Pavol Pokorný: Architektúra je dobrodružstvo (s)poznávania
Obrázok stretnutia architekta s klientom môže vyzerať aj takto: Klient horí nedočkavosťou, ako bude dom vyzerať. Architekt nie a nie ukázať aspoň náznak jeho podoby. Klient čaká vizualizácie, ale architekt mu miesto toho vysvetľuje, o čom všetkom pred nakreslením prvej čiary rozmýšľal. Ale KDE bude okno, dvere, terasa...? Zadávateľovi pracuje predstavivosť na plné obrátky. Architekt siahne po pripravených kusoch kartónu, rozpráva a súčasne pred očami klienta postupne skladá jednotlivé časti modelu budúceho domu. Predchádzajúca predstava klienta sa stráca pod pribúdajúcimi vrstvami makety... Architektúra ako dobrodružstvo (s)poznávania. Sedíme v ateliéri architekta Pavla Pokorného.
V mojom ateliéri proces odkrývania konceptu klientovi nefunguje podľa schematickej línie nákresu a výpočtu nákladov na výstavbu. Architektonicky problém najprv hĺbkovo analyzujem z hľadiska všetkých dostupných, a to aj nearchitektonických informácií o danej veci. Keď sme sa napríklad uchádzali o projekt 100 domov v rámci rozvoja prímestských častí, urobili sme výťah obsiahlej sociálnej štúdie poľských skúseností z takýchto uzavretých komunít, rozobrali sme túto problematiku do najmenších detailov, vrátane sociologických.
Investorovi sa to však zdalo príliš komplikované a neefektívne. Mám pocit, že ľudí väčšinou zaskočí, keď sa chcem prepracovať hlbšie k podstate veci. Nemôžem si však pomôcť – úprimne ma to zaujíma. Keď to zaujíma aj klienta, pátrame spolu. Architektúra je často akoby vedľajším produktom toho, čo hľadáme, pretože počas spolupráce spoznávam klienta ako človeka s jeho túžbami a želaniami. Platí to rovnako pre súkromného, ako aj firemného klienta – človek ako človek.
Prečo vás to napriek zdanlivej neefektívnosti takéhoto postoja ťahá k tomu, aby ste klientovi ponúkli viac, než od vás očakáva?
Neviem, týmto spôsobom nad tým neuvažujem. Ak z prvých stretnutí s klientom vzíde vzájomné nadšenie pre vec, moje absolútne nasadenie mi pripadá úplne prirodzené. Keď klient vysloví svoje želanie, nikdy ho nespochybňujem. Spochybňujem však klišé prebraté z časopisov a médií, ktoré nemajú žiadnu väzbu na klientovu reálnu situáciu. V tej chvíli nastupuje najťažšia fáza práce architekta. Spočíva vo vymyslení alternatívneho originálneho riešenia k spomínanému klišé. Komplikované a namáhavé. Ale keď sa to darí, stojí námaha za to.
Ako sa vám podarí presvedčiť klienta o tom, že práve vaše riešenie je v konečnom dôsledku najlepšie?
Používam svoj neodolateľným šarm (smiech)! Neexistuje univerzálny recept. Mám napríklad klienta, ktorému práve navrhujem víkendový dom. Do spolupráce sme vstupovali s jeho utkvelou predstavou archetypálneho, až folklórne ladeného dreveného zrubu. Dali sme si spoločnú námahu zistiť, z čoho pramení táto rustikálna predstava. Veľmi si pritom cením jeho odvahu a dôveru. Keď sme na to prišli, potreboval som následne odvahu ja (smiech), aby som mu predložil svoju predstavu o víkendovom dome. Nie je to zrub, ale kompaktný objem v tvare brúseného kryštálu, ktorý do najmenšieho detailu reflektuje požiadavky klienta – skrátka dizajn z úplne odlišného estetického rámca ako zrub zo skanzenu. Výsledok? Klient je návrhom nadšený. V Rohožníku stojí ďalší dom pred dokončením. Majiteľ mi pri stretnutiach nadšene tvrdí, že bude mať najkrajší dom v obci – napriek otázkam susedov, či stavia malé TESCO… Príkladov by som za pätnásť rokov praxe mohol uviesť aj viac.
