Pavel Gregor: Poznám špičkových architektov, ktorí nevedia učiť. Študenta musíte zaujať

Čítate prepis podcastu How I Met My Architect, ktorý sa pravidelne objavuje na našom webe. Nový diel nájdete na ASB.sk každý víkend. Tento rozhovor sa nahrával v júli 2021 a hosťom bol prof. Ing. arch. Pavel Gregor, PhD., vtedajší dekan Fakulty architektúry a dizajnu STU v Bratislave.

V dnešnom diele sa vrátime do vysokoškolských čias, pretože pozvanie prijal dekan Fakulty architektúry a dizajnu, pán profesor Pavel Gregor. Rád by som vás predstavil, ale máte taký bohatý životopis, že vás poprosím, aby ste sa v skratke predstavili sám.

Predovšetkým sa považujem za tvorivého architekta, ktorý veľmi rád učí. V súčasnosti som posunul aktívnu tvorbu aj učenie do úzadia, pretože sa skoro na 90-percentný úväzok venujem „dekanovaniu“.

Pedagogickú činnosť prepájate s praxou už 35 rokov, učiť ste začali v roku 1986. Prečo ste si vybrali túto cestu namiesto aktívnej architektonickej tvorby?

Učenie ma vždy bavilo. Obaja rodičia boli učiteľmi, takže to mám asi v krvi. Po škole som bol iba štvrťroka zamestnaný na Stavoprojekte v ateliéri rekonštrukcií, potom som musel ísť na vojenčinu. V ateliéri som nenašiel miesto, ktoré by sa venovalo obnove historických objektov. Nakoniec som sa rozhodol pre dennú doktorandúru, kde som pričuchol k pedagogike a ostal pri nej dodnes.

Kedy to presne bolo?

Skončil som v roku 1981, rok nato som sa vrátil z vojny a nastúpil na fakultu ako interný doktorand a v roku 1986 som nastúpil na miesto odborného asistenta.

Aké osobnosti boli vtedy na fakulte?

Pán profesor (Daniel) Majzlík a aj pán profesor (Mikuláš) Bašo, ktorý ma sprevádzal takmer celé štúdium. Bol mojím vedúcim diplomovej práce aj dizertačnej práce. Najšpecifickejšou osobnosťou však bola pani docentka (Ľubomíra) Fašangová, ktorá má dnes už vyše 90 rokov a stále je ešte aktívna. Nie je architektka, venuje sa umeniu. Úžasným spôsobom prednášala, mal som pocit, že umenie naozaj chápem.

Čím vás tak oslovila a čo vo vás zanechala?

Rozumel som tomu, čo prednášala. Veľa iných profesorov sa snažilo len podávať fakty a memorovať, ale vlastne nevysvetlili podstatu. Ak mám byť úprimný, architektúru som začal chápať až po štyridsiatke.

K čomu ste teda dospeli? Čo je teda vlastne architektúra?

To vám nepoviem. Skôr, čo je to architektonická tvorba a všetky kritériá a kontexty, ktoré k nej patria. Nechcem vtedajšiu fakultu kritizovať, ale k tomuto som sa musel dopracovať sám. Nebolo to ako dnes, že by na nej pôsobili také výrazné osobnosti, najmä z hľadiska tvorby. Architektúra je pre mňa komplexná téma. Samozrejme, že okrem tých troch základných postulátov – aby to malo funkciu, aby to stálo, aby to bolo estetické – do toho vstupujú aj sociologické a psychologické aspekty, energetika… Jednoducho všetko ostatné.

Pôsobili ste počas svojej pedagogickej praxe aj v zahraničí?

Mal som to šťastie, samozrejme, až po roku 1990. Toto vám mladším veľmi závidím a všetkým kolegom aj študentom odporúčam, aby si to išli vyskúšať. Mal som možnosť prednášať v Aténach, vo Veľkej Británii aj v Spojených štátoch, kam som bol pozvaný.

Čo si však najviac vážim, po roku 2008 som dostal ponuku na vedúceho vertikálneho ateliéru na pražskej fakulte architektúry. Bolo naozaj uznaním ísť zo Slovenska medzi špičky, ktoré sú v tých 34 ateliéroch. Túto skúsenosť si najviac cením.

Ako to v Prahe vyzeralo?

Bola pre mňa obrovskou inšpiráciou práve pre súčasné dekanovanie. Majú tam úplne iný spôsob výučby, najmä ateliérovej tvorby. Napriek tomu, že fakulta je väčšia ako naša, fungujú tam takzvané vertikálne ateliéry, majú 34 ateliérov osobnostných alebo majstrovských. V jednom ateliéri sú študenti od druhého do piateho ročníka.

Praha má teda iba päťročné štúdium. Základy architektúry preberajú iba prvé dva semestre a potom sa študenti prihlásia do ateliéru, ktorý sa približuje praxi a v ktorom je 10 až 20 ľudí. Pointa je, že sú v ňom súčasne študenti od druhého do piateho ročníka, ktorí sa tak  učia aj od seba navzájom. Tento princíp sa mi zdal byť veľmi zaujímavý a snažil som sa ho dotiahnuť do Bratislavy.

