Rastú ako po daždi

Rastú ako po daždi

Masívny prírastok priemyselných a logistických centier na Slovensku je neklamným znakom ekonomickej konjunktúry. Na čelách urbanistov a krajinárov však spôsobuje vrásky. V diskusii vám prinášame rôzne uhly pohľadu na problém – oslovili sme s niekoľkými otázkami urbanistu, architekta z realizačnej firmy zaoberajúcej sa výstavbou logistických a priemyselných budov, architekta – pedagóga dlhodobo sa zaoberajúceho touto problematikou i krajinnú architektku. Už z názorových rozdielností odpovedí vyplýva, že nekoordinovaný rast logistických a priemyselných areálov vidí každý zo zúčastnených inak.

Logistické a priemyselné budovy sú v krajine umiestnené podľa viacerých faktorov – infraštruktúry, strategickej polohy, dostupnosti vhodných a dostatočne rozsiahlych pozemkov. Veľké zastavané plochy týchto budov však výrazne ovplyvňujú tvár celej krajiny. V čom vidíte možnosť nájsť rovnováhu medzi záujmom investora/developera a krajinotvorbou?
 

B. Kováč: Problém vidím najmä v polohe územného plánovania, predovšetkým na stupni regiónu. Tu by mali byť optimalizované polohy, ktoré by vyhovovali záujmom developerov (infraštrukturálna dostupnosť pozemkov, cena pozemkov), ale aj záujmom krajiny. V tomto nás vývoj trocha zaskočil a pomerne masívny vstup investorov nás zastihol relatívne nepripravených – investori vstupujú do území, ktoré si sami vybrali, a svoje zámery realizujú na základe územných rozhodnutí a účelových aktualizácií územných plánov. Často na najlepšej poľnohospodárskej pôde. Chýbajú územné prognózy. V Žiline napr. jedna staršia prognóza zhruba v lokalite dnešnej automobilky predpokladala rozvoj priemyslu.

Ak by možno na ňu reagovali neskoršie územné plány regiónu, mohol byť vývoj pokojnejší. Pri diaľnici blízko Beckova vyrástli na poliach veľké sklady Tesco, podnik Hema. Pri diaľnici je reklama – na tomto poli vyrastie najväčšie logistické centrum. Pritom v susednom Novom Meste nad Váhom územný plán mesta dáva rozvoju priemyslu veľký priestorový potenciál. Ostáva však nevyužitý, vďaka trasovaniu diaľnice na základe výsledkov EIA. Tieto výsledky nepredpokladali, že diaľnica sa bude takto obaľovať. Tak sa stalo, že podľa EIA neprešla alternatívna trasa, ktorá by z hľadiska nabaľovania funkcií nespôsobovala zaberanie pôdy vo voľnej krajine ani takú dramatickú negatívnu zmenu jej obrazu.

D. Michalák: Každá hospodárska činnosť ovplyvňuje tvár krajiny. Priemyselné a logistické parky nevznikajú náhodne, ich výstavbe vždy predchádza výber lokality a územnoplánovací proces. Nemožno od investora očakávať, že na Slovensko prichádza tvoriť krajinu. Investor hľadá efektívny spôsob vytvorenia príjmu. Je v celospoločenskom záujme, aby sem prichádzali investície, aby sa preorientovali zo základnej výroby, resp. montáže na produkty s vyššou pridanou hodnotou, ktoré nemajú taký výrazný vplyv na životné prostredie a ktoré možno integrovať do už existujúcej sídelnej štruktúry a nerozširovať zastavané plochy na úkor krajiny. Je úlohou štátu a samosprávy pripraviť také podmienky pre investorov, aby mali záujem na Slovensku investovať a zároveň nestratili možnosť tieto procesy regulovať.

J. Ilkovič: Lokalizácia priemyselných areálov na Slovensku v zásade „nevybočuje“ z príkladov z okolitých štátov. Sme naozaj svedkami takpovediac bezbrehej lokalizácie nových areálov, pri ktorej sú rozhodujúce všetky vplyvy okrem krajiny. Tá v nadradenom ekonomickom reťazci postupne stráca svoju váhu aj svoj význam, ale vývoj priemyslu nás presviedča, že rozvoj priemyslu vždy znamenal záber pôdy, len bola rozdielna intenzita rozvoja. Viac sa prihliadalo na hodnotu pôdy, pretože predstavovala zdroj obživy. V dnešnom globalizovanom svete tento faktor stráca svoje opodstatnenie, pretože ho predbieha miera všeobecnej globalizácie, v ktorej dominuje faktor mobility.

