Ušiel architektúre vlak s myšlienkami?

usiel architekture vlak s myslienkami

Postavenie architekta v spoločnosti, jeho miesto v tvorivom procese, životnosť architektúry, architektúra ako sociálny fenomén, kríza hviezdnych architektov, emotívne pôsobenie objektov na ľudí v ich rôznom historickom vzniku, regulácia a rekonštrukcia – otázky, ktoré rezonovali aj na 13. bienále architektúry v Benátkach. Tam sa v týchto dňoch hľadá nová identita architektúry, východisko z krízy, kladú sa otázky, ale najmä rieši sa harmonický vzťah medzi ľudským obydlím a potrebami jeho obyvateľov.

Architektúra je zážitok
„Architektúra je zážitok,“ jednoznačne, hoci tichým a pokorným hlasom hovorí japonská architektka Kazuyo Sejima (nar. 1956), ktorá bola riaditeľkou benátskeho bienále pred dvomi rokmi a s kolegom Ryuom Nishizawom z ateliéru SANAA získala v roku 2010 aj prestížnu Pritzkerovu cenu. „Veľa som sa naučila počas praxe u Toya Itu. Architektúra by sa nemala sústreďovať na veľké zásahy do prostredia. To ju neurobí inšpiratívnou, a už vôbec nie funkčnou. Zostanú len veľké myšlienky bez vzťahu s okolím. Citlivé, ale výrazovo i konštrukčne presvedčivé diela – to je podľa môjho názoru tendencia súčasnej architektúry.“
To je aj naznačenie cesty, ktorou sa architektúra môže dostať z krízy. Z akej? Nie ekonomickej, hoci je od nej do veľkej miery závislá, ale podľa Sejimy najmä z intelektuálnej povrchnosti. „Ušiel nám vlak s myšlienkami a my sme stratili cestu na stanicu, kam by mohol prísť,“ tvrdí Sejima a zároveň dodáva: „Pokúsme sa opäť vrátiť k spoločenskému charakteru architektúry, takej, kde by architektúra harmonizovala všetky vplyvy, ale aj saturovala základné potreby človeka. Samozrejme, estetická stránka tvorby prostredia nesmie chýbať, ale ani sa nadraďovať.“

A teraz Ensemble!
Miroslav Šik je švajčiarsky architekt českého pôvodu. Narodil sa v roku 1953 v rodine reformného ekonóma Otu Šika a v súčasnosti pôsobí ako profesor architektúry a dizajnu na Spolkovej vysokej škole technickej v Zürichu. Spolu s ateliérmi Knapkiewicz + Fickert a Miller & Maranta pripravil pre Benátky švajčiarsky pavilón a nazval ho And Now the Ensemble! Čo to znamená? Kritika hviezdnych architektov.

„Po páde železnej opony a ľavicových hnutí zosilnel individualizmus a narcizmus,“ povedal v rozhovore pre ASB Miroslav Šik na otvorení švajčiarskeho pavilónu. „Architekti navrhujú formálne prekrásne veci a materiály, ale ich výsledkami sú solitéry, ktoré nechcú viesť dialóg so svojím okolím. V takomto prístupe sa však mesto stáva len akýmsi doplnkom pre čoraz ukričanejšie objekty, ktoré na seba strhávajú pozornosť. Každý chce byť originálny, každý chce byť na výslní, ale keď to robíme všetci, vznikne z toho Hongkong alebo Šanghaj. To sú vzorové mestá bez regulácie, kde si  každý robí, čo chce. Žiaľ, chaos sa čoraz častejšie objavuje už aj v Európe a Amerike. Dohromady tam už nič nedáva zmysel a my tomu spoločne hovoríme Ensemble!“

And Now the Ensemble! je reakciou na veľké solitéry a veľké mená. Miroslav Šik priznáva, že ateliéry kooperujúce na švajčiarskom pavilóne zámerne nemajú štýl – ten sa vytvára v závislosti od miesta a úlohy, ktorú spracúvajú. Dokumentujú to aj koláže s objektmi v ústrednej miestnosti pavilónu, ktoré sú šité na mieru konkrétneho miesta. Freska ideálneho mesta ako panoráma úplne bežných domov.

„Ensemble teda znamená, že to už nie je umelec, ktorý všetkých ostatných vedie svojou neotrasiteľnou rukou,“ zdôrazňuje Šik. „Pravda, autorova kreativita nezmizne, lebo miesta sú stále prekrásne, ale tvorí v tíme. Sú to charakteristické miesta, kde ľudia žijú – je to ich život, ich tradície a nech sú už akékoľvek, s tým sa má začať, s tým sa má pracovať. Je to látka, z ktorej sa robí poézia.“

Aj politika?
„Architektúra by mala byť viac než len estetika, samozrejme, mala by byť viac než len technické bývanie a už vôbec nie len objekt na špekulatívnu investíciu,“ zdôrazňuje Miroslav Šik, pre ktorého by architektúra mala byť tendenciou. Mala by vyjadrovať ľudské priania a ľudské spôsoby bývania. Šik si uvedomuje, že vtedy sa dostáva aj do oblasti politiky, ale rozhodne by sa nemal stať inštrumentom politickej triedy, či záujmovej skupiny, a už vôbec nie nejakého štátu.

