Richard Šranko: Pre architekta je prax absolútne nenahraditeľná. Na to, aký sme malý trh, máme veľa kvalitných ateliérov

Čítate prepis podcastu How I Met My Architect, ktorý bude možné sledovať na našom webe. Nový diel nájdete na ASB.sk každý víkend. Tento rozhovor sa nahrával v máji 2021 a hosťom bol Richard Šranko.

Richard je mladý architekt, pracoval v architektonickom ateliéri AT26, pôsobil ako doktorand na Fakulte architektúry a momentálne zbiera skúsenosti u fínskeho developera YIT. Riša som pozval, aby sa s nami podelil o svoje doterajšie skúsenosti a porovnal vnímanie tvorby projektov z pohľadu architekta či developera.

Ahojte, mojím dnešným hosťom je Rišo Šranko. Rišo je architekt, ktorý v súčasnosti pracuje u developera YIT Slovakia. Aká bola tvoja cesta po ukončení Fakulty architektúry?

Skončil som Fakultu architektúry v roku 2012, čo nie je tak dávno. Pokračoval som potom ešte v doktorandskom štúdiu, ale to nikam neviedlo. To som akosi vytušil po treťom a štvrtom ročníku, že to asi z rôznych dôvodov nedokončím. Popri tom som pracoval v ateliéri, venovali sme sa interiérom, rodinným domom, súťažiam, záber bol širší.

Bol to úplný šok, naskočiť po škole do praxe a skúmať to zo všetkých pohľadov. Postupne mi začal chýbať aj ďalší pohľad na to, prečo vlastne človek v súťaži neuspeje. Prečo tomu venuje mnoho úsilia, mesiace práce a investor sa nakoniec rozhodne pre konkurenčný projekt, pre iný názor alebo ako uvažuje investor.

Začalo ma škrieť, aké to je. Začal som po tom pátrať. To, že som sa ocitol, kde som momentálne, je životná súhra náhod. Keď sa človek nachádza v nejakej životnej situácii, je nejaká príležitosť… Mal som stále túto cestu otvorenú vo svojich predstavách a keď sa naskytla sa príležitosť, šiel som to vyskúšať. Nie je to môj zámer od začiatku, že som študoval školu a chcel som pôsobiť na druhej strane – architekt versus investor. Je to súhra životných okolností.

Vrátim sa späť k doktorantúre, keď si vravel, že to nikam neviedlo. Prečo to nikam neviedlo?

Mojou víziou po škole bol kontakt so študentmi a skôr pedagogické smerovanie. Tam to bolo viac-menej o výskumnej činnosti, v čom som sa nevedel nájsť a nemal som ani motiváciu. Vedel som, že v tom nebudem pokračovať ďalej. Mať iba titul pre niečo mi nedávalo zmysel.

Potom si robil pre ateliér AT26, čo je trošku menší, ale etablovaný ateliér na bratislavskej scéne. Robia veľmi pekné veci, v menšej mierke, čo je rozdiel oproti developerovi. To je skok do iných vôd a do inej mierky…

V zásade menší, ale majú iné portfólio, zázemie v projektoch interiéru a veľa sa tomu venovali. Časom, keď sme sa už dostali k väčším súťažiam, sme mali veľký náskok oproti konkurencii práve v riešeniach dispozícií a podobne. Vedeli sme to vnímať z opačnej strany.

Možno sme boli slabší, povedzme, v urbanizme, pretože sa tomu človek nevenuje na dennej báze. Ale podľa feedbacku, dispozičné riešenia boli veľkou výhodou. Robili sme aj väčšie veci, neboli to len malé veci. Na môj vek a prax to bol dostatočný rozhľad, nadhľad nad tým, čo sa deje a čo sa dá obsiahnuť v rámci architektúry.

Odporučil by si mladším architektom a študentom, aby si to tam išli vyskúšať?

Odporučil by som študentom, aby si to išli vyskúšať do akéhokoľvek ateliéru. A hlavne, zo skúsenosti z doktorantúry viem, že prax je absolútne nenahraditeľná. Škola ponúka istú úroveň vzdelania. Môžeme polemizovať o tom, či je to „dobré“ smerovanie, či používame „dobré“ osnovy.

Môžeme sa porovnávať so stavebnou fakultou, s VŠVU, ale v zásade prax je na nezaplatenie a žiadna škola ju nedáva a neponúka. Či to bude AT26 alebo akýkoľvek iný ateliér, treba to skúsiť. Hlavne ísť do toho čím skôr, tam je realita a životné skúsenosti. Potom človek má oveľa väčší rozhľad, ako keď odovzdá diplomovku, dostane Á-čko a rozmýšľa, čo ďalej.

