Pritzkerovu cenu udelili posmrtne architektovi F. Ottovi

Pritzkerova cena za architektúru je svojou prestížou prirovnávaná k Nobelovej cene. Štyridsiatym laureátom v jej histórii sa stal nemecký architekt Frei Otto – „vizionár so zvedavou mysľou“. Po Gottfriedovi Böhmovi je druhým Nemcom v menoslove ocenených, ale zapíše sa ako prvý, ktorému bude Pritzkerova cena udelená posmrtne. Zomrel 9. marca 2015.

Pritzkerova cena sa so železnou pravidelnosťou vyhlasuje 23. marca, ale v tomto roku urobila porota výnimku. Súviselo to s úmrtím jej laureáta, a tak pred verejnosť vystúpila už 10. marca. „Rozhodli sme sa udeliť cenu architektovi Ottovi za jeho vizionárske idey, zvedavú myseľ či vieru v odovzdávanie znalostí a nápadov. Jeho práce sú ľahké, otvorené prírode a prirodzenému svetlu, demokratické, nízkonákladové, energeticky úsporné a niekedy navrhnuté tak, aby boli iba dočasné. Kariéra Freia Otta sa stala príkladom pre generácie ďalších architektov a jeho vplyv bude pretrvávať aj naďalej,“ povedal okrem iného vo svojom zdôvodnení predseda poroty, lord Peter Palumbo, a dodal: „Žiaľ, výboru sa v histórii ceny ešte nestalo, aby od chvíle rozhodnutia o jej držiteľovi do jej odovzdania architekt zomrel, preto bude tohtoročná cena po prvýkrát udelená posmrtne.“

Zavesená strecha mníchovského štadióna, ktorý bol postavený pre letnú olympiádu v roku 1972, sa stala najznámejším dielom Freia Otta. Touto strechou prikryl aj priľahlý olympijský park a zaujímavým vizuálnym spôsobom zjednotil štadión s okolím. Magicky sa vznášajúca strecha predstavovala v tom období špičkový prejav udržateľného ekonomického riešenia.
Miesto: Mníchov
Realizácia: 1968 – 1972
Spolupráca: Behnisch + Partner a ďalší
Foto: © Christine Kanstinger

Frei Otto sa však o tomto ocenení dozvedel ešte počas života. Do malého nemeckého mestečka Warmbronn, nachádzajúceho sa neďaleko Stuttgartu, mu to prišla niekoľko týždňov pred jeho úmrtím povedať osobne výkonná riaditeľka Pritzkerovej ceny Martha Thorne. Frei Otto rozhodnutie poroty prijal s typickou pokorou: „Ďakujem porote aj rodine Pritzkerovcov, že mi udelili cenu, ale myslím, že som pre to nič neurobil. Ceny nie sú cieľom môjho života. Svojím novým typom stavieb som sa snažil pomáhať chudobným ľuďom alebo takým, ktorí trpeli následkami prírodných katastrof. Môžem vám však povedať, že som šťastný človek.“

Multifunkčná hala v Mannheime s priehľadnou strechou, ktorá umožňuje rovnomerné presvetlenie interiéru. Mnohí návštevníci tvrdili, že vo vnútri sa cítili ako v bezváhovom stave.
Miesto: Mannheim
Realizácia: 1970 – 1975
Spolupráca: Ove Arup & Partners, Ted Happold a ďalší

Foto: © Frei Otto

Zavesené stany v zajatí

Frei Otto sa narodil 31. mája 1925 v nemeckom meste Siegmar (Chemnitz) a vyrastal v Berlíne. Svoj myšlienkový postoj k svetu mal napísaný už v mene. Jeho matka mu dala meno Frei (slobodný) po absolvovaní kurzov o pojme sloboda. Otec bol sochár, ktorý v synovi rozvíjal umeleckú predstavivosť a záujem o remeslo. V roku 1943 získal Otto vstupný diplom na štúdium architektúry, ale v septembri bol povolaný do Luftwaffe. Tréning budúceho pilota bol však prerušený a stal sa pešiakom. V apríli 1945 ho zajali pri Norimbergu a dva roky bol zajatcom vo vojenskom tábore neďaleko francúzskeho mesta Chartres. Tu sa pokúšal experimentovať so „zavesenými“ stanmi z ľahkých a jednoduchých materiálov a konštrukcií, ktorými sa neskôr preslávil vo svete.

Po roku 1948 sa Otto vrátil k štúdiu architektúry na Technickej univerzite v Berlíne. Jeho architektúra bola vždy reakciou na ťažké, historické budovy so stĺporadím, ktoré dominovali v Nemecku počas Tretej ríše. Ottove diela boli vždy nadnášané ľahkou konštrukciou, otvorené k prírode, demokratické, nízkonákladové a občas aj dočasné. V roku 1952 si v Berlíne založil vlastnú architektonickú kanceláriu a o dva roky neskôr získal na Technickej univerzite doktorát z inžinierstva občianskych stavieb. Dizertačná práca mala názov Zavesená strecha (Das hängende Dach) a prvýkrát sa tu venoval technológii plošne zavesenej konštrukcie namáhanej ťahom.