O politike iného typu hovoril aj uznávaný japonský architekt Toyo Ito (nar. 1941), ktorý za svoju koncepciu japonského pavilónu získal ocenenie Zlatý lev. Cenu venoval obetiam cunami, pretože jeho Dom pre všetkých bol práve reakciou na minuloročnú prírodnú skazu. „Áno, niekedy sa architektúra môže premeniť vo svojej nadstavbe na politiku,“ povedal Ito. „Pravda, ak touto politikou je snaha vlády a všetkých zainteresovaných koncentrovať úsilie na vybudovanie príbytkov pre ľudí bez domova. Žiadne sociálne chatrče, ale rovnocenné a plnovýznamové domy, ktoré dajú zabudnúť na bolesť a žiaľ. Vtedy môžeme hovoriť o politike v architektúre, ale rozhodne nie v jej ideologickom zafarbení.“

Prievan v Arsenale
Arsenale je už tradične priestorom na všetko aktuálne, čo poriadne prevetrá a presvetlí jeho staré, zatemnené priemyselné priestory, ale aj osvieži unavené divákove oči. V tomto smere jednoznačne vyhral Gran Horizonte od Urban Think Tank, a to nielen u ľudí, ale aj u poroty. Zlatý lev spoločnej expozícii Common Grounds bol zaslúžený. Autori neprišli s ničím prevratným len vytvorili štýlovú kaviareň s drevenými stoličkami a neónovými nápismi a na steny umiestnili fotografie projektov. A mali vždy plno; ľudí pritiahla hudba, kaviarenská vrava, dobrá káva, atmosféra. Motív, ktorý sme už videli, ale umiestnenie v kontexte bolo skvelé. Ľudské gesto zo života, ktoré chytilo za srdce a nahlas zakričalo: Hovorme o veciach, ktoré nás bavia, hovorme o veciach, ktoré zaujímajú aj iných.

„Do Arsenale sme preniesli Torre David, slum z Caracasu,“ hovorí jeden z autorov Justin McGuirk. „Pôvodne to mal byť 45-poschodový dom, no nikdy nebol dokončený a dnes tam prebývajú ľudia, ktorí sa starajú o jeho prevádzku. Gran Horizonte je kultové pop-miesto v Caracase a my sme sa snažili preniesť jeho charizmu do Benátok. David Chipperfield vyhlásil tému Common Grounds a my sme zase vytvorili priestor s dobrými nápojmi a jedlom, pri ktorých by sa o nej diskutovalo. Atraktívny sociálny priestor nás vyprovokoval k artikulácii myšlienok a dúfajme, že podnietil aj myslenie návštevníkov.“

Verejný priestor sa stal dôležitou súčasťou spoločného základu (common grounds) bienále. Ľudia sa stávajú jeho súčasťou takmer každý deň a ani si neuvedomujú, že sa tak dotýkajú architektonickej reči. „Aj preto som sa na tomto bienále chcel pýtať a viesť dialóg,“ hovorí David Chipperfield. „Chýba nám základná ľudská komunikácia. Skúsme si klásť otázky a možno aj na niečo chytré prídeme…“

Intuícia je dôležitá
Niekedy sa zdá, že bienále si tých otázok kladie až priveľa a odpovede na ne neposkytuje. Často je prekážka aj v nejednoznačnej prezentácii či nezrozumiteľnosti „posolstva“. Je tu však evidentná snaha posunúť architektúru z križovatky, ktorá sa volá kríza, a naplniť ju novým obsahom. Postavenie architekta ako režiséra procesov počas projektovania a výstavby je viac-menej isté aj v budúcnosti, oveľa viac však bude platiť, že tých asistentov (a často aj rovnocenných) bude mať oveľa viac.

O roli architekta výstižne v jednom rozhovore povedal aj portugalský architekt Álvaro Siza (nar. 1933), ktorý v Benátkach dostal Zlatého leva za celoživotné dielo: „Musím sa čo najviac snažiť, aby som budovu zasadil do kontextu zmien a nepristupoval k nej ako k niečomu nemennému. Znalosti a informácie nestačia, dôležitá je aj intuícia. Je to v súlade s víziou architekta ako tvorivého umelca. Treba sa pokúsiť získať čo najpresnejšiu predstavu o všetkých aspektoch projektu tak, aby riešenie bolo čo najflexibilnejšie.“

Ľudo Petránsky
Foto: autor

Článok bol uverejnený v časopise ASB.