Experimentálna architektúra

Aké je základné zadanie workshopu re:mix Petržalka?

R. Neumayr: Úlohou, pred ktorú sú účastníci workshopu postavení, je v princípe pretvoriť štruktúry sídliska Petržalka. Touto premenou by sa mala dosiahnuť nová urbanistická štruktúra, ktorá by zodpovedala potrebám a reálnemu životu tohto sídliska v súčasnosti.

Samozrejme, je už známych množstvo návrhov, čo sa dá robiť s Petržalkou, ale pri väčšine z nich sa používali tradičné urbanistické a architektonické nástroje a, žiaľ, niekedy viedli aj do slepých uličiek. V tomto workshope sa pokúšame použiť nové metódy, postupy a princípy. Mohli by nás doviesť k riešeniam – bez tých problémov, ktoré niekedy vznikajú pri použití tradičných postupov. Využívame postupy aj z úplne odlišných vedeckých a technických oblastí, než je architektúra, a preto je často aj pre nás samých prekvapením, k akým výsledkom sa dopracujeme (smiech). Moment prekvapenia a určitého experimentovania je však v tomto prípade určite novou hodnotou.

Neočakávané riešenia sú pravdepodobne súčasťou akéhokoľvek experimentu…

R. Neumayr: Áno, a s očakávaním vždy sledujeme, do akej miery fungujú tieto procesy z iných vedných oblastí aj v architektúre. Napodiv, je to pomerne často. Treba však počítať aj s tým, že experiment jednoducho nevyjde a musíme sa pri hľadaní riešenia vrátiť naspäť na začiatok.

Obaja sa venujete okrem akademickej činnosti aj navrhovaniu architektúry vo vlastných architektonických ateliéroch. Používate experimentálne postupy aj vo vašej tvorbe?

M. Budig: V našom ateliéri sa v praxi snažíme využiť poznatky z výskumu, ktorý robíme na škole. Dokonca niektoré výskumné projekty robíme aj v rámci nášho ateliéru. A neustále sa snažíme tieto poznatky rozširovať. Práve previazanosť teórie s praxou je pre nás veľmi inšpirujúca.

Tothoročný ročníkový projekt študentov Schmidta, Nicolaya a Lopeza s názvom Naked City, ktorý vznikol v Štúdiu Zahy Hadid na Univerzite úžitkových umení vo Viedni

Ako získavate finančné prostriedky na to, aby ste sa mohli venovať výskumu aj v rámci vášho architektonického ateliéru?

M. Budig: Náš architektonický tím je pomerne mladý a založili sme ho len pred tromi rokmi. Začali sme pracovať ako mnoho iných začínajúcich ateliérov – navrhovali sme rodinné domy, neskôr sme si rozšírili kontakty aj na firmy a venovali sme sa priemyselným budovám, navrhovali sme celé stavebné systémy a riešenia pre firmy. Práve peniaze z týchto bežných zákaziek sme postupne prenášali do nášho výskumu a experimentálnych foriem navrhovania. Je to pre nás jeden balík a myslíme si, že investícia do týchto nových foriem navrhovania sa nám postupom času vráti. Budujeme si na tom aj svoje meno. Je ale pre mňa veľkou pomocou, to musím priznať, že som jednou nohou na škole, a tým pádom mám aj bezprostredný kontakt s vedeckými kruhmi a najnovšími informáciami.

R. Neumayr: Investície do výskumu a ich návratnosť tvoria akýsi cyklus, ktorý trvá určitý čas. Som však presvedčený, že sú to rovnako, alebo dokonca ešte viac perspektívnejšie investície než tie, ktoré sú pre ateliéry bežné. V začiatkoch treba občas robiť kompromisy či prečkať obdobie, kedy sa žije len z vody a chleba. S tým ale počítame (smiech).

Pokladáte experiment, abstrakciu problému a preberanie postupov z iných vedných oblastí za schodnú cestu, ako v architektúre nachádzať nové riešenia?

R. Neumayr: Sme presvedčení, že jednotlivé princípy v rôznych oblastiach sú vo svojej podstate veľmi podobné. Zoberme si príklad Petržalky – je tu už určená trasa koľajovej dopravy, aj keď ešte nie je jasné, či to bude podzemná, alebo električková trať. Pri určitej miere abstrakcie sa môžeme odpútať od konkrétností, ktoré zvyčajne zbytočne priťahujú našu pozornosť, a môžeme sa venovať tvorbe v tejto abstraktnej rovine. Po nájdení riešenia sa dajú všetky výstupy spätne opäť konkretizovať. Takto sa v tvorbe dá predísť problémom typickým pre konvenčné postupy – riešeniam čiastkových problémov, ktoré navzájom neladia.

Skúste spomenúť niektoré z konkrétnych projektov, pri ktorých sa vďaka týmto experimentálnym postupom prišlo k novátorským myšlienkam.

M. Budig: Rozvoj miest je zdĺhavý a zložitý proces, dôsledok jednotlivých opatrení sa dá pri ňom overiť až s odstupom istého času. Európske mestá navyše vznikali postupným vrstvením mnohých faktorov, takže sa dá ťažko určiť, ktorý jav je dôsledkom akej príčiny. Lepšie sa to dá sledovať pri veľkých projektoch, napríklad v Singapure či dopravných štúdiách v Istanbule. V týchto krajinách sú aj osvietení investori, ktorí vedia a chcú svoje prostriedky investovať do vývoja nových štruktúr. No je tam aj verejnosť pripravená akceptovať nové riešenia. Práve v týchto krajinách sa ukazujú prvé výsledky experimentálnych postupov v urbanizme.