Určite áno. Ale je to časovo extrémne náročné, keď vlastne dobre vieme, že škola ti zaberá veľa času. Študenti často nespia a ešte keď máš ešte robiť v nejakom ateliéri… Tak si musíš vybrať, nedá sa robiť oboje na 100 %.

Je to tak. Je to môj osobný názor, nebudem hovoriť za ani proti niekomu, ale je to trošku o nastavení školy u nás. V zahraničí sú prípady, že tam po 4 rokoch základného štúdia idú študenti automaticky do praxe, až potom získavajú titul.

Nie je to o tom, že si 6 rokov skúšame nejaké bowlingové centrum, kiná, divadlá, plavárne ako typologické prvky, ku ktorým sa človek reálne nedostane za celý život. Je to fakt skôr o praxi, ktorú ti vie trh ponúknuť.

Myslíš si, že preto, že v škole navrhujeme divadlá, kiná, to má za následok, že to mnohých študentov odradí? Lebo po štúdiu zistia, aká je realita?

Nedovolil by som si hodnotiť, že toto ich odradí, ale práve možno trošku zavádzanie na tej škole. Ja som mal v nižších ročníkoch úplne inú víziu, skreslené idealizované predstavy o architektúre a potom o ďalšej praxi. To človek nevidí, kým nespadne do reality.

Robiť krásne koncepty na podkladoch katastrálnych máp bez znalosti územných plánov a vymýšľať tam utopické urbanizmy je veľmi krásne a možno aj inšpiratívne, ale potom vie realita sklamať človeka. Zistí, že si nemôže dovoliť to, čo na ateliéroch.

Škola ťa niekedy učí, aby si robil sám ateliér, ale realita je taká, že všetko treba robiť vždy kolektívne.

Perfektná poznámka. Mali sme niekoľko ateliérov alebo kolektívnych prác, ale kľúčové je pracovať v kolektíve, vedieť fungovať ako tím, presne si to vystihol.

Prečo si sa posunul do YIT? Alebo si si nemohol vybrať, bola to zhoda náhod, jediná príležitosť?

Zasa takto to úplne nie je. Pre mňa je dôležité, že táto práca má vyšší význam, dáva mi to zmysel. Z môjho morálneho hľadiska vyšla táto firma ako najtransparentnejšia. Je to nadnárodná firma so zahraničnými prienikmi, akcionármi a v jej pozadí nestojí pochybná osoba.

Keď si začal pracovať v YIT, splnilo to tvoje očakávania? Aké si mal očakávania?

Moje očakávania boli iba na úrovni môjho poznania. Niečo som tušil o svete developmentu, potom sa tým človek postupne prehrýzal, otváralo mu to dvierka, čo to všetko obnáša. Učenie sa stále niečo nového, to boli práve moje očakávania, ktoré sa splnili. Myslím, že mám stále ešte čo objavovať v developerskom svete.

Akú máš pozíciu v YIT? Čo robíš?

Som momentálne lídrom oddelenia architektúry a dizajnu. V tíme je nás 6 dizajn manažérov a každý z nás vedie projekt, za ktorý je zodpovedný. Máme aj spoločné tímové aktivity a procesy.

Aké projekty vedieš ty?

mám na starosti rezidenčnú časť ZWIRN v Bratislave.

Ako vyzerá tvoj deň?

Aj so všetkým, aj s osobnými vecami pred prácou?

Viac-menej.

Mám dvoch malých synátorov, musím ich odniesť do škôlky, potom vyvenčiť psa.. Ranný stres je niekedy ďaleko väčší ako pracovný.

Chodíš si do práce oddýchnuť?

Presne tak. Aj počas koronakrízy  to bola pre mňa dovolenka, keď som mohol ísť konečne do práce z home office. Keď si človek sadne k e-mailom, tak mu to predurčí deň.

Nechýba ti architektonická tvorba v zmysle navrhovania?

Človek do toho niekedy skĺzne, ale pod tým množstvom informácií a vecí, ktoré musí riešiť, nie je na to veľmi priestor. Skôr to končí pri debate na dizajn mítingoch s architektmi.

Podľa mňa je dôležité, aby u developera boli architekti, aby boli kvalitní. Je dostatok kvalitných architektov u developera?

Kvalita architektúry u nás určite je. Na to, aký sme relatívne malý trh, máme veľmi veľa kvalitných ateliérov. Nadštandardne veľa. Otázkou skôr je, či všetci architekti vnímajú presne potreby developera, či vedia nájsť spoločnú cestu, či chápu, čo developer zamýšľa, aký má cieľ. A naopak, či vie developer pochopiť každý nápad architekta.