Čo je však podstatné a čo Bratislava nemala predtým, než som kandidoval – keď som sa rozprával so študentmi, mali síce školu radi, boli v nej profesori alebo pedagógovia, ktorí im niečo dávali, ale hneď ako sa skončilo vyučovanie, snažili sa zo školy čo najskôr odísť. Nebol to pre nich materský prístav. To je podľa mňa úplne zle, lebo fakulta architektúry má byť priestorom, v ktorom tvoríte, možno aj 24 hodín denne, sedem dní do týždňa.

V rámci vertikálnych ateliérov, ktoré teraz máme, sa prvýkrát podarilo zariadiť, že sú v ňom tri posledné ročníky a majú celý semester vyhradený ateliéru, z ktorého sa nemusia sťahovať. Dovtedy sme fungovali ako na strednej škole: skončili ste jeden predmet a prišli ste do druhej miestnosti, kde ste mali ďalší predmet. Nemohli ste si v ateliéri nechať svoje veci a pracovať tam počas celého týždňa.

Bude niekedy v budúcnosti fakulta fungovať tak, že bude otvorená 24 hodín denne?

Už teraz je. Samozrejme, pandémia to trošku zamiešala, ale toto bolo už pred ňou štandardom.

Nie je rozdiel medzi druhákmi a piatakmi príliš veľký? Ten druhák je stále ťahaný piatakom, lebo možno ešte stále zisťuje základy a čo ako funguje…

Bol veľmi ťahaný. Samozrejme, dal som rovnaké zadanie druhákovi aj piatakovi, ale prispôsobil som im ho. Piatak ho mal teda oveľa komplexnejšie z hľadiska urbanizmu aj detailu. Keď však druhák videl, čo robí piatak, chcel to robiť aj on. Napriek tomu, že tie znalosti ešte nemal. Pri konzultáciách sa však veľa dozvedel odo mňa aj od kolegu piataka.

Koľko ročníkov vertikálnych ateliérov u nás prebehlo?

Máme za sebou prvé dva roky, ktoré boli skúšobným obdobím. A práve pred tromi dňami bolo výberové konanie na ďalšie dva roky.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa FAD STU (@fad.stu)

Ako vyberáte vedúcich ateliérov?

To bola ďalšia vec, s ktorou som zvádzal na fakulte veľký boj. Predtým to fungovalo tak, že sme mali osem zameraní. Aj predchádzajúca pani dekanka (Ľubica) Vítková sa snažila školu viac priblížiť praxi a volať ľudí z praxe, aby prednášali. Podarilo sa jej dotiahnuť slovenskú špičku, pánov profesorov (Pavla) Paňáka a (Martina) Kusého, čomu sa ja veľmi teším. Sú na škole doteraz.

Ich ateliér bol nazvaný Ateliér praxe. To sa mi však vtedy veľmi nepáčilo, lebo to môže vzbudzovať u študentov dojem, že tento jediný ateliér má niečo spojené s praxou a že tých zvyšných osem s praxou nemá nič spoločného.

Preto je to teraz organizované výberovým konaním alebo konkurzom, aby sa na jednu úroveň dostali takzvaný čisto externí architekti a architekti, ktorí pôsobia na fakulte. Čiže majú rovnaké podmienky. Z nich sa vyberie 24 najlepších ateliérov.

Takto zvonka to znie, že to funguje a máte na fakulte plno úspešných slovenských architektov.

Ja si myslím, že áno. A to aj napriek počiatočnej veľkej nedôvere, ktorú som čakal a na ktorú ma upozorňovali aj kolegovia z Prahy. Ani u nich to nebolo ľahké a stretli sa pri zavádzaní ateliérov s odporom.

Čo bolo kameňom úrazu?

Akákoľvek zmena v ľuďoch, ktorí sú povedzme 20 až 30 rokov na škole, vyvoláva napätie, že sa niečo ide meniť, že stratíte niečo, čo ste dovtedy mali. Väčšina z nás v zásade nemá rada zmenu.

Ale vy ste veľmi energický a asi zmenu máte rád. Alebo sa jej prinajmenšom nebojíte.

Nebojím sa jej, ale snažím sa ísť na to veľmi pomaly. Život vás to naučí. Rád spomínam na to, ako som bol v roku 1990, tesne po revolúcii, zvolený prodekanom. Vybral si ma ako vtedy asi najmladšieho prodekana na celej STU, mal som, myslím, 33 rokov.

Spolu s pánom profesorom (Robertom) Špačekom, ktorý mal vtedy iba 44, sme všetko nastavovali od nuly, lebo neplatil vysokoškolský zákon a študijné plány boli zrušené. Škola sa vtedy stavala nanovo. Bolo to veľmi zaujímavé, aj keď iba ročné obdobie. Ja som sa tomu ďalej nechcel venovať, ale prehovoril ma. V senáte som však nebol schválený za prodekana a jedným z dôvodov, podľa mňa, boli práve tie zmeny.