Dá sa povedať, že svojich klientov aj určitým spôsobom vychovávate?
Výchova je príliš silné slovo. Ovplyvňujem ich. Ale aj ja sa nechám ovplyvňovať. V tomto hrám fér. Ak klient cíti, že som otvorený pochopiť jeho svet a snažím sa mu rozumieť, potom je prirodzeným výsledkom prehlbujúca sa dôvera. Mám rád svoju prácu, dokážem sa ňou nadchnúť a snažím sa nadšenie preniesť aj na druhých. Rád žasnem nad novými a prekvapujúcimi vecami.
Ako ste sa vlastne dostali k štúdiu architektúry?
V detstve som chcel byť zverolekárom, ale, paradoxne, bojím sa zvierat (smiech). Štúdium architektúry vyplynulo z domáceho prostredia. Otec navrhoval nábytok a má niekoľko osvedčení o priemyselnom vzore. Niektoré jeho modely, napríklad zostava Lotos, sa predávali takmer na celom svete. Odmalička ma bavilo kreslenie, vyhral som niekoľko súťaží, poličku v izbe som mal plnú povestných papierových modelov z legendárneho časopisu ABC. Keďže vzhľadom na študijné výsledky som mal šancu dostať sa na architektúru bez prijímačiek – stačilo spraviť talentovky – rok pred skúškami som sa začal vážnejšie venovať kresbe u otcovho priateľa dizajnéra. V roku 1987 ma na architektúru prijali. Netušil som však, do čoho idem. Nemal som síce problémy so skúškami, školu som skončil s červeným diplomom, ale prvé dva roky ma škola veľmi nebavila.
Čo spôsobilo zmenu vo vašom nazeraní na architektúru?
V druhom ročníku štúdia sa udialo niekoľko vecí súčasne. Navštevovali sme ateliér priemyselných stavieb, ktorý viedol pán profesor Robert Špaček – skvelý pedagóg, priam odklínač duší. Na pár mesiacov sme všetci uviazli vo víre udalostí roku 1989, ale predovšetkým sa otvorili hranice na západ. Vidieť architektúru v časopise a zažiť ju in situ v Paríži, Mníchove či vo Viedni je obrovský rozdiel. Rozhodujúcim momentom pre moje ďalšie smerovanie bol však študijný pobyt vo Viedni a neskôr v Zürichu.
Aké okolnosti vás sem zaviali?
V roku 1990 som sa zoznámil s profesorom Antonom Schweighoferom z Technickej univerzity vo Viedni. Keďže som vedel dobre po nemecky, sprevádzal som ho spolu s jeho rakúskymi študentmi po Slovensku pri prehliadke pamiatok slovenskej architektúry. Aj vďaka jeho nadšeniu a fundovaným prednáškam som začal pomaly rozumieť architektúre, ktorú som dovtedy vnímal iba ako šedivé kusy betónu a kopy drevených trámov – mám nezabudnuteľné spomienky na exkurzie na kúpalisko Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach od architekta Bohuslava Fuchsa či prehliadky artikulárnych kostolov.
Ďalším impulzom bola moja účasť, opäť ako tlmočníka, na medzinárodnej architektonickej súťaži na Chrám sv. Rodiny v Petržalke. Tu som tlmočil predsedovi poroty profesorovi Justusovi Dahindenovi. Jeho účasť iniciovala skupina ľudí z Tovarišstva sv. Gorazda. Odtiaľ som sa poznal so svojimi budúcimi kolegami a spolupracovníkmi – architektmi, inžiniermi, výtvarníkmi, historikmi umenia – napríklad s Martinom Kvasnicom, Damiánom Berecom, Jánom Lukáčom, Lacom Čarným, Klemom Trizuljakom a mnohými ďalšími. Vďaka kontaktu na profesora Dahindena bolo jednoduchšie dostať sa na Technickú univerzitu vo Viedni priamo na Katedru pre tvorbu priestoru (Institut für Raumgestaltung), ktorú viedol, a následne aj na stáž do jeho ateliéru v Zürichu.
