliatosť dýhovaného nábytku. Chceli sme vytvoriť pomyselné ‚srdce‘ sakristie. Stala sa ním práve táto vitrína, v ktorej sú dôstojne uložené liturgické predmety používané pri bohoslužbách a zároveň sa tieto predmety ukladajú aj do svätostánku (napríklad kalich, monštrancia, hostie a pod.),“ dodáva Tomáš Haničák.