Odvtedy hovorím, že revolúcie nemám rád. Revolúcia je rýchla zmena. Jej podstatou je, že vyvolá takú vlnu odporu, že sa vám nepodarí tú zmenu presadiť. Ba dokonca veci vráti ešte o krok dozadu. Čiže život ma naučil, že zmeny možno zavádzať postupne, aby si ľudia na ne pomaličky zvykali.

Prečo ste sa teraz rozhodli kandidovať na dekana?

To je otázka, ktorú som si často kládol a kladiem si ju aj teraz. Priznám sa, že asi osem rokov som odolával ponúkam, aby som kandidoval, necítil som sa na to. Myslím, že človek na to musí mať určitú skúsenosť a moje kritériá na dekana sú dosť vysoké. Mal som vtedy pocit, že ich nespĺňam.

Hlavný dôvod bude asi ten, že som si vyskúšal skoro všetky funkcie na fakulte. Dvakrát som bol prodekanom. Po 35 rokoch mám pocit, že školu poznám naozaj od pivnice až po strechu. Druhý hlavný dôvod je tvorba. Pýtal sa ma aj priateľ Ľubo Závodný, či si uvedomujem, že to znamená koniec tvorivej činnosti, a ja som mu vtedy odpovedal, že dekanovanie je tvorivá činnosť. A za tým si stojím.

Ako v architektúre navrhnete stavbu, je to len polovica práce, pretože ju treba aj postaviť. Podobné je to s víziami, môže ich mať ktokoľvek. Oveľa ťažšie je ich zrealizovať. Chcel som si vyskúšať, či mám sily a schopnosti naozaj niečo zo svojich predstáv aj zrealizovať.

Splnilo to vaše očakávania, aspoň zatiaľ za tie tri roky?

Musím povedať, že áno. Stále ma to po tých troch rokoch baví a to je základ, lebo každá práca, ktorú robíte, vás musí baviť. Ak vás nebaví, tak je niečo zle.

Čo to presne znamená – byť dekanom?

Väčšina ľudí si predstavuje, že fakulta z 90 % pozostáva z učenia, teda zo vzdelávacej činnosti. Rovnakou hlavnou činnosťou je však aj vedecký/umelecký výskum. To sú dve oblasti – zlepšovanie vzdelávacej činnosti a zlepšovanie fakulty vo výskume –, ktorým sa ako dekan musím venovať. Samostatnou kapitolou sú problémy ako v každej firme, napríklad peniaze, zlepšovanie pracovných podmienok aj pracovného prostredia, medziľudské vzťahy a práca s ľuďmi.

Koľko máte času na zlepšovanie alebo rozmýšľanie, čo ešte zlepšiť? Pamätám si, keď sa Matúš Vallo stal primátorom Bratislavy, povedal, že museli mať všetko vymyslené dopredu. Keď sa dostal do funkcie, už nebol jednoducho priestor sadnúť si a rozmýšľať. Potrebovali mať jasnú osnovu čo, ako, kde a kto bude robiť, aby sa veci niekam posunuli.

Je to asi pravda. Ja som dekanovanie uchopil trošku inak, ako bolo zvykom. Už rok predtým, než som sa stal dekanom, som zostavil tím prodekanov, ktorí ma podporovali na vzájomných sedeniach a brainstormingoch.

Čas na vymýšľanie ale stále mám. Skúsim to odľahčiť: aspoň raz do týždňa prídem na vedenie s tým, že mám geniálny nápad. Po tejto vete sa prodekani snažia z mojej blízkosti ujsť čo najďalej. Vedia, že to pre nich znamená množstvo ďalšej práce na niečom, čo by sme ešte mohli zlepšiť.

Do akej miery sa viete obklopiť pedagógmi, ktorých okolo seba chcete mať? Nie je možné polku garnitúry…

Vysvetľoval som aj kolegom, keď sme vertikálne ateliéry zakladali, že v komisii, mali predstavu, že teraz všetci, o ktorých si myslia, že sú neschopní, nedostanú miesto vedúceho ateliéru, alebo mávnutím čarovného prútika zruším zmluvy a naberiem 24 architektov z praxe.

To sa jednoducho nedá a ani si nemyslím, že by to bolo dobré, pretože na škole máme excelentných architektov, ktorí sú internými pedagógmi. Takže na zmeny treba ísť postupne.

Môže vlastne učiť pedagóg, ktorý nepôsobil v praxi? Čo si o tom myslíte?

Každý, kto učí, by mal zažiť prax. To je základná premisa. Každý architekt, ktorý učí architektonickú tvorbu na škole, projektoval alebo niečo zrealizoval. Možno neprojektoval tak veľa a nemá toľko realizácií ako niekto, kto sa venuje iba praxi.

