Prečo sa architekti cítia nedocenení?

image 71537 25 v1

Každý rok opustia na Slovensku brány univerzít necelé dve stovky absolventov architektov. Odhadom tretina z nich prejde po niekoľkých rokoch aj autorizáciou. Ak chcú skutočne pracovať ako tvoriví architekti, čaká ich pomerne strastiplná cesta.

Otázku, aké je dnes postavenie architekta v spoločnosti a kde je vlastne jeho miesto, sme položili viacerým architektom. Majú za sebou viac ako 15 rokov praxe, nebáli sa prekročiť hranice štátu či svetadielu, ateliéry niektorých už zdobia sošky „cézarov“ či „jurkovičov“, a dokonca sa vracajú naspäť do škôl v úlohe pedagógov.

Ochutnávka zdarma?

Keď kupujete na trhu zeleninu či ovocie, bežne vám dovolia predajcovia zo svojho tovaru ochutnať – kúsok melóna, bobuľu hrozna, čerešňu. Analogickou ochutnávkou architektúry by mali byť realizované stavby alebo aspoň internetová stránka, kde záujemca nájde aktualizované portfólio. Bežnou investorskou praxou je, že za architektonickú ochutnávku sú považované štúdie uskutočniteľnosti, dokonca samotná architektonická štúdia. V slovníku architektov sa objavujú nové slová ako „škicovné“ alebo „pastelkovné“. Označujú symbolickú finančnú odmenu za tvorivé výstupy na začiatku projekčných prác alebo účasť v súťaži. Netreba azda ani zdôrazňovať, že v prvých nákresoch sa často ukrývajú finálne riešenia a že práve prvé skice v sebe v skratke nesú všetky skúsenosti architekta. Požiadavku niečo len tak „škicnúť“ či „skresliť“ (podľa možnosti zadarmo) vnímajú architekti veľmi dehonestujúco.

Rukou je to lacnejšie

Boris Schultz z ateliéru A.M. ­architects potvrdzuje: „Klient povie, že chce len štúdiu, stačí ju vraj nakresliť iba rukou. Myslí si, že tak to bude lacnejšie. Ak poviem, že namiesto obvyklých 5 % chcem za štúdiu 15 %, pretože v tej štúdii je moje know-how, zákazníci to neradi prijímajú.“ Nezáleží na tom, či je investorom budúci majiteľ rodinného domu, alebo renomovaný developer, každodenným chlebíkom architekta je neustále dokazovanie, že za jeho prácu naozaj treba zaplatiť. Architekt Pavol Pokorný sa nerozpakuje pomenovať stav pravdivo: „Chýba nám skutočný honorárový poriadok a poriadok ako taký.“ Andrea Klimko z ateliéru Andrea Klimko Architecture pridáva skúsenosti zo svojej praxe: „Honorárový poriadok je teória. Cena nie je regulovaná, stanovuje sa dohodou a závisí od viacerých faktorov, určuje ju najmä ponuka a dopyt po architektonických a projekčných službách. Určujú ju teda aj samotní architekti.“ Regulácia cien za projekčnú činnosť a určenie spodných limitov by pomohli najmä v prípade obchodných súťaží. Ak je vysúťažená cena za projekt na úrovni 30 % pôvodne stanovenej ceny, svedčí o nezdravom podliezaní honorárového poriadku či cien obvyklých na trhu s následkami pre všetkých zúčastnených projektantov.

Dôležité je vyhrať

Richard Baláži tiež z A.M. architects hovorí: „Veľkí investori nás oslovujú na účasť do vyzvaných súťaží. Žiaľ, bežne sa stáva, že podmienky sú stanovené nejasne. Súťaž vôbec nemusí mať víťaza, víťaz vôbec nemusí mať záruku, že sa jeho projekt bude realizovať. Len sa zbierajú nápady bez toho, aby boli architektom aspoň kompenzované náklady. Šikovný investor si to ľahko spočíta: doba je ťažká, určite sa nájdu aspoň traja architekti, ktorí mu návrh urobia zadarmo s vidinou možnej realizácie. Na druhej strane by Komora mala ustrážiť, kto robí nehonorovanú súťaž, a viesť zoznam architektov, ktorí robia pod cenu. Niekedy to vyzerá, akoby práca architekta bola len jeho hobby, za ktoré netreba platiť.“ Otvorené architektonické súťaže sú jednou z možností, ako získavať skúsenosti, rozhľad a renomé, sú ideálnou príležitosťou na konfrontáciu názorov. Akokoľvek sú pre tvorivých architektov osviežujúcimi odbočkami z bežnej projekčnej rutiny, nie každý si ich môže dovoliť. Architektka Andrea Klimko vysvetľuje: „Po rokoch skúseností s vypísanými architektonickými súťažami na Slovensku sa do nich už nezapájame, na účasť v zahraničných súťažiach zatiaľ tiež neostáva čas. Zúčastňujeme sa vyzvaných súťaží. Výhra či dobré umiestnenie v architektonických súťažiach na Slovensku väčšinou neznamená ďalší progres ani adekvátne ohodnotenie.“

