P. Moravčík: Čím je developer uvedomelejší, tým je architekt šťastnejší

Pre architektov – či už ide o študentov, alebo o tých z praxe – je veľmi dôležité zúčastňovať sa na súťažiach. Ide v nich o slobodu prejavu aj prestíž. Pozvanie do poroty architektonickej súťaže je pre odborníka uznaním jeho doterajšej práce, spečatením jeho autority. O situácii v tejto oblasti, o radostiach aj starostiach a o výsledkoch, ktoré prinášajú, sme sa porozprávali s architektom Petrom Moravčíkom.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Aké máte skúsenosti s pozíciou porotcu v architektonických súťažiach?
Hoci ako porotca nie som nijako mimoriadne vyťažovaný, mal som možnosť zúčastniť sa na rozhodovaní v súťaži vyhlásenej štátom, vo vyzvaných privátnych súťažiach aj v ideových študentských súťažiach. Práve charakter súťaže dáva rozhodnutiu špecifický rozmer. V súťaži vyvolanej štátom na vás dolieha zodpovednosť takmer štátnická, privátna súťaž má zas vysokú pravdepodobnosť realizácie návrhu, človek v tejto optike intenzívnejšie precíti dôsledky rozhodnutia a verdikt študentskej súťaže je navigujúcim etickým odkazom.

Čím sú študentské súťaže pre vás prínosom?
V porote študentskej súťaže nehodnotíte prácu svojich profesionálnych kolegov, ale nezaťaženú kreativitu slobodných mladých tvorcov. Dalo by sa teda povedať, že ide o číry architektonický extrakt bez úzkoprsého sledovania kvantitatívnych parametrov. A to je to, čo oslobodzuje, ale súčasne zaväzuje aj samotných porotcov. Vzniká platforma na rýdzu diskusiu o podstate urbanizmu, architektúry, myšlienky a invencie.

Užijete si v porote veľa zábavy?
Napriek tomu, že ostávame v tematickej rovine architektúry, je „porotcovanie“ v študentskej súťaži oživujúcim výletom z každodennej profesionálnej rutiny. Funguje tam príjemné povedomie vzájomného rešpektu, rovnocenná diskusia ľudí, ktorí už niečo dokázali. Prináša postoje veľmi oduševnené, veľmi racionálne, rázne odmietavé aj ticho spochybňujúce. Vždy je to aj pre mňa samotného veľmi poučné – v ľudskej aj profesionálnej rovine.

Na nedávnom odovzdávaní cien počas jednej študentskej súťaže sa debata poroty s ocenenými trochu zvrtla na akúsi obhajobu ich prác. Čo si o tom myslíte?
V každej súťaži je veľmi dôležitá spätná väzba. Študenti si slovíčko po slovíčku rozoberajú písomné hodnotenie poroty, uvádzané v záverečnom protokole, ale vzájomná živá diskusia je nenahraditeľná. Navyše, kolektívny výrok poroty neznamená, že porota rozhoduje jednohlasne. Niekto je o návrhu presvedčený na sto percent, iný len na polovicu, a niekto môže ostať prekvapený, ako sa to napokon skončilo. Aj preto sme aj do ocenených návrhov trochu „vyrývali“. Aby to nebolo iba o oslave víťazov, ale o verejnej obhajo­be ich myslenia. Milo ma prekvapilo, ako mladí ľudia vedeli aj verbálne perfektne sformulovať svoje názory. To je to, čo architekt v praxi veľmi potrebuje, vedieť dobrú vec obhájiť, a tým ju dobre predať.

Akým spôsobom študujete súťažné práce? Máte na to nejaký kľúč?
Stáva sa, že hoci architektov do poroty pozývajú viacnásobne, tak sa najprv trochu pohádajú o spôsobe rozhodovania. Potom si niekto s najlepšou pamäťou spomenie, ako to bolo minulý rok, a sformuluje, ako budeme postupovať. Súťažných návrhov príde veľa, aj do sto. Na úvod si všetci individuálne preštudujeme všetky práce. Prvé kolo je zvyčajne krutým sitom, v ktorom takmer polovica prác vypadne. Potom nasleduje ďalšia redukcia v podobe kola spojeného s obhajovaním postupujúcich návrhov. To je pre porotu fáza najbúrlivejšej diskusie. Stáva sa, že práve v tejto fáze objavíme dosiaľ nepovšimnuté. Zaviedli sme si aj osobitný proces revokácie – divokú kartu už pred tým vylúčenému návrhu, v ktorom však niekto uzrel myšlienku, ktorá by nemala upadnúť do zabudnutia.