Môžete priblížiť vaše štúdium za hranicami, ktoré predtým delila pomyselná železná opona?
Prvý rok u profesora Schweighofera bol skôr kontaktný, išlo o formu hosťovania. Do ateliéru Justusa Dahindena som už nastúpil ako riadny študent. Spočiatku ma veľmi zaskočil spôsob štúdia, ktorý bol veľmi voľný. Nikdy nezabudnem na prvý ateliér – mal som nesmiernu trému pred prezentáciou svojho návrhu. V tom období som však začal pracovať metódou, že som najprv vyrobil rozoberateľný model stavby a až následne kreslil výkresy. Keďže som týmto spôsobom vo Viedni úspešne ateliér obhájil, rovnako úspešný bol môj rozoberateľný model Kostola sv. Františka v Karlovej Vsi, na ktorom som pracoval u profesora Dahindena v Zürichu. Tejto metóde som ostal verný dodnes (smiech). Vysokú školu som potom ukončil v Bratislave diplomovým projektom, za ktorý som získal Cenu profesora Jozefa Lacka.
Kam viedli vaše kroky po ukončení školy?
Išiel som na civilnú službu na Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave. Z popudu architekta Šaňa Németha tam vznikla projekčná zložka MÚOP-u, ktorou v čase mojej náhradnej vojenčiny prešli architekti Maroš Fečík, Roman Halmi, Peter Styk, Tomáš Pokorný a mnohí ďalší. Výborné bolo, že takto som mal možnosť vidieť prácu pamiatkárov takpovediac z druhej strany barikády, čo sa neskôr ukázalo ako neoceniteľná skúsenosť. Deň po skončení civilnej služby som si založil živnosť a pracoval som pre ateliér Tomáša Pavelku a Martina Viciana A4 Architecture.
A potom?
Prijal som veľkorysú ponuku na partnerstvo z ateliéru Štúdio F.O.R. Boli to ľudia, ktorých som poznal z čias tlmočenia pre profesora Dahindena, architekti Martin Kvasnica a Damián Berec a inžinier Ján Lukáč. Strávili sme spolu päť intenzívnych rokov, robili sme veľa interiérov bánk po celom Slovensku pre dnes už nejestvujúce značky ako Poľnobanka či Istrobanka. Navrhovali sme aj rodinné domy, kostoly, Memorial Chatama Sofera, vytvorili sme nesmierne množstvo štúdií a ponúk, skrátka, keď sa teraz občas prehrabávam archívom, žasnem, aké množstvo kvalitnej práce sme dokázali vyprodukovať. V tomto období sa začala moja anabáza s výstavníctvom, ktorému som sa začal programovo venovať po založení vlastného ateliéru aapp | Architektonický ateliér Pavol Pokorný v roku 2001 – od roku 2007 funguje ateliér pod značkou Pokorny architekti, s. r. o.
Prečo vás výstavníctvo pritiahlo natoľko, že ste sa ním začali intenzívne zaoberať?
Diera na trhu (smiech). V Štúdiu F.O.R. som si hľadal priestor pre autorské uplatnenie. Zhodou okolností sa môj návrh expozície z roku 1999 pre spoločnosť Baumit na Slovensku zapáčil rakúskemu majiteľovi koncernu Schmid Industrie, ktorý ho kúpil aj s mojím autorským dozorom na jednu celú sezónu pre nemecký trh, kam vtedy expandovali. Tak som absolvoval sezónu na veľtrhoch v Lipsku, Berlíne, Norimbergu a Mníchove – nezabudnuteľná skúsenosť.
V čom?
Videl som nesmierne vysokú úroveň výstavníctva, kultivovaný a premyslený dizajn, scénografiu, dramaturgiu, skrátka všetko, aby som sa dostatočne pre vec nadchol a snažil sa robiť to v rovnakej kvalite doma na Slovensku.
Podarilo sa vám to?
