Zabudnuté vily Vila Eugena Kramára – Na Riviére
Slovensko a Bratislava samotná majú množstvo tzv. buržoáznej architektúry, ktorej venovať pozornosť v minulosti bolo hriechom. Sú to predovšetkým viaceré vily, ktoré stoja dodnes akoby zabudnuté, hoci ich architektonické kvality sú nesporné. Ba čo viac, dnes, keď sa k tejto typologickej kategórii vraciame, môžu byť poučným a inšpiračným zdrojom pre stavebníkov i architektov. Rozhodli sme sa preto nadviazať na „slávne vily“ vilami zabudnutými.
Racionálny duch konštruktivizmu sa uplatnil naplno. Potreba dobre bývať a žiť s potrebnou dávkou potešení sa stali akousi modlou vtedajšieho progresu vedy a techniky. Kritériom všetkého sa stala maximálna funkčnosť a úžitkovosť. Pri takomto slobodomyseľnom prístupe narastal aj chaos, pretože sa nenašiel kánon ani v modernom živote, ani v jeho kultúre. S vedomím, že architektúra odzrkadľuje spôsob života a kultúrnu úroveň spoločnosti, som sa snažil modelovať a vytvárať krásu nadväzne na hodnoty minulosti.“
V roku 1947 začal prof. Eugen Kramár s projektom a s výstavbou rodinného domu vtedy v okrajovej lokalite Bratislavy, na konečnej električky do obce Karlova Ves.
Rodinný dom je vo svahovitom teréne zasunutý dozadu tak, že záhrada tvorí pre vilu výtvarný rám. Cez architektonicky zvládnuté záhradné predpolie zabezpečené terénnymi schodmi z prekrásnej bridlice je prístup k modelačne akcentovanému vstupu do domu.
Dispozícia domu je prísne funkcionalistická. Obývačka je na prízemí, na poschodí je súkromná časť vily. Na prízemí cez závetrie je vstup do dvojúrovňovej haly pokrytej travertínovou dlažbou s priestorovými schodmi na poschodie. Oddelené schody vedú do suterénu a WC, na južnej strane domu po celej dĺžke fasády je rozľahlá obývačka s rozmermi 6 × 9 m, s pracovňou oddelenou len skrinkami, ako i východ na terasu. Obývačka má priebežný pás okien aj s rohovým oknom na východ, čo zabezpečuje priamy kontakt s architektonizovanou časťou predzáhrady. V obývacej izbe je centrálny luster z Kamenického Šenova osadený na štukovej výzdobe, ktorú tvorí vlnovkové medzikružie, a po celej dĺžke nad oknami je osvetľovací vlys. Nad kozubom je plastika majstra Rudolfa Pribiša. Na severnej strane domu je umiestnená kuchyňa s jedálenským kútom a zázemím. Priestor kuchyne je oddelený od jedálenského kúta dvojstrannou priehľadnou odkladacou stenou s podávacím okienkom. Okná kuchyne pôvodne pozerali na vinohrady, dnes je na ich mieste futbalové ihrisko.
Na poschodí je kúpeľňa, spálne rodičov, detí a hosťa, ako aj pracovňa na domáce práce (sušenie, žehlenie, šitie). Pred spálňami na južnej strane je prekrytý balkón.
V suteréne sú umiestnené sklady, kotolňa, práčovňa dnes archív, dielnička a garáž s využitím priameho vjazdu z úrovne ulice.
Dom je tehlový, so železobetónovými monolitickými stropmi, v ktorých je prvýkrát v Bratislave použité „crittallové“ stropné i podlahové kúrenie. Podlahy v izbách sú parketové. Dom je biely s drsnou štruktúrou fasád. Ich okrasou sú precízne zhotovené okenné parapety a šambrány okenných i dverných otvorov urobené z glazovaných kameninových tvaroviek vyrobených v Poštornej.
Súčasťou rodinného domu je architektonicky dotvorená predzáhrada, kde sú ako sedenie umiestnené stĺp, hlavica a kladie zo starej vily. Profesor miloval hrozno, tak ho hojne vysadil okolo domu.
V novembri 1949 sa do domu nasťahoval a s rodinou v ňom prežil prvé Vianoce. V novembri 1950 profesora Kramára zatvorili a dom skonfiškovali na 25 rokov. Priestory sa využívali ako týždenné jasle, boli prvé v Bratislave. V roku 1975, po rehabilitácii autora, mu vilu vrátili v značne znehodnotenom stave.
| Eugen Kramár (1914 – 1996) – rodák z Devičia pri Krupine patrí k významným osobnostiam slovenskej architektúry 20. storočia. Po štúdiách architektúry v Prahe (1933 – 1938) začal pôsobiť v Bratislave. V rokoch 1942 – 1947 spolupracoval v spoločnom ateliéri so Štefanom Lukačovičom. V tomto období vypracovali mnohé výnimočné projekty, ktoré patria k najlepším funkcionalistickým dielam na Slovensku. Banka a divadlo DPOH, banka v Trenčíne, budova polície, budova Fondu národnej obnovy na Dobrovičovej ulici v Bratislave, budova vtedajšieho Povereníctva lesov a drevárskeho priemyslu na Staromestskej ulici (dnes Krajský úrad, Bratislava) a najmä takzvaný Poštový palác na Námestí Slobody v Bratislave (dnes Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR) sú jeho ťažiskové architektonické diela zo 40. rokov minulého storočia na Slovensku.
Po prevzatí moci komunistami bol uväznený až do roku 1960, potom ho rehabilitovali. V rokoch 1960 – 1967 pracoval v Košiciach, kde navrhol viacero stavieb pre Vysoké Tatry a pri príležitosti MS v klasickom lyžovaní v roku 1970. Najznámejším je Areál snov s hotelom FIS na Štrbskom plese (spolupráca J. Šprlák-Uličný). Podieľal sa aj na zriadení Združenia architektonických ateliérov, za čo bol v čase normalizácie opätovne politicky postihnutý. Plného uznania sa mu dostalo až po roku 1990 – aj ako spoluzakladateľovi Slovenskej komory architektov. prof. Štefan Šlachta |
Ing. arch. Zina Mihalčiková, rod. Kramárová
Foto: Dano Veselský
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