Naša spoločnosť sa aj pomocou legislatívnych nástrojov rozhodla pre vysoký stupeň extenzívneho rozvoja priemyslu bez ohľadu na krajinu a investori či developeri tento fakt len šikovne zhodnocujú. V nevyvážených podmienkach je teda ťažké hovoriť o rovnováhe v systéme. Ak by sme chceli dosiahnuť istú mieru rovnováhy, museli by sme ju ako spoločnosť definovať do takej miery, aby aj širšia, bezprostredne nezainteresovaná odborná verejnosť mala podiel na rozhodovaní, a tým aj na zodpovednosti. Posudzovanie vplyvov stavby na životné prostredie je v príliš formálnej polohe. Vôbec neprihliada na dopravnú záťaž v konkrétnom prostredí, na zmeny v krajinnom obraze, na optimálne štruktúry hmôt. Pred lokalizáciou výrobných areálov a veľkých skladových centier sa nerobia krajinárske štúdie vplyvov. V popredí je ekonomický výsledok. To sú ale dve strany tej istej mince, kde ekonomické záujmy (technológie) a krajina stoja často oproti sebe.

M. Turancová: Zachovanie udržateľného rozvoja a kvalitatívnych hodnôt krajiny je v súčasnosti veľkým otáznikom, pretože ho nemožno oddeliť od radu ekonomických, sociálnych či politických záujmov. Rozvoj nemožno zastaviť, ale na druhej strane práve pokrok môže byť kľúčom k riešeniu tejto problematiky. Priemyselný „land use“, ako aj úžitok z atraktivity krajiny (napr. rekreácia, šport, kultúra) znamenajú v jazyku ekonomických ukazovateľov určite kladné hodnoty, pretože na seba viažu ďalší hospodársky rozvoj. A ak sa tieto typy krajiny harmonicky prelínajú, môžu zo seba vzájomne profitovať na princípe synergického efektu. Snaha o maximálne a pritom udržateľné využívanie krajiny by preto mala byť v prvom rade primárnym záujmom štátu.

Jedným z legislatívnych riešení by mohlo byť povinné spracovávanie krajinného plánu v územnoplánovacích procesoch. Ten by mal okrem iného obsahovať aj analýzy spojené s posudzovaním vplyvu investičného zámeru na krajinný ráz a identitu krajiny, ktorých zachovanie je dôležité pre ďalší rozvoj ekonomiky, ako aj pre historické, prírodné a kultúrne dedičstvo, ktoré definuje našu jedinečnosť.

Na Slovensku sa zaujímavé staršie priemyselné budovy pokojne búrajú, v zahraničí si ich hodnotu vážia viac. Niektoré budovy po adaptácii zmenia funkciu, iné slúžia naďalej ako priemyselné či skladové budovy. Aké benefity a aké nevýhody sú z vášho uhla pohľadu spojené s rekonštrukciou starších, často aj architektonicky zaujímavých priemyselných budov? Myslíte, že existujú priemyselné či logistické prevádzky, pre ktoré by boli tieto budovy po rekonštrukcii zaujímavým priestorom, alebo sú vhodnejšie skôr na zmenu funkcie?

B. Kováč: Na otázku sa nedá jednoznačne odpovedať. Rozhodne sú tieto stavby súčasťou nedávnej histórie industriálnej éry a mnohé treba zaradiť do kultúrneho dedičstva. Nielen priemyselné, ale aj poľnohospodárske objekty – sýpky, majere, mlyny – vytvárali kolorit našich dedín. Benefitom je práve tá kultúrna hodnota, zviazaná s miestom ako súčasť genius loci. Nevýhodami môžu byť vyššie náklady na rekonštrukcie, energetická náročnosť, adaptabilita na novú funkciu, resp. prevádzku. Na rozdiel od kultúrnej hodnoty tieto sú priamo vyčísliteľné a často sú rozhodujúce. Preto je to skôr o kultúre prístupu. Tí, čo búrajú pamiatky, sa do dejín v pozitívnom zmysle asi nedostanú.