No poznám špičkových architektov, ktorí jednoducho nevedia učiť, a poznám aj pedagógov, ktorí niečo síce projektovali, ale naozaj nie veľa, a pre mňa sú špičkovými pedagógmi, ktorí majú excelentné výsledky. Študentov vedia naučiť, ako sa postaviť k problému.

Čo robí pedagóga výnimočným?

To je veľmi subjektívne, no podľa mňa je najpodstatnejšie študenta zaujať. Samozrejme, niečo iné je prednášať a niečo iné učiť ateliérovú tvorbu. To je obsahovo odlišné a musíte zvoliť aj inú formu prístupu. Mňa do učenia šupli zo dňa na deň, všetko som si naštudoval a mal som pocit, že študentom dávam úžasné kvantum informácií.

Ale odozva bola prakticky nulová. Trvalo mi minimálne dva roky, kým som pochopil, že jedna vec je, čo hovoríte, a druhá, ako to hovoríte. Pri pedagogike je väčší dôraz na to AKO. Ak nezaujmete, tak je zbytočné čokoľvek, čo hovoríte, lebo študent vás nepočúva, takže sa treba vedieť vcítiť aj do študentovej kože.

Študent si pedagóga začne vážiť, keď to nie je iba napr. o tej architektúre, ale aj o živote. To som si uvedomil, keď sme so študentmi začali chodiť na naše detašované pracovisko v Štiavnici, kde bola príležitosť ísť na pivo.

V neformálnejšom prostredí sa zrazu osmelili a začali sa pýtať. Oni sa pedagógov totiž svojím spôsobom boja. Na druhý deň úplne inak počúvali tie konzultácie, pretože uvideli, že ste normálny človek a viete im povedať niečo zaujímavé do života.

To úplne súhlasím. Ľudská časť je dôležitá, možno aj zmysel pre humor.

To určite, a funguje aj pochvala študenta. Je veľa takých, ktorí majú trému, majú síce schopnosti a niečo urobili, ale neveria si. Musíte ich pochváliť, aby sa uvoľnili. Presne ako pri takomto rozhovore. Druhá strana musí byť uvoľnená, aby sa vám otvorila.

Ako ovplyvnil koronavírus vyučovanie, respektíve prípravu pedagógov na vyučovanie?

Bol to obrovský zlom. Pozitívne stránky korony boli, že škola urobila v určitom technickom zabezpečení a v schopnosti využívať technické nástroje míľový skok. Lebo sme boli donútení.

Musím pochváliť našu fakultu, lebo asi po troch mesiacoch korony urobila akreditačná agentúra prieskum medzi vysokoškolákmi, z ktorého vyšlo, že sme najlepšia fakulta na Slovensku v tom, ako sme zvládli koronu. Jedna vec je dať ľuďom najavo, že sa v zásade nič nedeje.

Napríklad zamestnancov zavaľovať prácou, aby nemali čas myslieť na hlúposti, aby nemali obavy. U študentov to bolo niečo iné, tam bolo treba, naopak, tú prácu znížiť, lebo sa im jednoznačne zhoršilo prostredie. A zároveň robiť veci, aby mali pocit, že aj keď sme jeden v Poprade a druhý v Bratislave, že sme stále s nimi. Jednoducho sme urobili niektoré opatrenia, diskusné fórum, aktuality, prieskumy medzi študentmi…

Stále sme sa im snažili dať najavo, že sme s nimi a sme tu na to, aby sme im pomáhali. To je podľa mňa veľmi dôležité. Aj sociológovia hovoria o pandémii celkovo, že sa počas nej psychické zdravie ľudí veľmi zhoršilo. Takéto poznatky máme aj od našich študentov, mali veľké problémy.

Zaujať študenta je podľa mňa oveľa náročnejšie, keď prebieha prednáška cez notebook. Aj pre pedagógov to muselo byť veľmi náročné.

Určite. Keď stojíte v aule a máte aspoň trošku charizmy, tak zaujmete. Ale tu musíte mať desaťkrát väčšiu charizmu a vynaložiť úsilie, aby ste zaujali tých 110 koliesok na obrazovke. Študenti často nemali kameru alebo dostatočné množstvo dát, takže si ju nezapínali. Najťažšie bolo nadviazať kontakt s druhou stranou.

Postrehli ste, či sa tým zmenil štýl prednášok, skrátili sa alebo upravili?

Niektoré áno, niektoré nie. Ale určite niektorým pedagógom pomohlo, že museli klásť oveľa väčší dôraz na prezentáciu.

Aj vy ste mali nejaké prednášky? Tak možno aj na sebe vidíte, že to išlo.

Bolo to veľmi ťažké. Kým pri fyzickej účasti v aule už mám zažité isté „grify“, ako študentov prebudiť alebo zaktivovať, v online priestore nefungujú.

Počas korony ste rozbehli aj Online kávu s dekanom.

To bolo ešte predtým. Bola to jedna z vízií, ktoré som mal aj s kolegami – nastaviť úplne inú atmosféru na fakulte a iný spôsob dialógu so študentmi. Dovtedy bola jednou z mála spôsobov spätnej väzby anketa cez AIS (automatický informačný systém), do ktorej sa však zapájalo veľmi málo študentov.

