Dynastia Kvaššayovcov má strechu stále pod nohami
Keď pokrývačský majster Ján Kvaššay začal v roku 1927 v Malackách svoju podnikateľskú dráhu, ani sám určite netušil, že zakladá dynastiu, ktorá si bude pokrývačské remeslo odovzdávať nasledujúcich päť generácií. Súčasným článkom v tejto reťazi je firma Jaroslav Kvaššay, s. r. o., z Malaciek, ktorá ďalej pokračuje v šírení dobrého mena týchto „šľachticov na streche“.
Pán Kvaššay, ako sa môžu potomkovia zemanov stať „šľachticmi na streche“?
Naši predkovia skutočne boli zemanmi zo Zemianskeho Kvášova. Prvé písomné zmienky o ňom sú už z roku 1501, teda ešte z predmoháčskeho obdobia. No pokrývačskú históriu našej rodiny začal môj dedo Ján Kvaššay, ktorý prišiel v roku 1927 do Malaciek z Trnavy, kde sa vyučil remeslu u firmy Kohúcik. V remesle potom pokračoval aj môj otec a ja mám dnes vo firme syna i synovca. Takže dúfam, že pokrývačské remeslo z našej rodiny len tak ľahko nevymizne.
Takáto kontinuita remesla v jednej rodine je dnes už veľmi vzácna. Je toto odovzdávanie štafety pokrývačstva vo vašom prípade dobrovoľné alebo bolo treba niekedy na nádejného nasledovníka „zatlačiť“?
Bolo to vždy úplne dobrovoľné. Mňa napríklad môj otec chcel dať vyučiť za murára, ja som sa však vzbúril a išiel som sa vyučiť za pokrývača proti jeho vôli.
articleImageRight
Vaši predkovia roarticleImageRightbili remeslo ako živnostníci, no potom to celé desaťročia u nás nebolo možné. Ako sa vám podarilo nadviazať na túto podnikateľskú tradíciu?
Pred rokom 1989 som ako vyučený pokrývač normálne pracoval v stavebnom podniku OSP Pezinok. Hneď po revolúcii som však ako prvý z podniku odišiel a spolu s otcom sme založili firmu Kvaššay Alojz a syn. Po desiatich rokoch potom otec odišiel na odpočinok a firmu zrušil. Štafetu som prebral ja s firmou Jaroslav Kvaššay, s. r. o.
Začínali sme pritom prakticky od nuly. S otcom sme kúpili jedno nákladné auto a všetko sme robili my dvaja, pričom sme sa zaoberali len výmenou strešných krytín. Ale postupne sa to začalo nabaľovať, priberali sme ďalších ľudí, ďalšie profesie a v čase, keď prišli do módy nadstavby a zobytňovanie podkrovia, robili sme už všetko vlastnými silami, t. j. od demontáže starej pôvodnej strechy cez zaliatie nového stropu a nadmurovanie až po vytvorenie nového obytného podkrovia. Každý rok sme išli o krok ďalej a dnes máme ročný obrat okolo 1,65 až 2 milióny eur (49,7 až 60 miliónov Sk).
Dnes už robíme aj kompletne hlavnú stavebnú výrobu, dodávame na kľúč celé domy i nadstavby obytných domov. Minulý rok sme napríklad skolaudovali dvojpodlažnú nadstavbu so siedmimi bytmi v bratislavskej Rači na Pasekách, momentálne realizujeme nadstavbu v Malackách so štyrmi bytmi a ďalšie projekty pripravujeme na realizáciu v Bratislave.
Bratislava a Záhorie je zrejme vašim hlavným pôsobiskom, no dostanete sa so svojou prácou aj do iných regiónov Slovenska?
Najviac zákaziek máme v Bratislave, ale chodievame za nimi aj v rámci celého západného Slovenska. Mali sme zákazky aj v Poprade a Košiciach. Kde je záujem o našu prácu, tam ideme. Nijakú oblasť neodmietame.
Postaviť novú strechu z moderných materiálov, ktoré ponúka dnešný trh, si nepochybne vyžaduje fortieľ, no pri rekonštrukcii historického objektu je zrejme potrebný trochu iný prístup.
Je pravda, že ja som sa už od začiatku zameriaval na viac-menej pamiatkové objekty. Možno preto, že už môj dedo Ján Kvaššay, zakladateľ našej rodinnej pokrývačskej tradície, hovorieval, že život je pohyb vpred, no najmä smerom hore, a asi preto sa už on púšťal do opráv tých najvyšších kostolných striech a veží, na ktoré sa iní neodvážili vyliezť.
