Martin Šichman: Ak sa spoja dve protichodné veci, môže vzniknúť niečo dobré

Ten dom bol ako zjavenie. Akoby spadol zo stratosféry. Však sa aj podobá na vesmírnu sondu. Rodinný dom v Melčickej doline, zvaný tiež Slamák, v západnej časti Bielych Karpát nedávno vyvolal poriadny rozruch na slovenskej architektonickej scéne a nastolil novú podobu domu v pasívnom štandarde. Za jeho návrhom i realizáciou je ateliér Oximoron, ktorého členom je aj architekt Martin Šichman.

Prečo Oximoron s mäkkým i?
Ateliér sme kedysi zakladali s Borisom Melušom a Tomášom Bertókom, ktorý neskôr z ateliéru odišiel, a keďže význam slova oxymoron je o konflikte, tak sme si povedali, že aj do názvu dostaneme konflikt. Navyše, lepšie nám to sedelo aj z grafického hľadiska, lebo ak by tam bol ypsilon, tak by dole trčala čiarka a to sme nemohli dopustiť. Oximoron mal byť symbolicky aj o tom, že ak sa zlúčia dve protichodné veci, môže vzniknúť niečo dobré.

Platilo to aj pre vás?
Určite, vtedy je tvorba autentická. Keby som mal navrhnúť dom na zelenej lúke, kde je všetko dokonalé a máme neobmedzený rozpočet, tak neviem, či by sme dokázali niečo postaviť.

Ale Slamák v Melčickej doline bol na zelenej lúke.
Bol to však náročný pozemok. Nie je tam poriadne slnko, ale to vyriešila zimná záhrada. A už nehovoriac o obmedzenom rozpočte.

Dom vyvolal záujem médií. Čím si to vysvetľujete – bolo to jeho tvarom, koncepciou, umiestnením?
Z môjho pohľadu je Slamák zaujímavý tým, ako rieši energetiku a ako spája slamenodomovú komunitu so „serióznou“ architektúrou. Energetika vplývala na vznik formy, ktorá oslovila ľudí, a asi aj preto to prešlo médiami. Forma však už pre nás nebola taká primárna ako fungovanie vnútra. To aj potvrdzuje môj prístup, že ak sa dobre urobí fyzikálna kostra, tak estetika je potom vedľajším efektom.

Čiže estetická stránka je pre vás až druhoradá?
Nesledujem krásno, ale baví ma, keď fyzika donúti vytvoriť zaujímavý tvar a nakoniec sa to vo výsledku nejako učeše. Určite to nie je tak, že by sme dom najprv sochársky tvarovali a potom do toho vkladali funkciu.

Aj keď sochárske tvarovanie v dome trochu cítiť.
Priznávam, že sa tomu nedalo úplne vyhnúť, veď pochádzam zo sochárskej rodiny. A pri navrhovaní rodinného domu v Limbachu som ešte viac zdôraznil sochársky prístup a výraznejšie sme sa pohrali s tvarom. Aj tam však bola prvotná geometria a pokúsil som sa urobiť jednoduchý a čistý obdĺžnik či kváder, ale nakoniec som aj tak skončil pri hexagone.

Prečo?
Pri neortogonálnej geometrii sa lepšie riešia dispozície, prepojenia priestorov a je to efektívnejšie aj energeticky – v pomere obvodu k podlažnej ploche.

Súhlasil s vašou hrou aj investor?
Investor je zatiaľ nadšený, len sme sa ešte nedostali k rozpočtu…

No práve…
Netradičné tvary zvyšujú rozpočet a nie každý investor má otvorený „budget“. Ostatne, zatiaľ sme nemali takého investora, ale to nevadí, my vieme niečo urobiť aj s obmedzeným rozpočtom. Chlapi na stavbe by vám určite povedali, že atypické tvary znamenajú 20 % navyše len preto, že musia tehlu zarezať. Realizačné firmy sa boja ísť do niečoho neznámeho – ak to nepoznajú, tak si za strach vypýtajú tých 20 % navyše.

To je všeobecný paušál za nepoznané?
Závisí to od veľkosti stavby, ale pohybuje sa to od 10 do 20 %.

Vráťme sa ešte k Slamáku, ako ste dokázali presvedčiť investorov, že práve tento tvar bude optimálny?
Na investorov sme mali veľké šťastie. Prišli k nám so škicou rodinného domu v energeticky zaujímavom tvare valca, takže iné geometrie boli na stole od začiatku. Návrh sme však museli kvôli preslneniu kompletne prerobiť. Spolu s investorom sme sa však zhodli, že chceme vytvoriť niečo iné, ako je bežná produkcia.