Architekt René Baranayi dodáva: „Prvou cenou v súťaži je často realizácia zákazky. Ak sa súťaž skončí bez víťaza, je to vykrádanie nápadov architektov. Investor vezme návrhy, povyberá (podľa seba) to najlepšie, potom ich dá stavebnému inžinierovi a ten to nakreslí. Nakoniec to nie je ani napadnuteľné, keď tam niečo zmení.“

Čo robí Komora

Slovenská komora architektov (SKA) má svoj výbor pre súťaže, jeho predsedom je prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD. Komora nemusí držať ochrannú ruku nad každou architektonickou súťažou. Profesor Kováč k tomu uviedol: „Je potrebné poznamenať, že overiť súťažné podmienky nie je zákonnou povinnosťou verejného, vôbec už nie privátneho vyhlasovateľa, takže skutočne v prípade vyzvaných súkromných súťaží prehľad nemáme. Ani architektovi nevyplýva povinnosť nahlasovať účasť v takejto neverejnej súťaži. Investormi je uskutočňovaných mnoho vyzvaných súťaží, kde sú súťažné podmienky akousi zmluvou medzi vyhlasovateľom a súťažiacimi, sám súťažiaci sa musí rozhodnúť, či sú podmienky a ceny korektné. Samozrejme, aj pri takejto súťaž platí zákon, najmä Občiansky zákonník a autorský zákon. Ak má člen Komory pocit, že súťaž je v rozpore so zákonom a ohlási to Komore, po preverení upozorníme vyhlasovateľa a ostatných členov Komory na zváženie alebo zákaz účasti. Za ostatné volebné obdobie (máj 2011 až máj 2013) overil Výbor Predstavenstva pre súťaže a verejné obstarávanie Slovenskej komory architektov 15 súťažných podmienok; dve žiadosti o overenie súťažných podmienok výbor zamietol.“

Práve Komora ako stavovská organizácia by mala apelovať najmä na verejný sektor, aby vyhlasovali súťaž návrhov. „Apelujeme, môžeme ale len vysvetľovať, že vyhlásenie súťaže návrhov je jediná možnosť, ako sa dá pri danom investičnom zámere porovnať z viacerých pohľadov architektonická a urbanistická kvalita riešenia, priame náklady na stavbu a najmä budúce prevádzkové náklady, čo je v zahraničí najdôležitejší argument,“ namieta Bohumil Kováč a dodáva: „Súčasné znenie zákona o verejnom obstarávaní je v podstate dobré, lenže verejní vyhlasovatelia z dvoch možností súťaží – obchodnej súťaže s kritériom najnižšej ceny služby projektových prác a súťaže návrhov – v drvivej väčšine uprednostňujú prvý postup. Častým argumentom je časová tieseň a eurofondy… Dokonca sa používa aj elektronická aukcia, kde je metódou licitácia ceny smerom nadol… Účasťou v takej súťaži však architekti, žiaľ, potvrdzujú, že ich duševná práca je hodná licitácie. Každú elektronickú aukciu v oblasti architektúry a urbanizmu, ak sme sa o nej dozvedeli, Komora napadla na ÚVO, keďže sme presvedčení, že je v tejto oblasti mimo zákona. Vymožiteľnosť práva je však, žiaľ, u nás taká, aká je…“

