Partner sekcie:
  • CAD Studio

Kultúrne pamiatky na Slovensku trápi nezáujem a peniaze

image 88104 25 v2

Nízky záujem verejnosti a nedostatok financií – to sú dva základné momenty, ktoré brzdia komplexnejšiu a rozsiahlejšiu obnovu kultúrnych pamiatok na Slovensku. Napriek tomu existujú postupy a úsilie ľudí, ktorí sa snažia o zachovanie výrazných stôp našej minulosti.

Inštitucionalizovaná starostlivosť o cennú architektúru a historické umelecké artefakty má aj na našom území dlhšie trvanie, ale až koniec 19. storočia prináša zmenu pohľadu na historickú architektúru. Nemalý vplyv na túto skutočnosť má nielen uvedomenie si hodnoty architektonického kultúrneho dedičstva, ale aj hnutie národného obrodenia, ktoré hľadalo akýsi historický zlatý vek.

Tým sa stal práve stredovek so svojimi románskymi a gotickými stavbami. Významné stredoveké pamiatky prechádzajú v tomto období obnovou, radikálne sa odstraňujú stopy mladších slohových úprav a prinavracia sa im (nie vždy) pôvodná stredoveká podoba. Takouto regotizáciou prechádzajú takmer všetky významné gotické sakrálne pamiatky na našom území.

Československá pamiatková starostlivosť prirodzene nadviazala na starú cisársko-kráľovskú tradíciu, konštituujú sa nové inštitúcie pamiatkovej starostlivosti na národnej úrovni s náležitou legislatívnou podporou. Inštitúcie venujúce sa pamiatkovej starostlivosti v priebehu rokov niekoľkokrát menili svoju formu a názov.

Pamiatková ochrana na Slovensku

V roku 2002 vznikol prijatím zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu dnešný Pamiatkový úrad SR v Bratislave so svojimi ôsmimi krajskými pamiatkovými úradmi. Tzv. pamiatkový zákon definuje kompetencie, práva a povinnosti a vytvára nový legislatívny rámec ochrany pamiatok a procesu ich obnovy.

V zmysle tohto zákona kultúrne pamiatky nie sú kategorizované a všetky majú štatút národnej kultúrnej pamiatky. Pamiatková ochrana môže byť individuálna, ale aj plošná. Okrem kultúrnych pamiatok nehnuteľného alebo hnuteľného charakteru eviduje Ústredný zoznam pamiatkového fondu aj pamiatkové územia (pamiatkové zóny a pamiatkové rezervácie).

Ústredný zoznam pamiatkového fondu – index slovenských pamiatok – spravuje Pamiatkový úrad SR. Tento zoznam nie je nemenný a definitívny. Stále doň pribúdajú nové objekty a hnuteľné predmety, ktoré sa stávajú národnými kultúrnymi pamiatkami na základe rozhodnutia Pamiatkového úradu SR.

Samotný proces obnovy pamiatky je súbor odborných činností, ktoré sa zameriavajú na presnú identifikáciu pamiatkových hodnôt, diagnostiku rôznych porúch a poškodení s hľadaním ich príčin a návrhmi na ich odstránenie, ďalej na spracovanie špecializovaných prípravných a projektových dokumentácií a realizáciu prác, ktoré majú stavebný alebo reštaurátorský charakter.

Všetky tieto parciálne úkony majú za cieľ sanovať technický stav konkrétnej pamiatky, chrániť jej pamiatkové hodnoty a prezentovať ich optimálnym spôsobom. Manažment celkového procesu obnovy z hľadiska pamiatkovej ochrany zabezpečujú krajské pamiatkové úrady, ktorých pôsobnosť je určená územnosprávnym členením krajiny.

Na začiatku celého procesu stojí byrokratický úkon príslušného krajského pamiatkového úradu vo forme vydania rozhodnutia o zámere obnovy pamiatky. Toto rozhodnutie je akýmsi plánom obnovy, v ktorom sú definované požiadavky na realizáciu pamiatkových výskumov, spracovanie konkrétnych prípravných a projektových dokumentácií, podmienky limitujúce architektonické a stavebné zásahy až po konkrétne materiálové a technické riešenia a rôzne detaily.

Detailné poznanie

Základným predpokladom na prípravu odbornej a kvalitnej obnovy stavebnej kultúrnej pamiatky, ktorá sa veľmi často spája s jej adaptáciou na nové využitie, je jej poznanie. Pri stavbách, ktorých vek je častokrát niekoľko storočí, je potrebné presne definovať jednotlivé stavebné a vývojové etapy, vyhodnotiť vhodnosť mladších stavebných zásahov, spracovať inventarizačný súpis cenných architektonických a umeleckoremeselných prvkov zachovaných v objekte s ich opisom a vyhodnotením a spracovať rámcový návrh obnovy.