Spomenul by som napríklad kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, prvý kostol na území Veľkej Moravy, ktorý sa dnes považuje za najstaršiu zachovanú cirkevnú stavbu v strednej Európe. Práca bola o to náročnejšia, že celý krov je z dubového dreva a nie je na ňom použitý jediný klinec. Takýmito rekonštrukciami sme sa postupne dostali do povedomia pamiatkarov a v súčasnosti už na Slovensku realizujeme väčšinu významných rekonštrukcií historických budov.
Môžem povedať, že vďaka skúsenostiam, ktoré sme pri týchto rekonštrukciách získali, takých firiem ako my na Slovensku veľa nenájdete – snáď by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Mnohé firmy, čo by pamiatkové stavby aj chceli robiť, to jednoducho nevedia. Na opravy starých krovov či výmenu zhnitých častí treba skutočných odborníkov, ktorí už majú niečo za sebou a presne vedia, aký postup je v konkrétnom prípade najvhodnejší.
V tejto súvislosti musíme spomenúť váš presvedčivý úspech v 1. ročníku pokrývačskej súťaže o najlepšiu strechu z keramickej krytiny, ktorú organizovala spoločnosť Tondach Slovensko. Palmu víťazstva ste si odniesli práve v kategórii historické stavby.
Máte pravdu, išlo o sanáciu strechy objektu kultúrnej pamiatky – Cisársko-kráľovského žrebčinca v Kopčanoch, na ktorú sme použili prírodnú bobrovku okrúhleho rezu. Je to projekt, ktorý sme robili niekoľko rokov a po častiach, pretože sme finančné prostriedky od investora získavali iba postupne. Keďže na tomto objekte nie je krov z dreva, ale celá strecha je z tehál, museli sme navrhnúť jedinečný technologický postup. V 18. storočí, keď žrebčinec stavali, tak chceli predísť riziku požiaru. A tak sme škridly museli klásť do malty starým, klasickým spôsobom a bez použitia plechu v žľaboch. Pokiaľ ide o plochy strechy, ide pritom o jednu z najväčších pokrývačských prác našej firmy – na jednej streche je až 10 000 m2 pálenej krytiny.
Robili sme však aj obnovu iných objektov, napríklad zámku v Smoleniciach, Erdödiho paláca v Bratislave, kaštieľa v Bernolákove či Habánskeho dvora vo Veľkých Levároch.
 |
 |
| Rekonštrukcia strechy historického objektu Cisársko-kráľovského žrebčína v Kopčanoch | |
Tu je možno zaujímavé, že pri rekonštrukciách a sanáciách používate staré postupy, no moderné materiály. Ide to spolu dokopy?
Pri sanáciách historických objektov je veľká výhoda práve v tom, že krytiny, ktoré sa dnes používajú, sú oveľa kvalitnejšie ako tie, ktoré sa používali v časoch pôvodnej výstavby či hoci len pred pár desaťročiami. A tak majú podstatne lepšie vlastnosti a vydržia oveľa dlhšie.
Ako realizačná firma sa nepochybne stretávate s celým spektrom strechárskych výrobkov, dávate niektorým prednosť pred ostatnými?
Samozrejme, že pracujeme s kompletnou ponukou strešných krytín, ktoré sú v súčasnosti u nás na trhu, výber záleží od rozhodnutia zákazníka, či už ide o keramickú alebo betónovú krytinu, rôzne druhy plechových krytín a podobne. Pri výbere sa však vždy snažíme zákazníkovi poradiť najoptimálnejšiu alternatívu.
Pre väčšinu stavebníkov na Slovensku je pri rozhodovaní o použitom materiáli ešte stále kľúčovou cena.
To je pravda, ale vždy sú tu ľudia, ktorí si radšej priplatia za kvalitnejší materiál, ako by mali šetriť a za pár rokov by museli do strechy znovu investovať. Druhá otázka je, koľko takýchto ľudí je. Vždy sa však snažíme zákazníkom vysvetliť, že kvalita sa oplatí.
Po nástupe krízy v posledných mesiacoch by sa dalo predpokladať, že takýchto zákazníkov bude skôr ubúdať, ako pribúdať.