Jedným z nápadov preto bolo minimálne raz za semester sa fyzicky stretnúť s kolegami, predstaviť im, čo sa na fakulte bude diať a dať im priestor na otázky. To sme robili rok a pol predtým, ako prišla korona. Takže aj kávy s dekanom museli prejsť do online prostredia.

Kolegovia prodekani to premenovali na Po škole s dekanom, čo je podľa mňa celkom vtipné. Naposledy bolo zapojených asi 300 študentov. Začali sme vtedy, myslím, že o siedmej hodine a skončili sme o pol jedenástej. Študenti sa pýtali a mali záujem. Veľmi si to vážim.

Ľudsky ste sa im priblížili a to môže veľmi pomôcť. Aby sme uzatvorili tému koronavírusu, čo pozitívne vám ukázal?

Mal som konečne šancu ostatným dekanom na STU povedať, že my sme tá najlepšia fakulta, lebo všade nás dovtedy brali ako najmenšiu, ako povinný prívesok. To pozitívne ale bolo, že sme to zvládli, hoci veľmi ťažko. Mnoho vecí, čo sme sa vtedy naučili, sa dá využiť aj v praxi. Napríklad chceme, a v Čechách je to bežné, aby sa všetky prednášky nahrávali a študenti ich mali v archíve. U nás bol voči tomu veľký odpor.

Zrazu sa to zlomilo, lebo sme donútili pedagógov si pri online prednáške zapnúť nahrávanie, aby ju študenti mali k dispozícii. Tí si to veľmi chválili a bolo to pre nich nesmierne dôležité.

Kedykoľvek si mohli zapnúť zmeškanú prednášku, mohli si ju pozrieť druhýkrát pred skúškovým obdobím a podobne. Čiže pozitívom je, že veľa vecí, ktoré sme robili z núdze, sa ukázali byť výhodnými a stojí za to ich využívať, aj keď budeme učiť prezenčne.

Keď hovoríte o tom, že jedna fakulta je lepšia, jedna fakulta je horšia, čo sa tým myslí?

Iné fakulty sú naozaj technického zamerania a väčšina kritérií ministerstva školstva pre hodnotenie fakúlt je viac zameraná na fakulty technického charakteru, kde sa merajú ukazovatele ako počet článkov. Tomu my nemáme šancu konkurovať. Neznamená to, že sme slabí ani nie sme najhorší, jednoducho sme iní. A táto inakosť môže byť veľkým prínosom pre celú STU.

V čom je teda fakulta počas vášho pôsobenia iná, v čom je lepšia?

Je iná v činnosti, ktorú robí, je viac umelecká. Aj svoj volebný program som postavil na slovnom spojení „iná fakulta“. To znamená, že má byť maximálne otvorená a že máme vytvárať iné prostredie, na aké boli ľudia dovtedy zvyknutí. Čo je ťažké, lebo podľa mňa práca s ľuďmi je to najťažšie. Ľahko vymeníte techniku, ľahko vymeníte študijné programy a čokoľvek zmeníte, ale zmeniť myslenie ľudí je nesmierne ťažké.

Keď ste preberali fakultu po starej garnitúre, čo ste vyhodnotili ako dobré a čo bolo, naopak, zlé?

Keďže som za tých 35 rokov zažil dosť dekanov, snažil som sa od každého prebrať všetko to dobré a poučiť sa, naopak, čo si myslím, že robili zle, chcem robiť iným spôsobom. Mal som možno uľahčenú úlohu, pretože moja predchodkyňa (pani profesorka Vítková) sa takisto veľmi snažila školu posunúť vpred.

Základné kritérium, ktoré som si na začiatku určil, povedal už v roku 1990 prvý dekan fakulty architektúry profesor Špaček. Hneď ako padli hranice, jediným kritériom na porovnávanie, či je naša škola dobrá, alebo zlá, bolo nie Slovensko, ale minimálne celá Európa. To bola tá najvyššia ambícia.

Teraz už nestačí, aby sa škola pýšila iba tým, že je najstaršia a najväčšia na Slovensku. Študentom je to jedno. Časy sa veľmi zmenili, máme priamu konkurenciu vo Viedni, v Brne aj Prahe. Musíme niečo urobiť, aby sme dokázali, že sme aspoň takí dobrí, ako je tá Praha alebo Brno, resp. musíme byť ešte lepší, aby si vybrali Bratislavu.

Hľadal som, v čom by sme mohli byť iní. Väčšina fakúlt architektúry vychádza z potrieb praxe a predmety sa tomu určitým spôsobom prispôsobujú, ale je to akademické prostredie a škola priamo spojenie s praxou počas štúdia nezabezpečuje.