Na tieto účely sa realizuje sondážny pamiatkový architektonicko-historický a umelecko-historický výskum. Tieto výskumy realizujú fyzické osoby s odbornou spôsobilosťou, ktorú udeľuje Ministerstvo kultúry SR. Ďalším z dôležitých výskumov v procese prípravy obnovy stavebnej pamiatky je reštaurátorský výskum. Ten sa zameriava na zistenie pôvodnej farebnosti a výtvarného riešenia povrchov omietok v exteriéri a interiéri, všetkých zachovaných artefaktov, definuje ich technický stav a navrhuje spôsob ich obnovy.

Často identifikuje nepoznané maliarske výzdoby a povrchové úpravy detailov, ktoré boli dlhé desaťročia a niekedy aj storočia prekryté vrstvami sekundárnych omietok alebo náterov. Reštaurátorský výskum a realizáciu reštaurátorských prác na národných kultúrnych pamiatkach môžu vykonávať iba reštaurátori s príslušnou odbornou spôsobilosťou, ktorí sú členmi Komory reštaurátorov.

Pri komplexných obnovách stavebných pamiatok dochádza aj k realizácii zemných prác. S ohľadom na ochranu a dokumentáciu archeologických nálezov a nálezových situácií sa realizuje aj archeologický výskum. Ten vykonávajú právnické osoby prostredníctvom archeológa s odbornou spôsobilosťou.

Architekt ako autor pamiatkovej obnovy

Všetky výsledky pamiatkových výskumov a prípravných dokumentácií (napr. posúdenie a návrh riešenia vlhkosti a salinity v murivách, statické poruchy atď.) sumarizuje krajský pamiatkový úrad vo forme ďalších rozhodnutí a záväzných stanovísk, ktoré sú podkladom pre architekta ako autora pamiatkovej obnovy. Slovenská legislatíva umožňuje realizovať návrh obnovy pamiatky autorizovaným architektom a stavebným inžinierom bez požiadavky ďalšej špecializácie.

V tejto fáze dochádza k prvým problémom, ak architekt nie je dostatočne kreatívny, schopný citlivo rešpektovať historickú podstatu pamiatky, hľadať vizuálne minimalistické riešenia pri obnove alebo adaptácii historickej stavby a ak krajský pamiatkový úrad neargumentuje jasne a vecne so zreteľom na ochranu presne definovaných pamiatkových hodnôt na jednej strane a na ďalšie funkčné využívanie pamiatky na strane druhej.

Je neľahkou výzvou byť dobrým architektom obnovy stavby, ktorá svojho architekta už má, či už poznáme jeho meno, alebo nie. Rovnako nie je ľahké byť pamiatkarom – metodikom pamiatkovej obnovy, ktorý je často jediný, kto prehovára za nemú historickú stavbu a musí hľadať také riešenia, ktoré zachovajú autenticitu pamiatky, ale umožnia jej využívanie podľa dnešných štandardov. Napriek mnohým obmedzeniam je pre architekta vždy priestor na to, aby vniesol do pamiatky svoju vrstvu. Tá je a zostáva živou a funkčnou stavbou, nie je expozičným objektom v skanzene.

Realizácia

Ak je zvládnutá príprava obnovy, nasleduje jej realizácia. Tá v sebe skrýva ďalšie potenciálne problémy. Môže dôjsť k nálezu v hmote stavby (napr. nástenná maľba, architektonický článok, staršia historická konštrukcia atď.), ktorý si podľa závažnosti a významu vyžiada zmenu projektu, prípadne iný nákladnejší spôsob obnovy – to sa pri obnove historických stavieb stáva takmer pravidelne. Hrozí však väčšie riziko, ak je obnova pamiatky financovaná z verejných zdrojov a dodanie stavebných prác je predmetom verejného obstarávania.

Víťazom sa často stáva subjekt, ktorý nemá takmer žiadne skúsenosti s obnovou pamiatok a aplikuje na nej stavebné postupy vhodné pre občianske alebo priemyselné novostavby. Legislatíva neurčuje, kto môže realizovať stavebné práce na pamiatkach. Napriek tomu, že podmienky verejného obstarávania už často žiadajú referencie z obnovy pamiatok, ne­existuje možnosť kvalitatívneho posúdenia takejto referenčnej obnovy. Postačujúcou a nespochybniteľnou referenciou pre uchádzača je i obnova, ktorú pre neho subdodávateľsky zrealizovala iná stavebná spoločnosť.