Spomínate najmä urbanistické koncepty. Dajú sa týmito postupmi riešiť aj konkrétne architektonické projekty?

M. Budig: Je to to isté, rozdiel je len v mierke. Využívame tieto postupy aj v architektúre. Zvykneme pracovať aj tak, že princíp aplikujeme na najmenšiu architektonickú či konštrukčnú jednotku, ktorú potom rôznym spôsobom variujeme.
R. Neumayr: Veľkou inšpiráciou nám býva modulácia terénu a charakter krajiny, do ktorej projektom vstupujeme. Snažíme sa z krajiny odčítať princípy, ktoré ju formovali, a použiť ich aj pri návrhu nových štruktúr. Pri takomto návrhu nová štruktúra zapadne do krajiny oveľa prirodzenejšie. Samozrejme, zvyčajne sa robievajú mnohé overujúce vizualizácie a modely. Takto vznikla napríklad stanica od Zahy Hadid v Innsbrucku a takýchto príkladov je už veľa – a v rôznych mierkach. Dôležitú úlohu tu zohráva počítač a softvéry, ktoré pracujú na základe nami určených algoritmov. Vždy sa snažíme dbať na to, aby sa projekt realizoval presne podľa návrhu.

Projekt Roberta Neumayra Topotransegrity, ktorý vzbudil záujem architektonickej obce v Rakúsku,  je kinetickou štruktúrou, ktorá plynulo reaguje na svoje okolie a mení svoju konfiguráciu podľa toho, ako sa mení jej okolie.

M. Budig: Je to skôr opačne. Softvér nám dáva viac možností a riešení, než by sme dokázali sami nájsť, čiže nedá sa hovoriť o obmedzovaní, skôr naopak. Technika nám otvára väčšie perspektívy.

Ako využívate paralely medzi architektúrou a inými vednými oblasťami?

M. Budig: Samotná architektúra a najmä urbanizmus súvisia s inými oblasťami, napríklad sociológiou či ekonómiou. Interdisciplinarita navrhovania architektonických a urbanistických štruktúr je preto úplne prirodzená. Pohľad na daný problém z hľadiska iného vedného odboru je pre nás často rozšírením poznania a neraz aj zdrojom inšpirácie.

V súčasnosti sa napríklad vedci venujú študovaniu pohybu vtákov v kŕdľoch a rýb v húfoch. Do architektúry potom prenášajú mieru pevnosti štruktúry a priestorov medzi jednotkami, ktoré ju tvoria. Kým vzdialenosti štruktúr architekti pri bežných postupoch určia na základe svetlotechniky a požadovanej hustoty zástavby, pri inšpirácii vtákmi či rybami sa určujú vzdialenosti na základe získaných údajov – a zvláštne je, že pri týchto štruktúrach často vyhovuje aj svetlotechnika a iné bežné požiadavky.

Pán Neumayr, pracujete ako pedagóg v ateliéri Zaha Hadid Studio Vienna na Vysokej škole úžitkových umení vo Viedni. Akým spôsobom sa na výučbe podieľa architektka Zaha Hadid?

R. Neumayr: Zaha Hadid si robí profesúru na našej univerzite. Na univerzite sa dá študovať v troch odlišne zameraných ateliéroch a Zaha Hadid zastrešuje svojím menom jeden z nich. Ateliér pod vedením Zahy Hadid je venovaný experimentálnej architektúre, venujeme sa parametrickým návrhom a počítačovému modelovaniu architektúry. Štúdio funguje na akomsi vertikálnom spôsobe výučby – študenti všetkých ročníkov pracujú na spoločných projektoch a odovzdávajú si svoje skúsenosti. My ako pedagógovia sme študentom k dispozícii a snažíme sa s nimi rozvíjať myšlienky experimentálnej tvorby v súlade s tvorbou Zahy Hadid. Študenti majú doobeda prednášky a skúšky a poobede sú v ateliéri. Pracujú na svojich projektoch, pričom majú možnosť konzultácií s pedagógmi a vzájomne o projektoch diskutujú.

Naše školy architektúry sa často kritizujú, že pri výučbe sa málo diskutuje a konzultuje. Teraz ste na workshope pracovali s našimi študentmi, vnímate, že by im schopnosť diskutovať chýbala? Líšia sa v niečom od vašich študentov?

M. Budig: Naozaj to na vašich školách nefunguje? Vnímame, že tu študenti pracujú inak – akoby od konzultanta čakali riešenia. Základom našej práce nie je za študenta vypracovať návrh, skôr byť jeho sprievodcom pri hľadaní svojho riešenia. Musíme sa naladiť na zmýšľanie študenta a pootvárať mu aj ďalšie možnosti, ktoré mu pri sledovaní jeho smeru môžu pomôcť. Za projekt je zodpovedný sám študent a musí ho vedieť obhájiť aj v diskusii. Treba povedať aj to, že u nás na škole nejde len o výsledok, ale hodnotí sa aj proces, ktorým študent dospel k výsledku.

Návrh KINI Shop and Cafe v tirolskom údolí Zillertal od Michaela Budiga a Martiny Moll

Martina Jakušová
Vizualizácie: Michael Budig a Robert Neumayr