Partneri sekcie:

Bienále architektúry v Benátkach 2021 reaguje na pandémiu a jej vplyv na budúcnosť

Expozícia v centrálnom pavilóne bienále 2021 pod kuratelou Hashima Sarkisa predstavuje aj inštaláciu s názvom The World Turned Inside Out (Svet sa obrátil naruby) od amerického štúdia Plan B Architecture & Urbanism.
Zdroj: isifa/Shutterstock

Po spoločenskom útlme celého kultúrneho sveta a vlaňajšom zrušení väčšiny medzinárodných výstav už v súčasnosti môžeme začať navštevovať tradičné svetové akcie architektúry i dizajnu. 17. bienále architektúry sa koná v Benátkach od 22. 5. 2021 do 21. 11. 2021. Pre pandémiu bolo preložené o rok.

Bienále je organizované tak, ako to bolo organizačne zvykom v minulosti – v Giardini a Arsenale, v národných i tematických expozíciách od roku 1980 až do roku 2018. To sedemnáste je odhalené a vystavené s čiastočnými korekciami a aktualizáciami. Niektoré krajiny reagujú vo svojich expozíciách na svetovú pandémiu a jej vplyv na budúcnosť civilizácie.

Ako budeme spolu žiť?

Po uvoľnení atmosféry sa roztrhlo vrece s odloženými termínmi. Milánsky salón nábytku Salon dei Mobili má byť super. Ani berlínsky týždeň dizajnu sa nedá zahanbiť. Pribúdajú aj lokálne a tematické výstavy. Tohoročné bienále v Benátkach je už trochu aktualizované svetovou pandemickou krízou.

Tak ako boli minulé ročníky orientované na minulosť, hodil teraz udicu generálny kurátor Hashim Sarkis (nar. 1964) do budúcnosti. How Will We Live Together? (Ako budeme spolu žiť?) – pýta sa vo svojej koncepcii tento libanonský rodák, profesor architektúry a dekan na MIT School of Architecture + Planning, ktorý sa vyjadril, že pevne verí, že odpoveď bude možné nájsť prostredníctvom architektúry.

„Kladieme túto otázku architektom, pretože nie sme spokojní s odpoveďami, ktoré dodala politika,“ uviedol hlavný kurátor. Očakávaná budúcnosť má byť laboratóriom hodnotových foriem spoločnosti a ich interakcií. Hodnoty a očakávanie idú v lagúne ruka v ruke. Benátky sa vrátili do bienálového rytmu s výstavami, prednáškami a prezentáciami.

Zo začiatku boli ich pavilóny pomerne prázdne a až po pár dňoch sa začali tvoriť pred pokladnicami malé rady. Aj vo večernom živote nastali zmeny. Palácové párty boli menšie ako pred rokmi. V niektorých priestoroch sa síce „žúrovalo“ a slávilo, ale o 23. hodine bol koniec. To sa rešpektovalo ešte aj na začiatku. Dúfam však, že sa to v lete vráti do niekdajšieho rytmu.

Španielsky pavilón 2021 – s názvom Uncertainty (Neistota) pripravilo trio architektov Domingo J. González, Andrzej Gwizdala a Fernando Herrera 34 projektov.
Španielsky pavilón 2021 – s názvom Uncertainty (Neistota) pripravilo trio architektov Domingo J. González, Andrzej Gwizdala a Fernando Herrera 34 projektov. | Zdroj: de51gn.com

Strada novissima – začalo sa to postmodernou

Zhodou okolností som zažil všetky benátske bienále. Prvé bolo v roku 1980 ako oficiálna prezentácia postmoderny, ktorá menila architektúru dosť podstatne. To bola skutočne náhoda, že sme vtedy vycestovali do Talianska. Ako obyčajne sme svoju taliansku cestu začali v Benátkach. Namiesto tradičného bienále umenia sme zažili svetovú architektúru. Bola to nová architektúra naplno s heslom „Strada Novissima“.

Asi v stovke expozícií (približne 70 % tvorili Američania) boli inštalované návrhy a idey architektov a umelcov z celého sveta. Európskych architektov zastupovali osobnosti, ktoré mali za sebou prvé realizácie a rôzne koncepty či kresby. Američania boli už asi ďalej v premene priestorov a ich expozície nás šokovali.

Architektúra bývala súčasťou výtvarného bienále, aj keď v posledných desaťročiach sa aj v umení začínala významne presadzovať. V roku 1980 bol prvýkrát na bienále použitý priestor Arsenale a haly, kde sa v minulosti ťahali laná a stavali lode. Centrálny priestor lodeníc bol využitý na vytvorenie ulice – Strada Novissima, tu sa prezentovali jednotlivé osobnosti, ktoré menujem na obrázkoch.