Na čo by študenti v súťažiach nemali zabúdať? Čím sa vyznačuje dobrá práca a čo ju, naopak, degraduje?
Priestor na autorskú výpoveď sú dva formáty A1. Je chyba, ak sa niekto v rámci tohto limitu snaží povedať úplne všetko. Vo svojej obsiahlej výpovedi nemusí povedať nič, len zahltí hard disk porotcu. Aj porotcovia sú len ľudia, ktorí potrebujú mať správu zvestovanú jednoducho. Vtipne vymyslené schémy sú výborným nástrojom, nesmú však byť samoúčelné. Radšej jedna výstižná veľká vizualizácia ako desať malých uťahaných. Tie dva plagáty nemajú byť realizačným projektom. Musia byť manuálom na pochopenie myšlienky. A vyhráva ten, kto tú myšlienku v návrhu má a vie ju sprostredkovať druhým.

Ako je to na Slovensku s architektonickými súťažami?
Veľkou biedou trpí sféra verejných stavieb, ideálna platforma na architektonické súťaženie, ktoré by mohlo vytvoriť hodnoty národného kultúrneho dedičstva. Slovenská malosť sa práve tu prejavuje veľkolepo: čudesne sa projektoval národný hokejový štadión, rovnako čudesne sa hovorí o národnom futbalovom štadióne, pračudesná je aj súťaž na verejnoprávnu RTVS. Aj iné verejnoprospešné investície, ktoré ovplyvnia život mesta, sa pripravujú kabinetne. Zmysel súťaženia kompetentným zatiaľ jednoducho uniká, súťaž pre nich nie je nástrojom na získanie najvyššej kvality pre verejné blaho, ale obťažujúcou a zdržujúcou záležitosťou. Hoci najviac zdržujú práve oni dlhodobými rozhodovacími machináciami. Súťaže súkromných investorov sú cielené uvedomelejšie. Je len trochu na škodu, že zneužívajú vnútorné nastavenie profesie architekta, ktorý je schopný aj do návrhu s nezaručeným výsledkom vložiť veľa energie i prostriedkov. Osobne som toho názoru, že súťaž je zodpovednou prácou, ktorá každému vyzývateľovi rozširuje obzor poznania a zaslúži si adekvátne ocenenie. Keby sa domyslel synergický efekt súťaží s legislatívnym povoľovaním stavieb, možno by sa paradoxne stali obľúbeným a akceptovaným nástrojom pre všetky zúčastnené strany.

Panuje názor, že súčasné obdobie stavebného útlmu praje lepšej príprave projektov. Súhlasíte?
Rozhodne je menej stresu a viac priestoru tému prevracať z rôznych uhlov pohľadu. Ak hovoríme napríklad o bytových domoch, snaha dosiahnuť marketingový úspech naozaj núti viac rozmýšľať nad kvalitou dispozície, veľkosťou bytov a architektonickou hodnotou návrhu. Neznamená to, že balík na kreatívne myslenie architekta je o to vyšší, s honorármi je to, naopak, horšie, lebo aj tie sú predmetom obracania až po hranicu únosnosti.

Útlm a menej dravosti v investíciách dáva aj mestám, najmä Bratislave, príležitosť nadýchnuť sa a prehodnotiť možnosti rozvoja. Čo treba urobiť pre to, aby sa šanca nepremárnila?
Bratislava má v plánovaní rozvoja mesta dlhodobo veľké medzery. Rozhodovanie zodpovedných orgánov v období nedávneho boomu dnes vyvoláva vysokú všeobecnú citlivosť a akútnu alergiu verejnosti na každý nový stavebný počin, hoci aj pozitívny. Doba, ktorá prináša prehodnocovanie bizarne prerastených objemov stavieb zo strany samotných investorov, by mohla priať vhodnému nastaveniu územných plánov zón, ktorých prípravu mesto a jeho mestské časti prespali. Za najväčšie víťazstvo pre mesto by som však považoval kvalitný poslanecký zbor a kvalitných starostov. Jednoducho, osobnosti, ktoré neutekajú pred zodpovednosťou, ktoré vedia rozoznať dobré od zlého a posunúť myslenie a rozhodovanie o meste do vyššieho levelu. Kým sa budú diať podobné krátkozraké zlyhania, ako je ostatná kauza Starého mosta, bude jasné, že sme ešte poriadne nízko.

