Dizajn pre náročných, ktorým stačí málo

Dizajn pre náročných, ktorým stačí málo

V Manhattane nedávno dokončili projekt Domu pri Gramer Park. Developerom projektu je legendárny Ian Schrager, ktorý v osemdesiatych rokoch vytvoril ideu hotela butikového typu. V New Yorku mu ju pomáhal realizovať francúzsky dizajnér Philippe Starck. Teraz konkretizuje podnikateľovu myšlienku nového typu bývania, kondomíniového typu, ktorá sa zakladá na nevýtvarných momentoch (najmä službách), britský architekt a dizajnér strednej generácie John Pawson. Tento dom je však ako jedna z Pawsonových najrozsiahlejších realizácií (porovnateľná s kláštorom Panny Márie v Novom Dvore v Česku spred dvoch rokov) dôležitý aj z výtvarného hľadiska. Pawson často buduje pointy tesne pri hranici vnímania, obľubuje nezvyčajné odtiene bielej a s iróniou jemu vlastnou tvrdí, že „na stenách tohto domu sa bieloba mimoriadne vydarila“.

Dom pri Gramercy Park je výnimočný už polohou, ideálnou pre Pawsonovu estetiku. Nejde o to, že stojí v neoslohovej štvrti prominentov pri Lexington Avenue a že pri parku bývali napríklad Oscar Wilde, Herman Melville, Mary McCarthy a Humphrey Bogart. Dom reprezentuje najvyšší štandard bývania s cenou 3 230 dolárov za štvorcový meter a najväčší byt má 363 štvorcových metrov. V tomto dome budú bývať viacerí prominenti, napríklad módny návrhár Karl Lagerfeld, ktorému je Pawsonov minimalizmus zrejme blízky, keďže si uňho kedysi objednal návrh riešenia bytu v Paríži a rezidencie v Biaritzi (1998).

Pointa za oknom

Pawsonova koncepcia prepojenia architektúry a prírody má v tomto dome predovšetkým ideálny rámec. Park je jediným newyorským súkromným parkom v meste prístupným iba majiteľom bytov v okolitých domoch a kľúč, prirodzene, dostanú aj obyvatelia tohto domu. Výhľad na staré gaštany, vŕby a bresty z každého bytu a z menších či väčších terás v šiestich bytoch patrí k atrakciám domu. Pawson pravdepodobne nerozhodol o tom, že byty budú mať okná v celej výške, ale prírodný prvok v každom okne privítal. Je to totiž jeho poznávacie znamenie, a ak rieši interiér, ktorý okná nemá, napríklad priestor za recepciou v Puenta América (2005), vytvorí umelý prírodný prvok – v madridskom hoteli jemne oblúkový travertínový sokel, po ktorom plytkou priehlbinou pomaly steká voda.

Podobné, ale nie monotónne

Travertín je Pawsonovým obľúbeným materiálom, najmä pozdĺžne rezaný, ktorý nemá takú výraznú štruktúru. Kontakt s travertínom sa v newyorskom dome začína vo vstupe a pokračuje v rámcoch kozubov a napokon v kúpeľniach s dlaždicami a bielym corianom vytvára etudu veľmi blízkych tónov. Zaujímavý je veľký variant kozubu v obývacom priestore, vložený do pravouhlej plytkej niky. Plocha lešteného travertínu je charakteristicky – zhora a po celej dĺžke – osvetlená svetlom zo skrytého zdroja. V týchto interiéroch sú všetky zdroje svetla buď skryté, alebo zapustené v strope.

Zariaďovanie svetlom

V Pawsonových interiéroch možno vo všeobecnosti nájsť skôr kompozície svetla než kompozície objektov. Ani tunajšie podlahy z bieleho duba, podobne ako travertín, neodvádzajú pozornosť z nehmotnej zložky interiéru. Druhým typom dreva v dome je červenohnedá americká čerešňa. Toto drevo s dokonalými akustickými vlastnosťami je v kombinácii s oceľou použité v kuchynskom nábytku vyrobenom podľa jeho návrhu. Z tohto dreva sú aj obklady v hale, lavice pod nimi sú z kolekcie Driade Alef. Výber dreva má očividne širší význam, zdôrazňuje sa ním lokalita, pretože oba druhy sa okrem Pennsylvánie vyskytujú práve v okolí New Yorku.