Strada Novissima s uličnými portálmi sa stala symbolom doby. Pretože to boli architekti, ktorí v nasledujúcich desaťročiach nasmerovali architektúru do konfrontácie minulosti s potrebami súčasnosti. Ulica Strada Novissima sa stala symbolom postmoderny v celom svete. Veľkou osobnosťou tej doby bol Aldo Rossi, ktorého teoretické traktáty sa prekladali po celom svete.

Aj my sme mali jeho preklady rozmnožené cyklostylom v českom jazyku. V Benátkach pri colspitzi bolo zakotvené jeho plávajúce divadlo na hladine Canale Grande. Bola to reminiscencia na stredoveké plávajúce divadlá.

Strada Novissima – v roku 1980 sa konalo prvé bienále architektúry v Benátkach, ktoré predstavilo nástup postmoderny. Ulica Strada Novissima na výstave pochádzala od rakúskeho architekta Hansa Holleina.
Strada Novissima – v roku 1980 sa konalo prvé bienále architektúry v Benátkach, ktoré predstavilo nástup postmoderny. Ulica Strada Novissima
na výstave pochádzala od rakúskeho architekta Hansa Holleina. | Zdroj: La Biennale Venezia

Od Palladia po Holleina

Benátky vzhľadom na svoju mimoriadnu polohu a dejiny so sebou stále nesú veľa architektúry a štýlov. V základe organizácie bienále stáli významní talianski architekti a teoretici, ako Paolo Porthogessi, Francesco Dal Co, Paolo Scholari, Ignazio Gardella, a medzinárodné osobnosti Hans Hollein, Arata Isozaki, Richard Meier či Francesco Purini.

V ďalších desaťročiach sa osobnosti obmieňali z celého sveta. Okrem klasických scén prezentovali expozície aj na plávajúcich divadlách a v operných domoch. V roku 1980 sme si pripomenuli aj výročie neskororenesančného teoretika a architekta Andrea Palladia (1508 – 1580), ktorý sa pričinil o rozvoj klasickej architektúry. Počas tohto prvého bienále mal v múzeu Correr na Námestí sv. Marca kompletnú výstavu.

Tu som si s hrôzou uvedomil časový rozdiel medzi nami a severným Talianskom. Expozícia projektov a teórií bola usporiadaná pri príležitosti 400. výročia úmrtia architekta, ktorému najväčšiu slávu priniesli teoretické knihy o architektúre a vily, ktoré staval v údolí rieky Brenta medzi Benátkami a Vicenzou. Palladiovým mestom bola aj Vicenza, tu zanechal viaceré diela patriace do dejín svetovej architektúry.

Treba pripomenúť, že na Slovensku sme do roku 1930 nemali architekta, ktorý by mal vyštudovanú vysokú školu technickú. Dušanovi Jurkovičovi sme osadili pamätnú tabuľu len vo viedenskej umeleckej strednej škole – Kunst Gewerbe Schule, ktorú vyštudoval. Na našej technickej univerzite bola katedra architektúry založená iba v roku 1964.

Prví absolventi končili na stavebnej fakulte práve v období socialistického realizmu. Teda skoro 400 rokov po palladiovských projektoch. Nedivme sa rozpornej úrovni našej architektúry.

Holandský pavilón 2021 – architektka Afaina de Jong a umelkyňa Debra Solomon sa vo svojej inštalácii pýtajú: Who Is We? (Kto sme?)
Holandský pavilón 2021 – architektka Afaina
de Jong a umelkyňa Debra Solomon sa vo svojej inštalácii pýtajú: Who Is We? (Kto sme?) | Zdroj: Dezeen

Striedanie štýlov a udalostí

Ďalšie ročníky bienále, ktoré sa v dvojročnom cykle striedali s výtvarným bienále, boli reminiscenčné, s prezentovaním historických štýlov a udalostí. Od roku 1991 sa začal cyklus architektonických bienále organizovať projektom výnimočnej osobnosti, ktorú vybralo konzílium. Tak sa postupne bienále stalo aj významným teoretickým podujatím.

Bienále je aj teraz inštitúciou, ktorá organizuje a zabezpečuje plynulý priebeh týchto monštruóznych podujatí. Má dokumentačné centrum, archív i knižnicu. Je tam predaj kníh a výborných propagačných materiálov. Samozrejmosťou je kvalitná výstavná realizácia i manažment.

Skrátka, je to už desaťročia fungujúci výstavnícky svetový projekt na najvyššej svetovej úrovni. Bienále bolo u nás za socializmu a ešte aj v normalizačnom období všeobecne považované za pre nás nepotrebné. Všeobecne známy bol spor vtedajšej ministerky kultúry v Sovietskom zväze Jekateriny Furcevovej k výstave Bienále umenia.