A to bolo podľa mňa „pole neorané“, teda niečo, čím by sme mohli zaujať. Premenili sme napríklad naše bývalé podnikateľské centrum na Bellušove ateliéry (podľa pána profesora Emila Belluša). Chceli sme obnoviť tradíciu toho, že tí najvýznamnejší profesori na fakulte projektujú pre prax reálne zákazky a prizývajú si k tomu študentov. A to je základ Bellušových ateliérov.

Rádovo sme zvýšili počet zákaziek z praxe a študentov normálne zamestnávame alebo si počas štúdia môžu vyskúšať prax priamo na fakulte. Nechcem konkurovať iným ateliérom, nech si študenti aj tie vyskúšajú, ale tiež je skvelé, ak majú tú príležitosť priamo v škole.

Pýtali ste sa ma v úvode, čo je to vlastne architektúra, a vyhýbal som sa presnej definícii, ale často sa hovorí, že architektúra je matka umení. Ja študentom zase na prednáškach vysvetľujem, kto je to architekt: nech si predstavia divadelnú hru, v ktorej je architekt ako režisér. Musí mať vedomosti o všetkých ostatných profesiách a zložkách, vďaka ktorým divadlo funguje. Musí vedieť komunikovať a svojich kolegov určitým spôsobom ustriehnuť.

Pre tvorivého architekta je tiež dôležité poznať aj iné umelecké odbory. Preto sme ako platformu v suteréne fakulty založili Kreatívne centrum. Cieľom je, aby bola kreatívnym centrom celá fakulta.

Programovo sa snažíme pritiahnuť študentov aj z iných umeleckých odborov, aby sa tam prezentovali, aby naši architekti a dizajnéri komunikovali so scénografom, výtvarníkom, hercom, hudobníkom, tanečníkom a tak ďalej. Chceme, aby sa na tomto centre študenti podieľali sami, teda aj v úlohe režiséra, produkčného či moderátora diskusného fóra. To sa nám darí a neviem o inej fakulte v Európe, že by takéto niečo mala.

Keď som študoval, tak som cítil, že prepojenie medzi štúdiom a praxou nebolo dostatočné. Myslíte si, že teraz fakulta pripravuje dostatočne študentov na prax?

Myslím, že áno. Otázkou je, čo je to tá prax, pretože sme ju tiež zmenili oproti minulosti. Nemám rád, keď sa niektoré opatrenia robia podľa toho, čo si myslím len ja, ak nemám exaktné dáta. Preto sme si urobili pred rokmi prieskum, oslovili sme bývalých absolventov a chceli sme vedieť, kde zakotvili architekti aj dizajnéri.

Ukázalo sa, čo som si aj myslel, teda predstava, že v odbore architektúra vychovávame na 99 % ľudí pre architektonickú prax, nie je pravdivá. Relatívne vysoké percento ľudí vychovávame pre developerov, reklamné agentúry aj kreatívny priemysel a tie percentá sú zaujímavé.

Analýza ukázala, že naozaj nevychovávame iba projektantov a že niektorí ľudia pôjdu aj trošku iným smerom, takže tie študijné programy tomu musím prispôsobiť. Maximálne tých 60 až 70 percent sa venuje čistému projektovaniu, teda tomu, čo by mal bežný architekt robiť.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa FAD STU (@fad.stu)

Keď spomínate zahraničie, v Poľsku sa po bakalárskom štúdiu musia študenti niekde zamestnať alebo ísť na stáž či prax do zahraničia minimálne na rok, aby zistili, ako to v praxi funguje, či sa im to páči, alebo nie… Neplánujete zaviesť niečo podobné?

Úplne súhlasím, no neplánujeme to. Nie je možné to študentovi prikázať z hľadiska našej legislatívy. O povinnom roku praxe sme uvažovali už okolo roku 1993, ale stretlo sa to s veľkými, najmä právnymi otáznikmi. Robíme však všetko pre to, aby študenti sami chceli skúsiť prax a vytvárame im na to podmienky. Máme najviac zmlúv Erasmus na celú STU, cca so 70 fakultami máme zmluvy, aby študenti mohli vycestovať na jeden semester až dva roky.

Nehovorím o povinnosti, hovorím o príležitosti. Každý, kto chce, môže prostredníctvom fakulty niekam vycestovať. Navyše chceme, aby bola škola viac internacionalizovaná. Programovo sa snažíme, aby k nám chodilo viac Erasmus študentov a aby sme mali platených študentov v angličtine, rovnako viac zahraničných pedagógov.

Hovorili sme o vertikálnych ateliéroch, v ktorých máme slovenskú architektonickú špičku. Teraz vymenujem iba tých, ktorí dostali cenu CE ZA AR: kolega (Alexander) Schleicher, (Ľubomír) Závodný, (Michal) Bogár, Kusý, Paňák, kolega Števo Polakovič a tak ďalej. Určite som nejaké mená zabudol.

Som veľmi hrdý, že takíto ľudia pôsobia na našej fakulte architektúry a dizajnu. V minulom roku sa nám však podaril naozaj husársky kúsok, ktorým sa chcem pochváliť. Na fakulte pôsobia kolegovia zo štúdia BIG. Čím sa, myslím, nemôže pochváliť hociktorá fakulta architektúry v Európe.

