Viedenský architekt: Centrum treba zahustiť, vidiek chrániť

Námestie Projekt LUX Esch sur Alzette Luxemburg 2004
Zdroj: Roger Wagner

Metropoly Rakúska a Slovenska ležia od seba len pár desiatok kilometrov a majú stáročia spoločnej histórie. Napriek tomu je medzi nimi citeľný rozdiel. Viedeň je už desiaty rok po sebe vyhlásená za najlepšie mesto na život. Bratislava sa v roku 2019 vyšplhala ledva na 80. priečku. O najväčších rozdieloch medzi mestami sme sa porozprávali s partnerom architektonického ateliéru AllesWirdGut Andreasom Marthom. Na jar predstavili projekt Guthaus, zúčastnili sa aj súťaže týkajúcej sa dostavby Vysokej školy výtvarných umení Art Campus. Názov ich ateliéru vraví, že všetko bude dobré. Čo pre to treba spraviť?

Bratislava a Viedeň. Napriek tomu, že sú blízko, ako mestá sa vyvíjali veľmi rozdielne. Momentálne pracujete v obidvoch mestách, ako vnímate ich charakter?

Myslím, že medzi Bratislavou a Viedňou sú stále isté rozdiely. Obe mestá majú ale spoločné to, že veľmi mohutne a rýchlo rastú. Vo Viedni je momentálne témou stavanie nájomných bytov. Štát stavia nájomné byty vo veľkom a má naozaj záujem zabrániť tomu, aby sa diali špekulácie s pozemkami.

Čo sa týka Bratislavy, tak s bytmi to až tak posúdiť neviem. Myslím si však, že Bratislava sa práve nachádza v štádiu, v ktorom by si mala povedať, akým smerom sa chce vyvíjať. Každé európske mesto si muselo povedať, kam sa chce dostať, a Bratislava jasnú líniu, čím by sa chcela v budúcnosti stať, ešte vôbec nemá.

V Bratislave je práve okolo chýbajúcich nájomných bytov veľká diskusia.

Áno, aj vo Viedni sme s tým mali problémy. Práve preto sme sa tomu začali intenzívne venovať. Možno ich o desať rokov nebude chcieť nikto, ale práve teraz majú vyriešiť problém bývania, a to najmä sociálne slabších vrstiev. A vidím, že napríklad aj v Mníchove, kde tiež pracujeme, túto tému dlho zanedbávali a majú s tým teraz problém. Trh je tam teraz v takom stave, že ľudia si vôbec nemôžu dovoliť bývať.

Prečo si myslíte, že o desať rokov sa o nájomné byty nebude nikto zaujímať?

Skôr som tým chcel povedať, že štandardný systém funguje takto: ľudia, ktorí majú nízky príjem, zaplatia síce veľmi nízky sociálny nájom, ale potom z toho aj tak nič nemajú, pretože v porovnaní s ich platom ide stále o dosť vysoké percento. Ale model vo Viedni funguje tak, že po desiatich rokoch si byt môžete za zvyšnú cenu odkúpiť. Viedenčania sú takí, že ak raz bývajú v nejakej mestskej časti, tak v nej aj pracujú a veľmi neradi z nej odchádzajú, preto je ten model populárny.

Aká je rozumnejšia stratégia rozvoja miest: zahusťovanie alebo rozťahovanie do šírky?

V prvom rade si myslím, že je určite dobré zahusťovať centrum. A čo sa týka okolia mesta, teda priestoru s takmer vidieckym charakterom, ktorý nie je príliš osídlený, je dobré ho ponechať a ochraňovať. Treba určiť pevné a jasné hranice mesta a nerozširovať ho ďalej. Práve na to je mestské plánovanie. Takéto rozširovanie nie je dobré, lebo so sebou prináša ďalšie problémy, ako je napríklad riešenie verejnej dopravy či kanalizácie. V konečnom dôsledku je to teda pre mesto drahšie. Skôr sa prikláňam k zahusťovaniu.

Rekonštrukcia kaštieľa Trausdorf Trausdorf Rakúsko 2015
Rekonštrukcia kaštieľa Trausdorf Trausdorf Rakúsko 2015 | Zdroj: Guilherme Silva Da Rosa

Otázka miest sa teda netýka len výstavby budov ako takých, ale aj prázdnych priestorov. Jeden z najvýraznejších rozdielov medzi Viedňou a Bratislavou je prístup verejnosti k zeleným plochám. Je to mentalitou alebo dobrým plánovaním?

Vo Viedni robíme verejné priestranstvá tak, že ich nechávame otvorené. Kladieme dôraz na to, aby sa verejnosť mohla na zelených plochách hýbať, aby sa na ne mohla dostať. Či už je to park, námestie alebo vnútroblok, nemali by byť uzavreté a izolované. Snažíme sa napríklad, aby parter v týchto miestach nebol obývaný. Keď je obývaný, ľudia sa ho snažia uzavrieť. Preto sa sem umiestňuje občianska vybavenosť, napríklad škôlky. Ale, samozrejme, aj mentalita spraví svoje. Nadviažem na predchádzajúcu otázku: pri výstavbe sociálnych bytov sa vždy spolupracuje s krajinným architektami, aby k bytovej výstavbe vzniklo zelené verejné miesto.

