Zdeněk Fránek: Nepreviniť sa proti pamäti miesta

12. februára 2008

Zdeněk Fránek patrí k najoriginálnejším osobnostiam českej architektúry. Jeho tvorba je rôznorodá, a pritom neuhýbavo svojská. Rozhovorom s ním sme sa pokúsili zmapovať zdroje tejto mnohotvárnej, ale zároveň konzekventnej tvorby.

Polyfunkčný dom Eucon je empaticky zakomponovaný do žižkovskej zástavby, ale vnútri sú betónové priehľady, apartmánový domček „na stračích nôžkach“, betónové prieduchy. Bol tento domček inšpirovaný industriálnou architektúrou?

Kompozícia polyfunkčného domu sa inšpirovala miestom viac ako pri mojich ostatných stavbách, pretože som sa nechcel previniť proti pamäti tohto miesta. Do stredu parcely na nároží som chcel dokonca zakomponovať pôvodný objekt, od čoho som nakoniec upustil. Druhou okolnosťou boli požiadavky investora, navyše sme mali k dispozícii minimum financií. Tretím faktorom boli pamiatkari. Architekt Chalupa bol vynikajúci, takže v podstate išlo o spoluprácu.

Aký druh architektúry je pre vás inšpiratívny? A ako je to vlastne v architektúre s inšpiráciou?

Architektúrou ako takou sa ani neinšpirujem, je to skôr výnimka, keď ma niečo zaujme. Inšpirujem sa všetkým okolo seba, a keď architektúrou, tak skôr mestom, jeho atmosférou, prerastaním dediny do prírody, domu do lesa. To je najkrajšie pri starých, rozpadávajúcich sa stavbách.

Ako to bolo v prípade Euconu?

Pri Eucone išlo najmä o utilitárnu vonkajšiu fasádu a bohaté vnútro. Snažím sa „kapacitu architektúry“ stále viac napĺňať – pri projektovaní. Proces je málokedy celkom hotový. Keby som mal viac času, moje stavby by vyzerali inak. Napríklad tie domčeky na nohách by tam boli tri.

Pre mňa je inšpiráciou čokoľvek a musí to nakoniec prejsť mojím podvedomým schválením. Je to proces, ktorý ide mimo mňa, a klient sa s tým musí zmieriť, musí mi veriť. Ak je to tak, potom je dielo dobré, a naopak, ak nevydrží, mesiace práce vyjdú nazmar. Som rád, že sa stále učím, ten proces je pre mňa stále objavovaním. Inšpiráciou je pre mňa aj kontakt so študentmi a sem-tam nejaká prednáška. Uvedomujem si aspoň, čo vlastne robím.

Čiže mnohozdrojová inšpirácia…

Môžem iba dodať, že ako dieťa som bol hyperaktívny, a to mi zostalo. Dnes akýkoľvek vonkajší podnet vyústi do mojej architektúry.

Vaše domy sú výtvarne veľmi pôsobivé, dom na Červenom kopci vyzerá až futuristicky. Snažili ste sa o skulpturálny prístup? Do akej miery vôbec akcentujete estetickú účinnosť?

Práve to mi vyčíta Jan Tabor – že moje stavby sú až príliš elegantné. To však ešte nebol u nás v kancelárii, asi by sa vydesil… Aj keď možno ani nie – uňho vo Viedni totiž vládne rovnaký tvorivý chaos. Skulpturálny prístup prenechám sochárom. Figuratívnou architektúrou si niekto rieši svoj osobný problém, ktorý nemá všeobecnú platnosť, pretože je formálny, a teda nesprávny. Problém je inde. Som presvedčený, že architektúra musí riešiť otázku ľudskej dimenzie. Že sa obíde bez sochárstva, bez dizajnu.

Tie, samozrejme, môžu byť jej príjemnou súčasťou. Občas narazím na dom, ktorý pri projektovaní vyústi do figuratívnej podoby. Väčšinou sa ju snažím zapracovať do celku. Niekedy – ako v prípade domčeka vo dvore Eucona v Prahe – zostane objekt čistou figúrou. A ako taký vyvoláva emócie a ľudia ho pomenúvajú. Tento má prezývku Sputnik a počas výstavby mal veľa iných prezývok. Je mi to jedno a nikdy by som to takto nenazýval. Už len preto, že mnohým mojim stavbám hovoria Titanik, čo nie je príliš dobrá reklama. Kedysi som nazýval svoje prvé stavby napríklad Špirálová stoa alebo Fosili, Arkanum, ale tie časy sú už preč. To boli názvy ducha tých stavieb. Dnes sa bez toho zaobídem.

Je zaujímavé a preukazné, koľko emócií a rôznych názvov vyvolal víťazný návrh knižnice v Prahe. V českej metropole to bude stavba storočia. Vrátim sa však k téme. Ja sa, samozrejme, snažím, aby každá stavba bola krásna. Je to alibistické, ale vzhľadom na to, že prírodu nemožno prekonať, nechám pri stavbe, pokiaľ je to možné, vyniknúť práve jej prírodný rámec.