Súčasťou atypu bol aj výber slamy?
Je to výborný materiál, ktorý sme zo všetkých strán poistili. Z interiéru sú OSB dosky, zvonka je tvrdá drevovláknitá doska, ktorá je ešte ošetrená hydrofóbnou vrstvou, celý dom je na nožičkách, čiže slamu máme zavretú a mala by byť v bezpečí.

Pri tomto, ale aj pri ďalších domoch vidieť, že intenzívne pracujete so svetlom. Čo pre vás znamená?
Svetlo je pri mojej tvorbe veľmi dôležité a používam ho na rôzne veci. Nie je len prostriedkom na videnie, ale aj na to, aby sme sa v dome lepšie cítili, aby nám bolo teplo, aby sme mali zdravý vzduch. Napríklad v rodinnom dome vo Vajnoroch sme jedno okno nadimenzovali tak, že keď sa majiteľka vráti o štvrtej domov z práce, chytí ešte jeden lúč svetla, ktorý prejde celou kuchyňou a tá potom nie je tmavým kútom. Žlté svetlo zapadajúceho slnka dokáže otepliť celý interiér, a to aj v zime. Samozrejme, sú tu aj ďalšie funkcie svetla – napríklad energia a hygiena.

Pri Slamáku ste použili až 16 strešných okien. Prečo?
Sú nainštalované na južnú stranu, čím sme dosiahli výhľad zo všetkých obytných miestností na les. Zároveň nám to umožnilo spraviť výhľadové okná na druhú stranu, ktoré sú na severnej fasáde, a tie sú zase nasmerované na slnkom zaliaty svah. Keď je teda okno na juh, tak sa užívateľ pozerá do tieňa, ale keď je okno na severe, tak zase na oslnenú zónu. Tie výhľadové sú také televízoríky, ale robia podstatu v interiéri, ktorý je z juhu sýto presvetlený. Keďže je tam plno okien, výhľad do lesa je aj z horných miestností a človek má pocit otvorenosti. Slnko sa pohybuje po oblohe a podľa toho sa mení aj lúč svetla a s ním sa mení aj samotný priestor. Aj touto hrou sa dá dom oživiť.

Aj ste vedome študovali putovanie svetla počas dňa?
Pri dome vo Vajnoroch sme si robili štúdiu s diagramami, kde sme si posúvali slniečko a podľa neho sa aj osádzal dom na pozemku. Bez toho by celý priestor nefungoval tak dobre.

Hovoríme najmä o rodinných domoch. Navrhovali ste už aj väčšie stavby?
Kedysi som pracoval na paláci nachádzajúcom sa neďaleko Tancujúceho domu v Prahe a viem, že štruktúra práce je úplne iná ako pri rodinných domoch. Ako študent môžete pracovať na veľkých stavbách, napríklad v rámci zamestnaneckého pomeru v nejakom ateliéri. Mne však to zamestnanectvo príliš nešlo.

Kde ste boli zamestnaný?
Na Aljaške som rezal ryby a nedávno som bol koordinátor architektúry pre bratislavské Nové Mesto. Chvíľu som kamarátom pomáhal s vizualizáciami a modelovaním. Čo sa týka architektúry, nikdy som nebol zamestnaný dlhšie ako mesiac. To mi vyhovuje, lebo si razíme svoju cestu, na ktorej je dôležitá fyzika a ekológia – a tie dosť ťažko nájdu zamestnávateľa. Teraz sa chystáme na niečo väčšie, ale pri väčších projektoch je problém v tom, že sú až príliš o peniazoch a sú zacielené na univerzálne riešenia.

V akom zmysle vám to vadí?
Pri rodinnom dome sa mi páči, že ide o riešenie pre konkrétneho človeka. S ním dokážete postaviť dom, ktorý má trebárs 6-uholníkový pôdorys a on je v tom dome aj spokojný. Keby sme však robili výstavbu 30 takýchto domov pre developera, tak to nie je dobré, lebo to nebude univerzálny dom. Pri dome pre konkrétneho investora sa dá robiť zaujímavejšie tvaroslovie. Pri developerskom projekte je to ťažšie, lebo musíte navrhovať pre priemerného užívateľa, ktorého ani nepoznáte. Navyše, developeri u nás majú v rukách len kalkulačky. Chýba im ďalekozrakosť, o ktorej je práve ekológia. Keď si dom staviam pre seba, tak je dôležité, aby fungoval aj o 20 rokov. Keď som developer a staviam pre niekoho iného, tak potrebujem dom rýchlo predať a byť si istý, aby fungoval 10 rokov.

