Santiago Calatrava – inžinier na ceste k umeleckej abstrakcii

Santiago Calatrava. Je možné, že takto má vyzerať obraz svetoznámeho architekta, ktorý je zároveň inžinierom, sochárom a maliarom. Medzinárodne rešpektovaný tvorca, ktorý má svoje ateliéry vo významných svetových metropolách. Vzdelaný človek s kultivovaným vystupovaním a vplyvom na okolie, ale aj nadšený vizionár, pre ktorého je pozemská tiaž iba informatívnou veličinou. Niektorí ho prirovnávajú k novodobému da Vincimu, iní mu za jeho nepraktické mosty nevedia prísť na meno. Jeho diela však v drvivej väčšine fungujú, sú prijímané ako osobité umelecké diela, ale aj provokujú a vyvolávajú diskusie. Čo viac si môže architekt priať?

Dve rieky
„Krása vzniká prostredníctvom inteligencie alebo intuície,“ s obľubou vyhlasuje rodák zo španielskeho mestečka Benimámetu nachádzajúcom sa pri Valencii, ktorý chcel kedysi študovať na umeleckej akadémii. Až náhodné stretnutie s knihou od Le Corbusiera ho upozornilo, že architektúra nemusí byť ďaleko od výtvarného umenia. V tej knihe totiž bola názorná ukážka umeleckých aspektov diela francúzskeho architekta a Calatrava sa rozhodol pre fakultu architektúry. Avšak Calatravov záujem o umenie a jeho estetické cítenie aj naďalej tvorili konštanty jeho diela a urobili z neho nedostihnuteľný fenomén súčasnej architektúry. Alebo, ako píše v publikácii o španielskom architektovi Philip Jodidio, „nie je podstatné, akú úlohu hrá v Calatravových dielach matematika a inžinierske vedy. Práve umenie a emócie mu umožňujú vytvárať diela vysoko prevyšujúce triezve výpočty o pôsobení síl.“

Umenie a emócie – ťažko postihnuteľné pojmy, pretože miera subjektivizácie je v nich takmer stopercentná. Nie každý sa však vie dostať pod povrch umeleckých postupov a emotívnych nálad, čo občas sťažuje čitateľnosť Calatravových fantastických erupcií. Ľudia zostávajú zmätení a väčšinou reagujú iba dvojím spôsobom: buď vyjadrujú úžas, alebo jeho dielo odmietajú.

Calatrava tvrdí, že kurátor z newyorského Metropolitného múzea Gary Tinterow porozumel jeho tvorbe, keď jeho výstavu v roku 2005 nazval Sculpture Into Architecture (Sochárstvo v architektúre) a nie naopak. Áno, je to určite správna interpretácia, lebo mnohé architektove stavby vznikli ako priama inšpirácia jeho sochárskou tvorbou. Spomeňme aspoň vychýrené Turning Torso vo švédskom Malmö dokončené v roku 2004, ktorej predlohou bola plastika mužského torza.

Sochárstvo zostalo stálicou v Calatravovej tvorbe, a tak mohol Jodidio napísať: „Architektúra a socha sú dve rieky, v ktorých prúdi rovnaká voda. Sochu si môžeme predstaviť ako neobmedzenú plasticitu, zatiaľ čo architektúra je plasticitou, ktorá sa musí prispôsobiť funkcii a všeobecným ľudským rozmerom. Tam, kde socha ponecháva funkčnosť na okraji pozornosti a nezaťažuje ju profánnymi otázkami použiteľnosti, prevyšuje architektúru čistým výrazom.

Bezprostredným vzťahom k ľudskému rozmeru a okoliu, rovnako ako ku skutočnosti, že sa dá do nej vniknúť a vstúpiť. Architektúra v týchto špecifických oblastiach prevyšuje sochu.“ (Jodidio: P. Calatrava. Bratislava Slovart: 2008.)

