Budovy ako architektonické plastiky

V koncepcii domu projektant uplatnil na niekoľkých miestach svoj princíp rotácie hmoty – hovorí sa o ňom aj v súvislosti s tzv. folding-style. Zvonka sa rotácia prejavila tým, že oproti kratšej strane vily ležiacej na južnej orientácii sa na protiľahlej strane jeden trakt posunul o podlažie vyššie, čím na prízemí vznikol voľný priestor podoprený ľahkým pilierom v tvare písmena V.

Vedľajšie krídlo je na prízemí, ale keďže južná strana vily prilieha k terénnej vlne, je položené približne o jeden a pol metra nižšie. Miestnosti na týchto troch úrovniach spája rampa, ktorá ústi a stúpa v mieste skrutu hmoty alebo „uzla“, ako by ho zrejme nazval van Berkel.

Schody na rampe majú eleganciu a jemnosť origami, diela zo zloženého papiera. Pôsobia, akoby nesúviseli s mäkko plynúcimi plochami a boli len dočasným prvkom. Schodisková bariéra z tenkých oceľových tyčí je zasa navrhnutá tak, aby ju bolo čo najmenej vidieť, aby nezakrývala plastické tvary. Z toho istého dôvodu sú svietidlá, ktoré prehlbujú modeláciu tvarov, zapustené v strope.

Podobné oblé plochy s extrémne potlačeným detailom poznáme z prostredia dvojitej rampy v Múzeu Mercedes-Benz v Stuttgarte-Untertürkheime, otvoreného minulý rok, a z projektu schodiska v hudobnom divadle MUMUTH v Grazi (2008), ktorý sa dokončí na budúci rok. Všetky tieto budovy UNStudia sú charakteristické bielym interiérom.

O budovách UNStudio sa hovorí ako o architektonických plastikách alebo krajinách, ich autori však viac ako formu zdôrazňujú obsah. V knihe Design Models, ktorá vyšla na konci septembra minulého roku v New Yorku, van Berkel a Bosová definujú svoju architektúru ako „nekonečné živé predstavenie“, čiže ako prostredie, v ktorom záleží na komunikácii. Pri divadle v Grazi svoje úsilie formulovali ako „túžbu vytvoriť budovu, ktorá hovorí o hudbe toľko, ako sa len dá“.

Biela farba v týchto dielach funguje ako médium, podobne ako napr. v módnom návrhárstve, kde vďaka nej mimoriadne vyniká strih. Aj bežné asociácie spájané s touto farbou vyhovujú prenosu ideí autorov interiéru. Je zaujímavé, že steny vo ViLA NM sú veľmi striedmo členené rytými líniami.

Nedá sa povedať, že by sa ateliér van Berkela s dôslednosťou minimalistov pridržiaval v dizajne dnes veľmi akceptovaného white-look – biela farba vyhovovala pre niektoré projekty, v iných je koncepcia farby odlišná. Metalická fólia v sklenej fasáde administratívneho centra La Defense v Almere (2004) prechádza podľa svetelných podmienok postupne až do deviatich farieb.

Najlepším príkladom je divadlo Agora v Lelystade, ktoré je protikladom prostredia s farbou betónu, bielej omietky a laku, leštenej ocele a skla. Vo foyeri holandského divadla, ktoré bolo dokončené v marci tohto roku, dominuje ružová na zábradlí schodiska, ktorá, keď na podlaží prechádza zo steny na strop, sa mení na odtiene červenej. Exteriér z rôznorodých, akoby kaleidoskopických plôch je zo žiarivých odtieňov žltej a holandskej oranžovej a pôsobením svetla vďaka perforáciám v hliníkových obkladoch vznikajú premenlivé farebné nuansy.

Karol Klanic
Foto: DaimlerChrysler AG, UNStudio/Christian Richters
Vizualizácia: Vizualizácia: UNStudio