Dom ako ostrov vo vinici
Bielu, jednoduchú a tvarovo čistú hmotu na juhovýchodných svahoch svätojurských viníc – v ich skoro totálnom obkľúčení – naozaj nemožno prehliadnuť. Dobre vnímateľný už z hlavnej cesty pri vstupe do Svätého Jura v smere od Bratislavy je tento dom vo vinici od architekta Antona Cimmermanna akoby ostrovom v „mori“ viniča. Vzájomnú symbiózu architektúry a prírody si doslova užívajú už takmer štyridsať rokov. A všetko sa to začalo kúpou starého, vyše storočného malého vinohradníckeho domčeka...
Nový dom na pozemku toho starého architekt Anton Cimmermann navrhol vtedy pre mladého výtvarníka – akademického sochára Antona Cepku, v súčasnosti významného slovenského šperkára, s manželkou Janou Lebišovou (študovala tiež šperkárstvo na akadémii v Prahe). Projekt z roku 1969 tak začiatkom sedemdesiatych rokov začal nadobúdať reálnu fyzickú podobu. Po dokončení v roku 1974 sa mladý pár nasťahoval do nového domu a začal sa odvíjať ich spoločný životný príbeh.
Pôvodne bol dom navrhnutý pre rodičov-výtvarníkov a ich dve deti. Deti mali nakoniec tri a z jednogeneračného domu sa stal dvojgeneračný – teraz ho obývajú rodičia a syn s manželkou a dvomi deťmi. To však jeho navrhované dispozičné a výrazové kvality vôbec nenarušilo. Jednoduchá prízemná obdĺžniková hmota sa v jednej tretine dvíha do druhého podlažia s primeraným jednostranným sklonom strechy. Ten je, samozrejme, riešený tak, aby na tomto podlaží umožnil nádherný výhľad do krajiny viníc. Ešte viac ho umocňuje terasa, ktorá využíva plochú strechu prízemia. Tá v tejto tretine – na šírku jedného konštrukčného modulu 7,4 metra – akoby vybieha z hlavného priestoru prízemia a vytvára tak na jednej – západnej strane akési vstupné patio a na druhej – juhovýchodnej zase terasu s výhľadom na vinice a vstup do záhrady.
Dom má tri podlažia. V suteréne sú technické priestory – plynová kotolňa a sklad, ale aj kúpeľňa rodiny syna Matúša a ateliér (Matúš Cepka sa venuje šperkárskej tvorbe, jeho manželka textilnej). Nechýba, samozrejme, ani vínna pivnica, prístupná zo záhrady. Prízemie je pôdorysne a dispozične členené jednoducho a maximálne funkčne. V strednej tretine objektu je už spomínané vstupné patio, výškovo posunuté o štyri schody. Na túto vstupnú plochu nadväzuje aj malá terasa. Zasklená stena vstupu tak umožňuje priamy kontakt s okolím.
Z priestrannej vstupnej haly sa prechádza do časti detskej izby (pôvodne ateliér Antona Cepku) a kuchyne na západnej strane. Pôvodný ateliér má tiež veľkoryso zasklenú stenu. Vo vstupnej hale sú aj jednoramenné schody vedúce do suterénu. Z haly smerom na juhovýchod sa vstupuje do hlavného obytného priestoru – ten je štylizovaný ako jeden veľkopriestor, oddelený od kuchyne opticky len nosnou stenou. V odťažitej časti priestoru pri obvodovej stene sú umiestnené antikorové točité schody na poschodie. V súčasnosti je tento priestor oddelený stenou, aby sa dosiahla funkcia dvojgeneračného domu – vznikol tu denný, nočný a pracovný priestor mladej rodiny. Priamy kontakt s pohľadom na svahy viníc cez zasklenenú stenu bol však zachovaný. Priestor starých rodičov je tak vyčlenený pôvodnou kuchyňou, kúpeľňou, spálňou a ateliérom s terasou na poschodí.
| Anton Cimmermann (1930 – 1982) Je rodák z Antola pri Banskej Štiavnici. Architektúru vyštudoval najprv na Fakulte architektúry SVŠT (1950 – 1955) a neskôr pokračoval v štúdiu na novozaloženom oddelení architektúry VŠVU (1960 – 1963). Tu krátky čas pôsobil ako asistent a spolupracovník Dušana Kuzmu a Vojtecha Vilhana. Je autorom a spoluautorom viacerých významných spoločenských stavieb ako napr. sídliska v Nižnej nad Oravou (1959 – 1964), krytej plavárne v Žiline (1957 – 1963), zotavovne ROH v Jasnej (s A. Hejtmánkom, 1959 – 1964), spoločenského domu v Martine (s G. Cimmermannovou, 1960 – 1964), novej budovy Matice Slovenskej v Martine (s D. Kuzmom, 1964 – 1975). Spolu so sochárom J. Jankovičom je spoluautorom Pamätníka obetiam fašizmu v Kováčovej (1969). Jeho tvorbu charakterizujú jednoduché architektonické formy, prepracovaný detail a kultivovanosť celkového pôsobenia architektonického diela v kontexte s prostredím. Pozoruhodné dielo zanechal aj vo viacerých úspešných súťažných návrhoch. V posledných rokoch svojho života pôsobil ako riaditeľ Projektového ústavu kultúry. prof. Štefan Šlachta |
–>–>
Vzhľadom na obdobie, v ktorom tento dom architekt Cimmermann navrhoval, a aj použité materiály možno určite hovoriť o nadčasovosti projektu. Minimalistické línie a steny zjednotené hladkou bielou vápennou omietkou v interiéri ako aj exteriéri, veľkorozmerné zasklené steny (rozmer sklenej tabule 2,2 × 2,2 metra v drevenom ráme znie na tie roky až neuveriteľne…), drevené podlahy z hobľovaných a lakovaných dosiek a podhľady nad terasami, farebne výrazná podlaha z remienkových pálených hlinených pásikov v obytnom priestore a na terasách, ako aj antikorové točité schody sú toho len dôkazom. Celú túto vydarenú hmotno-priestorovú a materiálovú kompozíciu s citom dopĺňa aj celkové riešenie záhradnej architektúry – veľkorozmerné bridlicové platne prerastené trávou vo vstupe, ale aj v záhrade v kombinácii so skalnými ružami a napokon aj zakomponovanie torza steny pôvodného storočného domčeka – ako zásteny pre ohnisko a grilovanie.
O tom, že správne spojenie architektúry s atmosférickým geniom loci existuje, v tomto prípade niet žiadnych pochýb. A je viac než jasné, že životné príbehy, plynúce na tomto mieste, pretrvajú ešte mnoho rokov. Ale bližšie o tejto téme by vedel asi len plechový anjel strážny, zavesený na strome v patiu…
Ing. arch. Miro Minca
Foto: Miro Minca
Autor je lídrom ateliéru Art of Skin, členom regionálnej rady Spolku architektov Slovenska v Bratislave, publikuje na tému architektúra, urbanizmus a dizajn.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