Japonský pavilón na Expo 2000 v nemeckom Hannoveri patrí k posledným projektom Freia Otta. V spolupráci s japonským architektom Shigeru Banom (laureátom Pritzkerovej ceny z roku 2014) pripravil celú strechu z tvrdeného papiera.
Miesto: Hannover, Nemecko
Spolupráca: Shigeru Ban
Realizácia: 2000
Foto: © Hiroyuki Hirai

Škrupinky a mydlové bubliny

Architekt bol v poňatí Freia Otta aj bádateľom, výskumníkom, inžinierom, ekológom. Zaradil sa medzi spoluzakladateľov biomorfnej architektúry imitujúcej prírodné tvary a štruktúry. Pri vytváraní svojich slávnych projektov dokonca spolupracoval s biológom a antropológom J. G. Helmeckem a robil pokusy so škrupinkami a mydlovými bublinami. Inšpiroval sa aj steblami trávy, pavúčími sieťami a vtáčími lebkami. Tam sa učil, ako budovať, ale vynakladať pri tom čo najmenej energie a používať čo najmenšie množstvo materiálu. Jeho práce v oblasti ľahkých konštrukcií – adaptabilných, premenlivých a pritom udržateľných – boli priekopnícke, nápadité a prekvapivé. Trvalo však pomerne dlho, kým boli jeho štruktúry prijaté za architektúru a dostali sa do svetových encyklopédií. Aj preto sa Ottove slová z roku 1976 dajú vnímať prorocky: „Architektúra je tušená budúcnosť.“ Frei Otto bol idealista, ktorý nikdy neprestal veriť, že architektúra môže vytvoriť lepší svet pre všetkých.

Frei Otto navrhol svoj dom spolu s ďalším architektom Robom Krierom ako syntézu domova, slnka a prírodnej energie. Otto ho neskôr nazýval starou matkou dnešných pasívnych domov a domov na slnečnú energiu.
Miesto: Warmbronn, Nemecko
Realizácia: 1967
Foto: © Christine Kanstinger

Širokú verejnosť architekt po prvýkrát upútal v 60. rokoch návrhom nemeckého pavilónu pre svetovú výstavu v Montreale. Jeho najznámejším dielom sa však stala zavesená strecha mníchovského štadióna, ktorý bol postavený pre olympiádu v roku 1972. Na svojom konte má aj multifunkčnú halu v Mannheime, Tuwaiq Palace v Saudskej Arábii či strechu japonského pavilónu pre Expo v Hannoveri v roku 2000. Bol ocenený mnohými významnými cenami vrátane Thomas Jefferson Prize and Medal in Architecture (University of Virginia, 1974), Médaille de la recherché et de la technique (Academie d’Architecture, Paríž, 1982) či the Grand Prize a zlatou medailou (Bund Deutscher Architekten, 1982).

Inštalácia s obrovskými dáždnikmi pripomínajúcimi baldachýny sa objavila na koncertnom turné skupiny Pink Floyd po Spojených štátoch a Kanade s názvom Animals. Išlo o jeden z najvýpravnejších „stageov“ dovtedajšej histórie rockovej hudby a dáždniky mali chrániť skupinu pred rôznymi vonkajšími vplyvmi.
Realizácia: 1977
Počet koncertov: 55
Foto: © Frei Otto

Pritzkerova cena dotovaná sumou 100-tisíc amerických dolárov bude Freiovi Ottovi udelená in memoriam na slávnostnom ceremoniáli 15. mája v Miami v budove New World Center (autor: F. O. Gehry).

Povedali o Freiovi Ottovi

„Louis Kahn sa raz opýtal tehly: „Čím sa chceš stať?” Tehla odpovedala: „Chcem sa stať architektúrou.“ Myslím, že podobne sa pýtal Frei Otto vzduchu. Spojil ho s priestorom, ktorý mal minimum materiálu a sily. Som mu hlboko zaviazaný, že som vďaka jeho konštrukciám dokázal pochopiť invencie v architektúre.“
Shigeru Ban, laureát Pritzkerovej ceny 2014

Tanečný pavilón na výstave Federálnej záhrady patrí k prvým príkladom použitia textilu (konkrétne bavlneného plátna) ako ľahkej strechy.
Miesto: Kolín nad Rýnom, Nemecko
Realizácia: 1957
Foto: © Christine Kanstinger

„Frei Otto bol jedným z najdôležitejších ľudí na mojej ceste k architektúre. Každá jeho práca mala jasný prístup – vytvoriť základný prístrešok pre ľudí. Objavoval a zviditeľňoval pohyby síl vo vnútri štruktúry. Oslavoval ľahkosť a bojoval proti gravitácii. V tomto úsilí bol úspešný a navždy zostane v mojej mysli.“
Renzo Piano, laureát Pritzkerovej ceny 1998

Voliéra v mníchovskom ZOO v Hellabrunne nádherne harmonizuje s prírodou okolo nej a vo vnútri. Tenká oceľová sieť je takmer neviditeľná.Malé vtáky sa cez jej oká dostanú, tie väčšie zostanú vo voliére.
Miesto: Mníchov (Hellabrunn), Nemecko
Realizácia: 1979 – 1980
Spolupráca: Buro Happold a ďalší
Foto: © Frei Otto

„Frei Otto bol architektom s obrovským talentom a jeho kreativita bola doslova všeobjímajúca. So svojou invenčnou prácou bol skvelým praktikom, ktorý originálnym spôsobom zakomponoval rôzne aspekty architektonickej práce a inžinierstva. Jeho úžasný príspevok ocení aj ďaleká budúcnosť.“
Richard Meier, laureát Pritzkerovej ceny 1984

Frei Otto počas Expo 1967 v Montreale, Kanada
Foto: © von Schlaich

Dva mosty spájajúce cesty v prírodnej rezervácii v priemyselnej oblasti Porúria. Prvý most má dĺžku 30 metrov, druhý 150 metrov. Hoci metóda konštrukcie s galvanizovanými tyčami a uzlami je pomerne jednoduchá, Otto so svojou dcérou Christine Otto-Kanstingerovou navrhli most so špeciálne upravenými tyčovými zverákmi, ktoré navzájom pospájali.
Miesto: Porúrie, Nemecko
Spolupráca: Christine Otto-Kanstinger
Realizácia: 2003

Foto: © Christine Kanstinger
TEXT Ľudovít Petránsky