Zápas o štadión

Nedá sa nespomenúť nejasný postup okolo výstavby nového futbalového štadióna v Bratislave, na ktorom sa bude finančne podieľať aj štát. Je to učebnicový príklad stavby, ktorá by si zaslúžila súťaž návrhov. K tomu Komora zaujala jednoznačný postoj: „SKA reagovala na skutočnosť, že štát podporuje finančne výstavbu štadióna, pri ktorej nepredbiehala súťaž návrhov, otvoreným listom ministerstvu školstva. Prvý raz sme podobne upozorňovali a žiadali súťaž návrhov už asi pred štyrmi rokmi. Vtedy sme dostali odpoveď: „…nedostatok času. Slovensko bude vyradené zo zoznamu UEFA…“ (podobná ako pri rovnakom scenári prestavby zimného štadióna O. Nepelu a pri Starom moste od mesta…). Odvtedy uplynulo veľa času na to, aby sa súťaž pokojne uskutočnila a aby aj väčšinový súkromný a menšinový štátny investor získali návrh, ktorý bude pre danú lokalitu najvhodnejší nielen architektonicky, urbanisticky a cenou stavby, ale aj najefektívnejší pri budúcej prevádzke. Z odpovede ministerstva je zrejmé, že štát považuje tento postup podpory súkromného investora za štandardný.“ Architektonické riešenie futbalového štadióna uprostred mesta ide ruka v ruke s nákladmi na výstavbu, prevádzku a údržbu, ktoré čiastočne zaplatíme z našich daní. Bohumil Kováč preto zdôrazňuje: „Tlak by preto mala vytvoriť celá spoločnosť, nielen úzka stavovská organizácia architektov.“

Kedy počuť architektov

Keď novopečení architekti opustia svoju alma mater, vrhnú sa do neúprosného boja o získanie zákazky a potom ďalšie sily venujú vyplateniu svojho honoráru. Skôr či neskôr sa budú musieť sami seba opýtať, kde je ich miesto. Celkom teoreticky majú alebo by aspoň mali mať dosah na každý centimeter verejného priestoru. Aké je teda postavenie architekta v spoločnosti? Postaví sa verejnosť za svojho architekta? Matej Siebert z ateliéru SIEBERT + TALAŠ poznamenáva: „Architekt u nás sa dostal do pozície tvorcu maľovaniek, na ktorých investor chce vidieť, ako úžasne to bude vyzerať, a následne chce k tomu dostať potrebnú pečiatku. Lenže architektúra je oveľa komplexnejší proces ako len tvorba vizualizácií. Investor napokon pri realizácii nadobúda oprávnený pocit, že by si to lepšie urobil sám. Vina je aj v nás architektoch. Nie som si istý, či nás škola naučila dostať sa do pozície staviteľa, zodpovedného za tvorbu budov od prvej skice cez realizáciu až po jej úspešné používanie.“ Aj architekt Pavol Pokorný strieľa do vlastných radov: „Kvalita práce architektov vo verejnom priestore je úbohá. Tým, že verejnosť nevidí náš dosah na verejný priestor, nepozná podstatu našej práce. To sa nám potom vracia ako bumerang v podobe spoločenského statusu. Svetlou výnimkou je nábrežie pri Eurovei, hoci mne konkrétne prekáža elitárstvo tohto priestoru, ktoré vyplýva z prevádzok v parteri. Nemáme však námestia, nemáme parky. Z toho potom vychádzajú všelijaké aktivity ako komunitné záhrady a podobne.“ Pavol Pokorný má osobnú skúsenosť so vznikom Obecnej záhrady v Rači. „Hneď ako som bol v pozícii neprijímateľa honoráru, zrazu ma obyvatelia akceptovali. Otvorene som mohol povedať, že do práce architekta sa nemôže miešať každý, ako sa mu zachce. Je to ťažké precitnutie, že len bez honoráru je hlas architekta čistý a jasný.“ Andrea Klimko potvrdzuje, že práve neziskové projekty sú pre renomé architekta dôležité: „Komunitnými projektami architekt na seba upozorní a zároveň pomôže svojmu okoliu, mestu, prinesie nové podnety na zamyslenie. Prináša to aj spätnú väzbu verejnosti.“

Počet autorizovaných architektov (AA) a krajinných architektov (KA) SKA, ktorí pribudli v jednotlivých rokoch (zdroj: SKA)