D. Michalák: Zahladzovanie historického dedičstva na Slovensku neprebieha len v oblasti priemyselných budov. Vo verejnosti nie je záujem o vlastnú históriu taký, ako sa s ním stretávame inde. Ak sa historickému objektu nájde adekvátna zmysluplná náplň, ktorá ho uživí, vtedy dokáže objekt pretrvať. V Bratislave či v Poprade máme príklady takýchto objektov, v ktorých fungujú galérie, dizajnové štúdiá a pod. Ani v zahraničí sa nezachovajú všetky dosluhujúce objekty. Pri nákladoch, ktoré si takáto prestavba vyžaduje, si investor dobre zhodnotí, či daná stavba predstavuje napr. výrazný znak dlhoročnej tradície podniku, ako napr. pôvodná montážna hala Škody v Mladej Boleslavi, historické pivovary a pod., alebo je to výrazný symbol miesta, ako prebiehajúca prestavba skladov v hamburskom prístave. Práve punc tradície by niektorých investorov mohol inšpirovať.

J. Ilkovič: Revitalizáciu zastaraných a funkčne „mŕtvych“ objektov možno považovať za permanentný celosvetový jav, ktorý kopíruje vo svojej podstate sociodemografický a ekonomický vývoj spoločnosti. V sídlach sa mení počet, vzdelanostná a veková štruktúra obyvateľstva, v hospodárskej sfére sa mení odvetvová štruktúra priemyslu. To sú východiskové dôvody funkčnej premeny priemyselných areálov a budov. Zachovávanie industriálnych objektov patrí vo svete dnes už k životnému štýlu a pri zachovaní industriálnych hodnôt sa prihliada na širší kultúrny rámec charakteristický pre danú lokalitu. Konverzia umožňuje vrátiť sa na staré miesta s novou tvárou. Slovensko je zatiaľ na počiatku tejto cesty, keď je z pohľadu developerov oveľa výhodnejšie budovu asanovať a lokalitu tak niekoľkonásobne ekonomicky zhodnotiť, ako sa pustiť na dlhú cestu záchrany a „života“ budovy. Dianie na území bývalej vnútromestskej priemyselnej zóny Mlynské Nivy a na Prievozskej ulici v Bratislave je toho príkladom. Rekonštrukcia a konverzia priemyselnej budovy je v zásade vždy investične náročnejšia ako nová budova. Preto investori uprednostňujú iné riešenia. Priemyselné budovy hodné záchrany môžeme nájsť v mnohých mestách na Slovensku.

M. Turancová: Čo sa týka benefitov, prínosom je už len fakt, že takéto budovy neostávajú chátrať, ale ich existencia nadobúda nový zmysel. Veľa starých priemyselných objektov je postavených z kvalitných stavebných materiálov a má v rámci sídla strategickú polohu, čo by bola škoda nevyužiť. Nevýhodou môžu byť najmä finančne náročné rekonštrukčné práce, ktoré niekedy podliehajú prísnemu dohľadu orgánu pamiatkovej ochrany. Na otázku týkajúcu sa budúceho funkčného využitia zrekonštruovaných priemyselných budov nie je možné jednoznačne odpovedať. Ku každému objektu by sa malo pristupovať individuálne, a to už v analytických fázach formovania konkrétneho investičného zámeru.

Máte predstavu, či aj dnešná architektúra priemyselných a logistických centier bude po uplynutí jej životnosti „zachráneniahodná“, alebo je skôr efemérnou zástavbou?

B. Kováč: Podľa mňa je to ten druhý prípad. Budovy sú účelovo konštruované na zväčša krátkodobý zisk a podľa mňa by sa pri ich povoľovaní malo preverovať aj to, do akej miery sú adaptabilné na novú funkciu a čo sa stane s územím po ukončení prevádzky. Sú tiež značne neekologické. Nenávratne zabrali pôdu. Strechy a spevnené plochy parkovísk a komunikácií prispievajú k vysúšaniu krajiny, asi ani jedna takáto stavba u nás nemá zelenú strechu a iné opatrenia na zadržanie dažďovej vody na pozemku. Podieľajú sa teda aj na zmenách v mikroklíme miest a prispievajú tak aj do globálnych charakteristík životného prostredia. Po uplynutí životnosti sa môžeme dočkať aj efektu brownfields.

