Uniformite sa dá vyhnúť dobrým urbanistickým konceptom

V akých hlavných rysoch sa obecne líši dnešný koncept administratívnych budov (AB) od 80. či 90. rokov minulého storočia?

Typológia administratívnych budov sa zas tak príliš nemení, aj keď  je stále veľmi ovplyvnená ergonómiou človeka. Rozstupy nábytku medzi sebou, základné veľkosti stolov, šírka uličiek, chodieb ostávajú dlhé roky prakticky rovnaké. Napriek tomu sa administratívne budovy premieňajú pôsobením elektronických a telekomunikačných médií. Vnútorné usporiadanie administratívnych budov nezmenili iba počítače, ale možno viac mobilné telefóny, ani nie tak v ich primárnej funkcii, ale ako prostriedok získavania a spracovávania informácií. Ak je človek vďaka nim odpútaný od miesta, stáva sa aj priestor administratívnych budov flexibilnejší a variantnejší. Administratívny priestor získava stále viac spoločenskú dimenziu, a nie náhodou sa hovorí o kaviarenskom type prostredia.

Čo je podstatné pri tvorbe AB?

Dôležitá je modulácia, ktorá vychádza z ľudského rozmeru a zo spoločenskej dimenzie, ale dnes sa modulová osnova nutne týka aj áut, ktoré musia obsiahnuť, aby sa dokázali racionálne zmestiť s ľuďmi do jednej budovy. A samozrejme je nutná ekonomika. Tieto tri aspekty, ľudský rozmer (vrátane spoločenského rozmeru), technika a ekonomika sú faktory, ktoré ovplyvňujú rozmer priestorovej jednotky s rozumnou deliteľnosťou.

A kde je tá miera rozumnosti?

Napríklad v prípade ČSOB sme dospeli po dlhom čase k pravidelnému rastru 8, 1 x 8, 1 m, ktorý je deliteľný na 3 x 2, 7. Osová šírka jedného eventuálneho modulového prvku, ktorému by sa dalo povedať miestnosť, je 2, 70 m. Niektorí tvrdia, že rozumná miera je skôr 9 x 9 m, v takom prípade je rozmer jednotky  3 m, niekto sa ale prikláňa aj k tomu, že stačí 7, 5 m alebo 7, 8 m, ale my sme dospeli k 8, 1 m. Ako náhle sa ide cez 9 m, zhoršuje sa dosť výrazne ekonomická zložka. Znamená to totiž hrubšie, a teda aj drahšie stropné konštrukcie. Je ale potrebné individuálne a vždy veľmi starostlivo uvážiť a vybrať podľa veľkosti miesta a podľa typu kancelárskej budovy jej vhodný modul.

Do akej miery je dôležité neprekročiť rozpočet stavby? Respektíve do akej miery je pre architekta zväzujúci rozpočet?

V prípade ČSOB bol rozpočet stanovený hneď na základe štúdie a nemohol sa prekročiť. Riziko niesol v tomto prípade developer Skanska, ale my sme zodpovednosti rozhodne zbavení neboli. Skanska mala pochopiteľný záujem veľmi šetriť a ČSOB mala naopak mechanizmy, ako získavať parametre, ktoré si zadala.

Stavba mala rozpočet necelé dve miliardy a nakoniec bol prekročený asi o 200 miliónov, ale to bolo investíciami navyše. My sme sa už v architektonickom koncepte rozhodli, že k tomu, čo banka chce, musíme získať určité objemy, ale nepotrebujeme uplatňovať obzvlášť drahé materiály. To nie ani tak preto, že by na to banka nemala, ale podobne, ako zrelý človek usúdila, že nepotrebuje prvoplánovo deklarovať bohatstvo.

Ako ste v prípade ČSOB pracoval so svetlom, keď tam neexistuje pevná väzba pracovník – miesto?

On má svoje miesto pridelené. Na svojom stole musí mať normové hodnoty, ktoré sú striktne dané našimi hygienickými predpismi. Ale usilovali sme sa o to, aby budova bola celkovo svetlá. Akonáhle chcete, aby budova bola všade svetlá, tak po jej obvode sú miesta príliš presvetlené. Táto disproporcia sa musí vyvážiť umelým svetlom a tiež vhodným zatienením.  V niektorej časti miestnosti máte pocit tmy, pretože priestor pri okne je presvetlený. A tento rozdiel vnímate ako veľký kontrast, ktorý  spôsobuje to, že správne osvetlené miesto vnímate ako tmavé. Vyvažovanie kontrastov je jedna z dôležitých vecí. Rád hovorím o harmonizovaní, vyvažovaní prostredia. Zvoliť správne umelé osvetlenie, aby ste vôbec nevnímal jeho pôsobenie, bolo veľkým problémom. Je v tom určitý primát, že sme zvolili väčšinové osvetlenie pomocou stojacích lámp a 90 percent svietenia cez biely strop.

Je AB kompromisom medzi požiadavkami manažmentu investora (či užívateľa, ak nie je totožný s investorom) a zamestnancov na nižšiu funkčnú  hierarchiu alebo plní zadanie investora, bez toho aby zohľadňovala všetkých, ktorí budú budovu využívať?

Vždy ide o určitý kompromis. Kompromis nepovažujem za ústupok, ale za bezchybný inštitút dohovoru medzi ľuďmi. Vôbec som nezaznamenal, že by sa klient usiloval o zníženie kvality alebo o neposkytnutie toho, čo komu patrí na nižšej úrovni. Vlastne nemám žiadnu zásadne zlú skúsenosť. Nemôžem potvrdiť novinárske články, ktoré hovoria, že plánovanie administratívneho priestoru je namierené proti zamestnancom a všetko je zamerané v prospech manažérov. Niekto to môže tak pociťovať, ale cez moju etickú líniu sa to zatiaľ nikdy nedostalo. 