Ľudské telo a príroda
Samozrejme, v inšpiráciách by sme mohli pokračovať a spomenúť španielskych maliarov Francisca Goyu, Joana Miróa či architektov Felixa Candelu a Franka Gehry­ho – aby sme spomenuli len tých najvýraznejších, ktorí formovali architektov názor. Sám Calatrava sa však považuje najmä za pokračovateľa Gaudího odkazu, ktorého „práca umeleckého remeselníka smerovala k abstraktnému umeniu“. (S. Calatrava)

A hoci hovoríme o priamych vplyvoch, Calatrava nikdy nebol plagiátorom svojich vzorov. Skĺbenie technického vzdelania a umeleckého nadania mu umožnilo hľadať svoj špecifický prínos a vytúžené smerovanie k abstraktnému umeniu. Architektonické diela Santiaga Calatravu s výrazným autorským rukopisom sú rozpoznateľné medzi inými. Aj tento rukopis má však mnoho podôb a samotný architekt veľmi úzkostlivo dbá, aby sa jeho diela navzájom odlišovali. Pri komponovaní je pre neho dôležitý komplexný vzťah k tvorbe. Povedľa aplikácií štruktúr zo sochárstva si zakladá aj na využívaní osobných predstáv, ale nemenej dôležitým východiskom formovania jeho konceptu sú pochopenie ducha miesta, tvary ľudského tela (oko, ruka, trup…) a príroda (vták, strom, kostra).

Podobne ako Brazílčan Oscar Niemeyer aj Calatrava používa biely betón, aby umožnil tvarovej podstate diela vyniknúť. Materiálová rôznorodosť by ničila homogenitu jeho realizácií a ich estetické pôsobenie. Hľadá spoločnú konštruktívnu podstatu svojich diel a odmieta akékoľvek dodatočné okrasy a samoúčelné ornamenty. Prejavujú sa čistotou línií a tvarov a architekt v nich systematicky precizuje svoj autentický štýl, pre ktorého platí jediné kritérium – pravdivosť.

Olympiáda v Aténach
Z konkrétnej architektonickej činnosti spomeňme megaprojekt pre Atény, ktorý ho katapultoval medzi svetových prominentov. Calatrava mal na začiatku milénia už poriadne portfólio svojich úspešných realizácií, ale to sa ešte len pripravoval na veľký nádych. Vyhral súťaž na športoviská pre olympiádu v Aténach v roku 2004 a jeho kreativita sa rozbehla v rytme obrátok jadrového reaktora. Celková koncepcia však mala zahŕňať nielen športoviská na severnom predmestí Atén, ale mala aj vychádzať z infraštruktúry a dopravnej nadväznosti – teda z metra, predmestských vlakov a rýchlostných ciest. Slovami Calatravu „sa projekt snažil vyhovieť všetkým funkčným požiadavkám olympijských a paralympijských hier. Esteticky sa do neho mali vojsť všetky stavebné súčasti olympijských športovísk a súlad stavebných a prírodných prvkov mal zaistiť ich spoločnú identitu“.

Medzi najpodstatnejšie architektonické zásahy patrí nová strecha olympijského štadióna, modernizácia velodrómu, vytvorenie priestorov a zastrešenie pred jednotlivými objektmi v rámci celého olympijského športoviska. Calatrava tiež stvárnil ústredný olympijský symbol – 110 metrov vysokú oceľovú špirálu – a realizoval skulpturálnu Stenu národov, ktorá má dĺžku 250 metrov, a plastiku z oceľových trubiek vysokú 20 metrov. Avšak nesporne najvýraznejším prvkom je veľká strecha olympijského štadióna, ktorá meria 25 000 štvorcových metrov a lemujú ju dva obrovské oblúky z oceľových trubiek s rozpätím 304 metrov. Stavebný projekt sa od začiatku usiloval o to, aby sa čo najviac stavebných prvkov vyrobilo mimo staveniska. Tým sa malo zredukovať množstvo pracovníkov na stavbách a minimalizovať vplyv stavebných prác na bezprostredné okolie.

