Hanspeter Oester: Snívam o jednoduchých riešeniach
Stokrát skloňovaný pojem „trvalo udržateľná výstavba“ dostal v kontexte rozhovoru s týmto charizmatickým architektom opäť zmysel. Švajčiar Hanspeter Oester pôsobí v architektonickom ateliéri agps.architecture a do Bratislavy zavítal v rámci festivalu Dni architektúry a dizajnu ako prednášajúci. „Dobrá architektúra musí vedieť starnúť so šarmom,“ hovorí.
To je dosť dlhý príbeh, pokúsim sa ho skrátiť. Kým som študoval na základnej a strednej škole, nemal som ani potuchy, kam ma vietor zaveje. Po maturite som sa obzeral po vhodnom zamestnaní – bolo to v polovici 80. rokov minulého storočia, práce bolo vyše hlavy, mohol som robiť hocičo. Musel som však nastúpiť na vojnu, u nás trvala 17 týždňov. Asi po troch týždňoch som si uvedomil, že táto cesta nie je pre mňa a že si musím doplniť vzdelanie. Tuho som premýšľal nad tým, kam ďalej. Rozhodnutie skúsiť architektúru prišlo doslova z brucha. Nikto z rodiny nie je architekt, nemal som potuchy, do čoho idem. Čím viac som o tom hovoril s ľuďmi a neskôr aj so študentmi architektúry, tým viac ma to fascinovalo. Navyše sa mi nepozdávala kariéra právnika ani ekonóma.
Takže žiadne vízie v detstve, ba ani rodinné predpoklady?
Nie, nič také.
Vyštudovali ste Technickú univerzitu ETH v Zürichu a v súčasnosti pôsobíte v agps.architecture – architektonickom ateliéri svetového významu. Čo vás priviedlo na festival DAAD do Bratislavy a ako ste koncipovali svoju prednášku?
Prišiel som na pozvanie spoločnosti Holcim, ktorá ma oslovila ako partnera pre tematiku trvalo udržateľnej výstavby. Nechcel som však hovoriť len o tom – hovoria o tom totiž všetci. Svoju prednášku som nazval Vráťme sa k stavbám a zaoberal som sa v nej najmä tým, ako treba chápať trvalo udržateľný rozvoj v kontexte architektúry. Úvod tvorilo stručné teoretické pozadie – spomenul som, ako sa prístup k architektúre od polovice minulého storočia menil a formoval. V kontexte energetických a ropných kríz boli architekti nútení budovy obaľovať a izolovať, čím sa menili výrazové prostriedky a celková tvár architektúry. Nasledovala postmoderna a po nej to, čo tu máme dnes. Hlavnou myšlienkou mojej bratislavskej prednášky bol práve návrat od architektúry k stavbe alebo – inak povedané – návrat od imidžu k podstate konštrukcie, k charakteru stavby. Možno to nazvať aj návratom k istému spôsobu poctivosti a čitateľnosti. Funkcie budov sú priznané a definované stavebnými elementmi. A toto všetko som dal do súvislosti s energetickou úspornosťou a spomínaným trvalo udržateľným rozvojom. Mám k dispozícii množstvo praktických príkladov, na ktorých sa dá ľahko dokázať, že ak sa nad konceptom trvalej udržateľnosti premýšľa od začiatku, stavba sa nepredražuje a spĺňa vysoké nároky na funkčnosť aj na estetiku.
Ako by ste definovali architektúru a jej úlohu v živote ľudí? Čo znamená pre vás?
Toto je naozaj ťažká a široká otázka. Odpoviem vyhýbavo – architektúra sa skladá z veľkých vízií aj z malých detailov, nemožno povedať, čo z toho je viac či menej podstatné. Pre mňa je však synonymom architektúry urbanizmus. Základom sú podľa mňa totiž práve pravidlá, ktoré umožňujú vystavať mesto najlepšie, ako sa dá. Urbanizmus je umenie vytvárať rovnováhu medzi zastavanými a voľnými plochami, medzi funkčnými a obytnými budovami. Architektúra by mala podľa mňa plniť najmä základný zmysel – prinášať riešenia, ktoré zlepšujú život. To, ako to vyzerá, v konečnom dôsledku nie je až také dôležité – aj keď paradoxne práve to je to, čo väčšinou ľudia riešia ako základnú otázku architektúry – či je niečo pekné a vkusné, alebo nie. Architektúra je však podľa mňa o kontextoch, súvislostiach, a najmä o funkcii. Vzhľad je koniec koncov veľmi diskutabilný – architekti sú tiež len ľudia a ich názory na architektúru a jej estetiku sa líšia v závislosti od osobných predpokladov, pozadia, názorov… Práve preto si myslím, že v budúcnosti sa oveľa viac architektov začne zameriavať na urbanizmus.
