Aj mladí architekti vedia, že architektúra je beh na dlhé trate

Veľké očakávania a predstavy, rozlety a úlety, ale aj prvá korekcia realistickej praxe a uvedomenie si svojho miesta. To všetko sa skrýva v mladých architektoch, ktorý začínajú ohmatávať architektonický terén. Diskusie ASB o názoroch na súčasnú architektúru sa zúčastnili: Ing. arch. Katarína Boháčová (nedávna absolventka Fakulty architektúry STU v Bratislave, dnes pracuje v re:mix architects), Matúš Podskalický (5. ročník FA STU v Bratislave), Tomáš Augustín (6. ročník Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave), Ing. arch. Palo Škorvánek (nedávny absolvent FA STU v Bratislave, v súčasnosti na voľnej nohe) a Ondrej Kurek (4. ročník FA STU v Bratislave).

Niektorí z vás už majú s architektonickou praxou svoje skúsenosti, iných to ešte len čaká. Čo všetko bude treba, aby ste sa v nej uplatnili?
K. Boháčová: Architektúra je životný štýl. Je to beh na dlhé trate, ktorý som videla a vidím aj doma. Práve preto si myslím, že prax je niečo, čo s architektom plynule rastie a vyvíja ho. No nie je to len o praxi, je to aj o ľuďoch, kamarátoch a pocite, že vás to baví a že máte chuť a energiu stále vymýšľať a odovzdať svoje presvedčenie.

M. Podskalický: Raz mi ktosi povedal, že ak chcem byť architektom, budem zo 60 % manažér, z 30 % vyjednávač a z 10 % architekt. Teraz s hrôzou zisťujem, že dotyčný presne vedel, o čom hovorí. Takže určite treba mať pevné nervy a chuť tvoriť aj napriek nekonečnému vybavovaniu s mobilom prisatým na uchu.

T. Augustín: Rád by som sa najprv opýtal, čo to vlastne znamená uplatnenie architekta? Znamená to realizovať projekty pod vlastným menom či značkou, alebo byť známy svojím názorom, byť pedagógom, mať pekný honorár? Na Slovensku musí byť mladý začínajúci architekt: manažér, technik, dizajnér, grafický dizajnér, kreslič. Musí byť flexibilný, pracovitý, mal by zanedbávať rodinu a priateľov, pracovať 15 až 20 hodín denne. Ak tento balík ponúkneme v jednom a za dobrú cenu, tak uplatnenie je zaručené.

P. Škorvánek: Z môjho pohľadu a skúseností je to najmä flexibilita, ochota pracovať a predovšetkým znalosť programov. Nie je na škodu veci, ak má človek už nejakú prax za sebou a vie sa orientovať v problematike.

O. Kurek: S architektonickou praxou mám určité skúsenosti, či už v rámci brigádnickej práce v ateliéroch, alebo v rámci vlastných malých projektov. S bratom sme ­nedávno založili ateliér s názvom Provisorium. Ak sa budeme chcieť presadiť, musíme mať v prvom rade dobrý teoretický základ, ale aj veľa praktických skúseností, k tomu šťastie na zaujímavé zákazky a investorov, ktorý nám budú dôverovať.

Ako by mal podľa vás vyzerať dialóg medzi architektom a investorom?
K. Boháčová: Asi ako medzi mužom a ženou. Každý by mal pridať do diskusie svoj postoj, poznatky a pocity – vtedy by to mohlo celé klapnúť. Nechcem naivne hovoriť o dokonalom investorovi, o ktorom každý architekt sníva…

M. Podskalický: Asi to bude znieť otrepane, ale vzájomná dôvera a rešpekt sú na nezaplatenie. Až potom môžeme investora akoby vzdelávať, podsúvať mu rôzne publikácie s kvalitnou architektúrou. Čiže prebudiť v ňom záujem a otvoriť mu nové možnosti. Na druhej strane musíme my, architekti, rešpektovať jeho požiadavky aj finančné možnosti.

T. Augustín: Už samotný dialóg ako prvok mikrokompozície je pre mňa hodnota. Podhubie procesu vytvárania architektúry môže byť už to, ak sa obe strany počúvajú. Dialóg by mal byť ľudský a úprimný, základ musí tvoriť spoločný cieľ.