Do Benátok sme sa vtedy dostávali len na základe devízových prísľubov. Ďalšie bienále v osemdesiatych rokoch boli našťastie dokumentačné a, povedal by som, prípravné na niečo monumentálne. Piate bienále v roku 1991 bolo veľké a prístupné aj bývalým socialistickým krajinám. Spoločenské zmeny v rokoch 1989 – 90 sa dotkli aj svetovej architektúry.

Už sme mohli cestovať, učiť sa a predstaviť svoju produkciu. Rehabilitovali sme pavilón Otakara Novotného z prvej republiky na pravidelné inštalácie československej architektúry a umenia. V roku 1991 sme tam predstavili československú expozíciu súdobej architektúry. Medzi exponátmi bol aj náš projekt a realizácia Domu odievania v Bratislave.

Litovský pavilón 2021 s názvom Planet of People (Planéta ľudí) od Research Studio Lithuanian Space Agency nás virtuálne posiela do iných svetov.
Litovský pavilón 2021 s názvom Planet of People (Planéta ľudí) od Research Studio Lithuanian Space Agency nás virtuálne posiela do iných svetov. | Zdroj: Dezeen

Venice Prize – napojenie na západnú školskú kultúru

Veľkou udalosťou bola výstava Venice Prize študentských škôl architektúry z celého sveta. My noví pedagógovia sme mali šancu napojiť sa na západnú školskú kultúru a vidieť školské práce z vychytených európskych i svetových škôl i z exotických ázijských či amerických krajín.

Zastupovala nás Akadémia umení v Prahe, ktorá sa pýšila tradičnými osobnosťami profesorov ako Kotěra, Gočár, Fragner i Cubr. Vtedy už od roku 1990 viedol školu Emil Přikryl. Pre nás bola návšteva tejto výstavy aj so študentmi a s kolegami poučná.

Ja som následne na mesačnej študijnej ceste po USA navštívil viaceré tamojšie architektonické školy od Knoxvillu, kde pôsobil prof. Lizon, cez Atlantu, Columbijskú univerzitu v New Yorku a ďalšie newyorské školy až po Yalovu univerzitu.

Amerika bola v počítačovom aplikovaní ďaleko pred nami a aj Európou. Takže ten veľký skok v architektonickej tvorbe sme absolvovali v rokoch 1990 – 1991. Dokonca sme boli aj na školskom zájazde v Benátkach, kde sme aj našu školu naladili na nové trendy. Ďalší vývoj architektúry po roku 1991 bol poznačený svetovým nadšením a hlavne u nás aj delením Československa.

Od roku 1993 sme sa rozdelili s bratmi Čechmi a medzi našimi spoločnými akciami zostalo aj bienále v Benátkach. Naše ďalšie dvojročné účasti aj u výtvarníkov nám priniesli štvorročnú účasť slovenskej architektúry na bienále v Benátkach. Organizuje ho Slovenská národná galéria vo výtvarnej i architektonickej divízii.

Pavilón USA 2021 s názvom American Framing (Americké rámovanie) od architektov Paula Andersena a Paula Preissnera.
Pavilón USA 2021 s názvom American Framing (Americké rámovanie) od architektov Paula Andersena a Paula Preissnera. | Zdroj: isifa/Shutterstock

17. bienále architektúry v Benátkach

Bienále architektúry tvoria tri základné piliere, výstava národných pavilónov, každá s vlastným projektom a kurátorom, medzinárodná výstava hlavného kurátora bienále Hashima Sarkisa a sprievodné udalosti. Týchto akcií je do 21. novembra 2021, keď je záverečný deň podujatia, naplánovaných sedemnásť.

Realizovať ich budú miestne i zahraničné neziskové subjekty a inštitúcie na rôznych miestach v Benátkach. V tomto roku bola pri realizovaní podujatia veľká snaha zo strany organizátorov o etnické a geograficky rozmanitejšie spektrum prispievateľov. Zároveň je tu menej známych a obvyklých mien a veľa nováčikov.

Výstava zahŕňa 112 účastníkov zo 46 krajín celého sveta. Slovenská a Česká republika svoje zastúpenie na podujatí, žiaľ, v tomto ročníku nemajú. Cena za celoživotné dielo bola udelená španielskemu architektovi Rafaelovi Moneovi (1937) a in memoriam aj talianskej rodáčke a brazílskej legende Line Boovej Bardiovej (1914 – 1992).

O najlepšej expozícii, národnom pavilóne a mladých tvorcoch rozhodne päťčlenná porota s predsedníčkou Kazujo Sedžimovou, ktorá držiteľov ďalších Zlatých a Strieborných levov verejne oznámi 30. augusta 2021.

prof. Ing. arch. akad. arch. Ján M. Bahna