Do Benátok priletelo české drevo
Bienále architektúry sa koná každé dva roky, a keďže náš pavilón je česko-slovenský, každé dva roky sa Česko a Slovensko strieda v príprave expozície. Tento rok bolo na rade Česko – zástupcovia pražskej Národnej galérie z prihlásených návrhov vybrali návrh expozície architektonického ateliéru e-MRAK, ktorému šéfuje architekt Martin Rajniš. Expozícia reprezentovala prirodzenú architektúru, koncept, ktorému sa architekt venuje už viac ako desaťročie.
Čím presvedčil návrh komisiu pražskej Národnej galérie? „To sa musíte opýtať ich. Ja viem len, ako nás to napadlo a čo bolo potom,“ konštatuje Martin Rajniš v rozhovore pre ASB. „Začalo sa to tak, že už veľmi dávno sme spoločne s Irenou Fialovou a Janou Tichou (spoluautorky expozície v Benátkach, pozn. red.) premýšľali, že by sme naše návrhy prihlásili do výberového konania na bienále. Tá myšlienka ma nadchla, ale v tom roku sme to zmeškali. Keď sa mi neskôr dostala do ruky nová výzva, obrátil som sa zasa ja na ne s tým, že je to tu znova a či sa do toho teda nepustíme. Súhlasili,“ spomína si architekt na okolnosti prihlásenia do súťaže.
Nasledovala porada o tom, čo presne by mala expozícia obsahovať. Traja autori sa zhodli na štyroch drevených vežiach, z ktorých dve stoja a dve sú vo výstavbe, dva domy a dve drevené „hranice“. Martin Rajniš prišiel s nápadom vstupu do expozície cez zenový tunel. Na podnet Ireny Fialovej do expozície pribudol priestor pre deti. „Dlho sme nevedeli prísť na to, ako by sme návštevníkom sprostredkovali to, že ide o reálne stavby. Najprv sme chceli spraviť prezentáciu, ale nakoniec ma Jirka Černý a Jaromír Hník presvedčili, aby sme spravili film,“ dodáva Martin Rajniš.
Vír dreva
Pri prechádzke po parku Giardini sa návštevníci zastavovali v pavilónoch buď náhodou, alebo preto, že ich niečo oslovilo. Počas prvých dvoch dní však zablúdili do pavilónu najmä vtedy, keď sa tam konal takzvaný opening, teda otvorenie. Otváranie pavilónu, ku ktorému väčšinou patrila malá recepcia, predstavovalo najzaručenejší spôsob, ako v prvých dňoch prilákať novinárov a odbornú verejnosť, aby prišli a expozíciu si pozreli.
Do česko-slovenského pavilónu však už pred otvorením lákala inštalácia predstavujúca drevo v letku, ktoré akoby pristávalo vnútri pavilónu. „Mal som myšlienku, že vstup do expozície by mal hlásať odkaz: priletelo drevo z Česka. Tak vznikol nápad spraviť pred vchodom do pavilónu onen vír. Chcel som, aby vír pokračoval aj na druhej strane pavilónu, ale od toho ma kolegovia odhovorili. Preto som sa rozhodol spraviť ten prechod aspoň imaginárne, ako v barokových stavbách – pomocou zrkadiel. Pomohlo nám to aj v tom, že sme opticky zväčšili priestor pavilónu, ktorý je relatívne malý – 10 × 17 metrov,“ hovorí architekt.
Otvorenie trocha inak
Je mnoho spôsobov, ako pavilón otvoriť. Štandardne to väčšinou krajiny riešia krátkou prezentáciou, príhovorom spojeným s recepciou, na ktorej sa okrem nápojov podávajú aj nejaké tie špeciality domácej kuchyne. Architekt Martin Rajniš sa spoločne so svojimi spolupracovníkmi rozhodol poňať to trocha inak.
V stanovenom čase otvárania sa začali okolo česko-slovenského pavilónu schádzať hlúčiky ľudí, bolo ich však pomenej. V priestore pred pavilónom sa najskôr nedialo nič. Po chvíli si okoloidúci všimli zvláštneho zafúľaného mladíka v reflexnej veste, ktorý ležal na spodnej doske dreveného víru a ostentatívne fajčil cigaretu. Pristúpil k nemu chlapík v obleku s rukami plnými dôležito vyzerajúcich papierov a dôrazne mladíka vyzýval, aby odtiaľ zmizol. Ten však odmietal a vysvetľoval chlapíkovi, že on má len svoju prestávku a že keď dofajčí, odíde. Spor naberal na obrátkach a čím bol hlasnejší, tým viac ľudí sa pristavovalo naokolo a sledovalo hádku. Na tvárach okoloidúcich sa miešalo prekvapenie so zhrozením… A do akcie sa zrazu zapojili nové postavy. Dej sa zvrtol – mladá sympatická dáma s dvoma ďalšími mužmi (všetci elegantne oblečení a s atribútmi organizátorov) začala dvojjazyčne (po taliansky aj po anglicky) upozorňovať na to, že konštrukcia dreveného víru, ktorú v podstate predstavovali drevené laty pripevnené priesvitnými lankami na strome, je nebezpečná a že môže spadnúť. Odniekiaľ prikvitol bielovlasý pán v bielej košeli (architekt Martin Rajniš) a začal sa s prišelcami vášnivo dohadovať. Mladíci v reflexných vestách (boli dvaja) začali ohradzovať priestor pred pavilónom páskou s nápisom Zákaz vstupu, ktorú Martin Rajniš vždy vzápätí dotrhal a šokovaným okolostojacim ochotne vysvetľoval, že celá stavba je veľmi nebezpečná, a ak nechcú, aby im spadla na hlavu, nech sa radšej vzdialia. Spor pokračoval a gradoval, pristavovalo sa čoraz viac ľudí a ohradený priestor pred pavilónom sa vyprázdňoval, lebo neustále vyháňali odvážlivcov, ktorí sa rozhodli vstúpiť aj napriek varovaniu. Niektorí diváci boli úprimne zhrození, iní sa usmievali – pochopili, že je to divadlo.