P. Škorvánek: No, to je na dlho. Ideálny dialóg by mal byť vyvážený. Bohužiaľ, často sa stretávam s tým, že investor poriadne nevie čo chce. Jeho predstavy sú v inej dimenzii, všetko chce na 100 %, ale finančne je limitovaný. V krátkosti – chcem Ferrari, interiér v koži, nadupaný motor a tak, aby to stálo 50 000 Sk!

O. Kurek: Asi najpohodlnejší by bol architektov monológ, ale tak to, našťastie, nefunguje. Obe strany sa musia rešpektovať a dôverovať si. Pri každom projekte je spolupráca – samozrejme, na inej úrovni, ale vždy je správny iba ten výsledok, s ktorým sú spokojné obe strany.

Bratislavu, ale čoraz viac aj ostatné Slovensko, zachvátil stavebný boom. Je to pre vás výzva k väčším možnostiam uplatnenia sa alebo signál, že nechať sa unášať na konjunkturálnej vlne môže byť veľmi krátkodobá záležitosť?
K. Boháčová: Boom, ktorý nastal v Bratislave, je niečím, čo muselo prísť a bude šancou pre mladú generáciu. Pravda, ak im trh investorov dá možnosť priniesť nový upgrade architektúry. Verím, že sa nám podarí naskočiť na tú vlnu a poprípade si na nej aj pekne zasurfovať.

M. Podskalický: Určite je príjemné, že o zákazky nie je núdza. Stavebný boom je však v prvom rade o peniazoch, čiže o metroch štvorcových. Kvalita až tak nerozhoduje. Obávam sa, že generácia, ktorá vstúpi po škole do stavebného ošiaľu, si rýchlo zvykne na rýchlokvasenú architektúru a bude to považovať za prirodzený spôsob tvorby. Táto kvantita však dáva príležitosť viacerým a verím, že sa nájde čoraz viac architektov, ktorí sú schopní vystúpiť z priemeru.

T. Augustín: Áno, Slovensko prežíva stavebný boom a toto obdobie si vychutnávam. Často pozorujem z MHD ako sa rodia stavby a pri romantickom západe slnka nad nimi premýšľam. Škoda však, že nezažívame architektonický, ale stavebný záchvat. Po záchvate zväčša príde infarkt. Ak sa prežije, potom príde pokojnejšie obdobie, keď sa začne viac premýšľať a budú sa vytvárať hodnoty. Myslím, že o nič neprichádzam, ak si túto momentálnu vlnu jednoducho nechám ujsť.

P. Škorvánek: Stavebný boom na Slovensku je fenomén posledných troch-štyroch rokov a je to dôsledok veľkých developerských projektov. Určitú rolu síce zohráva aj zvyšujúca sa úroveň obyvateľstva, ale to je skôr akoby vedľajší jav. Problém je v tom, že sme pomerne malá krajina, takže požiadavky trhu sa čoskoro naplnia. Nejde pritom o komplexné pokrytie, ale len lokálne – Západné Slovensko, Žilina, Banská Bystrica, Košice, Poprad? Preto si myslím, že tento boom je otázkou ešte možno dvoch-troch rokov a nastane útlm.

O. Kurek: Pre mladých a začínajúcich architektov – bez výraznejších kontaktov a z toho vyplývajúcich možností –je to určite príležitosť presadiť sa. Stavebný boom však nebude trvať naveky. A tak, ako sa ukážu skutočné kvality developerských projektov po jeho utíchnutí, verím, že ani potom nebudú mať kvalitní architekti núdzu o uplatnenie.

Školský projekt Matuša Podskalického na Mediatéku na Fajnorovom nábreží v Bratislave	Návrh parametrickej bytovky od Tomáša Augustína

Ako vnímate zodpovednosť architekta? Do akej miery môže vo svojich projektoch uletieť a, naopak, ako by sa mal brzdiť, aby sa mu v návrhu nestratila funkcia?
K. Boháčová: Je to asi najkrajšia časť tvorby, keď môžete uletieť… Je to perfektný pocit nadchnúť sa pre myšlienku a potom časom prichádzať na to, že to nepôjde zrealizovať. V tom momente však nastúpi druhá úžasná fáza – snaha o zachovanie pôvodnej myšlienky či aspoň jej torza. V procese tvorby je niekoľko spôsobov ako zadefinovať koncept, o ktorý vám išlo. Niekedy sa výsledok vytvorí na základe intuitívneho myslenia, ktorý nemusí byť spojený s funkciou. Inokedy sa navrhne univerzálny priestor, ktorému sa až sekundárne implantuje funkcia. Pre mňa osobne je zadefinovanie dôležité. Dá mi prvotný impulz a vymedzí mantinely, v ktorých treba navrhovať. Vtedy ma to nadchne, keď môžeme hľadať riešenie ako prekročiť tieto mantinely, ale zostať stále v hre.

