Slovensko a regionálny rozvoj
Slovensko za posledných desať rokov zaznamenalo výrazný pokrok v regionálnom rozvoji. Nie všetky časti krajiny sa ale rozvíjali rovnako. Na intenzitu rozvoja jednotlivých regiónov vplýva rad ekonomických, politických, sociálnych, prírodných, ale aj historických faktorov. Rozhovor s predstaviteľmi vzdelávacích inštitúcií, správy mesta, ako aj súkromného sektoru prináša aktuálny pohľad odborníkov na vývoj tohto fenoménu.
Čomu pripisujete pretrvávajúce rozdiely v rozvoji medzi jednotlivými slovenskými regiónmi?
Ingrid Belčáková: Nemám k dispozícii presné štatistiky alebo ukazovatele, preto vychádzam z vlastnej skúsenosti a pozorovania. Vnímam samozrejme rozdiely medzi jednotlivými slovenskými regiónmi alebo, lepšie povedané, medzi Bratislavským regiónom a ďalšími regiónmi. Bratislavský región mal za posledných zhruba 15 rokov hlavne vďaka svojej geografickej polohe, výraznejšej mnohorakosti hospodárskych činností, vysokej koncentrácii odborného a vedeckého potenciálu oveľa lepšiu východiskovú pozíciu ako zvyšok republiky. Preto sa v posledných rokoch medzi ním a zvyškom republiky rozdiely skôr prehĺbili ako znížili. Slovenské regióny sa akoby stále spoliehali na záchranu „zhora“ a nevyužívajú sami vlastné sily a potenciál, ktorý tam nepochybne je. Často tiež nevyužívajú osvedčený model tzv. verejno-súkromných partnerstiev. Iná situácia je v regiónoch s vysokým potenciálom rozvoja cestovného ruchu, kde je možno vidieť výrazný posun dopredu, ale mali by si uvedomiť, že rozvoj regiónu nemôže byť postavený len na rozvíjajúcom sa spomínanom cestovnom ruchu, ale na oveľa väčšej diverzite jednotlivých činností.
Maroš Finka: Pokiaľ hovoríme o rozdieloch medzi slovenskými regiónmi v polohe ekonomickej, označovanými ako disparity, potom je príčin viacero. Od takzvaných klasických tvrdých faktorov ako sú poloha, veľkosť, ohraničenie, prírodné podmienky, dopravné napojenie, cez faktory, ako sú historický vývoj, sociálne a demografické aspekty, až po typické mäkké faktory, medzi ktoré možno zaradiť politiku regionálneho rozvoja, prítomnosť osobností v regióne, angažovanosť ľudí a podobne. Je potrebné podotknúť, že regionálne rozdiely sú prirodzené, nedajú sa kompletne eliminovať a, navyše, sú z hľadiska stability, a teda aj udržateľnosti, veľmi dôležité. Hovoriť o odstraňovaní rozdielov je absolútny nezmysel a už aj európska politika regionálneho rozvoja mení nielen svoju rétoriku, ale aj ciele. Tie sú v súčasnosti už jednoznačne zamerané na odstránenie či zmiernenie negatívneho pôsobenia istých disparít a na podporu využitia osobitostí, jedinečností, a tým aj rozdielností regiónov ako potenciálu, ktorý treba v Európe zhodnotiť.