Čo pre vás znamená samotná ekológia?
Najekologickejšia je skromnosť, nestavať si haciendy a nemrhať prírodnými zdrojmi. V rámci architektúry to znamená, aby priestory boli efektívne a dobre fungovali, aby človek dostal to, čo potrebuje – lebo keď je toho príliš, tak sa stáva otrokom domu. Samozrejme, dôležité je aj použitie ekologických materiálov, lebo to je súčasť nemrhania. Keď niečo vieme postaviť z dreva, načo to budeme stavať z niečoho iného? Drevo je obnoviteľné, vieme, že si tým nemíňame zásoby, ktoré máme na tejto planéte na dlh.

Drevo však nie je jediným ekologickým materiálom…
Určite, ale drevo má zápornú uhlíkovú stopu, čo v zásade znamená, že vo svojom dome uskladňujete CO₂. Všetky ostatné materiály ho v princípe generujú. Niekedy sa však kombinácii materiálov nevyhnete ani pri drevodomoch – napríklad pri streche. Zatiaľ, myslím, neexistuje CO₂ negatívna strešná krytina, ale to je v poriadku, pokiaľ je dostatočne kvalitná, aby si to dĺžkou svojej životnosti zaslúžila. Podobne je to aj so stenami – pokiaľ ušetríte energiu alebo budova vydrží dlhšie, tak je to v poriadku, ale musí byť aj kvalitne urobená. Keď sa to odflákne, tak je to v podstate mrhanie.

Povedzte mi úprimne – keby ste sa dostali k veľkej zákazke, išli by ste do nej, aj keby mrhania bolo o čosi viac?
Keby to bolo len o tom, aby sme ukázali susedovi, že mám viac, tak by som do toho nešiel. Keby sme však mali postaviť niečo zaujímavé, aj keď to nie je top eko, tak by som do toho išiel. Za posledný rok som totiž dospel k tomu, že buďme ekologickí, ale už to všetko nestihneme a postavme aspoň niečo zaujímavé.

Vidím, že ste prišli k ekologickej skepse. Tiež odstupujete od Parížskeho protokolu?
Myslím, že Parížsky protokol by sa mal dvojnásobne pritvrdiť, aby mal zmysel. Ekosystém Zeme funguje v cykloch a podsystémoch, ktoré sa navzájom vyrovnávajú, a keď sa cy­klus naruší, vie sa vrátiť a stabilizovať, ale je istá hranica, za ktorou to už nezvládne. Zdá sa mi, že v niektorých oblastiach sme už v destabilizačnej zóne a už to nejde zvrátiť. Každopádne ekologická architektúra sa vie s klimatickými zmenami vyrovnať lepšie a snaží sa im predchádzať. Autonómne stavby sú v tomto najďalej, lebo majú minimálne energetické a ekologické nároky a schopnosť vyrobiť si svoju energiu ich robí odolnými aj proti sekundárnym, spoločenským, následkom klimatických zmien.

Teraz niečo pozitívne – napríklad o Novej cvernovke
Nová cvernovka je komunita, ktorá sa presunula z pôvodnej cvernovky. Tá pôvodná bola o tom, že všetci sme hľadali dostupný veľký priestor. Druhým impulzom bola partia, kde existovala nejaká komunita. Pre mňa to bol svet, kde sa dajú robiť nenormálne veci normálnymi. Keď robíte v nejakom prostredí, tak ono definuje vaše limity tvorivosti, a keď ste v prostredí s vyššími štandardami tvorivosti, tak sa posúvajú aj vaše osobné limity.

Aj vy to tak cítite?
Určite. Najviac som to cítil pri prechode z fakulty architektúry na Vysokú školu výtvarných umení. Aj na FA STU je veľa kreatívnych ateliérov, ale celkový duch je zaťažený množstvom technických predmetov. Mám ich síce rád, ale mali by byť naviazané na ateliérovú tvorbu. Technika nie je teória, ale prax a na jej pochopenie ju treba skúšať a aplikovať. Vtedy žije a dá sa pochopiť.

Vráťme sa k Novej cvernovke. Čo je tam nové?
Je tu približne 40 ateliérov rôznych profesií, ktoré žijú v plnom prúde. Dokončuje sa bar a retail, ale do pár mesiacov by mali byť spojazdnené a budú prístupné aj pre verejnosť. Stále platí, že budovu na Račianskej ulici vlastní bratislavský samosprávny kraj a my ho máme v prenájme na 25 rokov.