Vlastnou cestou

Andrea Klimko sa rozhodla postupne presadiť aj v zahraničí. O tom, aká je to neľahká cesta, hovorí: „Povolanie architekta je v súčasnosti veľmi konkurenčné a zložité, a to nielen na Slovensku či v Európe, ale aj na rozvojových trhoch, migrácia architektov sa zvyšuje. Z vlastných skúseností môžem povedať, že nikde to nie je jednoduché. Presadiť sa na nových etablovaných trhoch je takmer nemožné. Individualizácia profesie architekta ako tvorivej osobnosti pri väčších zadaniach sa oslabuje, ich úlohu preberajú veľké medzinárodné projektovo-inžiniersko-manažérske korporácie. Je to všeobecný trend.“ Architekt Martin Paulíny z ateliéru PHA má vlastnú filozofiu o postavení architekta: „Sám si môže stanoviť, kde je jeho miesto. Môže byť podnikateľ alebo tvorca. Tomu podriadi marketing. Portfólio, ktoré si počas rokov urobí, mu potom nabaľuje ďalších klientov. My sme začínali v Banskej Bystrici, kde v rokoch 1997 až 98 žiadne veľké zákazky neboli. Rozbehli sme teda malý biznis s nábytkom a povedali sme si, že z architektúry budeme robiť len tie najlepšie veci. Získať klientov nebolo ľahké, ale časom sme mohli nábytkovú firmu zavrieť. Dnes chodia za nami klienti, ktorí chcú objekt pre seba, pre svoju firmu. Videli už nami realizované stavby. Kladieme dôraz na autorskú architektúru. Odchod zo Slovenska by som zvažoval len vtedy, ak by som nemohol byť tvorivý doma.“ Každý architekt sa chtiac-nechtiac stáva podnikateľom, ale musí mať aj mnoho ďalších schopností. „Kolegovia v ateliéri si zo mňa robia posmech, že som ako kazateľ,“ smeje sa René Baranayi. Dlhé hodiny zákazníkovi vysvetľujeme naše návrhy, je to psychicky náročné, ideme na hranu so zárobkom. Ide nám o kvalitu architektúry a dovzdelanie investorov v určitých veciach. Stáva sa, že u investora počas realizovania stavby nastane nejaký zlom, hoci aj zmena v súkromí, a náhle získa k projektu úplne iný postoj. Na klienta doľahne únava, súhlasí aj s kompromismi stavebnej firmy a na architekta padne ťažoba.“ Okrem sociologických znalostí a psychickej odolnosti treba aj kvalitnú jazykovú vybavenosť. „Stalo sa mi, že som na stavbe robotníkovi, ktorý hovoril lepšie po maďarsky ako po slovensky, vysvetľoval nasadenie montážneho setu na závesné WC. Potom som sa otočil a stál tam generálny riaditeľ investora a po nemecky či anglicky som ho sprevádzal po stavbe. Architekt musí byť trpezlivý, musí vedieť argumentovať, že to, čo vymyslel, má zmysel,“ súhlasí Matej Siebert.

Počet absolventov, ktorí v školskom roku 2012/2013 ukončili magisterské štúdium v odbore architektúra a urbanizmus (zdroj: jednotlivé školy)

Čo sa zamlada naučíš…

Nedá sa teda vyhnúť otázke, čomu by sa mali budúci architekti v škole intenzívne venovať. Andrea Klimko vypočítava: „Kriticky a analyticky myslieť, stručne, jasne definovať a prezentovať princípy svojej tvorby, kvalitné znalosti typológie, noriem, rozumieť stavebnému procesu, zaujímať sa nielen o architektúru a urbanizmus, ale aj o presahy do iných oborov, ako sú história, umenie, sociológia, filozofia, psychológia. V podstate obsiahnuť komplexnosť profesie a získať reálnejší praktickejší pohľad.“ Richard Baláži zdôrazňuje schopnosť vedieť kvalitne odprezentovať svoj projekt, jeho londýnska firma ho ešte ako eléva poslala na špeciálne školenie. Pavol Pokorný upozorňuje, že prílišné sebavedomie môže byť aj na škodu: „Ako formu služby mojej alma mater už niekoľko rokov spracúvam oponentské posudky diplomoviek alebo sedím v štátnicovej komisii. V čase konjunktúry prišiel ku mne do ateliéru jeden zo študentov s požiadavkou na oponentúru. Správne nahodený, sebavedomia na rozdávanie. Bez opýtania mi zhrnul veci zo stola a vo veľkom „prezentoval“. Takmer som nadobudol pocit, že mám odísť zo svojho vlastného ateliéru. Mladý muž sa už dotkol praxe, myslel si, že „už vie“, ale, žiaľ, jeho práca okrem toho prezentačného oblaku bola jedna prázdna bublina. Kvalita diplomoviek sa zlepšila s príchodom krízy. I tak si dovolím tvrdiť, že mladí kolegovia slabo ovládajú normy, typológiu, zásady technického kreslenia. Niekedy mám pocit, že za prax by honorár mali platiť oni mne, nie naopak.“ René Baranayi dopĺňa: „Sú frajeri, keď končia školu. Chýba im pokora a chuť sa dovzdelávať, získavať prehľad zo sveta. Absolvovať časť štúdia v zahraničí by pokojne mohlo byť povinné. Samozrejme, rešpekt a česť výnimkám!“