Anna Kršáková: Už samotným územnosprávnym členením Slovenska sú položené základy týchto rozdielov – súčasnými krajmi sa Slovensko delí na „veľké a chudobné“ a „malé a bohaté.“ Historickým vývojom osídlenia vytvorili bývalé župy a stolice svoje prirodzené centrá s príslušným zázemím s vlastnou identitou, tradíciami, mentalitou, charakteristickými znakmi kultúry a krajiny. Toto všetko sa v bývalom režime zlúčilo do troch veľkých krajov a v súčasnosti bez logického prepojenia na historický kontext rozdelilo do 8 veľkých územných celkov. Okrem toho existujú zákonité prirodzené rozdiely medzi mestom a dedinou – teda veľkými sídelnými aglomeráciami a vidiekom. Zároveň má vidiecke prostredie ešte ďalšie špecifiká, ktorými sa navzájom odlišuje – veľké obce, malé dediny, rozptýlené laznícke osídlenie. Obce pozdĺž významných dopravných koridorov, koncové malé dedinky, horské oblasti, prihraničné oblasti. Finančné ani iné mechanizmy to nerozlišujú, resp. minimálne. Toto všetko by mal regionálny rozvoj rešpektovať, pretože paušálny prístup k rozvoju bez ohľadu na spomenuté špecifiká tieto rozdiely ďalej prehlbuje.
Jozef Ondrejka: Fakt, že pretrvávajú veľké rozdiely medzi jednotlivými slovenskými regiónmi, je jasným dôkazom toho, že doterajšia politika vyrovnávania regionálnych rozdielov bola málo účinná, a to sa na odstraňovanie regionálnych disparít vynaložilo mimoriadne veľké množstvo finančných prostriedkov. Podľa môjho názoru sa v zaostávajúcich regiónoch investovalo a investuje do množstva aktivít, pričom veľká väčšina z nich nezabezpečila ďalší rozvoj. Akákoľvek dotácia či podpora sa skryla za vyrovnávanie rozdielov a nevyvodila sa nikdy zodpovednosť voči tým, ktorí ju dostali alebo poskytli bez deklarovaného dosahu. Nikdy sa objektívne neanalyzovali doterajšie relevantné opatrenia na vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Podľa mňa dôvodom bolo to, že o nich rozhodovali prevažne ľudia pochádzajúci zo zaostávajúcejších oblastí. Na základe mojich skúsenosti, podielu na tvorbe rozpočtu štátu a úrovne regiónov považujem za diskriminačné voči rýchlejšie sa rozvíjajúcim regiónom nastavenie fiškálnej reformy bez akejkoľvek zásluhovosti, finančnej pomoci štátnej správy a pomoci Európskeho spoločenstva, ktoré si Slovensko presadilo v NSRR 2007 – 2013.
Roman Weck: Významným diskvalifikujúcim rozdielom pre regióny je rozloženie priemyslu a služieb. Bratislavský región vďaka svojmu štatútu centra riadenia štátu, obchodu a financií má oproti ostatným častiam Slovenska výhodu, ktorá je nedosiahnuteľná napríklad pre Starú Ľubovňu. Je utopistické veriť tomu, že všetky slovenské regióny budú rovnako bohaté a úspešné. Trh je však veľmi silný nástroj a pokiaľ najsilnejšie regióny na Slovensku budú príliš drahé pre niektorý typ biznisu a nebudú schopné zabezpečiť dostatok pracovnej sily pre vlastný rozvoj, výroba a obchod sa logicky presunú do lacnejších regiónov. Uplatní sa podobný princíp, ako pri sťahovaní výroby zo západnej do východnej Európy. Tým pravdepodobne slovenské regióny nedosiahnu úroveň Bratislavy, ale zaznamenajú kvalitatívny aj kvantitatívny rozvoj. Dôležité je, aby vláda dokázala súčasnú výkonnosť ekonomiky udržať efektívnymi nástrojmi čo najdlhšie, aby sa tento efekt prejavil. Žiaľ, Slováci sú národ holubičí, ako napísal Jaro Filip, a nebudú spokojní nikdy. To však môže, na druhej strane, posunúť rozvoj ďalej.
Od vstupu do Európskej únie ubehli už štyri roky. Vnímate nejakú výraznú zmenu v regionálnom rozvoji v porovnaní s obdobím pred vstupom do EÚ?