Stále ste koordinátorom pre architektúru?
Koordinoval som ju na začiatku, keď sme si s ďalšími architektmi v budove rozdelili jednotlivé zóny a potom som to dával dokopy spolu s Jánom Majerníkom. Teraz by som mal byť koordinátorom pre časť bývalého internátu. Budeme sa tam zameriavať na cohousing – teda formu bývania, pri ktorej sa obíde developer. Ľudia si sami postavia svoje bývanie a fungujú ako družstvo. V zahraničí existujú podobné modely bývania, ale na Slovensku sa nepoužívajú.

A pritom by malo aj u nás svoje uplatnenie.
Určite, lebo pri cohousingu ste s investorom pri stavbe bytovky a viete ovplyvniť výzor bytu. Viete tam dostať nastaviteľnosť rodinného domu s energetickými a stavebnými výhodami bytovky. Je to cesta, ako sa to dá riešiť.

Založili ste aj spoločnosť Archee. Začínate sa osamostatňovať?
Oximoron stále žije, ale teraz skôr pôsobí vo výstavníckej polohe. Archee som založil pre medzinárodný patent na alternatívnu veternú elektráreň, ktorá by mala konkurovať vrtuliam. Nazýva sa S.P.E.A.R. – steblo, pričom veterná elektráreň je inšpirovaná listom vo vetre. Snažil som sa o niečo, čo by viac zapadalo do krajiny ako vrtule, ktoré sa mi zdajú v nej cudzie. Pri niektorých procesoch mi viac vyhovuje, keď som pri nich sám, pri ďalších sa zase spájam s Borisom Melušom v Oximorone.

Pod Archee vzniká aj vaša ďalšia vila v Limbachu. O čo konkrétne ide?
Ideme s ňou na územno-plánovaciu dokumentáciu, ktorá je už skoro hotová. Zhodou okolností bude oproti inému nášmu domu, ktorý tam už stojí. Tvarovo sú veľmi príbuzné, jeden je však trochu väčší podlažnou plochou. Tento pripravovaný je z pohľadového betónu a zaujímavejší je skôr priestorovo ako energeticky. Sú tam polpodlažia, jeho geometria vychádza z rovnostranného troj­uholníka a priestor v ňom je vzdušný. Je to stavané ako vila a v princípe to trochu zaváňa luxusom, ale iba priestorovým. Snaží sa o skromnosť, účelnosť a efektivitu.

MARTIN ŠICHMAN

Narodil sa v roku 1982. Venuje sa predovšetkým ekologickej architektúre. Jedným zo základných princípov jeho tvorby je, že fyzikálne alebo prírodné deje vedú návrh k prirodzeným estetickým kvalitám a zaujímavejším priestorovým riešeniam. Zapojením fyzikálnych dejov do fungovania budov sa tak snaží o zlepšenie kvality obytného prostredia a zníženie negatívnych ekologických následkov. Jeho činnosť zahŕňa navrhovanie rodinných domov (Slamák, Nadzemák, Lubov dom, L1, LX), výstavníctvo v rámci platformy oximoron, pedagogickú činnosť (FA STU BA, ARCHIP PRG) a vynález kyvadlovej veternej elektrárne S.P.E.A.R. v spoločnosti archee.

Výber z projektov

Rodinný dom Slamák, Melčická dolina, 2013 (Oximoron)
Drevoslamený dom na severnom svahu.

Mobius – pavilón pre reSITE, Praha, 2013
Produkt workshopu školy architektúry ARCHIP vedeného spolu s Máriou Davidovou a Martinom Gsandtnerom.

Oktahedra, Záhrada na streche, Bratislava, 2015
Skúška neortogonálnej geometrie pre variabilný pavilónový systém

Rodinný dom Nadzemák, Trenčianske Teplice, 2015-2017
Drevostavba rodinného domu na južnom svahu.

Vila LX, Limbach, 2017+
Štúdia vily navrhnutej pôdorysne v osnove rovnostranného trojuholníka a vertikálne delená po polpodlažiach.

S.P.E.A.R. v krajine, 2017
Vizualizácia veterných elektrární, kde mechanické časti sú umiestnené pod zemou, znižujúc vizuálny dosah na výhľady.

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY; FOTO: OXIMORON

Článok bol uverejnený v časopise ASB 10/2017.