A nie sú to Slováci, ktorí niečo robia v BIG-u? Lebo ten má okolo tisíc zamestnancov.

Nie. Uzatvorili sme s nimi spoluprácu vďaka firme ESET, keďže robia pre nich kampus a fakulta architektúry, teda ja konkrétne, som sa trochu podieľal na výbere projektanta. Takže toto je forma vďaky zo strany ESET-u. Kolegovia z ateliéru tu neboli fyzicky, lebo prišla pandémia, ale dohoda bola taká, že aspoň raz do mesiaca budú prichádzať a budú tu aj fyzicky prítomní. Tak na to som nesmierne hrdý.

Tak to je skvelé. Pamätám si, že keď som študoval, pôsobil tu Filipe Magalhaes z ateliéru FALA alebo aj Chybík a Krištof. Viedli jeden urbanistický ateliér. Už vtedy to vedeli študenti oceniť, takýto pedagóg vie príjemne namotivovať a ukázať veľmi dobré príklady zo sveta, čo je tiež veľmi dôležité.

Je zaujímavé, a ja som s tým veľmi spokojný, že väčšina špičkových slovenských architektov považuje za česť, že môže na fakulte pôsobiť. O to je tá spolupráca pre nás ľahšia, získavať ich, aby prišli.

A máte aj nejaké zahraničné mená, ktoré k nám plánujete dostať?

Jediné meno, ktoré môžem prezradiť, zahraničné nie je. Od budúceho roka tu budú pôsobiť kolegovia (Martin) Jančok a (Michal) Janák v rámci vertikálneho ateliéru. To zahraničie je, samozrejme, obmedzené financiami. Moja koncepcia je postavená na tom, aby bol 25. ateliér zahraničný. Snažíme sa vždy nájsť nejakú firmu, sponzora, ktorý nám takéto hosťovanie zabezpečí.

A je nejaká možnosť mať viac peňazí, aby ste mohli rásť?

V tomto som veľmi pesimistický. Za tých 35 rokov sme vystriedali približne 13 ministrov školstva a v prioritách žiadnej vlády nikdy nebolo dostať viac peňazí do školstva na Slovensku.

Veľmi zjednodušený pohľad je, že v Čechách ide takmer dvojnásobok peňazí do vysokého školstva, aj preto vieme veľmi ťažko konkurovať českým vysokým školám a je to dôvod, prečo tam odchádzajú naši študenti. Majú aj viac internátov, ktoré sú skvele vybavené, a tak ďalej.

Keď ste spomínali Erasmus a nadväzovanie vzťahov so zahraničím, podarilo sa vám nadviazať vzťahy s ďalšími krajinami a školami?

Už tých spomínaných 70 partnerov je dosť veľa. Erasmus je iba s európskymi školami. Sú ale rôzne vládne štipendiá, cez ktoré k nám chodili napríklad študenti z Mexika. My ako fakulta nevieme alebo nemôžeme sami uzavrieť bilaterálnu dohodu s mimoeurópskou krajinou. Snahou v rámci plateného štúdia v angličtine je pritiahnuť sem zahraničných študentov. Zatiaľ sa sľubne javí India, pre nich sme zaujímaví, pretože sme blízko.

Pre Európanov nie sme zaujímaví, bez ohľadu na to, akí kvalitní budeme. Keď si má študent vybrať medzi Cambridgom alebo medzi ETH Zürich a Bratislavou, tak by mu asi veľmi dlho trvalo, kým by sa rozhodol pre Bratislavu. Výhodou našej fakulty je, že máme aj akreditáciu v Bruseli, čiže náš diplom má v rámci regulovaného povolania platnosť v celej Európe. A to je tá výhoda pre zahraničného študenta, ktorý nie je členom Európskej únie.

Plus, samozrejme, cena u nás je trošku nižšia ako v Paríži na Sorbonne alebo niekde inde. A prečo India? Je nielenže veľmi ľudnatá, ale sú tam veľmi šikovní a slušní ľudia. Zatiaľ s nimi máme dobré skúsenosti, oveľa lepšie ako s arabskými krajinami.

Čiže tu už máme študentov z Indie?

Ešte nie, ale pracujeme na tom. V každom roku sa u nás na ten program hlásia zahraniční študenti z celého sveta. Tento rok sa o štúdium architektúry v angličtine u nás zaujímalo 24 študentov. To ale nie je výmena, študijný program v anglickom jazyku je platený. Ale máme minimálne dve väzby s fakultami v Indii, takže nevylučujem ani výmenu v budúcnosti. Šikovný študent môže získať aj Fulbrightovo štipendium do Spojených štátov.

Tak to je extrémne náročné, ponúkajú iba jedno miesto.

Jednou z chýb je, že si myslíme, že máme študenta stále vodiť za ručičku. Myslím si, že ho máme vychovať k samostatnosti. Špeciálne v takej profesii, ako je architekt alebo dizajnér.