Ingrid Belčáková: Výraznú zmenu vnímam v oveľa lepšej príprave regionálnych rozvojových dokumentov ako v jej realizácii. Od vstupu do EÚ má Slovenská republika možnosť čerpať štrukturálne fondy na základe schváleného Národného plánu regionálneho rozvoja a z neho vychádzajúcich operačných programov. Osobne som sa zúčastnila prípravy takéhoto plánu za posledné dve plánovacie obdobia a vidím naozaj pozitívny posun v tomto smere. Realizačná fáza si však vyžaduje aj našu usilovnosť a sily, orientáciu v získaní dodatočných finančných zdrojov.
Od vstupu do EÚ máme tiež možnosť zúčastňovať sa jednotlivých odborných alebo vedecko-výskumných projektov v oblasti regionálneho rozvoja, kde je v riešiteľskom kolektíve viacero partnerov z krajín EÚ, a vidieť tak riešenie problematiky regionálneho rozvoja u nich. Nedávno sme na FA STU ukončili medzinárodný výskumný projekt, ktorý bol zameraný na otázky polycentricity v priestorovom plánovaní s cieľom udržateľného rozvoja, a pozorovali sme, že aj v iných štátoch EÚ sú problémy s neustále rastúcou nerovnováhou medzi ekonomickou efektívnosťou, individuálnou slobodou výberu a nerovnakými územno-priestorovými podmienkami.
Maroš Finka: Vstup do EÚ znamenal ďalšiu akceleráciu rozvoja ekonomiky, a tým výrazný impulz pre rozvoj všetkých regiónov v nových členských štátoch. No nie každý štát a región profitoval na tomto vývoji rovnako, čo je prirodzené, vzhľadom na ich rozdielny potenciál. To však neznamená, že v strednodobom horizonte nezaznamenajú aj tieto regióny výrazné rozvojové impulzy. Rozvoj regionálnych ekonomík má svoju logiku, časové a priestorové nadväznosti, a tým aj časový posun v istých sektoroch, najmä tých, ktoré sú viazané na prítomnosť napríklad výrobných aktivít, určitého ekonomického potenciálu a kúpnej sily obyvateľstva.
Do regiónov, ktoré síce nie sú pólmi rastu, ale majú potenciál pre rozvoj služieb a rekreácie, sa premieta ekonomický rast trochu neskôr. Spravidla je však spojený s oveľa stabilnejším zhodnocovaním lokálneho potenciálu a zároveň zvyšuje atraktivitu v póloch rastu. Vstupom do Európskej únie a otvorením schengenského priestoru sa slovenským regiónom aktivizovali aj možnosti efektívnej deľby práce medzi rastovými pólmi a ich zázemím bez obmedzenia administratívnymi hranicami. Tak isto sa otvoril prístup k zdrojom Európskej únie. Vynára sa však otázka, či sme schopní tieto možnosti efektívne využiť a či rozhodovanie o ich použití bude determinované snahou o dosiahnutie spoločenského efektu alebo individuálnymi či skupinovými záujmami politikov.
Anna Kršáková: Zdroje EÚ výrazným spôsobom sústredili pozornosť obcí aj podnikateľov na možné zdroje financovania ich rozvojových aktivít. Zďaleka nie je možné pokryť nimi všetky požadované aktivity. Aj keď mnohé prispeli k pozitívnym zmenám v lokalitách regiónov, predsa sú to len doplnkové zdroje k riešeniu našich vlastných problémov, a tak by mali byť aj prezentované. Nemali by sme sa spoliehať, že prostredníctvom týchto zdrojov dosiahneme v rozvoji regiónov plošný efekt. Naopak – pre riešenie vlastných špecifických problémov by sme mali vytvárať domáce podporné mechanizmy s adekvátnou priestorovou diverzifikáciou.