Posadnutosť mostmi
Mosty vždy boli pre Calatravu trvalou výzvou; úroveň pozemného staviteľstva tak posúva stále dopredu. Navrhol ich vyše 40 a umiestnil do sedemnástich krajín sveta. Most Filipa II. v Barcelone (dokončený v roku 1987) s dĺžkou 128 metrov a párom dvojdielnych naklonených oblúkov patril k prvým inžinierskym stavbám, ktoré odštartovali svetovú povesť Santiaga Calatravu. Šesťdesiatstupňový sklon bočných oceľových oblúkov sa javí ako štylistická značka inžiniera-architekta. Most sa klenie ponad akúsi krajinu ničoho, no spája Bac de Roda s ulicou Filipa II., čím veľkej časti mesta umožňuje prístup k moru.

Táto prísne symetrická stavba kombinuje mocné betónové podpery, monolitické žulové piliere a so stúpajúcou výškou stále odľahčenejšie pôsobiace konštrukcie oceľových oblúkov. Táto stavba však tiež znázorňuje architektovu posadnutosť hierarchiou materiálov a foriem používaných podľa vzdialenosti od zeme. Tento most tiež nesie obľúbený Calatravov motív – horné časti mostu, ktoré sú v zornom uhle divákov, sprostredkovávajú dojem ľahkosti. Výrazné betónové piliere naproti tomu materializujú nutnú mohutnosť konštrukcie.

Po moste v Barcelone nasledovali mosty del Alamillo v Seville, de Lusitania v Meride (Španielsko), de la Mujer v Buenos Aires, mosty v holandskom Hoofddorpe a mnohé, mnohé ďalšie. K tým najnovším a súčasne najkontroverznejším patrí Ponte della Costituzione v starobylých Benátkach.

Ponte della Costituzione
„Toto je môj najkrajší most,“ vyhlásil údajne Santiago Calatrava o tomto moste, ktorý spojil Piazzale Roma a železničnú stanicu. Španiel vyhral súťaž na štvrtý most cez Canal Grande spomedzi neuveriteľných 70 architektov. So svojou koncepciou s prehľadom prekročil 4-miliónový rozpočet (v eurách), a to hneď vyše trojnásobne. Tento most s dĺžkou 94,5 metra mal svoju inauguráciu v septembri minulého roku.

Úctyhodným 270 tonám dominujú sklo a oceľ, čo bol prvý podnet pre kritikov odmietajúcich použitie týchto materiálov v centre historických Benátok. To však ani zďaleka nie sú všetky negatíva. Petíciu proti mostu podpisovali ľudia pripútaní na vozík, pretože sa kvôli schodniciam nemôžu dostať cez most; nespokojní boli aj nevidiaci, lebo dynamické vybiehajúce zakončenia mostu sú pre nich nebezpečné.

Sťažujú sa však aj zdraví, lebo vzdialenosti medzi stupňami schodníc nie sú konštantné a počas ich priebehu mostom nastáva viacero zmien. To často spôsobuje, že chodec nenájde schodnicu a dochádza k pádom. Podľa nedávneho článku v The Telegraph je týchto prehreškov už toľko, že s nedostatkami treba urýchlene niečo robiť. A sídlo Calatravovej kancelárie v Zürichu aj usilovne koná. Jeho šéf vyhlásil, že náprava je už nablízku.

Zbierka perál
Nuž, kritika vie byť niekedy veľmi nemilosrdná a čo tam po elegancii tvaru mosta, rešpektovaní čarokrásnych benátskych kulís či revitalizácii okolia, keď sú ľudia nespokojní – a hádam aj oprávnene. Ostatne, nestalo sa tak po prvýkrát. Aj Calatravove realizácie v Bilbao boli poctené kritikou za svoju nepraktickosť. Nedostatočná konštrukcia tamojšieho letiska a sklenené tabule mosta sú údajne náchylné na poškodenie a ľahko podliehajú miestnym poveternostným podmienkam. Nuž, život je niekedy ako bonboniéra a hviezda to vo svetle reflektorov nemá ľahké.