Dom s ateliérom na Kamennej kombinuje ozvuky modernizmu a zároveň sa „citáciou“ tradičného tvaroslovia v motíve valcovej veže hlási k postmoderne. Aký máte vzťah k obom prúdom?

Postmodernu nemám rád. V súvislosti s touto témou mi však pripadá skvelé dielo Jána Bahnu, čo je majstrovská kapitola našich dejín, pretože je živá. Modernizmus chápem ako nevyhnutnosť, bez ktorej by som sa neobišiel. Ja však neuvažujem tak, že vytvorím vežu, bránu alebo dom v tvare brokolice. Skladám priestory, prechádzam sa nimi, upravujem ich do nejakej chcenej idey.

Forma väčšinou vyplynie odrazu sama. A figúra vznikne len akosi mimochodom, ako ľudské hlavy na Sizových kresbách. Cítim svoje východisko v tretej ceste, svojej osobnej, veľmi lapidárne plastickej. Donekonečna opracovávam formu, skladám ju. Dobré na tom je, že zdroj inšpirácie je neobmedzený. Nie je totiž pravda, ako sa hovorí, že všetko už bolo vymyslené, ani to, že v istom zmysle vývoj neexistuje. U tvorcov záleží iba na miere talentu, fantázie a schopnosti absorpcie inšpirácie. A tiež na schopnosti nenechať sa umlátiť okolím, ktoré číha na každú vašu chybu a tvrdí s neoblomnou presvedčivosťou, že všetko je nemožné. Na svojich stavbách si to neuvedomujem. Až na stavbách mojich kolegov žasnem, že toto presadiť musel byť heroický čin.

V ostatnom čase cítim, že spájam všetky princípy zo svojich starých projektov. Organické riešenia mojich prvých domov a jednoduchosť mojich najpublikovanejších stavieb. Výsledky predvedieme na jesennej výstave vo Fragnerovej galérii.

Vo vile Pod Chocholou kombinujete rôzne materiály (drevený pozdĺžny arkier alebo pavlač) s prienikmi tehlových hmôt. Ako je možné, že je vaša architektúra taká rôznorodá a zároveň na prvý pohľad identifikovateľná?

Toho si nie som vedomý. Mám rád rôzne detaily, ktoré som si vymyslel, rôzne materiály a ich povrchovú úpravu. Ich kombináciou vytváram azda určitý rukopis. Robím rôzne „druhy“ domov. Viac či menej racionálne. Záleží na zákazke a na investorovi. V ostatnom čase sa však tieto rôzne „druhy“ spájajú do jedného, akéhosi výsledného.

Vila Pod Chocholou mala byť dvojdom, potom dva domy, nakoniec sa však podaril iba jeden, pretože ten druhý, stojaci tesne vedľa a patriaci bratovi nášho investora, sa nepodaril, jeho žena mala totiž „iný“ vkus. Vila Pod Chocholou mi bola inšpiráciou pre ďalší dom v Brne-Žideniciach, ktorý teraz začínam stavať. Je určený pre klienta, ktorý chce tradičné riešenie a „bojí sa pohľadového betónu“, chce teplé farby atď. Siahol som teda do zdroja takýchto nápadov. Bude tiež na malom pozemku, takže ho celý vyplní. A tým je daný jeho tvar. Tieto obmedzujúce podmienky väčšinou vyústia do podobných foriem.

Strohá architektúra betónového domu vo vás odhaľuje skrytého puristu. Aký máte názor na čistotu foriem? Čo si pod tým predstavujete?

Čistota foriem je nevyhnutná. Vždy dospejem k zložitejšej forme, a aby som nad ňou nestratil kontrolu, musí byť čistá. To však nie je žiadny vynález, to dokáže ktokoľvek, je to vec hygieny foriem a prehľadnosti stavby.

Na druhej strane je však forma jednoduchá iba zdanlivo. Ak chcete, aby miestnosť plnila všetky funkcie, technické i estetické, nemôže byť jednoduchá a mať zložité detaily. Ak má podlaha oknom vybiehať von, okno sa nerosiť, a pritom byť bez rámu – to sú zložité detaily. V brnianskej generácii architektov už iba tieto detaily tvoria to, na čom je architektúra postavená. Takže čím lapidárnejší vzhľad domu – myslím tým „čistejší“ – tým zložitejší detail, ktorý k tomu viedol.

Viacúčelová sála Veľké Opatovice má veľmi dômyselne tvarovanú strechu, ale rustikálny charakter. Išlo v tomto prípade o rekonštrukciu, ktorej výsledkom bol v podstate nový objekt?

Nešlo o rekonštrukciu, ale o novostavbu na nádvorí zámku. Súčasne sme niektoré časti zrekonštruovali do pôvodnej podoby. Zrútenú vežu som nahradil novou, inak a lepšie tvarovanou. Bola však demontovaná a nahradená pôvodným tvarom podľa dobovej fotografie.

Z tejto stavby mám radosť, pretože sa podarilo zabezpečiť mimoriadne kvalitných remeselníkov na opätovné pokrytie strechy bobrovkou. A čo sa týka tvaru strechy, ten je v podstate veľmi jednoduchý. Vznikol ako geometrický výsledok eliptického pôdorysu a rovnako dlhých krokiev.

