Peter Sticzay-Gromski: Projekty developerov často nemajú žiadnu pridanú hodnotu

Peter Sticzay-Gromski, zakladajúci spoločník pražskej kancelárie Grido, architektura a design s pobočkami na Slovensku, je v odbore skúsený matador, ovenčený mnohými oceneniami vrátane Českej ceny za architektúru za návrh športovej haly v Řevniciach. Na Slovensku sa jeho meno spája s projektom NIDO na Kuchajde.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

V nasledujúcom rozhovore nielen poodhaľuje zákulisie realizácie tejto zákazky, ale predovšetkým, pri zamyslení nad vlastnou tvorbou dokáže do architektúry vkĺznuť ako nôž do masla.

Vaše štúdio Grido má za sebou už 25 rokov zbierania skúseností a úspešných realizácií. Ako sa za ten čas zmenila vaša práca, nároky zadávateľov, pohľad na architektúru?

Veľmi. Nič nevystihuje lepšie situáciu v architektúre ako práve táto otázka. V mojej práci sa zmenilo všetko a nič zároveň a práve preto sme všetci svedkami toho, ako sa nám svet mení pred očami a my zamrznutí na mieste nie sme schopní na to reagovať. Začínal som v bielom plášti s perom v náprsnom vrecku a postojačky pri rysovacej tabuli Iziska.

Prvé zadania po škole som rysoval ručne čiernym tušom na pauzovacom papieri a keď som urobil chybu, zobral som žiletku a jednoducho to vydrhol z papiera. A práve kvôli tomuto nesmierne zdĺhavému a časovo náročnému procesu si potom pamätáte iba dôležité veci.

Dnes máte k dispozícii sofistikované zobrazovacie prostriedky, kde umelá inteligencia generuje bezpočet tvarov hmoty a vy sa brodíte zmesou protichodných informácií a zrazu neviete, čo je dôležité a čo nie. Ste strašne zahltený, osamotený a stratený. Všetko, čo v architektúre robíte, je z podstaty veci pomerne zdĺhavé, je to v podstate taká fosília.

Všetko okolo vás sa zrýchlilo a s tým ťažko čokoľvek robiť, preto vzniká akási nepreklenuteľná medzera medzi podstatou veci a zrýchlením času. Táto medzera narastá a ja sedím a sledujem to.

Za uplynulé obdobie ste získali rad nominácií a ocenení vrátane Českej ceny za architektúru za návrh športovej haly v Řevniciach. Čím ste porotu presvedčili? A všeobecnejšie, ako sa vám darí prinášať a vytvárať také návrhy, ktoré zadávateľov uspokoja?

Tiež dobrá otázka. Architektúra je zložitá v tom, že musí predovšetkým naplniť zadanie klienta, slúžiť jeho cieľom, postarať sa spravidla o pomerne značné investície. A ak to splníte a ste dosť dobrý, môžete v návrhu zanechať ešte o niečo viac, niečo zo seba alebo iba odraz doby. To znamená, že nad remeslom je ešte akási intuícia, ktorú musíte neustále zdokonaľovať a tá vás potom vedie, keď si splníte povinné kritériá. A je to práve táto nadstavba, ktorá vás môže od ostatných architektov odlišovať.

Čo pre vás bolo v prípade řevnickej športovej haly najväčšou výzvou?

Bola to vtedy jedna z mnohých zákaziek, ktoré sme v tom čase mali na stole. Každá zákazka je v podstate boj. Niekedy vyhráte a často aj nie. Keď ste vytrvalý a presvedčivý, vyhráte, keď si uvedomíte, aký je dnešný svet zložitý a akí sú všetci okolo vás stratení a netrpezliví v hľadaní jednoduchých odpovedí na veľmi zložité otázky. Uvedomíte si, že pre úspech potrebujete poznať aj jednoduché odpovede, tie sú však najťažšie a dlho trvajú.

Hlavnou výzvou na hale bolo navrhnúť najväčší objekt v meste tak, aby nepôsobil ako najväčší a najdrahší. Tiež sme mali veľmi obmedzený rozpočet, to tiež dá architektovi zabrať, aby to na detailoch nebolo vidno. Jednoducho, z minima vytvoriť maximum za minimálne peniaze – to je heslo všetkých investorov. Kto to zvládne, ten vyhráva!

Vo svojom hodnotení medzinárodná porota súťaže uviedla, že „vonkajší plášť haly odkazuje na českú architektúru 30. rokov 20. storočia“. Prečo ste sa rozhodli zahaliť objekt práve do tejto podoby?

Porotcovia musia nálepkovať a pomenovať veci, za ktoré sú platení. Architektúra však nie je dizajn, ktorý sa veľmi rýchlo mení na základe dopytu a spotreby dekadentného publika. Architektúra, ktorú robíme my, je abstrakt, ktorý hľadá jednoduché odpovede na zložité otázky.

Je to výsledok procesu, ktorý má spravidla svoju verejnú a tiež súkromnú odvrátenú tvár. Celé dielo tu bude niekoľko generácií, a preto nás to vo výraze zaväzuje k zdržanlivejšiemu prejavu. Predvojnová éra sa na výraze rezidenčnej časti Řevníc prejavuje najmarkantnejšie a my sme chceli, aby hala bola kontextuálna.