Calatrava by však povedal, že život je ako zbierka perál. Občas nájdeš jednu z nich… „Aký je zmysel funkčnosti v architektúre?“ pýta sa Calatrava. „Je to láska. Láska, ktorou obdarovávame druhých, je to architektova štedrosť. Architektúra ukrýva obrovské tajomstvo tvorené filantropickou podstatou a túto filantropiu môžeme chápať ako funkčnosť…“

A čo bude ďalej? Pre Chicago navrhol Calatrava obytný mrakodrap s názvom Špirála, ktorý by mal po dokončení merať 610 metrov, čím by sa stal najvyššou stavbou v Severnej Amerike; budúci rok by sa mal v kanadskom Calgary dokončiť peší most cez miestnu rieku Bow dlhý 130 metrov, pre americký Dallas zase navrhol tri mosty nad riekou Trinity a belgické mesto Mons novú železničnú stanicu… Vysoká produktivita Santiaga Calatravu neutícha. Jeho zbierka perál rastie závratným tempom.

Santiago Calatrava Narodil sa 28. júla 1951 v španielskom Benimametu pri Valencii. Študoval na Escuela Técnica Superior de Arquitectura vo Valencii (1969 – 1974). Po získaní diplomu sa prihlásil na vysokú školu technickú – Swiss Federal Institute of Technology – v Zürichu (1975 – 1979), na ktorej získal nové vedomosti v odbore statika konštrukcií. Doktorandský titul dostal v roku 1981 za tému priestorových rámov. Výber z významných diel 1983 – 1984    Jakem Steel Warehouse, Munchwilen, Švajčiarsko – prvý realizovaný projekt 1983 – 1985    Ernsting´s Warehouse, Coesfeld, Nemecko 1983 – 1988    Wohlen High School, Wohlen, Švajčiarsko 1983 – 1990    Stadelhofen Railway Station, Zürich, Švajčiarsko 1983 – 1989    Lucerne Station Hall, Lucerne, Švajčiarsko 1984 – 1987    most Bac de Roda, Barcelona, Španielsko 1984 – 1988    Barenmatte Community Center, Suhr, Švajčiarsko 1986 – 1987    divadlo Tabourettli, Bazilej, Švajčiarsko 1989 – 1994    letisko Saint-Exupéry „Satolas“, Lyon a stanica TGV, Lyon, Francúzsko 1991 – 2003    Tenerife Concert Hall, Santa Cruz, Kanárske ostrovy 1991 – 2005    Mesto umení a vied, Valencia, Španielsko 1992    most Puente del Alamillo, Sevilla, Španielsko 1992     most Puente de Lusitania, Merida, Španielsko 1992     telekomunikačná veža Montjuic, Barcelóna, Španielsko 1992     svetový veľtrh, kuvajtský pavilón, Sevilla, Španielsko 1993 – 1998    Oriente Station, Lisabon, Portugalsko 1994 – 1997    peší most Campo Volantin, Bilbao, Španielsko 1994 – 2001    Milwaukee Art Museum, Milwaukee, Wisconsin, USA 1998 – 2001    Puente de la Mujer, Buenos Aires, Argentína 1998 – 2003    most Cey rieku Liffey, Dublin, Írsko 1998 – 2003    Petach-Tikva Footbridge, Tel Aviv, Izrael 1999 – 2003    mosty cez kanál Hoofdvaart, Hoofdorp, Holandsko 2000    nový terminál na letisku v Bilbao, Španielsko 2001 – 2004    olympijský športový komplex v Aténach, Grécko 2005    Turning Torso, Malmö, Švédsko 2007    tri mosty na diaľnici A1 a železničnej ceste TAV, Reggio Emilia, Taliansko 2008    most Chords pri vstupe do Jeruzalema, Izrael 2008    peší most Ponte della Costituzione, Benátky, Taliansko 2009    železničná stanica Li`ege-Guillemins TGV, Li`ege, Belgicko

Ľudo Petránsky
Foto: commons.wikimedia

Článok bol uverejnený v časopise ASB.