Za obdobie rokov 1998 až 2005 mám na konte viac ako 50 inštalácií, 20 unikátnych dizajnov expozícií, 6 ocenení Zlatý Leonardo za najkreatívnejší design na veľtrhu Coneco Bratislava. Moje návrhy videli návštevníci stavebných veľtrhov v celej Európe aj Číne – vďaka víťazstvu v medzinárodnej súťaži na korporátny design expozície spoločnosti Baumit – či Austrálii (Geberit). Spoznal som sa a spolupracoval s množstvom nesmierne inšpiratívnych ľudí. Za všetkých spomeniem výtvarníka Jána Kodoňa a marketingového riaditeľa spoločnosti Baumit Tomáša Seppa. Áno, asi sa to podarilo.
Venujete sa tvorbe expozícií aj v súčasnosti?
Nie. V roku 2005 som si povedal, že stačilo. Chcel som sa posunúť profesionálne ďalej. Túžil som stavať. Budovy, domy… Možno to bolo spôsobené pribúdajúcimi rokmi, bola to taká podvedomá túžba zanechať po sebe niečo trvalejšie.
Ako ste sa teda etablovali na poli navrhovania stavieb?
Ešte počas pôsobenia v Štúdiu F.O.R. som sa v roku 2000 dostal k prvej samostatnej práci na návrhu sídla spoločnosti Procom. Išlo o komplikovaného klienta, ale vzájomný rešpekt a uznanie vyústil po mojom osamostatnení do kontinuálneho ukončenia stavby v roku 2001 ako sídla spravodajskej televízie TA3.
Ďalšie zákazky som pre tohto klienta nerobil, ale rád spomínam na dva roky hektickej projekcie a realizácie. Stavbu sme najskôr plánovali ako administratívu a sklad, ale po zmene jej funkcie som sa musel postarať o jej bezprostrednú premenu a navrhnúť ju pre účely spravodajskej televízie. Prvý raz som zažil pocit reálneho uznania svojej práce zo strany klienta, keď ocenil môj univerzálny a striedmy dizajn, ktorý umožňoval rýchlu a nekomplikovanú zmenu funkcie stavby. V rokoch 2002 až 2004 sa podľa môjho návrhu v Dunajskej Strede robila rekonštrukcia administratívnej budovy a dostavba továrne nábytku pre spoločnosť Drevomont Fitos.
Išlo o viac ako 15 000 m2 výrobných a expedičných hál. Spomínaný víkendový dom má v zozname mojich návrhov rodinných domov poradové číslo 016. Tento rok som sa dočkal aj mediálnej pozornosti v podobe nominácií na ocenenie CE.ZA.AR za stavbu apartmánového domu a sídlo spoločnosti Anasoft. Momentálne sa zoberám témou, ako reštartovať rozvoj prímestského bývania v prirodzenej kvalite rozvoja obcí.
Zdá sa, že prechod od navrhovania výstavných stánkov k architektonickej tvorbe budov vám priniesol úspech.
Áno, teší ma to. Možno sa však k výstavníctvu ešte niekedy vrátim, ktovie.
Čo je podľa vás pre architekta v súčasnosti najdôležitejšie?
Dôvera klienta. Vo vaše schopnosti, talent, serióznosť. Pri takejto konštelácii je možné vydať zo seba maximum. Ide o synergický efekt, keď spolu s investorom v reálnom čase vidíte, že práca sa darí a napreduje. Veľmi dôležitá je vytrvalosť a trpezlivosť. Ale vzájomná dôvera je nadovšetko.
K čomu v rámci svojej tvorby inklinujete?
K jednoduchosti. Ku zrozumiteľnosti. K efektívnosti. Asi sa to dá zhrnúť do jedného slova – poriadok. Určite neobľubujem prehnanú dekoratívnosť, hru na lacný efekt. Chcem, aby veci fungovali, aby pohyb po budove bol prirodzený, aby si užívateľ objektu veľmi rýchlo takpovediac ohmatal svoj priestor, porozumel mu a prijal ho za svoj, pretože sa v ňom cíti komfortne. Chcem, aby moje stavby ponúkali dobrodružstvo objavovania rozličných kvalít rozličných priestorov. Keď som napríklad navrhoval dom pre mojich rodičov, ktorí prežili 43 rokov v trojizbovom panelákovom byte s výmerou 63 m2, moja mama nechcela o bývaní v rodinnom dome ani počuť.