Scénka však maximálne splnila svoju úlohu – pri pavilóne sa pristavili aj náhodní okoloidúci, ktorí čakali na vyvrcholenie sporu. Keďže priestor pred pavilónom bol ohradený, autori a kurátorka výstavy Radomíra Sedláková mali pre seba nielen dosť miesta, ale aj všetku pozornosť zvedavých a prekvapených ľudí.
Pozadie divadla
„Vzniklo to jednoducho – sľúbil som, že domov donesiem Zlatého leva, takže som začal robiť všetko preto, aby bola naša expozícia a otvorenie pavilónu skutočne šťavnaté. A keďže viem, že ľudia sa veľmi radi dívajú na pouličné divadlo, poprosil som principála a hercov z Divadla Continuo, či by nám cestou do Ríma niečo nezinscenovali. Súhlasili a poňali to ako veľký verejný útok,“ so smiechom opisuje okolnosti vzniku divadelnej idey architekt Martin Rajniš. Dodáva tiež, že pôvodný plán bol iný – na modeloch mali pracovať ľudia, a tak získavať kontakt s publikom. Administratíva však toto vystúpenie nepovolila. Scénka, ktorú divadelníci predvádzali, teda bola v podstate obrazom skutočného konfliktu, ktorý sa odohral medzi architektom Martinom Rajnišom a úradníkmi z bienále.
V hlavnej úlohe prirodzená architektúra
Divadlo upútalo pozornosť, prilákalo divákov v čase otvorenia, bolo však len návnadou. Podstatná bola samotná expozícia, ktorá reprezentovala myšlienku prirodzenej architektúry. Martin Rajniš o nej hovorí: „Akákoľvek dobrá stavba je svojím spôsobom prirodzená. Prečo? Pretože vychádza z dlhodobo reflektovaných pravidiel hry, ktoré sa opierajú o prírodné zákony, o skúsenosti z prírody.“ Ďalej konštatuje, že kríza architektúry je podľa neho skutočná a existuje, pretože ešte nikdy v histórii nebolo obdobie, kedy by „bola väčšina obytných domov škaredá. Boli napríklad chudobné, možno nie príliš pekné, ale neboli priamo škaredé“.
Podľa Martina Rajniša moderná architektúra ľuďom neponúka niečo, čo by sa im páčilo ako mase. Sú ochotní architektúru akceptovať a pri niektorých mrakodrapoch a vežiach sa dajú ohúriť ich mohutnosťou. „Len čo sa však takéto maniere pretavia do obytných domov, špeciálne v postsocialistických krajinách sa z toho stane taký malomeštiacky hnusný čurapajz, že by z toho jeden zaplakal. Je na Slovensku slovo čurapajz? To je niečo medzi čúraním a pajzlom,“ konštatuje. „Množstvo vecí, ktoré nám vyhovujú, máme v sebe veľmi hlboko zapísaných. Zoberte si napríklad les. Je to zmes chaosu a poriadku. Ten poriadok sa ale neprejavuje mechanicky, ale ako systém – ako vec, ktorá v chaose nájde svoje vyznenie. Každý list je iný, ale väčšina z nich plní funkciu, ktorú plniť majú. Pre mňa je toto pravý opak mechanického plánovania, toho, čo nám občas robí zlobu v architektúre a v mestskom plánovaní. Je to poriadok, ktorý tam vlastne nemá byť a je nám cudzí. Je to votrelec. Sme síce zvyknutí sa prispôsobiť, ale stále nám tam niečo bude chýbať,“ ukončuje architekt vysvetlenie princípu konceptu prirodzenej architektúry.
 |
 |
Drevo a dojem
Expozícia v česko-slovenskom pavilóne v Benátkach bola pôsobivá a konkurovala ostatným pavilónom so cťou. Mala myšlienku a symboliku, no stále šlo o architektúru, čo sa nedá celkom povedať o niektorých iných expozíciách.
Sympatické drevostavby nechcú ohúriť (aj keď sa im to občas podarí) a nechcú ani poučovať (aj keď v podstate poučné sú). Sú, jednoducho, pekné a prirodzené.
„Tieto naše pokusy nie sú hotovými domami, božechráň. A nie sú to ani umelecké artefakty. Sú to niečo ako ukazovatele cesty. Nie sú ani cestou, ani cieľom, sú len vyznačením smeru. Časom sa rozpadnú alebo sa materiál z nich použije na iný ukazovateľ. Naše diela tu nie sú naveky. Naveky sú aj tak len idey. Architektúra je ale o večnosti, všetci majú pocit, že stavba musí byť zo železa, ocele, mramoru. Mne vôbec neprekáža, keď sú to na seba poukladané kusy dreva. Obdivujem aj sochy z ľadu, ktoré sú krásne a potom sa roztopia. Ak sú krásne, ich tieň, odraz, dozvuk je večný. Ak architekt pracuje s materiálom, ktorý je dočasný, o to väčší kladie dôraz na myšlienku a nápad,“ dodáva na záver architekt Marin Rajniš.
Tamara Leontievová
Foto: Kateřina Kotalová
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