Poznám prípady, keď šikovný tretiak poslal napr. do štúdia Zaha Hadid bežnú žiadosť so svojím portfóliom a oni povedali: príďte.

Zaujala ma ešte jedna vec, získali ste cenu Fénix za pamiatku roka.

V úvode som povedal, že som tvorivý architekt a mojím zameraním je obnova historických objektov. Nikdy som sa špeciálne nevenoval čisto novej architektúre, to nie je moja parketa. Tu som pracoval v širšom kolektíve a bol som zodpovedný projektant pri obnove jedného chátrajúceho kaštieľa v Tomášove.

Mali sme z neho urobiť štvorhviezdičkový biznis hotel. Funguje, tak to bolo asi dobre urobené. S celým kolektívom sme za to získali túto cenu asi v roku 2011, ktorú udeľuje Ministerstvo kultúry, je špeciálne pre rôzne kategórie pri obnove objektov, ktoré súvisia s pamiatkovými hodnotami.

Teraz sa presuňme k pravidelným rubrikám. Aký je váš obľúbený neúspech?

Môj obľúbený neúspech je, keď som neuspel na funkciu vedúceho ústavu na našej fakulte. Ja som ten ústav predtým založil. Z toho som bol taký deprimovaný, že som si potreboval nájsť niečo, čo by ma nakoplo.

Tak som prijal miesto vedúceho detašovaného pracoviska v Štiavnici, ktoré pod mojím vedením celkom vyrástlo. To ma nakoplo k tomu, že som prijal aj ponuku na vedúceho vertikálneho ateliéru v Prahe. Bez tohto neúspechu by som dnes určite nebol dekanom a nekandidoval by som na dekana.

Aká je vaša najhoršia vlastnosť?

Asi nemám zlé vlastnosti. Nie, to hovorím zo žartu.

Žeby skromnosť?

Myslím, že som skromný človek, ale dnešná doba ma naučila, že sa treba sa vedieť predať. To som pred 10 rokmi nikdy nerobil. Treba sa vedieť aj sám pochváliť. My sme boli vychovaní v úplne iných časoch, keď bolo veľmi neslušné chváliť sa sám. Keď idete dnes na akýkoľvek pohovor, jednoducho sa musíte odprezentovať, povedať svoje dobré vlastnosti.

Tak teda, aká je vaša najlepšia vlastnosť?

Myslím si, že viem komunikovať s ľuďmi a že si vypočujem názor iného. Vždy nad ním rozmýšľam a málokedy som presvedčený o svojej pravde. Ak idem niečo presadiť, veľmi dobre si to najskôr premyslím.

 Byt alebo dom?

To je ľahká otázka, lebo mám byt v Bratislave a dom v Štiavnici, čiže nemám sa prečo rozhodovať.

Aké je vaše najobľúbenejšie jedlo?

Ja zjem všetko. Okrem dukátových buchtičiek asi nemám neobľúbené jedlo. Buchtičky ako dezert áno, ale nie ako hlavné jedlo. Možno dôležitejšie ako čo jete, je s kým jete alebo v akom prostredí. Ja mám rád zmenu a to vo všetkom, život má byť pestrý.

Kávenky alebo Kakaové rezy?

Kakaové rezy, určite.

Otázka na záver, architekti a čierne oblečenie, aký máte na to názor?

Mám k tomu dosť odmietavý postoj. Ale to súvisí s tým, čo som povedal, že život má byť pestrý. Pre mňa je to uniforma a ja nemám rád uniformy.

Takže nenosíte čierne oblečenie?

Určite nie. Ani mi nesvedčí. Nikto z nás nie je univerzálny a mne špeciálne čierna a sivá jednoducho nesvedčia. Nepáči sa mi, keď sa ľudia škatuľkujú. Je to trochu už klišé, ale poznám ľudí, ktorí sa nechcú zaoberať myšlienkou, čo si dnes majú obliecť, a preto volia to najjednoduchšie.

Premýšľal som, prečo je budova fakulty architektúry v Prahe od pani profesorky (Aleny) Šrámkovej taká, aká je. Niekto by ju nazval chladnou. Moje jediné vysvetlenie je, že niekde, kde sa tvorí architektúra a kde máte mať kreatívne myšlienky, nesmiete byť ničím rozptyľovaní, teda ničím dekoratívnym alebo priveľmi farebným. Ale to je len moja interpretácia, vôbec netuším, aká bola filozofia pani profesorky. Tá budova je skvelá, lebo je postavená na komunikáciu a tá komunikácia je v architektúre a predovšetkým v štúdiu architektúry úplne prvoradá.

Veľmi pekne vám ďakujem. Keď sme sa blížili k záveru, mal som pocit, že som bol na káve s dekanom. Bolo to veľmi príjemné a držím vám palce, aby sa vám darilo posúvať fakultu architektúry napred a aby sa zvyšovala jej úroveň.

Ďakujem veľmi pekne za podporu.