D. Michalák: Dobrá architektúra je vždy hodná ochrany a jej hodnota rastie vekom a ubúdajúcimi súčasníkmi.

J. Ilkovič: Dnešnú architektúru priemyselných a logistických centier môžeme charakterizovať ako výrazne účelovú a racionálnu. Tento fakt ju, až na výnimky, predurčuje do polohy, ktorú definujeme ako tzv. efemérna architektúra. Súčasná architektúra je vo všeobecnosti poznačená efemérnosťou už aj tým, že je kozmopolitná, čím stráca svoju identitu v konkrétnom prostredí. Absentuje jej kultúrno-historický rozmer v kontexte miestnych podmienok. Druhým dôvodom sú „technologické“ šablóny realizácie súčasnej priemyselnej architektúry, ktoré sú zväčša identické (skeletové sústavy s panelovým polyuretánovým plášťom). Tretím dôvodom je predpoklad časového obmedzenia expanzie investícií vo väzbe na úroveň pracovnej sily, čím sa skracuje aj „funkčná“ životnosť architektúry. Štvrtým dôvodom je neviazanosť na konkrétne sídlo, čím sa architektúra stáva sociálne anonymnou. Nastáva teda rozpor medzi súčasným poslaním architektúry a jej nadčasovými hodnotami. Z týchto dôvodov nepredpokladám uplatňovanie rovnakých postupov a snáh o zachovanie tejto priemyselnej architektúry v porovnaní s dnešnými snahami o zachovanie industriálnej architektúry zo začiatku 20. storočia.

M. Turancová: Z dnešnej architektúry priemyselných a logistických centier mám dojem, že je postavená skôr na akomsi „skladačkovom princípe“, z materiálov s pomerne krátkodobou životnosťou a jednoduchou sanáciou. Preto si nie som celkom istá, či bude táto architektúra na sklonku svojej životnosti pre spoločnosť natoľko cenná a inšpirujúca, aby jej tvaroslovie bolo nejakým spôsobom obnovované. Treba však podotknúť, že významným predpokladom budúcej ochrany súčasnej architektúry je jej kvalita, ktorú preverí až čas, a preto by som nerada predbiehala udalosti.

Hovorí sa, že pri každom typologickom druhu architektúry je priestor na dobrú architektúru. Až na niekoľko výnimiek však v rýchlosti prípravy logistických a priemyselných centier zvyčajne neostáva na premýšľanie nad architektúrou čas a ani peniaze. Ako to vnímate?

B. Kováč: O osobitných architektonických kvalitách sa takmer nedá hovoriť. Zväčša ich ani neprojektujú architekti. Súťaž je v tejto oblasti nepoznanou akciou architektonickej diskusie. Sú to však masívne objekty v krajine, a tak absencia ich urbanistickej kvality osadenia a architektonickej kvality vlastnej stavby alebo súboru devalvuje celú krajinu. Okrem toho by si zaslúžili pozornosť aj krajinných architektov pri vnútroareálovom dotváraní a ich harmonickom zapojení do obrazu krajiny.

D. Michalák: Záujem o individuálnu architektúru je typický pre domáceho investora, ktorý si zakladá na tradícii a ďalšom rozvoji podniku. Kalkuluje s tým, že jeho podnik bude na danom mieste stáť aj o 50 rokov a bude sa ďalej rozvíjať. Montážna hala alebo logistické centrum napĺňajú krátkodobú potrebu a nesú len potrebné znaky identifikujúce prevádzkovateľa. Nik nimi nebuduje tradíciu.

J. Ilkovič: Vaša otázka len potvrdzuje prítomnosť istého stresu investičných partnerov počas prípravy a realizácie, ktorý často produkuje nekvalitu. Nie vždy je to otázka peňazí. Ide aj o pripravenosť miestnej samosprávy. Tam kde sa k budove pristupuje koncepčne (napr. v Logistickom parku Senec), dostaví sa aj kvalita architektúry, ktorú vie spoločnosť náležite oceniť. Novým príkladom je projekt Servisu a predaja návesov firmy Schmitz, Horný Dvor, Senec investora Central Europe Trailer, s. r. o., Bratislava, ktorého spracovateľom je architektonická kancelária 4A architekti | Jan Schindler (ČR).

M. Turancová: Osobne vnímam tento trend dosť negatívne a pri myšlienkach na túto problematiku vo mne stále rezonujú frázy prezentujúce architektúru ako zrkadlo danej doby či výpoveď o hodnotových orientáciách spoločnosti. Ak je to pravda, tak prístup k architektúre, aký ste načrtli v otázke, by mohol byť predzvesťou spoločnosti, ktorá nie je schopná riadiť trh, ale stáva sa otrokom jeho mechanizmov, spoločnosti, ktorú charakterizuje citová a emočná plytkosť vo vzťahu k svojmu prostrediu i k sebe samej, a preto je odsúdená na pomalý zánik. Pevne verím, že spoločnosť včas pochopí dôležitosť kvality nad lacným, krátkodobým profitom, a tým bude „nahlas“ demonštrovať vysoký stupeň svojej kultúrnej úrovne.

(mj)
Foto: Daniel Veselský