Po dvoch týždňoch od sťahovania mi volala, že sa v novom domove cíti, akoby tam žila odjakživa. Iný klient mi zas vravel, že nepotrebuje ísť na dovolenku, pretože jeho dom mu poskytuje stále nové zážitky. Investor Apartmánového domu mi voláva zakaždým, keď nový nájomník pochváli jeho stavbu, naposledy to boli mladí architekti zo Španielska. Spätná väzba ľudí z Anasoftu je taktiež veľmi pozitívna. Takto by sa dalo pokračovať…
Máte obľúbených architektov?
Je to veľmi premenlivé. Ešte počas štúdií bol mojou jednotkou Sir Norman Foster. Ale keďže som mal neskôr možnosť vidieť mnohé architektonické diela naživo, portfólio obľúbencov sa výrazne rozšírilo. Skôr môžem hovoriť o stavbách, ktoré na mňa silno zapôsobili, napríklad londýnska radnica a berlínsky ríšsky snem od Fostera, Múzeum Mercedes Benz od UNStudio v Stuttgarte, poštový úrad na Snežke od Martina Rajniša, kostol Herz Jesu v Mníchove od štúdia Allmann Sattler Wappner a mnoho, mnoho ďalších.
Nemám rád architektúru, ktorá je chladná, povýšenecká, také tie nablýskané priestory, z ktorých sa vytratí vizuálna paráda, keď tam pohodíte jedny zablatené gumáky alebo kopu nevyžehleného prádla. Architektúra je zvláštne povolanie. Má často veľké interdisciplinárne presahy, najmä vtedy, keď klienta vnímate ako jedinečnú individualitu. Ak vám to dovolí, vchádzate do jeho súkromia a často sa dostanete až niekam, kde ste v podstate ani nechceli byť. Vtedy si uvedomujete, že už neriešite budúce publikovanie domu a jeho obraz na fotografiách. Prichádzate na to, že sú aj dôležitejšie veci ako architektúra.
Napríklad? Kam by ste v rámci hodnotovej škály zaradili architektúru?
Na prvé aj posledné miesto. V závislosti od toho, v akej životnej situácii sa človek nachádza. Ak je túžba po kráse a harmónii súčasťou vášho vnútorného sveta, pravdepodobne bude architektúra v rebríčku veľmi vysoko.
Architektúra však nesmie byť tyraniou vkusu, zväzovať nás, ale má vytvárať priestor na život a byť priateľská. V konečnom dôsledku by sme si jej prítomnosť vlastne ani nemali uvedomovať, aby sme sa mohli venovať tomu, čo je v hodnotovom rebríčku vyššie ako architektúra.
Aký dosah má architektúra z celospoločenského hľadiska?
Krása kultivuje ducha. Ak ľudia z rozličných dôvodov nemôžu zažiť pocit krásna vo svojom privátnom priestore, musia mať možnosť zažiť ho v priestore verejnom. Mrzí ma, že naša spoločnosť len veľmi sťažka rozumie tejto spoločenskej potrebe – investovať do tvorby verejných priestorov a verejných stavieb; stačí sa pozrieť okolo seba, v akom stave z hľadiska architektonickej kvality sú naše školy, divadlá, nemocnice, úrady atď. Všimnite si, aký má každá dobrá nová stavba – povedzme aj od súkromného investora, ak sa neohradí betónovým nepriehľadným plotom – úžasný pozitívny náboj a ako kultivuje priestor ďaleko za fyzickými hranicami svojej parcely.
Existuje zákazka, ktorú máte najradšej?
Najradšej mám vždy tú prácu, na ktorej už nemusím pracovať (smiech). Čerstvo dokončené stavby voňajúce novotou a plné nadšenia spokojných investorov.
 Pavol Pokorný (29. jún 1969, Bratislava)
Štúdium: Prax: Súťaže a ocenenia: |
Anna Salvová
Foto: Ctibor Bachratý, Ľubo Stacho, Dano Veselský
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