Hala je vôbec malou vzorkovňou známych Pawsonových dizajnových diel, na pulte recepcie stojí váza pre firmu When objects work. V bytoch s kozubom v obývacom priestore je na doske identifikovateľný ďalší objekt z malej kolekcie pre túto belgickú firmu, čierna misa v tvare polgule. Máloktorý z veľkých svetových architektov nerealizoval pre nejakú známu značku dizajn dverovej kľučky – a Pawson nepatrí k výnimkám. Kľučku navrhoval pre taliansku firmu Valli & Valli a táto kľučka patrí k zaujímavým detailom bytu.

Podoba súčasnej klasiky

Schrager má hlboké dlhoročné kontakty so špičkovými výtvarníkmi a architektmi rovnakej generácie. V bývalom hotelovom reťazci Morgans Hotel poskytol pred dvadsiatimi rokmi široký priestor pre Pawsonovho rovesníka Phillipa Starcka (1949), trocha mladší David Chipperfield mu navrhol butikový hotel Shore Club v San Franciscu, Jacques Herzog a Pierre de Meuron (obaja 1950) mu v máji dokončili kondomínium a mestské domy na 40th Bond Street, Juliana Schnabela (1951), ktorý tvoril interiéry v susednom hoteli Gramercy Park Hotel (v prevádzke od 8. augusta a bude poskytovať servis pre Pawsonove kondomínium), pozná dokonca tridsať rokov. Vzhľadom na dôvernú znalosť prostredia je teda veľmi zaujímavý jeho výrok z novembra minulého roku pre New York Magazine, že Pawsona si vybral, lebo má všeobecne prijateľný prejav, že je to „moderný rámec, vhodný pre akýkoľvek štýl a vkus“. Minimalizmus tým charakterizoval ako klasiku a vývoj mu dáva za pravdu.

John Pawson

Narodil sa v roku 1949 Halifaxe v grófstve Yorkshire vo Veľkej Británii. Štyri roky strávil v Japonsku, v roku 1981 si v Londýne založil firmu. Je architektom, dizajnérom, venuje sa scénografii a publicistike. Začínal ako bytový architekt pre londýnskych zákazníkov. Vytvoril o. i. ateliér pre maliara Michaela Craig-Martina (1988). Projektoval aj interiéry reštaurácií – najvýznamnejšia je Wagamama (1992), v tomto roku vyhodnotená ako najpopulárnejšia londýnska reštaurácia.

Prvý z početných projektov rodinných domov realizoval taktiež v Londýne pre dizajnérku Doris Saatchi, bývalú ženu zberateľa Charlesa Saatchiho (1987). V tomto roku dostal zákazku mimo Británie: navrhol byt pre zberateľa Hansa Neuendorfa vo Frankfurte nad Mohanom, ktorému v roku 1989 projektoval vilu na Malorke.

K najvýznamnejším dielam v 90. rokoch patrí obchod Calvina Kleina na Madison Avenue a 60th Street (1995). Pre značku CK tvoril interiéry v celosvetovej sieti predajní (zatiaľ poslednú otvorili roku 2002 v Paríži). Kľúčovým dielom sú aj interiéry čakární bussiness a prvej triedy spoločnosti Cathay Pacific na hongkongskom letisku (1998).

V roku 2004 dokončili jeho projekt prestavby barokového kaštieľa na kláštor Panny Márie v Novom Dvore v Česku, pobočky cisterciánov z burgundského Sept-Fons. V roku 2005 bol okrem iného členom tímu dizajnérov a architektov, ktorí realizovali butikový hotel Puerta América v Madride a dokončil sa jeho projekt rodinného domu na tokijskom predmestí Setagaya. V máji 2006 mu zrealizovali projekt Sackler Crossing, mostíka cez jazero v Kráľovskej botanickej záhrade Kew Gardens.

Karol Klanic
Foto: Hayes Davidson, vizualizácia John Pawson