Financovanie

Azda najväčším problémom pri záchrane a obnove pamiatok je financovanie ich obnovy. S ohľadom na špecifické stavebné a reštaurátorské postupy je tento proces finančne nákladný, keďže prioritou je vždy záchrana historického originálu a nie jeho nahradenie novým, často lacnejším prvkom. Dlhé desaťročia neúdržby alebo nevhodné postupy pri predchádzajúcej obnove si vyžadujú komplexné a často zásadné riešenia.

Financovanie komplexnej obnovy z vlastných zdrojov je zriedkavé, vlastník pamiatky buď nedisponuje dostatočnými financiami, alebo je ich návratnosť takmer v nedohľadne. Možnou alternatívou a často jediným riešením je spolufinancovanie z verejných zdrojov. Najdostupnejším je spolufinancovanie obnovy prostredníctvom čerpania finančnej dotácie Ministerstva kultúry SR z programu Obnovme si svoj dom.

Pridelené finančné prostriedky jednorazovo síce nezabezpečia komplexnú obnovu, ale pri jej rozdelení na etapy dokážu byť výraznou podporou. Väčšie finančné objemy ponúkajú napr. fondy Európskej únie, Finančný mechanizmus EHP a Nórska. Pripravenosť projektu a administrácia podania žiadosti je výrazne komplikovanejšia než pri dotáciách ministerstva kultúry.

Ďalšou z možností na získanie menšieho objemu prostriedkov na financovanie obnovy sú nadácie bánk, rôznych veľkých spoločností a podnikov. Tie sú však často naviazané na priamy spoločenský dosah, zapojenie občianskej verejnosti a dobrovoľníkov do projektu, čo nie je možné zabezpečiť pri každej obnove. V prípade obnovy pamiatok mimoriadneho významu sa niektoré z nadácií stávajú hlavným finančným partnerom.

Určitú zmenu vo vzťahu verejnosti ku kultúrnemu dedičstvu a pamiatkam možno badať na úspechu niektorých verejných zbierok a priamych finančných darov určených na obnovu konkrétneho objektu. Úspech takejto zbierky prináša nielen finančné zdroje, ale aj určitú identifikáciu časti verejnosti s predmetnou pamiatkou, čo je z dlhodobého hľadiska možno cennejšie než samotná finančná podpora.

Rozhoduje postoj verejnosti

Práve vzťah verejnosti ku kultúrnemu dedičstvu a pamiatkam je pri ich ochrane najdôležitejší. Určitým spôsobom vnímame romantickú krásu a čaro pamiatok (hradné komplexy, opulentné barokové paláce alebo čičmianske drevenice sú vo výhode), ale ich spoločenskú hodnotu nedoceňujeme. Obdivujeme pamiatky a historické mestá za hranicami Slovenska, ale zásadným spôsobom sa nás nedotýkajú developerské projekty, pri ktorých miznú historické štvrte a cenná architektúra 20. storočia.

Absencia reálneho vzťahu a záujmu verejnosti k architektonickému kultúrnemu dedičstvu tak otvára bezbrehé možnosti, ako s ním zaobchádzať – zvládnuteľnou prekážkou je len niekoľko úradov a skupina nepochopených aktivistov. Jediným nástrojom, ktorý by dokázal súčasnú situáciu zmeniť, je tlak verejnej mienky. V súčasnosti je veľmi slabý alebo absentuje úplne.

Zanedbané, ošarpané, prestavbou zničené alebo ruinálne pamiatky, ktorých nie je po Slovensku málo, sú zjavne obrazom našej spoločnosti. Nemalý podiel na tomto stave má nepochybne aj 40-ročné dedičstvo z čias, keď všetko bolo všetkých a reálne nikoho. Pretrhnutie tradícií, vzťahov k zdedenému a predkom, deformácia vkusu – toto všetko môže byť rezíduum totality. Lenže v okolitých krajinách, ktoré mali podobnú totalitnú minulosť, je situácia výrazne odlišná.

Problém je teda ukrytý niekde v nás. Je však nutné veriť, že tento stav sa postupne (z)mení. Občianske združenia starajúce sa o hradné ruiny, záchrana a obnova židovských pamiatok nežidovskou komunitou, finančné príspevky jednotlivcov na obnovu pamiatok, postupné ožívanie zdevastovaných vidieckych kaštieľov a kúrií, prebúdzajúci sa záujem samospráv o vlastné pamiatky sú snáď dôkazom toho, že ochrana pamiatok nebude len záujmom pár desiatok slovenských pamiatkarov, ale postupne nás všetkých.

BRATISLAVA, ŽILINA
TEXT: VLADIMÍR MAJTAN, GRAFY

Ilustračné foto: Miro Pochyba
TABUĽKY: Pamiatkový Úrad SR
Autor je metodik ochrany a obnovy pamiatok, Krajský pamiatkový úrad Žilina

Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12/2016.