Jozef Ondrejka: Od vstupu Slovenska do EÚ ubehli už štyri roky. Naša krajina zaznamenáva mimoriadny regionálny rozvoj. Podľa môjho názoru je to vďaka prechodu kompetencií na samosprávy, fiškálnej reforme, využívaním predvstupovej (mnohé projekty boli realizované až po vstupe do EÚ), ale aj povstupovej pomoci Európskeho spoločenstva. V dôsledku prenesenia kompetencií na nižšie stupne riadenia sa totiž oveľa intenzívnejšie ako predtým začali riešiť problémy regiónov a napriek chybám vo fiškálnej reforme sa zlepšila aj finančná situácia.
Roman Weck: Jednoznačne, o tomto bode nie je žiadna polemika a triezvo uvažujúci človek, ktorý sa prejde po svojom regióne, musí skonštatovať, že spoločná Európa prospieva nie len Európe samotnej, ale aj jej jednotlivým štátom a samotným regiónom. Rast našej ekonomiky má dva výrazné dôvody. Prvým je odozva dobre naštartovaných reforiem, ktoré pripravila predchádzajúca vláda, a pokračovanie súčasnej vlády v tomto trende. Druhým dôvodom je práve vplyv eura, ktorý tento rast efektívne umožnil. Som toho názoru, že štát tento stav maximálne využil. Teraz je na slabších regiónoch, aby si zobrali príklad z vlastnej krajiny a začali sa správať tak, aby maximálne využili procesy rastu pre svoje regióny a boli si navzájom partnermi, ale aj konkurentmi.
Megaprojekt Centrop, ktorý avizuje investičná spoločnosť Opera, by mal disponovať kapacitami zhruba pre 90 000 obyvateľov. Len čas ukáže, či bude nové „mesto“ vzorným príkladom kvalitného urbanizmu alebo ďalšou bratislavskou Petržalkou
Vizualizácia: Opera Reform, s. r. o.
Regionálny rozvoj so sebou nesie pozitívne, ale aj negatívne vplyvy na krajinu. Ako vnímate vplyv súčasného regionálneho rozvoja na udržateľnosť krajiny Slovenska?
Ingrid Belčáková: Ochrana, resp. tvorba krajinných hodnôt a krajiny ako historického dedičstva, vždy ťahala za kratší koniec. Regióny a mestá si v súčasnosti spracúvajú svoje plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja, pričom sa viac sústreďujú na rozvoj ekonomických aktivít alebo nových lukratívnych obytných celkov. Práve tieto projekty často predstavujú negatívny vplyv na krajinné prvky, ktoré sa v týchto mestách ešte nachádzajú, alebo alternatívne expandujú do malých obcí okolo veľkých miest a novými modernými obytnými súbormi doslova menia nielen vidiecky charakter obce ale aj krajinný obraz. Česť výnimkám!
Maroš Finka: Ak hovoríme o regionálnom rozvoji, potom nie potrebné jeho chápanie v spojitosti s udržateľným rozvojom krajiny. Ak však pod regionálnym rozvojom rozumieme len ekonomický rozvoj, dostávame sa do problémov spojených s neprijateľným a neudržateľným preferovaním jedného aspektu rozvoja nad inými. Žiaľ, tieto nebezpečenstvá sú realitou aj v európskych sektorálnych politikách, ktoré sú často vzájomne nekoordinované a neraz vo svojich efektoch protirečivé. Typickým príkladom bola, a žiaľ ešte stále je, agrárna politika EÚ, hlavne svojou dotačnou časťou. Nekoordinované sektorálne politiky sa však nakoniec stretávajú v jednom priestore, na jednom území – na území obce alebo regiónu, kde sa dôsledky ich pôsobenia prejavia najvýraznejšie. Európska komisia si je týchto problémov vedomá a vo svojej Teritoriálnej agende, schválenej pred rokom v Lipsku, volá po územnej harmonizácii a koordinácii, podčiarkujúc priestorové aspekty realizácie Lisabonskej stratégie rozvoja znalostne orientovanej spoločnosti a konkurencieschopnej Európy. V tomto kontexte vystupujú v dokumentoch Teritoriálnej agendy EÚ do popredia hodnoty európskej kultúrnej krajiny nielen ako predmet ochrany, ale aj ako výrazný rozvojový potenciál regionálneho rozvoja.