Horšie je to potom s projektantmi, momentálne sa už posúvame do ďalšej etapy digitalizácie. Máme sa postupne dostať do BIM-u. BIM je v podstate niečo ako práca s modelom a informáciami. Už sa nepohybujeme iba v 2D prostredí, ale projektuje sa v 3D. Predtým ako postavíme stavbu fyzicky, postaví sa v počítači. Každý prvok má svoj parameter. V tomto štádiu je veľmi dôležitá škola, keď pripraví študenta na to, že to nie je iba o obrázkoch, ale trošku o znalosti softvéru.

Aký je rozdiel v prístupe developera, keď stavia projekty na periférii mesta a v centre?

Prístup developera je taký istý ako prístup trhu. Kto chce bývať v meste, má iné nároky, chce inú kvalitu. Väčšinou je to vyšší štandard, veľmi si zakladá na dostupnosti, vybavenosti, hromadnej doprave a na toto má reflektovať developer aj architekt. Kto ide mimo mesta, má na to svoje dôvody. Je to pre prírodu alebo si nepotrpí tak na štandard a pre neho sú zaujímavé iné typy bytov. Musíme reflektovať, kde staviame, pre koho a určitý genius loci.

Naozaj sa to deje? Odráža sa to naozaj v kvalite priestoru a materiálov?

Určite. Neviem hovoriť za všetkých developerov, ale developer, ktorý si toho nie je vedomý alebo to nereflektuje, tak to asi nie je správne.

Pre rentabilitu investora sú dôležité aj časové následnosti, tie sú aj u nás spojené s povoľovacím procesom. Aký máš na toto názor? Tam sa to často zasekáva. Povoľovací procesom trvá často dlhšie, ako by mal, čo narúša kalkuláciu investora.

Úvodná cena pozemku, ktorú musí developer zaplatiť, je relatívne veľká. Často sú to požičané a úročené peniaze. Každý rok, čo pozemok stojí, sa nabaľujú obrovské straty, ktoré developer prenesie v konečnom dôsledku na klienta, na cenu nehnuteľnosti alebo sa to zobrazí v štandarde.

Keď štát, mesto, ktokoľvek má záujem, aby niekde prebehla výstavba, má komunikovať s developerom alebo urobiť všetko pre to, aby projekt bol taký, ako si predstavujú. Developer by mohol byť teoreticky konfrontovaný s požiadavkami časti, mesta alebo štátu.

Potom sa jednoducho treba dohodnúť na spoločnej ceste, ako je to vo Fínsku. Tam majú model, v ktorom pozemok väčšinou vlastní mesto a na developera sa robí súťaž. Prebehnú architektonické súťaže, vypracuje sa návrh zmeny územného plánu. Toto všetko je pod záštitou mesta a celé to vedie developer.

Až potom developer odkupuje pozemok. Mesto má celkom veľkú kontrolu nad tým, čo sa tam bude stavať a developer neznáša také veľké straty počas celého procesu a okrem toho má podporu mesta. Je to dobrý a zaujímavý model. Dokážu tak postaviť celé štvrte a vložiť do mesta nové urbanizmy.

YIT je fínsky developer. Nechodíte tam na školenia, ale ukazujú vám tam modernejší prístup a snažia sa ho dostať sem?

V zásade áno, hovoria ako je to u nich. Ale naše legislatívy sú trošku inak nastavené. Bolo by to krásne, dostať to sem, ale u nás je časovo náročná komunikácia, myslím v lokálnych podmienkach s mestom, s kýmkoľvek, hlavne keď vieme, že sú 4-ročné volebné obdobia, ľudia sa menia.

V prvom rade by síce mala prísť iniciatíva od developera, ktorá by tam mala pochopenie na druhej strane. Nemá zmysel stále chodiť s dobrým nápadom za niekým, kto o to nemá záujem. Treba to ukázať na dobrých príkladoch – funguje to tu, kúsok za Bratislavou, vo Viedni –, napríklad ako sa celý Aspern Stadt postavil.

Viedenský Aspern je časť mesta, ktoré má uprostred jazero. Koľko ľudí tam žije?

Na konci projektu tam má byť 20-tisíc obyvateľov, ak nie viac, možno sa mýlim. Plus 6-tisíc pracovných miest. Na slovenskej strane taký projekt nenájdeme v takom rozsahu, ktorý by vedel dohodnúť niekoľko strán, niekoľko stakeholderov. Vedia komunikovať a efektívne potom postupovať, z toho úžasného príkladu si treba brať vzor.

S tým súvisia aj pomerne vysoké ceny bytov v Bratislave. Dopyt je vysoký, ale ponuka je nízka. Kým sa projekty povolia a postavia, prebehne veľa času.