Urbanizmus je na Slovensku a v Bratislave špeciálne veľmi pálčivou otázkou. Ako by malo vyzerať urbanisticky dobre riešené mesto? Máte nejaké užitočné rady a príklady?
Viem odpovedať len tým, čo sa momentálne deje vo Švajčiarsku. Sú tu prítomné viaceré tendencie. Jednou z nich je, že trh s rodinnými domami momentálne eviduje pokles dopytu. Podľa niektorých expertov to časom vyústi do zaujímavého fenoménu; tak ako dnes máme opustené priemyselné územia (brownfieldy – pozn. red.), za nejaký čas budeme riešiť, čo s opustenými vilovými štvrťami. Pôjde pravdepodobne najmä o tie, ktoré vznikli umelo v priebehu niekoľkých posledných desaťročí. Prečo sa to deje? Odpoveď je jednoduchá – ľudia opúšťajú svoje sny o romantickom vidieku a vracajú sa do miest. Tie totiž za posledných 20 rokov spravili veľký pokrok v zlepšovaní kvality života, počnúc radikálnymi dopravnými riešeniami. V 80. rokoch minulého storočia bola doprava vo Švajčiarsku veľkou celospoločenskou otázkou, politici, experti a občania búrlivo diskutovali o výlukách, obmedzeniach a ohraničeniach pre osobnú dopravu. Dnes to už nerieši nikto, pretože dôsledky tých opatrení boli také pozitívne, že niet o čom diskutovať. Rovnaké diskusie sprevádzali aj riešenie problému s verejnou dopravou, ktorá dnes už tiež nie je otázkou. Zlepšenie kvality života v mestách prinieslo návrat ľudí z vidieka. Obrovským pozitívom tohto javu je napríklad obmedzenie cestovania z vidieka za prácou do mesta, čo zaťažuje okrem životného prostredia aj ľudí.
Nie je to možno komplexná odpoveď na otázku a ani recept na dobrý urbanizmus, ale je to, myslím, celkom všeobecne platný príklad dobrých riešení.
Poďme sa trocha rozprávať aj o spomínanej trvalej udržateľnosti. Množstvo ľudí si dnes myslí, že je to v lepšom prípade móda, v horšom loby spoločností. Ako odpovedáte týmto neveriacim Tomášom?
Nie je to len móda. Už teraz existujú výsledky a dôkazy o tom, že to má efekt, význam a zmysel. Druhý pohľad, ktorý tiež hovorí za šetrenie, je takisto všeobecne známa teória, o ktorej som aj ja sám presvedčený – energia bude v blízkej budúcnosti omnoho drahšia, ako je dnes, a bude preto úplne prirodzené, že sa každý bude snažiť šetriť bez ohľadu na to, či to bude, alebo nebude mať celospoločenský význam. Ďalším významným momentom je aj to, že po katastrofe vo Fukušime sa do popredia opäť dostáva diskusia o obnoviteľných zdrojoch energie.
 |
 |
Vo vašom portfóliu je množstvo stavieb. Ste na niektorú z nich špeciálne hrdý? Prečo?
Mám, samozrejme, obľúbenca, je ním vyššia stredná škola s názvom Zürišská medzinárodná škola v Adliswile v blízkosti Zürichu. Práca na tejto budove bola veľmi zaujímavá a obohacujúca – poňali sme to ako vybudovanie malého mesta. Škola je pomerne uzavretý organizmus, v ktorom možno uvažovať o tom, ako tam prebieha život, kam sa žiaci chodia skryť, kam prechádzať, ako sa v nej pohybujú… Stavba má dnes v podstate tri roky a ja tam chodievam každých niekoľko mesiacov na rôzne stretnutia a podobne. Veľmi ma teší, keď vidím, že funguje tak, ako má, a že jej užívatelia sú s ňou spokojní. Pritom na začiatku mali mnohí výhrady, sťažovali sa na množstvo použitého betónu. Vtedy sme im vraveli: Počkajte so súdmi, začnite tú budovu používať, vneste do nej život, nie je to krehký šperk, ale solídna konštrukcia, ktorá je určená na to, aby sa jej ľudia dotýkali. A tak sa aj stalo. Budova funguje – a to je pre mňa najväčšia odmena, pretože o to podľa mňa v prvom rade ide. Jedna vec je, mať stavbu odfotenú v peknom časopise, druhá mať spokojných užívateľov.
