Električka v Petržalke? Projekt, ktorý ukázal limity hlavného mesta
Andrej Sárközi Netreba chodiť okolo horúcej kaše. Nová električka v Petržalke je veľký projekt, ktorý nie je len o potiahnutí koľají po Janíkov dvor. Je o prepojení dopravy s kvalitou života a o vytváraní nového a bezpečného priestoru pre všetkých. Rovnako je tiež o tom, ako dokáže mesto zvládnuť komplexnú modernizáciu dopravy, ako vie plánovať, komunikovať a napĺňať sľuby. Električku v Petržalke by sme mohli považovať za úspech... No vlastne nemôžeme.
Napíšem to na rovinu: z električky do Petržalky mám radosť. Ako človek, ktorý vyrástol v Petržalke a prežil v nej veľkú časť detstva i ranej dospelosti, vnímam tento projekt ako mimoriadne dôležitý. Nová radiála totiž dosiahla niečo, čo malo prísť už dávno – zjednotila mesto, ktoré je príliš dlho rozdelené na „centrum“ a „zvyšok“.
Bratislava síce včera spustila električku, no to, čo sa prezentuje ako úspech, je v skutočnosti len ďalšia kapitola príbehu o tom, ako to v našej krajine (ne) funguje. Lebo namiesto pocitu, že sa niečo podarilo, sa opäť vracia to známe: niečo sa síce spustilo, ale ešte to nie je celkom ono. Ešte to nie je hotové. Ešte chvíľu vydržte.
Sľuby, nádeje a (ne)vyhnutné sklamania
Keď sa v roku 2003 začalo hovoriť o výstavbe električky po Janíkov dvor, to už nikto nedúfal v metro, ktoré tu plánoval totalitný režim. Keď sa v roku 2013 spustila realizácia prvej etapy po Jungmannovu, všetci sa so záujmom pýtali na druhú etapu. A keď napokon prišla, všetci sa so záujmom pýtajú: prečo to opäť dopadlo ako vždy?
Projekt škrípal od začiatku. Náklady rástli, termíny sa posúvali a počiatočné nadšenie postupne vystriedali obavy, skepsa obyvateľov a rastúca frustrácia z nekončiacich sľubov. Nová trať čelila mínam z druhej svetovej vojny aj protitankovej stene, aj byrokratickým prieťahom. Taktiež pandémii ochorenia covid-19, vojne na Ukrajine, inflácii a finančnej kríze, ale aj nekvalitnému zhotoviteľovi stavby (španielska firma Aldesa Construcciones), ktorý staval pomaly.
Pôvodne mal byť projekt dokončený do konca roka 2023 – išlo o podmienku, aby mohol byť financovaný z eurofondov. Neskôr sa termín posunul na jar 2024 a potom ešte na koniec roka 2024. Ani tento termín sa, na prekvapenie mnohých, nepodarilo dodržať. Prišli tak ďalšie dátumy: najprv prelom mája a júna a potom samotný jún. Napokon sa spustenie presunulo na koniec júla 2025. Tento dátum už hlavné mesto dodržalo a európske peniaze neprepadli.
Električka premáva. Ale len „tak trochu“
Električka dnes vozí ľudí, avšak pachuť zostáva. Ľudia z Petržalky obchádzajú výkopy, pretože trať nie je dokončená. Stoja na zastávkach pod nedokončenými prístreškami, pretože ich dodávateľ nestihol dobudovať, nie sú zhotovené všetky chodníky ani obratisko v Janíkovom dvore, ani nové depo pre električky, ani most cez Chorvátske rameno (v predĺžení Kutlíkovej) a ani cyklotrasa pri Kostole sv. rodiny či ďalšie stavby.
Okolie trate je pre ľudí miestami nepriechodné, lávky pre peších cez Chorvátske rameno, ktoré mali byť hotové zároveň s električkou, neexistujú. Mesto ich ani nezačalo stavať pre chýbajúce peniaze. A prestupný uzol v Janíkovom dvore vyzerá ako provizórium. Predchádzajúce upršané dni tiež odhalili problém so zle vyspádovanou cyklotrasou, kde stojí voda. Viditeľné sú aj niektoré ďalšie nedostatky a chyby, ktoré bude s istotou mesto reklamovať. Nedokončené veci chce zase dobudovať v najbližšom čase.
Naskytá sa tu aj jeden paradox – popri električkovej trati nie je chodník pre peších. Nebol totiž súčasťou projektu. Paralelne s traťou vznikla len cyklotrasa s parametrami cyklodiaľnice. Túto cyklotrasu však začali využívať aj chodci, matky a otcovia s deťmi alebo ľudia so psami, keďže nemajú inú možnosť. Takto nevyzerá dokončený projekt, ktorý by sme mali oslavovať.