Aká bola genéza tejto stavby?

Tento projekt je zaujímavý skôr tým, že som na ňom pokračoval po viac než 15 rokoch, keď som bol presvedčený, že ho zdemolujú. Objekt bude mať novú náplň – Národné kartografické centrum. A úplne minimálny rozpočet – to je dôležité spomenúť. Preto som sa rozhodol stavbu zahaliť tmou a zamurovať okná, aby mohla ostať vo svojej veľmi surovej a naturálnej forme. A potom nadviazať na už hotový a úplne šialený priestor novými prvkami interiéru. Napočudovanie to nebolo zložité, zistil som, že myslím stále rovnako. Priestor bude plný starých máp. Nechali sme teda betónové stĺpy a podlahy škvrnité ako tie mapy a málo nasvetlené. V sále potom bude obria historická plastická mapa. Zásadne sa zmení aj vonkajšok stavby a jej okolie. Nechajte sa však prekvapiť.

Shopping World Rohlenka je v podstate urbanistická kompozícia, ktorá dotvára krajinu. Aký je váš vzťah k urbanizmu? Akú úlohu zohráva urbanizmus v navrhovaní jednotlivých budov?

Aj keď robím mnoho urbanistických štúdií, nemám autorizáciu pre urbanizmus. Zaoberám sa ním skôr ako východiskovým bodom, napríklad pre drobné stavby. Nič viac a nič menej. Nemám rád veľké zásahy do krajiny, preto som Rohlenku takmer celú ukryl pod zem. Koniec koncov, preto sme vyhrali s Alešom Fialom urbanistickú súťaž. Dobrá idea sa však zvrhla a stavebný úrad lokalitu neustrážil. Rozvíja sa nekontrolovateľným smerom ako akási disneyovská, reklamami prepchatá pseudokomerčná zóna.

Existuje opačný príklad?

Urbanistická štúdia v Brne-Komíne, kde sme navrhli modernú výstavbu, sa práve dokončuje a je plná skvelých stavieb. Mladí architekti tu realizujú jednoduché a s krajinou splývajúce objekty pre mladých klientov.

Vo svojom firemnom motte hovoríte, že projektujete s „dôrazom na analýzu všetkých, i skrytých síl daného miesta, podmieňujúcich vznik pravdivej stavby“. Čo myslíte skrytými silami daného miesta? Pôsobí to mysticky. A čo je to pravdivá stavba? Dokážem si predstaviť stavbu esteticky pôsobivú, konštrukčne rafinovanú, empatickú k svojmu okoliu a zároveň osobitú, ale pravdivú?

„Pravdivosť“, to je najdôležitejšia vlastnosť každej dobrej stavby. Aby nebola falošná. Čiže aby nič nezakrývala. Neznamená to odkryté rúry, nenatreté drevo. Nemám problém ani s inými materiálmi, ako sú sadrokartón alebo plastové okná. Vždy záleží na spôsobe ich použitia. Pravdivú stavbu myslím tú, ktorá nepredstiera niečo, čím nie je. Naopak, je z nej priamo čitateľná nejaká idea.

Ako by ste definovali krásu stavby?

Keď som hovoril o kráse stavby, myslel som skôr na vnútornú krásu, tá potom prináša aj krásu fyzickú. Rovnako chápem aj vnútornú pravdivosť. Riziko, že sa nezapáčim, ale zostanem vnútorne svoj. To je zásada a predpoklad každého umenia. Znamená to, že neurobím súťažný návrh tak, aby sa páčil porote alebo aby som napodobnil favorita súťaže.

Zdeněk Fránek (1961, Boskovice)

Štúdium
1980 – 1985    Fakulta architektúry VUT v Brne

Odborná prax
1986 – 1989        ÚHA Blansko
1989                  Zakladá firmu Zdeněk Fránek architect & associates.
1995 – 2005     Podnikol 10 študijných ciest do USA. Pracuje v Brne, od roku 2004 vo vlastnom ateliéri na Kamennej ul. č. 13; žije v Blansku.

Výber z realizácií a projektov
1992    Viacúčelová sála vo Veľkých Opatoviciach (R)
1998    Sanatórium v Slavkove (R)
1998    Rodinný dom v Hodoníne (R)
2004    Telocvičňa základnej školy v Jaroměřiciach u Jevíčka (R)
2004    Obchodno-spoločenské centrum Rohlenka (P)
2004    Rodinný dom pod Chocholou, Brno (R)
2005    Dom s rebríkom v Moravskom krase (R)
2005    Rodinný dom na Červenom kopci, Brno (R)
2005    Dom s ateliérom, Brno (R)
2005    Kongresová sála, Žďár nad Sázavou (R)
2005    Bytový dom Eucon, Praha-Žižkov (R)
2005    Rodinný dom v Tábore (R)
2005    Betónový dom, Praha (R)
2005    Rekonštrukcia objektu Omnipol, Praha (P)
2006    Interiér reštaurácie U Zámečku v Blansku (R)
2006    Rodinný dom v Plzni (P)