To je podmienka?

V zásade sociálne bývanie funguje takto: mesto Viedeň má pozemky, na ne vyhlási súťaž, do ktorej sa prihlásia architekti. Mesto vytvorí jasné súťažné podmienky, ktoré oni musia dodržiavať, napríklad práve rozsah zelených plôch. Architekti sľúbia kvalitu, ktorá musí byť objektívna a merateľná. Ateliéry spolupracujú s krajinnými architektmi, aby mali určitú záruku kvality. Aj pre mesto je to výhodné, pretože si môže jasne určovať podmienky.

Funguje táto podmienka napríklad aj v prípade umenia?

Kedysi to bolo tak, že určitá časť rozpočtu musela ísť práve na umenie, ktoré sa takýmto spôsobom podporovalo. Minule som sa s niekým rozprával, že tento systém už neexistuje. Práve preto chýba podpora umenia a podmienky sú ťažké.

Záchranárske centrum San Candido Taliansko 2003
Záchranárske centrum San Candido Taliansko 2003 | Zdroj: Hertha Hurnaus

AllesWirdGut sa na Slovensku zúčastnili súťaže na ArtCampus. Zachytili ste následne dianie okolo súťaže? (Pozn. red: Šebo Lichý napadli výsledky súťaže.)

My sme len odovzdali súťažný projekt. Keď sme sa dozvedeli, že sme nevyhrali, ďalej sme to neriešili. O diskusii nevieme nič. Len sme dostali katalóg.

Napadnutie rozhodnutia poroty na jar nachvíľu odštartovalo veľkú diskusiu o tom, ako organizovať architektonické súťaže. Ako by ste vy porovnali súťažné prostredie na Slovensku a v Rakúsku?

V Rakúsku máme dobrý štandard. Každá súťaž sa schváli na základe toho, že sa vydá katalóg súťažných podmienok, ktoré musia všetci splniť. Aj na základe toho je potom súťaž platná. To sú tzv. Wh podmienky, zabezpečujú napríklad, aby porota bola nestranná, ale aj aby po skončení súťaže boli podmienky férové pre obe strany, pre zadávateľa aj výhercu.

Na Slovensku sme s Art Campusom mali zaujímavú skúsenosť. Napríklad porota bola veľmi rôznorodá. A zdalo sa nám, že tie podmienky neboli prehľadné a tak pevne stanovené ako u nás.

Musí v Rakúsku každú súťaž overovať komora?

Nie všetky súťaže musia byť overené komorou, pokojne sa môžu organizovať. Hoci za nezaregistrovanie súťaže nie je žiadny postih, funguje nepísané pravidlo, že komora svojim členom odporúča nezúčastňovať sa súťaží, na ktoré nemá vplyv. Potom sa architekti, ktorí si chcú udržať svoju povesť, týchto súťaží ani nezúčastňujú.

Čo vás lákalo zapojiť sa do súťaže na Art Campus?

Išlo najmä o zaujímavé, nezvyčajné zadanie budovy v centre mesta. A hoci nám nebolo zo zadania celkom jasné, čo porota očakáva, aj tak sme sa radi zúčastnili.

A čo súťaž na Notre Dame? Nelákalo vás sa zapojiť?

To je veľmi ťažká otázka. Vyrušuje ma, že veľa firiem využilo túto udalosť len na prezentovanie vlastných firiem. Nepáči sa mi to. Nesmieme vytvárať len obraz bez rozmyslu, musíme si položiť otázku, aká má byť úloha tej stavby. A čo sa týka toho nového, musíme si položiť otázku, či to bude rozoznateľné od starého a či to bude mať zmysel. Na to je potrebné absolvovať dlhú diskusiu, a ak chcú kostoly prísť s niečím novým, musia len reagovať na aktuálnu situáciu.

AllesWirdGut. Dokáže architektúra urobiť ľudí optimistickejšími?

Musí!

Andreas Marth (*1969)
V rokoch 1989 až 1998 študoval architektúru na Technickej univerzite vo Viedni.
V nasledujúcom desaťročí pôsobil vo viacerých architektonických štúdiách v Rakúsku, Nemecku a Holandsku.
V roku 1999 založil spolu s Herwigom Spieglom, Friedrichom Passlerom, Christianom Waldnerom a Ingrid Horaovou architektonické štúdio AllesWirdGut. Realizovali už viac ako 80 projektov v celej Európe a momentálne majú 60 zamestancov.
Ich štúdio získalo prestížnu Rakúsku cenu za udržateľnú architektúru, tiež Luxemburskú cenu za architektúru.
Text: Karolína Balášková
Foto: AllesWirdGut, Michael Duerr
Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12/2019.

Komentáre