Vo vašom profile na webe spomínate, že začínate mať v obľube domy, ktoré sú čitateľné a namiesto emócie prinášajú pokoj a stabilitu. Řevnická hala, ale nielen ona, podľa môjho názoru, naopak, na prvý pohľad emócie vzbudzuje…

Keď v húštine súčasnej kakofonickej neľúbosti zazriete niečo, čo je pokojné a jednoduché, niečo, čo k vám vysiela signál istoty, tak sa vám nakoniec rozbúcha srdiečko.

Keď si ešte požičiam vyjadrenie poroty, „dizajn interiéru tejto športovej haly je založený na jednoduchej racionalite, prírodnej kráse a kombinácii základných materiálov betónu, dreva a skla“. S akými materiálmi vlastne najradšej pracujete?

Architektúra, ktorú máme radi, je spätá s prostredím, z ktorého by mala vyrastať. Mala by byť kontextuálna, a preto materiály, ktoré sme schopní identifikovať v danej lokalite, sú pre nás tie, s ktorými radi pracujeme. Hala vyrástla v rezidenčnej štvrti malého mestečka pri Berounke. Všetky mestečká okolo nej a okolo Prahy sa rozvinuli predovšetkým v medzivojnovom období, preto sme, prirodzene, halu obdarili rovnakými výrazovými prostriedkami.

Čo si máme predstaviť pod tým, že do projektovania vašich stavieb zapájate „posledné výdobytky inteligentných technológií“?

Všetko, čo robíme, by malo predovšetkým zodpovedať finančnej predstave investora a v rámci nej sa vždy snažíme o čo najmodernejší „manuál“. V prípade haly to bol nápad ju využívať ako automat. Hala nemá žiadnych zamestnancov, nemá správcu ani obsluhu.

Keď ju chcete využiť, tak si online objednáte službu, nikto vás nevíta ani nekomanduje. V hale sa pohybujete v podstate sám a vaša činnosť aj celý energetický rámec je distingvovane monitorovaný investorom prostredníctvom diaľkových odpočtov.

Vaša práca pokrýva škálu projektov od obchodných a obytných interiérov cez polyfunkčné objekty až po urbanistické štúdie. Mnohé z nich sú školy a práve aj športové haly. Čím vás lákajú?

Pracujeme s množinou rôznych klientskych typov, ako aj s množinou rôznych typológií. V niektorých sa vám darí, v iných nie. Keď sa vám niečo podarí, tak to, prirodzene, priláka pozornosť podobných typov investorov a tým aj typológií. Na Slovensku robíme viac bytových a rekreačných objektov, v Česku sa nám, naopak, zase viac darí v komunitných prevádzkach.

Prednedávnom ste prehlásili, že radi navrhujete na miestach, ktoré sú vám dôverne známe. Ak sa pozrieme na niektoré vaše návrhy posledných rokov, vznikli v Černošiciach, Mokropsoch, Veľkej Chuchli, Mníšku pod Brdy, Řevniciach… prečo a čím vás oslovujú menšie mestá v okolí Prahy?

V podstate dnes máte dva typy architektov – tých, ktorí robia celý život pre jedného klienta, alebo tých, ktorí často klientov menia. Architektúra je zdĺhavý proces a mať architekta je stále luxus, a práve preto sa tým chcú klienti väčšinou skôr baviť, nie s architektom bojovať.

Na druhej strane sú to predovšetkým developeri, ktorí dnes určujú smerovanie stavebnej výroby. Tieto projekty pre nás však často nemajú žiadnu pridanú hodnotu, práca architekta je tak obmedzená na splnenie utilitárnych a komerčných potrieb developera. Verejná správa alebo menší investori nám nechávajú väčší priestor na sebarealizáciu.

Architektúra je proces vzájomného dialógu, architekt by mal klientovi načúvať. Do akej miery načúva zadávateľ, investor, prípadne verejnosť vám? Kde sú pre vás medze, ktoré nie ste ochotný prekročiť?

Je architektonická špička, ktorá nemusí nikomu načúvať, pretože klienti chcú presne to, čo oni dokážu, a to potom aj dostanú. Možno povedať, že klienti dostávajú ready-made objekty, ktoré napasujú do danej situácie. Ostatní architekti musia klientom načúvať. No pretože všetci architekti napokon robia v podstate celý svoj kariérny život jeden a ten istý dom, musí si klient dávať pozor, aby mu architekt tento svoj dom nevnútil. Je to ako v manželstve, preťahujete sa, ale nikto by nemal „vyhrať“.

Čo vás na vašej práci baví najviac, čo vás „poháňa“?

Nová zákazka je nová výzva. Pretože na konci bude hádam lepší dom ako ten, ktorý bol predtým. Rovnako je to viac o hľadaní a nachádzaní iných prístupov, v ktorých sa všetci, ktorí sa do procesu návrhu a realizácie zapoja, budú cítiť dobre. Architekt je dnes len iniciátor, veci sa už dejú samy. Technológie preberajú opraty a vy to, čo ste na začiatku návrhu vypustili na „obežnú dráhu“, už veľmi nemáte ako ovplyvniť. Určite nie v takej miere ako na začiatku, keď ste stáli pri primitívnej Iziske.

Preklad: Andrea Veselá