M. Podskalický: Nestavajme si pomníky. Výsledky našej práce tu budú fyzicky prítomné ešte dlhé desaťročia. V tom vidím obrovskú zodpovednosť architekta. Funkciu nesmieme podceniť ani v prípade, že máme možnosť urobiť úlet. A tiež treba vedieť odhadnúť, kedy si môžeme dovoliť uletieť. Nemôžeme presadzovať všade napríklad organickú architektúru len preto, že chceme mať pekné portfólio.

T. Augustín: Myslím si, že architekt by nemal len ulietať, ale lietať stále. Úlet je výkrik, ale lietanie je názor. Čim viac ulietame, tým menej realizujeme. Čím viac realizujeme, tým viac zarábame, no menej vytvárame. Názor a jeho pochopenie by mali byť v súhre. Je rozdiel riešiť zadanie investora a je iné ísť súťažiť napríklad v medzinárodnej súťaži, kde práve invenciou a progresom môžeme uspieť. V súčasnosti investor vstupuje do procesu navrhovania, a stáva sa tak podstatným meradlom hodnoty bŕzd, lietania aj funkcie.

P. Škorvánek: Hmm, zodpovednosť architekta… Architekt môže uletieť len do tej miery, koľko mu to umožní investor – či už prostredníctvom financií, alebo požiadaviek. Myslím si, že mnohokrát architekta brzdí nedostatočný rozhľad investora a jeho skreslené predstavy, takže úlety sa automaticky anulujú. Projekty ako La Defénse či Opera House na Slovensku jednoducho nehrozia.

O. Kurek: Architekt má veľkú zodpovednosť voči investorovi a často aj voči spoločnosti. Akú architektúru chce robiť, to záleží predovšetkým na jeho osobnom presvedčení. Samozrejme, každá stavba by mala mať okrem estetiky aj isté funkčné opodstatnenie, avšak ich správny pomer je veľmi subjektívny.

Čím sa môže presadiť slovenská ­architektúra v zahraničí?
K. Boháčová: Slovenská architektúra má čo ukázať. Chýba jej len možnosť prezentovať sa a konfrontovať so zahraničím. A to je jeden z našich cieľov, ktoré máme spolu s Martinom Berežným: tvoriť a vytvárať prostredie na konfrontáciu a spätnú väzbu.

M. Podskalický: Pravdepodobne opäť vyniknú individuality a ich špičkové diela. Tak ako napríklad v 60. rokoch minulého storočia. Ako celok je naša architektúra málo špecifická, väčšinou sa importovala. Ale hodnotné diela určite treba publikovať a náležite oceniť. A je tu ešte veľká výzva – vyrovnať sa s nelichotivým dedičstvom socializmu. Tam vidím veľký priestor na tvorivé a prekvapivé riešenia, s ktorými môžeme preraziť. Nemusíme predsa všetko búrať…

T. Augustín: Najskôr asi úspechom v medzinárodnej súťaži a novou vlnou, ktorá príde čoskoro v podobe mladých slovenských európskych architektov spolu s progresívne zmýšľajúcimi investormi.

P. Škorvánek: Dúfam, že slovenská architektúra sa v zahraničí presadí. Keď ale vidím niektoré súčasné projekty, napadá mi myšlienka, či ešte ide o architektúru, alebo len kopírovanie komerčného stavebníctva na západe.

O. Kurek: Slovensko a slovenská architektúra má určite svoje špecifiká, na ktoré by sme mali reagovať. Výnimočné diela sa nám podaria iba vtedy, ak budeme sledovať súčasné trendy a nie ich servilne napodobňovať, ak budeme poznať našu architektonickú minulosť a nie bezhlavo opakovať ľudovú architektúru. V tomto nám môžu byť vzorom Slovinsko, Chorvátsko alebo Estónsko.

Ľudo Petránsky