Anna Kršáková: Všetky historické regióny (Turiec, Hont, Gemer, Liptov, …) mali v minulosti svoje špecifické znaky – kultúry aj krajiny, ktoré boli pre nich typické, ktorými sa navzájom odlišovali a vytvárali charakteristický obraz územia. Tieto znaky sa veľmi rýchlo nástupom globalizácie strácajú. Otvorenie hraníc výrazne prispelo k vnášaniu cudzích vzorov a prvkov do vzhľadu našej krajiny. Postupná globalizácia sa prejavuje hlavne v tvorbe hmotného prostredia miest aj dedín. Namiesto vzorov z miestnej ľudovej architektúry sa na vidieku stavajú bavorské domy, tirolské chaty, kanadské bungalovy, stredomorské vily.
Mestá dramaticky menia svoju panorámu v prospech výškových dominánt, s potlačením historického centra do úzadia. Objekty občianskej vybavenosti, technickej a environmentálnej infraštruktúry na dedinách sa ničím nelíšia od technického riešenia uplatňovaného v mestách a sú pre vidiek nevhodné. Na druhej strane vidiek starne, vysídľuje sa, resp. stáva sa z neho nocľaháreň a miesto na víkendové bývanie. Krajina zarastá a pustne, nemá sa kto o ňu starať. Bežný človek žijúci na vidieku (pokiaľ nie je oficiálne samostatne hospodáriacim roľníkom) nemá žiadnu finančnú možnosť podpory a motiváciu zostať žiť na dedine a hospodáriť. Otvorená prírodná krajina sa často zastavia nevhodnými objektmi a obrovitými reklamnými pútačmi. Projektové riešenia, požadované či už z európskych alebo domácich zdrojov, neobsahujú podmienky dodržania charakteristického vzhľadu krajiny, rešpektovania krajinno-ekologických a krajinno-estetických daností príslušného regiónu.
Jozef Ondrejka: Ak pod udržateľnosťou slovenskej krajiny rozumieme všestranný dlhodobý rozvoj, ktorý v sebe skrýva nielen ochranu prírody a krajiny (na čo sa tento termín často zužuje), ale aj rozvoj ekonomiky, hospodárstva, vedy a výskumu, vzdelávania a mnohých ďalších stránok života štátu, tak vnímam tento vplyv ako nedostatočný. Nášmu štátu chýbajú jasne definované priority v oblasti vedy a výskumu, konkrétne projekty ich prepojenia na vzdelávanie a výrobu s vyššou pridanou hodnotou. Nasmerovanie podpory v inováciách len do troch-štyroch oblastí môže usmerniť rozvoj jednotlivých regiónov podľa vlastného potenciálu, čo následne umožní rozvoj celej krajiny.
Roman Weck: Každý rozvoj prináša so sebou negatívne vplyvy na krajinu a životné prostredie a z toho vyplýva aj zodpovednosť všetkých ľudí za prostredie, v ktorom žijú. Keď si všetci uvedomíme, že rešpektovanie zákonov a potreba recyklácie nie je len módny výstrelok, a že niektoré činnosti v určitých typoch krajiny sú jednoducho neprípustné, tak má šancu rozvoj aj životné prostredie. Dôležité je, aby všetci, a hlavne dotknuté strany, ako investori, samospráva, štát aj ochrana prírody, hľadali spoločnú reč a nevybíjali si energiu v zbytočných sporoch, veď spoluprácou sa dá vždy dosiahnuť viac.
Miriam Turancová
Foto: KÚSK
Vizualizácia: Opera Reform, s. r. o.