Existuje nejaká neprekonateľná kolízia, aj v prípade ideálne harmonických vzťahov zadávateľ – autor, medzi požadovaným výrazom, ktorý architekt považuje pre konkrétnu stavbu za „nutný“, a zadávacími podmienkami?

Ani o takejto kolízii naozaj  nič neviem, nehľadiac na to, že v prípade administratívnej budovy je určitá nutnosť výrazu dosť nadneseným pojmom. Nutnosť použitia technických fasádnych prvkov, to áno… Ide o tieniace systémy, kvalitné sklá a podobne. O týchto veciach sa vždy vedú dohady.

Do akej miery býva konečný produkt – AB – výsledkom kompromisu medzi autorom a investorom? A kde je hranica, za ktorou by už autor nemal ustupovať v prípade neakceptovateľných požiadaviek investora?

Dielo by malo byť výsledkom kompromisu, a čiže aj spolupráce. Preto takú váhu prikladám požiadavkám a premyslenému zadaniu investora. Keď mi poviete, čo chcete, ja prídem na to, ako to mám urobiť. V takejto situácii žiadna hranica neexistuje. Na hranici môžeme naraziť iba v prípade, že investor požaduje niečo neetického. Akonáhle by chcel, aby budova škodila nadmieru iným, uberala príliš svetla, obmedzovala prevetrávanie a podobne, už by tú hranicu človek nemal prekračovať. Keď by chcel niekto porúbať les kvôli novostavbe administratívnej budovy, tak by som takú zákazku neprijal.

Ak je navrhovaný pre určitú územnú enklávu celý súbor AB, ak sa možno najlepšie vyhnúť uniformite?

Uniformite sa človek ťažko vyhýba tvarovými kreáciami. Uniformnému pôsobeniu sa možno vyhnúť jedine dobrým urbanistickým konceptom a veľkým podielom prírodných prvkov. Keď je urbanistický koncept v poriadku, môže odpadnúť individualistické alebo extravagantné poňatie jednotlivých domov. O dobe klasicizmu alebo o architektúre 19. storočia môžeme pokojne hovoriť ako o uniformných štýloch. A napriek tomu ich tak nevnímame, aj keď vlastne nevieme prečo. Mojou jedinou odpoveďou je, že je v poriadku „podlaha“ mesta, to znamená vzťahy v pôdorysoch a ich vyhotovenie do priestoru, správny podiel zelene, kompaktné parky, správny vyznenie prírodných prvkov ako sú rieka, les, kopce, morfológia, topografia. Tieto prvky dokáže moderný urbanizmus veľmi ničiť. Žiadna doba nikdy nepremiestňovala také množstvo zeminy a nepreskupovala toľko materiálu ako tá naša. Je lepšie, ak sa s terénom príliš veľa nehýbe. Keď vytvárame umelé kopce a doliny, tak strácame pevnú pôdu pod nohami.

Aké boli špecifiká  ČSOB vo vzťahu k širšiemu prostrediu?

Rozhodli sme sa postaviť ju nad stanicou metra. Informácie o tom, že sme zničili lúku, boli veľmi zavádzajúce, pretože išlo o vyťaženú hlušinu z hĺbenia metra, a keby ľudia videli, čo všetko táto navážka obsahovala, tak by stratili ilúzie o nejakej lúke. Práve z tohto dôvodu zbiera ČSOB body v ekologických hodnoteniach, pretože sme stavali na predtým stavbou znečistenom mieste. Nadviazali sme aj na dávne osídlenie, ako ukázal archeologický prieskum.  Budovu sme koncipovali ako mohutný nízky monoblok nadväzujúci na podobné objemy valiace sa Radlickým údolím od Waltrovky až po toto miesto. Ďalej smerom k Smíchovu už ale pokračovať nemôžu, duch miesta sa tu mení. Nízka stavba so zelenou strechou môže do okolitej prírody dokonale vrásť.

V akých hlavných charakteristikách sa líši AB od iných typologicky príbuzných budov (napríklad škôl, nemocníc atď.)?

Ak nerátam radnice alebo ministerstvá, tak hlavný rozdiel je v tom, že sa administratívne budovy nezaobstarávajú z verejných prostriedkov. A možno to povedať aj obrátene – školy a nemocnice sa budujú hlavne z verejných prostriedkov. Tento rozdiel sa potom premieta aj do ich celkom odlišného spôsobu využívania.

Čo je pre vás najväčším kameňom úrazu medzi stavbami typologicky podobnými administratívnym budovám?

Hrôzu mi naháňa, keď sa povie komerčná alebo komerčné administratívne centrum. To je príklad čudného zmonolitňovania funkcií, ktoré mi celkom nesedia. Viem, že sa už trochu postúpilo ďalej, že sa už predsa len darí opúšťať tie vypočítavé  kapitalistické maniere: jedna kancelária vedľa druhej, ale stále ma to desí.

Možno odovzdávať študentom nejaké obecné typologické postupy?

Je veľa vecí, ktoré sa menia málo a o ktorých je potrebné vedieť. Napríklad určité ergonometrické danosti, z ktorých vyplýva celý rad priestorových dimenzií. Samozrejme odovzdávať sa dajú aj skúsenosti z techniky prostredia. Dá sa ale tiež odovzdávať aj presvedčenie, že stavby sa majú v krajine aj v mestách správať ohľaduplne a zbytočne neodcudzovať z verejného priestoru, čo odcudzené byť nemusí.

Michal Janata
Foto: Jan Malý a Tomáš Souček