Myslím si, že dnes nikto nevie, ako to naozaj je. Z môjho pohľadu zatiaľ nevidím nejaký výrazný rozdiel, či je kríza, alebo nie. My máme podpísané zákazky na pol roka dopredu, ďalšie sú v rokovaní. Možno aj my pocítime dôsledky útlmu hospodárstva, to teraz neviem odhadnúť. Myslím si však, že ľudia peniaze majú, iba sú momentálne pod tlakom médií, sú zneistení a nevedia, čo majú robiť. Napríklad mnohí vedia, že musia alebo chcú meniť strechu, ale v súčasnej situácii rozmýšľajú, či si peniaze majú zatiaľ nechať, alebo ich investovať do strechy. V tom je podľa mňa najväčší problém. Nikto nekupuje, každý čaká. Ale ja neviem, na čo čakajú, tú strechu aj tak budú musieť nakoniec dať urobiť. Keď budeme všetci čakať, tak neviem, kam to dospeje.
Do mnohých projektov však prúdia aj peniaze EÚ. Robili ste nejaký projekt spolufinancovaný z európskych zdrojov?
Robili sme taký projekt, išlo o revitalizáciu námestia v Stupave. Celková hodnota projektu bola viac ako 1,8 milióna eur (54 miliónov Sk), z čoho my sme realizovali práce za približne pol milióna eur. Súčasťou projektu bola rekonštrukcia strechy kostola a asi 80 % striech rodinných domov na tomto námestí, robili sme tiež obnovu všetkých fasád, výmenu okien a dverí. Iná firma zase vykonala zemné práce, opravu chodníkov a kanalizácie.
Vaša rodina má za sebou úctyhodnú pokrývačskú históriu. No neustále sa objavujú nové materiály, technológie. Stíhate držať krok s novinkami?
Určite áno. Tých noviniek je za rok veľa, preto vždy v zime, keď je stavebný útlm, školíme našich zamestnancov na prácu so všetkými novými materiálmi a technológiami. Keď chceme patriť k najlepším, v prvom rade musíme mať zaškolených ľudí. Nikdy sme nepripustili, aby bol zákazník múdrejší ako naši pracovníci. Dbáme o to, aby naši ľudia vedeli zákazníkovi poradiť, vysvetliť najvýhodnejší postup a v neposlednom rade realizáciu aj kvalitne urobiť. Všetko je na ľuďoch.
Dokážete si svojich odborníkov udržať? Dnes to už zrejme bude menší problém, ale ako to bolo v časoch najväčšej konjunktúry stavebníctva?
Základ našej firmy tvoria kmeňoví zamestnanci, ktorí sú u nás už dlho – viacerí aj 15 rokov. Máme tu však aj učňovské stredisko, ale zhruba z desiatich učňov u nás zostane pracovať iba jeden. Považujem za úspech, že u nás pracujú už štyria naši bývalí učni. Iné je to pri pomocných robotníkoch, podávačoch, tam sa ľudia rýchlo striedajú. Ale každý rozumný človek vie pochopiť, kde má perspektívu.
Pokrývačské remeslo je dosť rizikové vzhľadom na to, že sa pracuje vo výškach. Ako sa vyrovnávate s problémom bezpečnosti?
Bezpečnosť práce, to je oblasť, kde sa na streche nedá zľaviť ani trochu. Preto vždy v januári začíname lekárskymi prehliadkami, školeniami BOZP, školeniami o prácach vo výškach. Každý pracovník ich pravidelne absolvuje, bez nich sa na strechu nedostane. Aj keď robíme subdodávky, ako to bolo teraz nedávno na stavbe Tri veže v Bratislave, musia mať naši pracovníci absolvované školenia, bez nich nás nepustia na stavbu. A týka sa to prakticky všetkých zamestnancov, pretože k tomu treba prirátať školenia vodičov, pilčíkov, viazačov – to všetko patrí k našej činnosti.
A na záver nám prezraďte svoje plány do budúcnosti.
Moja predstava je tak za desať rokov skončiť, odovzdať firmu do rúk synovi a synovcovi, prípadne ďalšej generácii. Ja sa im snažím teraz vyšliapať nejaký chodník a potom by som chcel na nich už len dozerať. Neviem, či sa mi tento sen splní, to uvidíme, ale určite by som bol rád, keby naše chodenie po strechách pokračovalo aj v ďalších generáciách.
Ľubomír Šebesta
Foto: autor, archív firmy Jaroslav Kvaššay
Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.