Jednoznačne, aj to jeden z hlavných dôvodov. Teraz je to vidno, keď v podstate ceny všetkého pomaly klesajú a ceny nehnuteľnosti stále ešte rastú, nestagnujú, ale rastú.

Ceny bytov v Bratislave sú preexponované, povedal by som, že až skoro likvidačné. Radšej by si kúpil byt v novostavbe alebo v staršej stavbe?

Mám dve deti a psa, na byt by to bolo možno málo. Vôbec by mi neprekážalo mať starý objekt, ktorý si viem nejako prispôsobiť. Možno sa na to pozerám zase špecificky. Aj nové projekty vedia ponúknuť celkom široké spektrum, ale zohráva úlohu faktor ceny, ako si hovoril. Je to o dostupnosti do centra, do prírody, vybavenosť, dopravné napojenie. Človek nájde starý kvalitný dom alebo byt, kde si vie predstaviť žiť.

Čo znamená tvoje tetovanie na ruke? Pre tých, počúvajú, Rišo má na ruke vytetovanú obrúčku a centimeter hrubý čierny pás na ľavej ruke, od lakťa k dlani.

Iba obrúčka nesie význam, tie ostatné veci, aj ktoré nie sú vidno, nedávajú zmysel. Nemal som s tým zatiaľ problém, nezmenil som na to názor.

Ty si na to tetovanie nevidíš?

Nie, ale tým, že som často na stretnutiach a mám vyhrnuté rukávy, je to viditeľné, ale verím, že to neprinieslo problém v profesijnom živote.

A tvoja obrúčka je normálna obrúčka, aj tvoja manželka ju má?

Áno, ja mám polobrúčku. Keď ju otočím, nikto nič nevidí.

Vždy na konci podcastu mám pravidelnú rubriku. Poďme ju vyskúšať…

Aký je tvoj najobľúbenejší neúspech?

Akýkoľvek, na ktorom sa človek dokáže niečo naučiť. Keď sa niečo nepodarí a dokážem pochopiť, prečo sa to nepodarilo, a viem sa potom zlepšiť, tak potom sa viem posunúť ďalej.

Aká je tvoja najhoršia vlastnosť?

To by moja manželka vedela. Trošku vnímam, že viem byť aj lenivý, že si pekne odkladám veci na neskôr, nechám ich vyhniť, ale to sa týka najmä domácnosti. To dostávam najviac vyhodené na oči.

Čiže lenivosť?

Hej, ale nemyslím si, že lenivosť celkovo ako vlastnosť, ale hlavne z toho pohľadu, že keď človek príde z práce domov, vie navŕtavať zrkadlo niekoľko mesiacov.

Aké je tvoje obľúbené jedlo?

Je to rôzne. Nemám obľúbené, ale skôr si fičím na typoch kuchýň. Mal som chvíľu obdobie mexickej kuchyne, strašne ma bavili všetky mexické jedlá. Mám rád pikantné, hamburgery, hotdogy, v podstate street food. Čiže, nepovedal by som jeden typ obľúbeného jedla, ale často jem vietnamské jedlá.

Kde sa dá isť v Bratislave na mexickú kuchyňu? Ja viem o jednej reštaurácii, ktorá sa tvári echt mexicky, na Františkánskom námestí, myslím.

Sú všelijaké buritá a tacosy, ktoré sa dajú nájsť v meste, ale človek si to vie spraviť aj doma na grile. Je fajn, že nie sú nejaké úskalia, že sa to dá robiť doma.

Čo robíš pre svoje telo?

Momentálne mu dávam zabrať. V podstate nemám veľa priestoru, aby som športoval alebo sa akokoľvek venoval sebe. Keď prídem z práce, rovno chytám malého a vytiahnem ho von. Pre svoje telo robím zdvíhanie dieťaťa, takú otcovskú činnosť. Alebo sprievod do parku a naháňanie detí. To nie je kvôli mne, ale kvôli nim. Môže to byť únavnejšie ako ísť do posilňovne. Psychicky je to únavnejšie.

Aký je tvoj obľúbený písací alebo kresliaci nástroj?

Odvykol som si od tohto, keď som zistil, že som si niečo zapísal a nakreslil, tak som strácal prehľad. Začal som všetko digitalizovať. Keď si niečo píšem, píšem si to tak, aby som to vedel vyhľadať na OneNote alebo v mobile.

Módna otázka na záver, aký je tvoj názor na architektov a čierne oblečenie?
To patrí k tomu. To je úplne taká mantrička toho, že proste čiernym oblečením človek nič nepokazí. Dnes chodí v čiernom veľa ľudí.