Bauhaus a ŠUR – jubileum avantgardných škôl

Bauhaus bola idea, ktorá sama zo seba spravila fenomén. Škola, ktorá zanechala nielen v Nemecku, ale na celom svete nezmazateľnú stopu a stvorila nové premýšľanie o umení. Výraz Bauhaus by sme preložili ako „škola budovania“. V skutočnosti sa však, minimálne v prvých rokoch existencie, na škole architektúra vôbec neučila.

A jej slovenská následníčka, Škola umeleckých remesiel (ŠUR), vlastne ani štandardnou školou nebola. Jedna z nich tento rok oslavuje storočnicu, druhá okrúhlu deväťdesiatku, a napriek tomu, že už dávno nefungujú, ich odkaz naplno žije ďalej.

V Európe sa na prelome 20. storočia nehovorilo (takmer) o ničom inom, len o priemyselnej revolúcii. Mechanizovaná produkcia postupne odstavovala tradičných remeselníkov na druhú koľaj a vojnou zničená Európa vítala racionálne premýšľanie. Myšlienka, že masová produkcia je zlúčiteľná s individuálnym umeleckým duchom, však visela vo vzduchu. Objavila sa v Nemecku spolu s modernizmom.

Členovia národnej dizajnérskej organizácie Deutscher Werkbund (založil ju v roku 1907 Hermann Muthesius) hľadali nové možnosti využitia sériovej výroby, vzťahu užitočnosti a krásy, a praktického účelu formálnej krásy v bežnom objekte. Organizácia sa až do roku 1914 považovala za autoritatívny orgán v otázkach dizajnu a medzi jej zakladajúcich členov patril napríklad aj architekt Peter Behrens.

Celá skupina architektov vrátane Ericha Mendelsohna, Bruna Tauta a Hansa Poelziga sa odvrátila od fantazijných experimentov a obrátila sa k racionálnej, funkčnej, niekedy štandardizovanej budove. V tomto období pracoval aj architekt, ktorý sa zakrátko stal prvým riaditeľom a zakladateľom Bauhausu – Walter Gropius.

Bauhaus

Škola vznikla zlúčením Weimarskej saskej veľkovojvodskej umeleckej školy a Weimarskej akadémie výtvarného umenia v roku 1919. V Manifeste Bauhausu v apríli 1919 Gropius vyhlásil: „Umenie nie je žiadna profesia. Preto sa architekti, sochári a maliari musia vrátiť k remeselnej práci.“ Úlohou, ktorá definovala celú existenciu školy, sa stalo zosúladenie výtvarného a úžitkového umenia a sociálno-ekonomické významy z toho vyplývajúce.

Gropius bol riaditeľom školy do februára 1928, keď ho vo funkcii nahradil Hannes Meyer. To už škola zažila jeden (ne)oficiálny koniec. Vláda Durínskej republiky pod vedením sociálnych demokratov skresala škole financie na polovicu a všetci zamestnanci školy dostávali len polročné zmluvy. Navyše, do školy presakoval politický tlak a ambície.

V marci v roku 1925 sa Bauhaus presťahoval do Dessau a vo Weimare zostala Technická univerzita architektúry a stavebníctva, ktorá sa v roku 1996 premenovala na Bauhaus-Univerzita Weimar. Pod vedením architekta Meyera škola získala prvé platené zákazky, dielne sa stali viac praktickejšími a dokonca zarábali. To viedlo ku konfliktom s pedagógmi, ktorí si viac cenili estetické zameranie školy.

Herbert Bayer, Marcel Breuer a iní dlhoroční inštruktori školu opustili. Napriek tomu, že Meyer sám posunul školu viac do ľavého myšlienkového prúdu, snažil sa zabrániť tomu, aby sa v „hustnúcej“ atmosfére predvojnového Nemecka stala politickým nástrojom. V lete 1930 ho starosta Dessau vyhodil a na odporúčanie Gropiusa na jeho miesto prichádza Mies van der Rohe.

Zrušil výrobu, aby sa mohli ateliéry opäť sústrediť na učenie, a vyhodil študentov, ktorí sa mu po osobnom pohovore nezdali dostatočne zanietení. V roku 1931 však miestne voľby v Dessau vyhráva NSDAP a Bauhaus je nútený skončiť. Van der Rohe z vlastných peňazí prenajíma starú fabriku na Birkbuschstraße 49 v Berlíne, aby škola mohla pokračovať. Nacisti považujú Bauhaus za „nenemecký“, liberálny a socialistický.

Napriek vyjednávaniu s gestapom a Gropiusovej snahe sa škola v roku 1933 zatvorila. Význam Bauhausu spočíva hlavne vo vynikajúcej výukovej metóde, ktorá dnes zovšeobecnela takmer na všetkých architektonických školách ako výborné uvedenie do moderných výtvarných a konštruktívnych princípov, tiež vo výučbe a výchove poslucháčov na konkrétnych úlohách pre reálnu prácu.

Významná bola aj publikačná činnosť pedagógov, ako boli Marcel Breuer, Paul Klee, Ludwig Hilberseimer, ale tiež aj séria Bauhausbücher, ktorá značnou mierou prispela k šíreniu nových výtvarných koncepcií. Bauhaus poskytol priestor aj mnohým zahraničným autorom, pôsobil tu maliar Vasilij Kandinskij, architekt Eľ Lisickij či fotograf a výtvarník László Moholy-Nagy.

Škola umeleckých remesiel

V povojnovej Bratislave zakladajú výtvarník Josef Vydra a teoretik výtvarného umenia a hudby Antonín Hořejš v roku 1928 veľmi netypickú školu. S jej myšlienkou sa pohrávali ešte pred vojnou. Napriek tomu, že je „umelecká“, nerobia sa na ňu žiadne talentové skúšky – študenti mali svoj talent objavovať a cibriť až počas štúdia.

Hlásiť sa mohli nielen vyučení remeselníci a žiaci zo všeobecných škôl, ale prakticky ktokoľvek, kto sa chcel zdokonaľovať prostredníctvom ponúkaných kurzov. Študovať sa dalo aj popri práci, keďže kurzy prebiehali až večer od pol siedmej do pol deviatej. Denné kurzy škola pridala až v roku 1937.

Ponuka bola naozaj široká – od všeobecného kreslenia, modelovania a textilu cez písmo, reklamu a typografiu až po prácu s kovom a drevom. Celkom výnimočné boli aj kurzy pre deti, ktoré v tom čase neboli ani v Bauhause a samozrejmosťou boli aj prednášky o súčasnom vkuse.

Škola umeleckých remesiel síce vznikla najmä z hospodárskej potreby a nie z umeleckých pohnútok, no ukázalo sa, že najviac z nej vyťažila moderná slovenská výtvarná kultúra: Fulla s Galandom zažili svoje najlepšie obdobie práve počas učenia na škole.

Vynikajúcich profesorov tu bolo viacero – architekt, typograf a scénograf Zděnek Rossmann, fotograf Jaromír Funke, výnimočná keramikárka Julie Horová či architekt a scénograf František Tröster, neskôr zakladateľ prvej scénografickej školy na svete.

Kumulovaná energia a kvalita v ich podaní zasvietila aj na Medzinárodnej výstave umenia a techniky v modernom živote v Paríži v roku 1937, kde získali ocenenia od poroty až piati profesori z bratislavskej ŠUR. Grand Prix, hlavnú cenu výstavy, udelili Fullovi za obraz Pieseň a práca.