Problém Bratislavy – zvykli sme si na minimum
Spustenie električky, hoci len vďaka predčasnému povoleniu od Bratislavského samosprávneho kraja, je nepochybne veľkým pozitívom pre dopravu v Bratislave. Prepojenie Petržalky s centrom mesta je zásadné. Lenže ak ju uvedieme do prevádzky bez kompletnej infraštruktúry a predovšetkým neskoro, tak nie je dôvod na ódy.
Hlavnému mestu možno zablahoželať, no oslavovať nedokončený projekt plný meškaní, problémov a kompromisov by bolo nespravodlivé voči ľuďom, ktorí si zaslúžia viac než len provizórium v novom balení. Namiesto hotového projektu sme totiž získali technologické minimum.
Na celej tejto situácii je najviac znepokojujúce jedno: Bratislava si zvykla na to, že „nedokončené“ je nový normál. Na papieri máme vízie, v teréne máme polotovar. Politici sa chvália tým, čo ešte nie je hotové. A my obyvatelia sme vychovaní v duchu „hlavne, že niečo je“. Lenže takto sa moderné mesto nebuduje.
Skutočný úspech vyzerá inak
Prirodzene, nemožno zo všetkého obviňovať hlavné mesto. Bratislava nemohla predvídať pandémiu ani vojnu či s ňou súvisiace udalosti ako zdražovanie ocele a iných materiálov. Problémy, ktorými si tento projekt prešiel, sú však nad rámec týchto udalostí.
Súvisia so siahodlhým povoľovaním, ale aj zmenami v dokumentácii na poslednú chvíľu. Problematickou bola aj komunikácia medzi mestom a aktérmi na stavbe, no taktiež medzi mestom a bývalým starostom Petržalky Jánom Hrčkom, veľkým kritikom primátora Matúša Valla i celého projektu električky. Problémom bolo aj to, že mesto nedodalo niektoré dokumentácie včas a nevedelo predpovedať presný termín spustenia električky.
Celý tento proces ukazuje, ako Bratislava nezvláda veľké infraštruktúrne projekty. Mesto nie je schopné plánovať realisticky, odkomunikovať presné termíny dokončenia a flexibilne reagovať, keď sa veci začnú kaziť. Výsledkom je chaos, v ktorom sa obyvatelia stali rukojemníkmi systému – a aj keď stavbu neplatili z vlastných vreciek, doplatili na ňu inak: časom, nervami a komfortom.
Spustiť električku bez toho, aby bola dokončená, nie je víťazstvo. Je to priznanie zlyhania. A hoci koľajnice vedú na Janíkov dvor, cesta k skutočne funkčnej infraštruktúre je ešte dlhá. Až keď budú dokončené všetky zastávky, rampy, chodníky, zeleň a verejné priestory – až vtedy budeme môcť povedať, že Petržalka dostala to, čo jej sľúbili.
Zatiaľ to nie je električka, ktorú Bratislavčanom prezentovalo hlavné mesto. Je to len zrkadlo toho, ako ďaleko máme k mestu, ktoré dokáže svoje veľké plány dotiahnuť do konca. Dnes môžeme bez váhania povedať, že električku v Petržalke by sme mohli považovať za úspech – no keďže nie je dokončená, vlastne nemôžeme.
Mesto sa dokáže z chýb poučiť
Električka v Petržalke odhalila limity hlavného mesta, ktoré síce vie snívať vo veľkom, no zlyháva pri realizácii. Bratislava však ukázala, že sa z chýb dokáže poučiť. Dôkazom je nedávna rekonštrukcia Dunajskej ulice a vybudovanie novej segregovanej cyklotrasy. V porovnaní s cyklotrasou na Vajanského nábreží z roku 2023, ktorá sa stala celoslovenskou kauzou, išlo o citeľne lepšiu komunikáciu, ako aj transparentnejšie predstavenie zámeru obyvateľom i verejnosti.
Bratislavu čaká ešte niekoľko veľkých projektov. Plató Staromestská má ambíciu zaceliť urbanistickú jazvu po totalitnom režime a vrátiť život nad hlučnú dopravnú tepnu Staromestskej ulice. V príprave je aj rekonštrukcia Námestia SNP a Kamenného námestia, obnovou by mal prejsť aj Sad Janka Kráľa, tesne pred realizáciou sú kúpele Grössling a mesto tiež pripravuje obnovu Ružinovskej radiály, aj keď s miernymi problémami.
Ak sa má Bratislava pri týchto projektoch posunúť vpred, príbeh druhej etapy petržalskej električky sa nesmie zopakovať. Meškanie, nedotiahnuté detaily, zlá koordinácia a slabá komunikácia nemôžu byť štandardom, ktorému sa budeme prispôsobovať. Električku do Petržalky treba čo najskôr dokončiť a skolaudovať – nielen na papieri, ale aj v očiach verejnosti.
A potom? Potom je vhodné povedať si, kde nastali chyby, a úprimne vyhodnotiť, na čo Bratislava má a na čo ešte nie. Lebo odvaha nestačí, ak ju nevyvažuje zodpovednosť. A my Bratislavčania si na nesplnené sľuby nemôžeme zvykať.