Kto zo svetových mien je pre vás inšpiráciou?
Je ich veľmi veľa, je vždy ťažké vymenovať len niektorých. Veľmi ma fascinuje Oscar Niemeyer, ktorý spoločne s Luciom Costom navrhol a vystaval mesto Brazília. Je to úžasné a výnimočné dielo, architektúra v takomto meradle nie je bežná. Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že obdivujem architektov, ktorí prinášajú výnimočné, a nie technické riešenia. A takisto mám vzťah k južanskej architektúre, pre jej otvorenosť a prácu so svetlom.
Aké máte vízie, respektíve sny, ktoré by ste v budúcnosti chceli zrealizovať?
Som zvedavý na budúcnosť. Zaujíma ma, ako sa rozvinie spolupráca architektov a inžinierov a aké nové nápady, materiály a postupy to prinesie. Nemám veľmi na mysli konkrétne ciele, skôr ma zaujíma, kam to celé speje, teším sa na stretnutia s novými ľuďmi, na objavovanie nových spôsobov. Chcel by som prinášať nové riešenia starých problémov. Na svete existuje množstvo prístupov, ktoré si Európa, respektíve západná civilizácia doteraz nevšimla, napríklad v Afrike. Tamojší ľudia vedia využívať prírodu, majú staré recepty a materiály, ktoré sú odolné a výnimočné. My používame priveľa technológií, ktoré spôsobujú, že výstavba je v našich končinách neskutočne zložitým procesom. Mojím snom sú jednoduché riešenia, mám pocit, že nie je logické, že to všetko prebieha tak veľmi zložito. Myslím, že to tak nemusí a nemá byť, a verím, že zjednodušené riešenia existujú, stačí sa len dobre zamyslieť. Pretože čím dlhšie nad tým budete rozmýšľať, tým jednoduchšie riešenie sa vám ponúkne. Väčšinou však na dlhé premýšľanie nie je čas.
Je tu architektúra pre ľudí alebo by sme mali ľudí učiť rozumieť architektúre?
Oboje. Samozrejme, že architektúra by tu mala byť v prvom rade pre ľudí, ale nie vždy to tak je. Niekedy je to vec názoru, niekedy len trvá istý čas, kým ľudia budovu pochopia. Často sme klienta prácne museli presviedčať o nejakom riešení a o rok prišiel a povedal, že konečne pochopil, čo sme mu hovorili na začiatku.
Na druhej strane je ale faktom aj to, že architektúra sa týka takmer každého, keďže väčšina populácie planéty žije v mestách. Je súčasťou nášho každodenného života a myslím si, že by sme mali mať dosť motivácie sa o ňu zaujímať.
Základy estetiky a architektúry by sa podľa mňa mali vyučovať už na základných školách, aj keď si viem predstaviť, že to nemusí byť jednoduché.
Máte nejaké heslo, ktoré v jednej vete vystihuje váš postoj k architektúre?
Architektúra by mala starnúť s gráciou, rovnako ako ľudia. To považujem za veľmi dôležité.
 Hanspeter Oester sa narodil v roku 1969 v Zürichu. V roku 1995 absolvoval štúdium architektúry na Technickej univerzite ETH Zürich. V minulosti pôsobil vo dvoch ateliéroch, v súčasnosti pracuje v tíme agps.architectur Zürich – Los Angeles. Je autorom a spoluautorom zaujímavých konceptov udržateľných budov nielen vo Švajčiarsku, ale aj v Nemecku, Rakúsku či v USA. |
Tamara Leontievová
FOTO: Holcim Foundation, Reinhard Zimmermann, Gaston Wicky
Autorka je spolupracovníčka časopisu ASB.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