Po promócii do služby

„Pri rozhovoroch s absolventmi sa aj u nás objavila výčitka, že prax ich prekvapila vysokými nárokmi na dodržiavanie typológie a noriem,“ reaguje prof. Ing. arch. Peter Pásztor, PhD., vedúci Katedry architektúry FU TU Košice. „Podľa nás ide o poznatky, ktoré sú im aj prednášané, ale ich absencia sa dá v praxi veľmi ľahko doplniť samoštúdiom. Ich dôležitosť si totiž architekt uvedomí až v konkrétnom projektovom procese, ktorého podmienky žiadna škola nedokáže v pedagogickom procese dokonale nasimulovať. Výhrade o nízkych prezentačných schopnostiach nie celkom rozumiem, prezentácii výsledkov venujeme na fakulte podľa mňa až príliš široký priestor… Za najdôležitejšie v pedagogickom procese však považujeme sústredenie sa na tvorivé problémy, v ktorých je poloha pedagóga nenahraditeľná. To, že u niektorých sa to končí až prehnaným sebavedomím, je síce možné, ale nemyslím si, že by boli poslucháči k tomu systematicky z našej strany vedení.“ K nedostatočným znalostiam typológie sa vyjadrila aj doc. Ing. arch. Elena Dohňanská, PhD., vedúca Katedry architektúry na Stavebnej fakulte STU: „Typológia je v študijnom programe pozemné stavby a architektúra vážnou súčasťou výučby, každý projekt študent prezentuje pred komisiou a, samozrejme, obhajuje, okrem iného, aj typologický návrh objektu.“ Dekanka Fakulty architektúry STU v Bratislave doc. Ing. arch. Ľubica Vitková, PhD., uviedla, že kvalitu štúdia systematicky sledujú a hodnotia predovšetkým garanti študijných programov a na tento účel zriadený orgán – Rada garantov. Pod drobnohľadom je najmä úroveň výučby ateliérovej práce. Cez stanovené kritériá sa sleduje invenčnosť a filozofia návrhu, typologicko-funkčná správnosť riešenia zadanej témy, forma spracovania a prezentácie, ako aj kvantitatívne plnenie elaborátu ateliérovej práce. „Akýmsi pomyselným dotazníkom kvality na fakulte boli verejné diskusie o kvalite vzdelávania, ktorých sa zúčastnili pedagógovia aj študenti v rámci rôznych podujatí organizovaných na fakulte (napr. Noc architektúry, pedagogické kolokvium, učiteľská konferencia a iné). Na jednej strane nastavili zrkadlo kvalite vzdelávania, na druhej strane sa stali zdrojom mnohých impulzov na realizáciu zmien,“ pripúšťa Ľubica Vitková. Fakulta architektúry STU púšťa do sveta každý rok najviac slovenských architektov, tých najlepších dekanka nezabudla pochváliť: „Nezastupiteľným hodnotením úrovne našich študentov je však ich úspešná účasť na domácich a medzinárodných súťažiach a vysoká miera realizácie študentských mobilít na zahraničných školách.“ To, že študenti čoraz viac vyhľadávajú zahraničné skúsenosti, robí radosť aj Petrovi Pásztorovi: „Spomedzi všetkých fakúlt TU Košice máme najvyšší počet vyslaní vo vzťahu k počtu poslucháčov. Viac ako polovica našich študentov absolvuje v priebehu svojho štúdia stáže (najmä Socrates – Erasmus) na zahraničných univerzitách (najmä TU Graz, Politechnico di Milano, TU Wismar).“

Cesta za titulom architekta vedie cez šesťročné štúdium. Skúsenosti starších kolegov ukazujú, že promóciou štartuje najťažšia časť tvorivej kariéry – prax. Ani s ohľadom na všetky ekonomické či spoločenské úskalia, ktoré pomenovali všetci oslovení architekti a prehrýzajú sa nimi s väčším či menším úspechom, sa nedá verejnosti naordinovať úcta, rešpekt ani uznanie. Profesor Peter Pásztor upozorňuje, že študenti o to častejšie počúvajú od pedagógov, „že architektúra je predovšetkým služba.“ A dodáva: „Áno, architektúra je služba, ale v žiadnom prípade nie iba investorovi, on tú službu iba platí. My slúžime (a mali by sme to robiť maximálne zodpovedne) aj životnému prostrediu, slovenskej kultúre, krajine, vlastnej histórii atď. Ak to nedokážeme chápať v tejto komplexnosti, asi by sme túto nebezpečnú profesiu, ktorej výsledky sa odstraňujú iba veľmi ťažko, vôbec nemali vykonávať! Ale dá sa to všetko tušiť a naučiť už v škole? Preto ja osobne by som nepreceňoval význam školy, ktorá je iba ohnivkom v reťazci toho, čo mladé architektonické osobnosti formuje.”

Mária Nováková

Ilustračné foto: Dano Veselský