Kedysi ste sa vyjadrili, že zóne okolo novej budovy SND by zopár chrumkavých „výškoviek“ neublížilo. Zdá sa, že kríza trochu utlmila nadšenie investorov, ale už sa začínajú objavovať správy, že stavať sa bude. O čom by táto štvrť mala byť?
Ak niekde výškové budovy môžu v Bratislave byť, tak tam. Uvidíme, do akých výšok ich ekonomická sila dostane. Rozhodne je to časť mesta s ohromným potenciálom. Časť, ktorá spojí Staré Mesto s Mlynskými nivami, Dunajom a zakliatou zónou prístavu. Rád by som sa dožil čias, keď tu namiesto kilometrov bezduchého presúvania takmer mesačnou krajinou budeme kráčať ulicami kompaktného mesta.

Je Bratislava pripravená prijať netradičnú architektúru, inú, svetovú, napríklad od Zahy Hadid? A je jej návrh svetový?
Vďaka súťažiam privátnych spoločností Bratislavu zaregistrovali už viacerí svetoví titani. Zaha Hadid je fenomén svetového formátu, jej príbeh ma fascinuje už od čias, keď ešte nikto nikde nevedel a nechcel stavať jej projekty – grafiky. Až dovtedy, kým nepostavili prvý dom – odvtedy sa stala žiadanou ikonou. Žijeme vo fascinujúcich časoch, keď ju zrazu môžeme mať priamo tu. Čulenova trochu pripomína jej návrh d’ Leedon pre Singapur či olympijskú dedinu pre New York. Viac sa mi páčia jej menšie veci – domy artefakty. Neviem, či celá štvrť nie je trochu veľký a drahý oriešok. Je veľmi odvážnym gestom poroty, že z mnohých dobrých „európskych“ návrhov odporučila realizovať organické „kukuričné pole“. Tomu by veľmi neprospelo také to naše typické poslovenčenie stavebného detailu.

Sú slovenskí architekti dostatočne sebavedomí a zdatní, aby sa mohli porovnávať so svetom?
Slovensko asi nikdy nebude udávať trendy vo svetovej architektúre, našou pracovnou metódou je skôr sekundárna aplikácia formálneho výrazu, ktorý človeka nadchne, keď ho vidí v zahraničí, časopise či na internete. Niekedy poznanie, čo vedia navrhnúť a zrealizovať vonku, je pre nás veľmi frustrujúce, lebo sa tam stále dá hovoriť o architektúre ako o umení. Trochu je mrzuté, že zaostávame aj v rámci nášho stredoeurópskeho priestoru. Mám silné podozrenie, že to okrem iného bude aj všeobecne malým záujmom našej spoločnosti o architektúru ako takú. Potešiteľné však je, že mladým architektom sebavedomie ani schopnosti nechýbajú. Dúfam, že im primerane rastú aj ich rovesníci investori. Pretože čím je developer uvedomelejší, tým je architekt šťastnejší a šanca na vznik dobrého diela sa zvyšuje.

Herci mávajú svoju vysnenú rolu, poškuľujú aj architekti po nejakej vysnenej stavbe, lokalite, kde by chceli stavať?
Ja patrím asi k tým šťastnejším, nemusím projektovať predajne obchodných reťazcov, každá vec, ktorú robíme, je zábavná. Lákajú ma sakrálne stavby, keďže mňa takéto zadanie napriek množstvu kostolov postavených po revolúcii úplne obišlo. Na druhej strane si možno vďaka tomu udržím k tejto téme pietny odstup, lebo je známe, že máloktorý investor má k výstavbe taký „svetský“ pragmatický prístup ako práve cirkev.

Mária Nováková
Foto: Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.