Kadiaľ sa stráca teplo

15. februára 2011

Partneri sekcie:

Energetická efektívnosť starších domov je vo väčšine prípadov na veľmi nízkej úrovni, a užívateľom preto často vznikajú vrásky z vysokých účtov za energie. Vďaka modernizácii môžete získať pohodu a vysoký štandard bývania aj v staršom objekte, ktorý sa bude len minimálne odlišovať od podmienok bývania v nízkoenergetickej novostavbe. Stačí len vedieť, ako nájsť rizikové miesta a, predovšetkým, ako sa ich zbaviť.

Na začiatku je teda starší rodinný dom s vysokou spotrebou energie na prevádzku, z ktorého chcete urobiť nízkoenergetickú budovu. Až po dôkladnej analýze, ktorá by mala ukázať všetky kritické body – tepelné mosty na objekte – môžete pristúpiť k samotnej renovácii. Tepelné mosty v prvom rade ovplyvňujú tepelné straty budovy, teda potrebu tepla na vykurovanie, a tým aj náklady na vykurovanie. Pôsobením teplotných a vlhkostných podmienok, najmä vo vnútri budov, spôsobujú tepelné mosty takisto vznik hygienických problémov, ktoré sa prejavujú kondenzáciou vodnej pary na vnútornom povrchu stavebných konštrukcií. Často to môže končiť aj rastom plesní. Tepelné mosty teda ovplyvňujú aj hygienické podmienky v obytnom prostredí. Pretože riziko vzniku plesní vždy súvisí s relatívnou vlhkosťou v bezprostrednej blízkosti povrchu stavebnej konštrukcie, plesne väčšinou vznikajú aj v miestach, kde vplyvom nesprávneho riešenia dochádza k zatekaniu zrážkovej vody alebo k stekaniu skondenzovanej vodnej pary. Tepelnoizolačné vlastnosti stavebnej konštrukcie v mieste tepelného mosta musia zabezpečiť na vnútornom povrchu vyššiu teplotu, než je kritická teplota rizika vzniku plesní. Najlepším spôsobom, ako dosiahnuť redukovanie tepelných mostov, je zateplenie konštrukcie, napríklad kontaktnými zatepľovacími systémami.

Ako detektívi
Na analýzu tepelných únikov existuje mnoho metód. Najviac informácií poskytujú termovízne merania využívajúce fyzikálny jav, pri ktorom povrch každého telesa vyžaruje elektromagnetické žiarenie. Nameria sa intenzita žiarenia a z nej sa určí teplota telesa. So zvyšovaním teploty telesa rastie aj intenzita vyžarovania. Keďže pri izbových teplotách je vyžarovanie najintenzívnejšie v infračervenej oblasti, nazývajú sa zariadenia pracujúce na tomto princípe aj infračervené teplomery. Rovnaký princíp využívajú aj termovízne kamery. Na rozdiel od infračervených teplomerov, ktorými môžeme merať teplotu iba v jednom bode, termovízne kamery snímajú teploty v mnohých bodoch. Ak sa jednotlivým teplotám priradia farby, dostaneme obraz, ktorý určuje rozloženie povrchových teplôt na telesách. Kvalitná budova v nízkoenergetickom štandarde by mala mať tepelnoizolačnú schránku dokola uzavretú. Je preto zrejmé, že miesta, ktoré sa na termovíznej snímke farebne (a teda teplotne) odlišujú od okolia, sú hľadané problémové miesta, cez ktoré uniká teplo. Pri prehliadke budovy zvonku majú miesta úniku tepla zvýšenú povrchovú teplotu. Pri prehliadke obvodových stien zvnútra majú miesta s únikom, naopak, zníženú teplotu.

Napriek jednoduchosti treba termovízne merania vykonávať dôkladne a presne. Základnou podmienkou kvalitného merania je zabezpečiť, aby povrchové teplotné rozdiely boli spôsobené iba tepelnými únikmi. Meraná budova musí byť v ustálenom stave, rozdiel teplôt medzi vnútorným a vonkajším prostredím by mal byť aspoň 10 °C. Nie je vhodné vykonávať merania, keď na budovu svieti priame slnečné svetlo, pretože sa zvyšuje povrchová teplota, a teplotné rozdiely spôsobené tepelnými stratami sú prekryté. Takisto veľké zmeny vonkajších alebo vnútorných teplôt môžu skresliť meranie, pretože sa okrem tepelnej vodivosti prejaví aj tepelná zotrvačnosť.

Kritické miesta
Rôzne merania a predovšetkým termovízne snímky presne určili najčastejšie miesta, kadiaľ sa stráca teplo. V podstate ide o miesta, kde dochádza k prerušeniu celistvosti prebiehajúcich vrstiev stavebnej konštrukcie, alebo miesta, kde spájaním či stykovaním stavebnej konštrukcie vznikajú detaily, ktoré majú väčšinou odlišnú materiálovú skladbu ako ostatná časť stavebnej konštrukcie. Všetky takéto miesta sa dajú označiť spoločným názvom – tepelné mosty. Podľa ich vzniku sa delia na:

geometrické (kúty vytvorené stykom jedného alebo viacerých druhov stavebných konštrukcií),
konštrukčné (stĺpy v obvodovom plášti, konzoly balkónov, preklady),
materiálové (zmeny v materiálovej tvorbe konštrukcie vrátane vzduchových dutín, zmeny hrúbok jednotlivých vrstiev stavebnej konštrukcie),
systematické (nosný rošt, spojovacie prvky v stavebnej konštrukcii),
kombinované (ostenie a nadpražie otvorov).

Existenciu tepelných mostov ovplyvňuje projektové riešenie a správnosť tepelnotechnického návrhu a posúdenia. Výrazným faktorom je aj kvalita zhotovenia detailov na stavbe. Tepelné mosty vznikajú vo všetkých použitých stavebných konštrukciách budov. Najväčší počet nájdeme v obvodovom plášti a v stykoch obvodového plášťa s inými súvisiacimi stavebnými konštrukciami, napríklad s atikou. Na druhej strane je počet tepelných mostov v plochej streche zanedbateľný, pretože tepelnoizolačná vrstva sa v podstate realizuje iba na vonkajšej strane stavebnej konštrukcie. Pre každú budovu, bez ohľadu na účel jej využitia, technológiu výstavby a vek, sa určilo niekoľko detailov, v ktorých sa najčastejšie vytvárajú tepelné mosty:

styk obvodového plášťa v nároží,
styk obvodového plášťa a vnútornej steny,
styk obvodového plášťa a atiky plochej, resp. šikmej strechy,
styk obvodového plášťa a stropnej konštrukcie,
styk obvodového plášťa a podlahy na teréne, resp. stropu nad nevykurovaným podlažím,
styk obvodového plášťa a vystupujúcej konštrukcie, napr. balkóna,
styk otvorovej konštrukcie a obvodového plášťa pri ostení, nadpraží a pri parapete.

Pre súkromného staviteľa to znamená, že najviac pozornosti treba venovať styku obvodovej steny, základu a podlahy s terénom, resp. suterénnej steny s terénom, miestam osadenia okien, dverí a okenných rámov a miestam vyloženia konzol (balkóny, lodžie, pergoly a i.).